A-La-Carte

Rossini alebo vražedná otázka: Kto s kým je? (2020/4)

Italianità v Schwabingu, s Witzigmannom vnútri a na konci šťastne pri jazere Starnberger See. Mníchovská správa.


Takže sedím v Schumann’s, a pretože deň má ešte pár slnečných lúčov nazvyš, robím tak vonku v Hofgartene, kde sa nachádza tá dôstojnejšia z dvoch vonkajších plôch tohto legendárneho denného baru.

Zatiaľ čo premýšľam, či by som mal proti svojim zvykom piť koktail už za denného svetla, alebo radšej malé pivo, či dokonca fľašu bieleho vína, pretože to dnes určite potrvá trochu dlhšie, položí sa mi na rameno ťažká ruka a spisovateľ povie: „Nebuď šetrný. Máme čo oslavovať.“

To je pravda. Práve vyšiel nový román Kristofa Magnussona Ein Mann der Kunst.

Začína ho týmto odsekom: „Nechcem sa sťažovať. Dobre mi platia, nikto ma nešikanuje, ani nadčasov je sotva pár. Na to, že pracujem v brandži, v ktorej sa to len tak hemží alfa samcami, zampanami a cholerikmi, som dopadol celkom dobre.“

Neobjímame sa (zakázané), ani si nepodávame ruky (zakázané), ale čoskoro hovoríme o tom, či existuje vôbec nejaká brandža, v ktorej sa to nehemží alfa samcami, zampanami a cholerikmi. V Kristovom románe ide, len aby nedošlo k nedorozumeniam, o umeleckú brandžu.

Každopádne, akoby riadený tajnou réžiou, prichádza k nášmu stolu Charles Schumann a pýta sa, či chceme niečo jesť. Vraj majú solídny roastbeef, a my sa na seba pozrieme a v duchu si najprv odškrtneme „alfa samec“, potom „zampano“ – len o „cholerikovi“ nevieme nič, okrem toho, že Charles Schumann, ktorý sa so svojimi 79 rokmi pohybuje tak pružne ako učiteľ jogy, má isté záľuby v boxe.

Milujem, keď hostinský opisuje svoje jedlo ako „solídne“. Okrem toho som trochu polichotený, že sa nám vôbec venuje. Zvyčajne ho vidím len odbíjať mimoriadne krásne mladé ženy, ktoré súrne chcú stôl, hoci si ho neobjednali. Potom radi sedia pri čakaní u Charlesa na lavičke, kde popoludní rád šúpe zemiaky. Každý má svoje obsesie (myslím samozrejme tie zemiaky).

„The Charles“ je legenda. Každý, kto už raz otvoril noviny, pozná jeho tvár. Robil reklamu pre Baldessarini, pár ráznymi výrokmi sa dostal do problémov a vo svojom bare dodnes udáva takt. Objednávame si dvakrát roastbeef, hovoríme o zampanoch, o rozume a zemiakoch a pijeme biele víno. V záhrade začína byť rušno. Mníchov je predsa podľa vlastnej definície pobočkou Talianska, takže aj skorá jeseň sa radšej víta vonku, tu v Hofgartene skôr farebnými nápojmi, v záhradných reštauráciách všade inde s „Munich Bubbles“ vo veľkých formátoch.

Mám rád Mníchov. Teším sa z ukážkových exemplárov klasických Mníchovčanov, ktorí vo farebných nohaviciach a prinajmenšom rovnako farebných sakách kráčajú hore-dole po Maximilianstraße, šedivé, trochu pridlhé vlasy zhrnuté do tyla a za sebou ťahajúc nejakého malého psíka. Vhodné vybavenie v podobe menčestrových nohavíc, tenkých kašmírových svetrov a tvídových sák majú u Eduarda Meiera, bývalého „Kráľovského bavorského dvorného dodávateľa“, a nečudoval by som sa, keby tam nemali aj kútik pre zvieratá pre štýlového hrubosrstého jazvečíka, vrátane trblietavého obojku a deky s číslom 1860. Čo sa týka účesov, vzorom by mal byť, prepáčte, Charles Schumann.

Títo typci vyzerajú, samozrejme, prísne zakázane. Ale majú aj niečo príťažlivé, pretože im v tyle sedí šarm úspešného sobášneho podvodníka. Som presvedčený, že s každým z nich by sa dala začať veľmi vtipná diskusia o ťažkých limuzínach BMW, anachronizme elektromobilov, náhrdelníkoch pre pánov alebo najlepšom Talianovi v Mníchove.

