Text: Thomas Maurer, fotografie: Ingo Pertramer
Jar sa tento rok začala nezvyčajne skoro, a s ňou prišli aj neodmysliteľné želania a predsavzatia: okná by sa mohli opäť umyť, pri tejto príležitosti možno aj upratať v šatníku, popresúvať nábytok, vymaľovať, schudnúť desať kíl, začať s vrcholovým športom, naučiť sa jeden až dva cudzie jazyky a konečne začať vášnivý pomer s dvojičkami.
Po rozvážnom zvážení pre a proti všetkých týchto možností som si nakoniec kúpil odšťavovač.
Tým by som, aspoň podľa môjho kalkulu, mohol odšťavovať ovocie a zeleninu na zdravé šťavy a zvyšok by prišiel viac-menej sám od seba.
Keď však nový odšťavovač s blyštiacimi sa povrchmi, sľubujúcimi zázrak ľahkého utierania, a doslova vibrujúci odhodlaním odšťavovať, stojí v kuchyni, postupne si uvedomíte, že odšťavovače všeobecne (spolu s napr. stacionárnymi bicyklami, tajine hrncami a stanmi pre dvoch) patria do kategórie „civilizačného haraburdia zaberajúceho úložný priestor“: veci, ktoré si – ak nie ste cyklista, Maročan alebo skaut – kúpite, dvakrát použijete a potom s výčitkami svedomia sťahujete z jedného bytu do druhého, až kým prirodzená únava materiálu alebo náhodné poškodenie konečne neospravedlnia odvážne vyhodenie.
Máloktorá vec vie tak stlmiť radosť z drahej novej akvizície ako toto uvedomenie, najmä ak ho sprevádza nepekná vízia, ktorá ukazuje tento kuchynský prístroj, žiariaci panenským leskom, premenený na symbol zbytočnosti, obrastený machom a odsunutý na najvyššiu policu v špajze vedľa sady na fondue.
Aby som drahý odšťavovač uchránil pred týmto hrozným osudom, rozhodol som sa robiť okolo jeho existencie čo najväčší mentálny rozruch a dočasne si nahovárať, že vďaka jeho kúpe – podobne ako budhistický novic klopúci na bránu kláštora – stojím na prahu nového života.
A to znamená, že sa musím poobzerať po majstrovi.
Čím sa teraz, keď som tak rafinovane umiestnil kľúčové slová „odšťavovanie“ a „majster“, konečne dostáva do hry Rainer Melichar, pravdepodobne najmenej známa kuchynská legenda krajiny.
Muž, ktorý je nielen aktívny v domácej špičkovej kuchyni prakticky od paleolitu (od roku 1985 u Karla Eschlböcka, prvého špičkového kuchára Rakúska, ktorý už medzičasom spolovice zmizol v hmle legendotvorby; neskôr u nemenej vplyvného Jörga Wörthera), ale ktorý sa navyše stal známym – alebo skôr neznámym – vďaka vynálezu kuchynskej techniky, ktorá stavia bežný odšťavovač do úlohy centrálneho pracovného nástroja na vysoko kulinárske účely.
Metóda nesie trocha ťažkopádny názov „SuccoWell“ (marketing nie je, jemne povedané, silná stránka Rainera Melichara) a, tichá a skromná ako jej autor, prešla celkom slušnú kariéru: kuchynské kapacity od Waltera Eselböcka cez Josefa Floha až po Heinza Reitbauera sa hlásia k jej využívaniu a dokonca aj z El Bulli Ferrana Adriu mali byť kedysi spozorovaní emisári.
Väčšina kuchárov by na takomto úspechu vybudovala peknú kariéru alebo sa o to aspoň pokúsila: televízne vystúpenia, vlastný licencovaný model odšťavovača, sady riadu v limitovanej edícii, franšízové pobočky, účinkovanie celebrít, celý ten smer.
Rainer Melichar však na takéto zbytočnosti nemal čas, pretože sa v roku 1991 oženil do tradičného hostinca Nibelungenhof, ktorý patril rodine jeho manželky a nachádza sa v Traismaueri, meste, ktoré práve nie je známe svojím neporovnateľne malebným okolím.
Tu zvládal dobrých desať rokov logistický šialený kúsok: v prednej časti podniku udržať v chode rušnú prevádzku pečienkových knedlíčkových polievok, syrových rezňov a tvarohových palaciniek, a v zadnej, keď mal niekto práve vyšší vkus, zároveň servírovať vysoko až najvyššie hodnotenú špičkovú kuchyňu so všetkými vymoženosťami. (Medzitým sa uspokojil s varením jedál z ponuky hostinca, ktorých pokrmy však pôsobia dramaticky ľahšie, rafinovanejšie a aromatickejšie, než by ste predpokladali, keď si prvýkrát sadnete do hosťovskej izby v štýle sedemdesiatych rokov, vyzdobenej vlastnoručne navrhnutými dizajnovými prvkami.)
