A-La-Carte

Sardínia, ale naozaj. (2020/3)

Kulinárske pátranie na Sardínii. Naši ľudia sa tešia na všetko z ovčieho a kozieho mlieka, ale aj na pizzu s vnútornosťami morských ježkov, špagety s bottargou alebo jednoducho geniálny celý karfiol.


Samozrejme, vždy hľadáme originálnu kuchyňu a pousmejeme sa nad turistami (to sú vždy tí druhí), ktorí sa aj na tých najlákavejších miestach pýtajú na rezeň. Už pri prechádzaní okolo rozmýšľame, ktorý podnik „vyzerá dobre“, nie elegantne alebo dokonca veľkolepo, ale tak, akoby tam radi jedli aj domáci.

Niet divu, že sme sa do Sardínie okamžite zamilovali. Na začiatku bol tento úžasný literárny festival v horskej dedinke Gavoi, kde sa všetko netočí len okolo kníh najrôznejších žánrov, ale aj okolo vhodného kulinárskeho sprievodu. Keďže existujú len dve – mimochodom vynikajúce – trattorie, obyvatelia jednoducho postavia stoly a lavice pred svoje kamenné domy a servírujú, čo majú. Tenký chrumkavý Pane carasau, Purpuzza, toto nadrobno nakrájané bravčové alebo jahňacie mäso, ktoré sa naloží do jemného octu a neskôr opečie na ťažkej panvici v olivovom oleji. Špecialita z Barbagie, ktorú v pobrežných oblastiach ani nepoznajú. Klobásy a samozrejme aromatické ovčie a kozie syry ostrova.

Keď sme minulý rok jazdili po vnútrozemí, z okien viseli plachty. Predpokladali sme nejaký starý zvyk, možno niečo ako „Knut“ vo Švédsku, aj keď to s lietajúcimi vianočnými stromčekmi vymysleli na podporu obratu jedného nábytkového domu. Ale tie plachty boli súčasťou protestnej akcie pastierov. Pretože prevažná časť ovčieho mlieka ide „do Talianska“ (Sardínčania sa nepovažujú za Talianov), kde sa z neho vyrába Pecorino Romano. Lenže pastieri dokážu z neúnosne nízkych cien mlieka len ťažko vyžiť.

Nám sa páčia ovce a kozy. Okrem rezortov na severe sa vyskytujú viac-menej všade. Niekedy aj na ceste alebo dekoratívne na trávnatých ostrovčekoch kruhových objazdov. Jednoducho je to iný pocit, keď ovce poznáte takpovediac osobne a syr kupujete priamo u pastierov. Hoci. Tí nie sú zamestnancami turistických kancelárií. U nich to patrične vonia, brodíte sa po nespevnených cestách okolo barakov, kým vás neobjavia dva veľké biele pastierske psy. O starostlivosti o hostí zatiaľ veľa nepočuli, nehryzú síce, ale vyzerajú, akoby to dokázali. Zato ten syr: Majú zrejúci alebo menej zrejúci, k tomu ešte jeden druh len z kozieho mlieka. A ricottu salatu. Všetko v celom bochníku, čiže príliš veľa, ale dá sa mať príliš veľa dobrého syra? Pastier má džínsy, ktoré mali dostatočný kontakt so zvieratami, a tričko, na ktorom je napísané ABBA. Odkedy poznáme praveké vodné svätyne ostrova, nie je jasné, či to má niečo spoločné so známou hudobnou skupinou. Pretože v sardínčine „abba“ znamená voda.