Klišé, uznávam. Ale nič nie je talianskejšie ako diskusia o tom, kde sú cestoviny také, aké by naozaj mali byť, a nič nie je mníchovskejšie ako napodobňovanie talianskych zvykov.

Práve nedávno, keď bolo vďaka vonkajším okolnostiam k dispozícii veľa voľného času, som si opäť doprial dielo skvelého Helmuta Dietla. Videl som, priam ohromený mimozemskou kvalitou dialógov, všetky epizódy Kir Royal – žiaľ, je ich len šesť – a visel som na perách Maria Adorfa, ktorý ako hostinský Rossiniho miluje a opatruje svojich nemožných hostí ako učiteľ Montessori materskej školy svojich chovancov.

Podnik Romagna Antica, ktorý slúžil ako predloha pre filmový Rossini, je už viac ako desať rokov zatvorený a Helmut Dietl je po smrti. Mario Adorf však, Paolo Rossini z Dietlovho filmu, sa aj vo svojich 90 rokoch teší dobrému zdraviu, videl som ho v dobrej spoločnosti pri vysokom stole v Tira Tardi. To je jeden zo solídnych Talianov v Schwabingu, nie veľmi veľký, ale kulinársky a spoločensky nanajvýš zábavný. Myslím tým: Kde inde ešte nájdete Talianov, v ktorých možno sedí Mario Adorf pred dobre načapovaným pohárom červeného vína?

Keďže som muž činu, robil som v Mníchove taliansky prieskum. Nepohyboval som sa pritom len v Schwabingu, mníchovskej Padánii, ale našiel som napríklad v Maxvorstadte následnícky podnik Romagna Antica, ktorý sa príznačne volá Rossini. Šéf Fabrizio Cereghini si na to zaobstaral neónový nápis „Rossini“ z filmových kulís a servíruje ako kedysi dobrý morský vlk (branzino) a teľaciu pečeň s bielymi figami, celkom neokázalo a suverénne.

Navštívil som Acetaia v Neuhausene, ktorý medzi tmavým dreveným obložením rozvíja určitú mieru kreativity. Jednoduché jedlo, ako sú pečené kráľovské krevety, zdobia krémom z červenej repy a póru, čo je fajn, ale v podstate aj zbytočné, scampi sú totiž výborné aj samy o sebe. Aj Zuppa di cipolle di Tropea, polievka zo sladkej cibule z Tropey, je v podstate jemná, ale nikto nepotrebuje penu zo žĺtkov a chuťovo nevýraznú letnú hľuzovku. Karta vín je mimochodom dobre zásobená. Na lepšie fľaše by ste však mali mať štedrý limit na svojej kreditnej karte.

Samozrejme, vyskúšal som aj Talianov v Schwabingu, napríklad veľmi sympatický Il Borgo v Georgenstraße, kde som mohol sedieť na ulici, čo mi ušetrilo estetické hodnotenie interiéru. Jedol som lahodné tortellini plnené artičokami a mätou, k tomu pečené teľacie brzlíky. Morský vlk bol pripravený v soľnej kruste, vlastne pre dvoch, zvládol som ho aj sám. A už len kvôli tortičke zo stracciatelly z byvolej ricotty s malinami sa oplatí vrátiť sa sem. Treba však mať schopnosť dobre si objednať: Kuchyňa Il Borgo má istý sklon k angažovaným nápadom, na ktoré realizácia celkom nestačí.

Skoro najviac sa mi páčil Il Piccolo Principe na Kapuzinerstraße, podnik, ktorý má skôr šarm malých potravín ako auru špičkového Taliana. Ochutnal som nakladané baklažány a cukety, zjedol som najprv skvelú bruschettu s paradajkami a bazalkou a nechal som si priniesť malú porciu ravioli plnených hríbmi, ktoré podľa predpisov plávali v masle, skôr než som zjedol grilovanú klobásu (Salsiccia) s polentou a gorgonzolou, ktorá bola mimoriadna. Jasné, tu sa nikto nesnaží preskočiť vysokú latku vybranej talianskej kuchyne, preto sa táto latka nikdy nezlomí. Po pár pohároch Nero d’Avola som v najlepšej nálade a na vlastnej koži zisťujem, prečo je dokonalé tiramisu – kedysi všadeprítomné, dnes skôr zmiznuté z jedálnych lístkov – konečný dezert: potom už nejde vôbec nič.

Samozrejme, venoval som sa popri tom aj mníchovskej kultúre bistier. V Buffet Kull som vyskúšal bujabézu, ktorá potešila, a „Crying Tiger de Paris“, kúsok hovädzej sviečkovej, ktorý bol zjemnený koriandrom, sójovo-limetkovým dipom a bukovými hubami a pôsobil trochu fancy, ale chutil v poriadku. Trochu som závidel ten veľký viedenský rezeň, ktorý niesli k vedľajšiemu stolu, za to som sa utešil Silvánom z Escherndorfu vo Frankách, čo je vždy dobrý nápad.