Zaujímavosťou je, že práve táto veľmi špeciálna situácia dvojitého zaťaženia bola pre pána Melichara rozhodujúca pri rozvíjaní jeho prvých experimentov so zeleninovými šťavami do podoby metódy: na jednej strane bol zvyknutý variť s komponentmi, ktorých výroba vyžadovala hodinové úsilie, ako napríklad zelerový fond alebo paradajková voda (Eschlböck! Wörther!), na druhej strane na toto hodinové úsilie nemal čas, peniaze ani personál.
So svojou metódou SuccoWell (áno, na toto slovo si budete musieť zvyknúť) sa mu, ako verne ubezpečuje, podarilo vyrobiť kvalitatívne absolútne uspokojivé základy na polievky a omáčky v zlomku času.
Vyrobiť profesionálne esencie s obyčajným kuchynským prístrojom, úplne jednoducho a popritom ešte aj ušetriť čas – to je, samozrejme, niečo ako vlhký sen každého ambiciózneho amatérskeho kuchára, teda napríklad aj môj. Čím by bol konečne odhalený aj pravý motív kúpy môjho odšťavovača. Teraz sa prepíname naživo do hostinca Zur Weintraube, známeho ako Nibelungenhof!
Dohodnutý praktický seminár SuccoWell sa rozumne začína jedlom, už len preto, že šéf nemá na obed čas rozprávať, pretože vtedy varí.
Na úvod je čerstvý syr, obklopený pestrofarebne kontrastujúcimi omáčkovými arabeskami, ktorých svietivosť je rovnako pôsobivá ako ich intenzita chuti.
Potom veľmi jemná zeleninová polievka na báze zeleru, nasledovaná verziou SuccoWell kačice na pomarančoch, servírovanou s rubínovo červenou redukciou z krvavých pomarančov a slnečno žltou z normálnych pomarančov, ktoré dodávajú šťavnatému a mäkkému kačaciemu mäsu želaný ovocný kontrastný impulz.
Po tom, čo obedňajšia špička pominula, môžeme s fotografom Ingom Pertramerom vstúpiť do kuchyne. Ja, aby som sa sám vyskúšal ako kuchár SuccoWell, Ingo, aby ma pri tomto pokuse odfotil a vysmial. Ale urobili sme si účet doslova bez hostinského, konkrétne: bez Rainera Melichara.
Ten totiž stojí už niekoľko rokov úplne sám, podporovaný iba jednou umývačkou riadu, vo svojej kuchyni. S následkom, že medzi ním a kuchyňou zjavne nastala akási zrastená symbióza.
Keď ho v nej vidím začínať, neustále sa mi do pamäti vracala scéna z pred desaťročí videného filmu zo série Star Wars: tá, v ktorej malý zavalitý robot R2D2, ktorý dovtedy pútal pozornosť iba pípaním, štebotaním a kotúľaním sa ako kompaktný vysávač, zapadne do presne pasujúceho otvoru na povrchu vesmírnej lode a ukáže sa ako vysoko kompetentná riadiaca jednotka, pre ktorú riadená loď nie je ani tak pracovný nástroj, ako skôr predĺženie vlastného tela. Teraz si predstavte, že to prenesiete na kuchára, a máte pred očami obraz stavov v kuchyni Nibelungenhofu.
A tak uspokojivé, ako je z estetického hľadiska vidieť Rainera Melichara vládnuť vo svojej ríši s maximálnou úspornosťou, ohromujúcou efektivitou a námesačnou presnosťou, tak nemožné je bohužiaľ – kľúčové slovo: prosím, nesiahajte do bežiaceho motora – pomôcť mu pri tom, nehovoriac o tom, aby som konal v jeho mene.
Skúsil som to. Úprimne. Nejde to.
Namiesto toho dochádza k sledu dialógov, ktoré znejú všetky podobne:
„Mám pokrájať zopár paprík na odšťavenie?“
„Nie je potrebné, práve som to urobil.“
„Dobre, tak ich dám do odšťavovača.“
„Ach. Aha. Hop. Nesoro. No nič, aj tak budeme odšťavovať niečo iné.“
„A tú šťavu mám teraz variť?“
„Ďakujem, už sa varí. Zelerový fond môžeš precediť.“
„Hm. Neprecedil si ho náhodou práve ty?“
„Ach. Aha. Tak. Hop.“
Ak by mal byť tento článok ilustrovaný obrázkami, ktoré zobrazujú autora pri vykonávaní kuchynských činností, ide s určitosťou hraničiacou s istotou o zinscenované zábery.
Ale ako je známe, aj pri pozeraní sa dá niečo naučiť.
Na začiatku stojí v tomto prípade Melicharov štvornásobný klasifikačný systém SuccoWell, ktorý je však menej komplikovaný, než sa na prvý pohľad zdá, hoci novotvary vytvorené na základe pojmu „Succo“ si vyžadujú trochu zvyku.
Teda: Čerstvá šťava (napr. paradajková, mrkvová, ale aj ovocná) sa ďalej nazýva Natursucco a možno ju priamo použiť na mrazené polievky, marinády alebo sorbety, pričom skôr suchý materiál – korene, ale aj huby – sa lisuje so studenou vodou v pomere 1:1 až 1:5.