Na Sardínii sme sa veľa naučili. Je tu tá vec s agriturismami. Kedysi pohostinnosť roľníkov nechala človeka na cestách po krajine prežiť. Jedli ste to, čo prišlo na stôl. Kde inde by mohol byť človek bližšie k pravej sardínskej kuchyni? Teraz je to za fixnú cenu a dá sa to rezervovať vopred. Ako pri každej láske, aj tu má človek spočiatku sklon všetko si prikrášľovať. Ako nás nadchla klobása a nakladaná zelenina, aj tie dva druhy cestovín s tou istou omáčkou mali zrejme tradíciu. Okrem toho, každé prasa je iné, takže ani každé Maialetto nemôže byť chrumkavé. Vôbec, to Maialetto: Tvorí vrchol „menu“ každého agriturisma. Vždy. Sardínske prasiatko, grilované na drevenom uhlí. To môže byť lahodné, najmä ak je naozaj čerstvo pripravené. Samozrejme: Roľníci ho nejedia denne. A aj ostatné jedlá sú skôr to, čo turisti očakávajú ako typické, než skutočne každodenné. Gastronómia s retro šarmom, zväčša nie zlá a niekedy predsa iná. Ako v Sarrabuse, vo vnútrozemí Muravery. Hostina na 1. mája, Donatella a Alberto nás vzali so sebou. Štyri alebo päť hodín pri dlhých stoloch, domáce pani varia, ragú z vnútorností, pasticcio so syrom a divou špargľou, všemožné plnené taštičky, áno, aj Maialetto, ešte aromatickejšia bola grilovaná koza. Jednoducho sa oplatí hľadať – a mať správnych priateľov.

Hoci pravú sardínsku kuchyňu možno, samozrejme, najlepšie zažiť v súkromí. Možno nás chceli Maria, historička umenia, a Ettore, oceňovaný „poeta“, aj trochu vyskúšať. Polovičná uvarená jahňacia hlava. Rozlomíte ju rukami, aby ste sa dostali k jemnému mäsu na lícach. Nuž dobre, Ernest považuje používanie príboru za civilizačný pokrok. A potom to oko. To je nejako... niečo iné ako mozog. Napriek tomu. Dokonca sme ho rozrezali. Čo by naši priatelia neurobili. Ale rozdelené oko je len polovičné oko. Chutilo mimochodom predovšetkým po lahodnom „brode“. Apropo test: Existuje niečo, čo je vďaka videám na YouTube dostatočne známe: Casu marzu – sardínske Pecorino s larvami syrovej muchy. Malé červíky mu dodávajú celkom zvláštnu arómu. Zabudnite na internetové fámy. „Nesmrdí“ viac (a nie veľmi inak) než iné zrejúce syry. Ani to, že by na vás červíky skákali, sme ešte nezažili. Naše Casu marzu už zrejme červíky opustili. Kúsok z neho na kúsku Pane carasau je viac než skúška odvahy. Chutí to. A veľa z toho na Sardínii nikto neje.

To je jedna z múdrostí krajiny: un po' di tutto. V sardínskych horách sa ľudia dožívajú veľmi vysokého veku. Ak sa spýtate storočných ľudí na ich tajomstvo, radi odpovedajú presne takto: trocha zo všetkého. Trochu mäsa, trochu klobásy, syr, fazuľové polievky, Pane carasau namočený v teplej srvátke, ktorá vzniká pri výrobe syra, známe zemiaky z okolia Gavoi, čerstvá zelenina a pohárik Cannonau, korenistého, ohnivého červeného vína.

Na pobreží sú život a aj kuchyňa iné. Hoci nám jeden nadaný starý kuchár rozprával, že reštaurácie pri mori ešte dlho neexistovali. Jeho starý otec mal prístavnú krčmu v Cagliari. Keď dostal nápad ponúkať aj jedlo, ľudia ho považovali za blázna. Rybári nemali na niečo také peniaze a mešťania nechceli jesť tak blízko pri vode. Jeho otec bol taký odvážny, že dokonca servíroval ryby a morské plody – takmer skrachoval. Až po vojne mohol s tradičným podnikom v prístave zarobiť dobré peniaze.