Podnik Kull mal dosť dlho monopol na francúzsky ladenú kuchyňu bistier. Ale medzitým sa v štvrti Glockenbachviertel otvorila aj Tim Raueho Brasserie Colette, ktorá prichádza s celkom veľkolepým purizmom. Jedol som lahodné ustrice Gillardeau s vinaigrette, nasledoval veľkolepý chobotnicový pokrm s teľacou hlavou, omáčkou béarnaise a topinamburmi a odjedol som svojej preťaženej spoločníčke polovicu jej takzvaného „club sendviča“ s homárom, kokteilovou omáčkou a brioškou, skutočné umelecké dielo vyššej „comfort food“ kuchyne. Odvtedy je Colette dosť vysoko na mojom zozname návštev, ktorý treba v Mníchove pravidelne odpracovať.

Áno, samozrejme, jedol som aj bielu klobásu (Weißwurst). Návšteva Mníchova bez Weißwurst sa automaticky anuluje a vyhlási za neplatnú. Najlepšie miesto, a to s veľkým odstupom: Gaststätte Großmarkthalle pred Sedlmayr a Weißes Bräuhaus. Ale to je iný príbeh, ktorý musí byť napísaný s patričnou podrobnosťou a starostlivosťou.

Potom som mal to šťastie ísť s Eckartom Witzigmannom do Tantrisu. Eckart Witzigmann je legenda. Je z dobrého dôvodu „kuchárom storočia“, čo je pocta, ktorej sa okrem neho dostalo len Paulovi Bocusemu, Frédy Girardetovi a Joëlovi Robuchonovi, tým gigantom.

To je takisto legenda. Reštaurácia založená v roku 1971 v priemyselnej zóne Schwabingu (kde Witzigmann v nadväznosti na Heinza Winklera pôsobil niekoľko rokov ako šéfkuchár) bola navrhnutá švajčiarskym architektom Justusom Dahindenom, zariadená dánskym dizajnérom Vernerom Pantonom a odvtedy sa opticky nezmenila. Sedemdesiatkové guľaté lampy, hrubý oranžový koberec, ktorým sú vyložené steny betónovej kupolovej stavby, nábytok, ktorý sa zdá byť vypadnutý z času, a predsa to robí takým nezameniteľným a súčasným.

Už 29 rokov vedie Tantris jeden z mojich najobľúbenejších kuchárov, Hans Haas z Wildschönau, ktorý prevzal podnik po Witzigmannovi a odvtedy ho pokojnou rukou ako útočisko klasickej modernej kuchyne vedie cez pereje kulinárskych trendov.

Éra Haas sa chýli ku koncu. Koncom roka ukončí službu a pôjde do dôchodku. Zatiaľ je ako výkonný šéfkuchár stanovený Matthias Hahn. Získal si zásluhy ako pravá ruka Alaina Ducassa a v budúcnosti bude pôsobiť ako druh manažéra kuchyne. Kto je skutočným Haasovým nástupcom, bude oznámené až v decembri. Samozrejme, bol pri tom aj Roland Trettl, Witzigmannov dlhoročný dôverník. Mimochodom, pracoval tam dva roky, takže sa večera stala orgiastickou rodinnou konšteláciou, so mnou ako príveskom, poviem len: šampanské pre všetkých, a to rovno v kuchyni.

Prevádzka večerného biznisu sa začala pokojne a usporiadane. Stáli sme za pultom, hladní, rýchlo povzbudení sektom. Haas, nekonfliktný sympatický človek, začal s Witzigmannom, „šéfom“, okamžite diskutovať o kvalite špeciálnych langúst – „tá pevnosť!“, „tá vôňa!“. Potom si obaja prešli pár stálych hostí, pričom sa zapojil aj Trettl, ktorý je ostrieľaný spoločenským životom a z tých troch má určite najbrúsenejší humor, takže sme sa smiali až do smädu a smäd sme hasili ďalším šampanským.

V určitom momente sa páni zhodli na tom, kde sa najlepšie sedí: vo vyvýšenom rohu jedálne alebo rovno pod gigantickým signetom pred kuchyňou, o poschodie nižšie od bežných hostí, takpovediac v orchestri.