Nefiltrovaná a vyvarená na požadovanú konzistenciu sa z Natursucco stáva Naturkraftsucco, ktoré sa dá použiť ako polievka, prírodná omáčka alebo na výrobu nátierky či aromatického masla.
Vriaca horúca filtrovaná Natursucco sa však odteraz nazýva Feinsucco a môže sa potom použiť ako plnohodnotný základný fond, teda namiesto spomínaných klasík, ako sú paradajková voda alebo zelerový fond.
Ak sa Feinsucco varí ďalej, výsledok sa nazýva Feinkraftsucco a možno ho použiť na jus a omáčky, ale aj ako samostatný nosič arómy: pestrofarebné chuťové bomby, ktoré stáli na začiatku nášho pobytu v Nibelungenhofe, boli napríklad zástupcovia rodu „Feinsucco“.
Ekologicky, morálne a esteticky uspokojujúca je aj skutočnosť, že zvyšky z lisovania možno takisto zmysluplne kulinársky využiť, takže v podstate nevzniká žiadny odpad: výlisky zo zeleru, petržlenu a mrkvy sa dajú vynikajúco vysušiť v rúre a potom buď pomlieť so soľou na univerzálne korenie, alebo použiť na aromatické oživenie polievok. Suché zvyšky hrachu (podiel šťavy večer doplní kúsok sumca ako jemná prírodná omáčka) sa dajú v momente (so zakysanou smotanou, soľou, korením, práškovým cukrom a vajcami) spracovať na cesto, z ktorého sa po parení dá vyrobiť nádherne vzdušný hrachový flan.
Zvyšky z paradajok alebo olív putujú do cesta na chlieb a tam robia dobrú postavu, a tak mimochodom sa dajú vytvoriť aj krikľavo farebné želé alebo, po pridaní želírovacieho cukru a sušení v rúre, tenké chrumkavé ovocné plátky.
A tak ďalej a tak ďalej.
Všetko to nie je, keď to skúšate doma, samozrejme, celkom také nenáročné, ako to vyzeralo pri predvádzaní Rainerom Melicharom, ale ide to. Dokonca, ako môžem z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, celkom dobre.
Môj prvý pokus, rybacia polievka vyrobená na báze rybieho fondu a Feinkraftsucco z paradajok, sa podaril hneď tak znamenite, že som ju okamžite uložil do priečinka svojej pamäti s nápisom „Recepty na chválenie sa“. Zemiakový guláš podliaty Naturkraftsucco z papriky mal neznámu ovocnú sviežosť bez toho, aby stratil na výdatnosti. A fenikel dusený vo Feinkraftsucco z fenikla, ktorý som nedávno podával ku krátko opečenému roštenke, bol veľký úspech, aspoň u tých 60 % ľudí prítomných pri stole, ktorí v zásade nenávidia chuť fenikla.
Môj odšťavovač sa už v každom prípade neblýska tak novotou ako ešte nedávno – červená repa sa jednoducho nezašpiní bez následkov na snehobielom plaste a aj zelenkasté a bledo-oranžové zafarbenia sa už nedajú celkom odstrániť.
To je dobré znamenie. Už to nie je nová akvizícia, ale kuchynský prístroj.
A ako taký pravdepodobne tak skoro neskončí na smetisku dejín, tam, kde si dobrú noc želajú odstraňovač jadrovníkov z melónov a elektrický vaflovač.
Wiener Straße 23, 3133 Traismauer
Tel.: 02783/63 49 alebo
0676/400 46 45
www.nibelungenhof.at
Podnik je v princípe otvorený denne, aspoň v lete (v zime si občas doprajú voľnú nedeľu), pokiaľ, ako hovorí domáca pani Elisabeth Melichar-Haimeder, sa nekoná uzavretá spoločnosť. V každom prípade je najrozumnejšie si vopred zarezervovať miesto. Nibelungenhof má aj izby, prenocovanie je možné 365 dní v roku. Pre bližšie informácie o metóde SuccoWell je Rainer Melichar, nadšenec nad všetkých nadšencov, kedykoľvek osobne k dispozícii, pokiaľ to prevádzka dovolí. Existuje aj brožúra vytlačená vlastným nákladom („SuccoWell – Varenie s aromatickými šťavami. Rýchlo / Chutne / Zdravo“), o ktorú môžete na mieste požiadať. Pre ďalšie štúdium mimo Traismaueru odporúčajú manželia Melicharovci knihu: „Küche: Garmethoden und Rezepte“ z vydavateľstva Trauner, ISBN 978-3-85487-999-2. Ľuďom, ktorí uvažujú o kúpe odšťavovača, Rainer Melichar mimochodom (bez toho, aby dostával províziu, marketing nie je, ako bolo povedané, jeho silná stránka) s veľkým presvedčením odporúča klasický Champion Juicer, o ktorom sa môžete bez námahy dozvedieť viac na internete.