Teraz sú jedálne lístky v pobrežných oblastiach dosť podobné: úžasné veci pre nás, Zuppa di cozze alebo špagety con la bottarga a ryby sú takmer vždy upečené presne tak, ako majú byť. Ale medzitým sa predsa tešíme zo všetkých, ktorí ponúkajú niečo viac alebo proste niečo iné. Ako Mammai na pobrežnej ceste medzi Cagliari a Villasimiusom. Tam v takmer štýlovej atmosfére miešajú tradičné s vplyvmi zovšadiaľ. K tomu sa pridávajú skalné ustrice a červené krevety z ostrova, ako aj vína z bezprostredného okolia. Poriadne sa tam dá najesť mimochodom len v zimnej sezóne. Keď pribudne dovolenkárov, presťahuje sa za roh do väčšieho Tegamino Bianco, tam majú potom aj vynikajúcu pizzu. Tú netreba len pre turistov, ale aj pre množstvo Sardínčanov, ktorí sa v lete sťahujú do svojich druhých domov pri mori. Musí byť skrátka dobrá. Le Camelie je v tom však tvrdá konkurencia, aj keď dlho nemala ani len ceduľu pred dverami. Pizza, tenká ako papier, chrumkavá, v sezóne dokonca s „ricci“, čerstvými vnútornosťami morských ježkov.

Sardínčania sú blázni do svojich „ricci“. V zime si ich môžete vychutnať pri malých stánkoch priamo na osem kilometrov dlhej mestskej pláži Cagliari, Poetto. Jedinečná chuť po mori. Čo sa týka samotného hlavného mesta, tam je aj „žrútia ulica“ (Fressgasse) plná lákajúcich čašníkov, Via Sardegna. Nie s nami! Potom nás Elena a Andrea pozvali do Lillicu. Objednali Menu turistico. Boli sme ohromení. Kým sme nezačali jesť. Pri dlhých mramorových stoloch, s veselo stúpajúcou hladinou hluku, aké Fritto misto! A potom vysvetlenie: Samozrejme, že si človek dá fixné menu, je dobré, lacné, vždy čerstvé. A opäť o jeden predsudok menej.

Kto má radšej pokoj, môže zájsť niekoľko kilometrov na vidiek. Tam je čo obdivovať. Napríklad hviezdnym kuchárom ospevovaný, vcelku varený karfiol. Poznáme ho ako tradičné sardínske jedlo. Mimochodom, nevarí sa najprv, ale jednoducho upečie v uzavretej hlinenej nádobe pri veľkom žiare, aj v otvorenom ohni, s morskou soľou, kvapkou vína a dobrým olivovým olejom. Alebo Cordula, nijako nesúvisiaca s menom Grün. Ide o jahňacie vnútornosti, napichnuté na ražeň, obalené jahňacími črevami a grilované. To majú stále v Sa Tuedda. Tam sa jedálny lístok každý deň píše na tabuľu. Opiera sa blízko vchodu, nad ňou upozornenie v sardínčine: Urob fotku a sadni si! Len preto, že signora varí tradične, predsa človek pozná výhody doby mobilných telefónov. Jej manžel obsluhuje a s oddanosťou vysvetľuje aj sardínske výrazy pre teľacie brzlíky, jemný konský steak alebo, menej exoticky, vyprážané sardinky. Sem chodia robotníci, ktorí dochádzajú do Cagliari, rodiny z dediny, znalí labužníci. Pretože bez toho, aby ste poznali Sa Tuedda, ťažko vám napadne zastaviť sa tu, okrem... ak ste práve na pátraní a máte k tomu aj kúsok šťastia. Pri odchode nám hostinský želá „a si birri“, čo znamená dovidenia.

Sa Tuedda
Via San Salvatore, 14,
09040 Settimo San Pietro

Trattoria Lillicu
Via Sardegna, 78, 09124 Cagliari

Mammai
Via Tirso, 2, 09045 Quartu Sant'Elena

Le Camelie
Via Leonardo Da Vinci, 205,
09045 Quartu Sant'Elena

Sarrabus
Località S'Ollasteddu, 09043 Muravera

Osteria Borello
Viale Repubblica, 104, 08020 Gavoi

Sardínia, ale naozaj.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!