Našli sme si miesto na galérii. Prišlo špeciálne menu. Zemiakovo-pórové pyré na hnedom masle s bielymi hľuzovkami bolo jednoduché, ale geniálne. „Klasika,“ povedal Witzigmann s úsmevom. Someliér servíroval špeciálne biele víno z Wachau, čítal reakciu naň z Witzigmannovej tváre: „Je to v poriadku, šéfe?“ Bolo to v poriadku.

Bola to úžasná, možno aj sentimentálna cesta cez čistú, rýdzu klasiku Hansa Haasa. Boli tam kôrovce a mušle svätého Jakuba, brioška a husacia pečeň, pečené vajce s čiernymi hľuzovkami, filety zo srnca. Jedol som s dvojitým potešením. Po prvé, jedlo bolo brilantné, po druhé, tá brilantnosť sa odrážala na Witzigmannovej tvári a po tretie v reči tela personálu, ktorý bral spokojnosť „šéfa“ osobne a reflektoval ju.

Večer sa skončil.

Šampanské.

Slza pri odchode.

Hans Haas bude chýbať.

Niekedy sa záhrada Schumann’s zatvorí. Kristof Magnusson a ja musíme buď dnu, alebo von. Rozhodneme sa pre von, to znamená, prechádzame nádherným, elegantným barom s jeho interiérom z dreva a svetla, aby sme na druhej strane opäť vystúpili na čerstvý vzduch, konkrétne do „Schanigarten“ (vonkajšia terasa) Schumann’s na Odeonsplatzi.

Zaujímavé, tu sa zdržiavajú úplne iní hostia ako vzadu v Hofgartene. Nosia iné oblečenie, pijú iné koktaily, hovoria iným jazykom, hlasnejšie, povzbudení osviežením z uplynulých hodín a zároveň unavení.

Hľadáme si svoje miesto a obzeráme si mladých mužov v ľanových oblekoch a sandáloch Birkenstock. Užívame si hluk ulice a skutočnosť, že aj teraz, okolo jednej v noci, je dosť teplo na to, aby sme sedeli vonku a pili gin s tonikom.

„Jediný rozumný nápoj v túto hodinu,“ hovorí Kristof.

„Súhlasí,“ hovorím, hoci si nie som istý, či mám pravdu.

„Noc je mladá,“ hovorí Kristof.

„Súhlasí,“ hovorím, hoci viem, že pravdu nemám.

Na druhý deň sa ponáhľam, na tretí deň nechávam Mníchov za sebou. Idem smerom na juh. Mojím cieľom nie je Taliansko, čo by malo byť po pár dňoch v Mníchove vlastne samozrejmosťou, ale jazero Starnberger See. Snažím sa na pár útulných miestach dostať až k brehu, ale niekto to predvídal a postavil značky jednosmerky a závory. Z jazdy ku krásnemu brehu teda nič nebude.

V Ambergu robím ešte jeden pokus. Značka ma upozorňuje, že do mesta môžu vchádzať len automobily s osobitným oprávnením. Ale kútikom oka vidím smerovku k brehovému hostincu s názvom Zum Fischmeister a riadim auto tam. Cesta vedie cez poľnú cestu, ale dostávam sa tam.

Je to krásny, široký dom, ktorý ma očakáva, vrátane takmer prázdnej záhradnej reštaurácie, v ktorej sa nachádza takto označený „stánok“.

„Rybymajstri“ (Fischmeister) boli po stáročia kráľovskí bavorskí úradníci, ktorí sa museli starať o to, aby bola mníchovská dvorná kuchyňa každý piatok vybavená čerstvými rybami. Panstvo predsa muselo postiť. Koncom 18. storočia odovzdal posledný potomok rodiny Fischmeister prevádzku svojmu paholkovi Johannovi Castulusovi Bierbichlerovi. Ten je zasa predkom bavorského charakterového herca Seppa Bierbichlera, ktorému hostinec dnes patrí.

Postavím sa teda do radu pri stánku, objednám si pečené bravčové (Schweinsbraten) a
Caponatu, trochu Talianska musí byť aj v Ambergu, a sadnem si dole k jazeru, kde stojí pár stolov priamo na brehu, za pobrežnou cestou.

Pozerám sa na jazero a pozorujem, ako sa popoludňajšie svetlo odráža v tichých vlnách. Odtiaľto k dokonalému šťastiu už nie je ďaleko.

„Pečené bravčové,“ zvolá hlas, ktorý mi znie povedome. Otočím sa a vidím, ako Sepp Bierbichler stojí v otvorených dverách, tanier s mäsom v pravej ruke a ľavou rukou kýva na čašníčku, ktorá od neho preberá bravčové a – prepáčte, tak to bolo – prináša ho dole na breh, k jazeru, ku mne.

„Dobrú chuť,“ povie a presne tak to aj je.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!