A-La-Carte

Kyslé vyvoláva veselosť

Dobre, koláč a kompót s
rebarborou, to všetci poznáme.
Ale skúsili ste už niekedy
rebarboru v kombinácii
s mäsom?


Nie je to tak dávno, čo sa rebarbora pochádzajúca z Číny považovala v Rakúsku za drahú exotickú pochúťku. V stredoveku mala údajne libra rebarbory v Európe stáť trikrát toľko ako libra ópia. Bol to koreň, ktorý bol vysoko cenený ako liek, a preto sa stal botanickým menovcom. Ako „Rha barbaros“ – koreň cudzej hľuzy – označovali Gréci trochu pohŕdavo túto kyslú stonkovú zeleninu s jemne trpkou chuťou, ktorá sa tak dokonale hodí na to, aby cukru zobrala špic.

Keďže exportná cesta po súši nevyhnutne viedla cez Rusko, Rusi okolo roku 1730 založili pri Bajkalskom jazere obrovské plantáže rebarbory a zmonopolizovali obchod s ňou. Cez Rusko sa rebarbora dostala aj do Maďarska a Rakúska, kde sa začala pestovať až v 19. storočí. Záujem o rebarboru napokon vyústil do preskúmania jej kulinárskych možností. V 16. storočí sa najprv ochutnávali listy, čo však kvôli vysokému obsahu kyseliny šťaveľovej a vtedajším nedostatočným znalostiam o správnej príprave nebol dobrý nápad. Napriek tomu sa dlho a húževnato udržiavalo odporúčanie spracovávať listy ako špenát.

Prvé zmienky o konzumácii stoniek sa nachádzajú v anglických kuchárskych knihách zo začiatku 18. storočia, kde sa zelenina označuje ako „Spring fruit“.

Čo ju robí takou výnimočnou? Je to práve hra s pikantnou ovocnosťou, ktorá vytvára pôvab a nabáda k experimentovaniu – ďaleko za hranicami presladených samozrejmostí, ako sú sirup alebo kompót.

„Rebarbora je sezónna zelenina s veľmi charakteristickou chuťou,“ hovorí Josef Floh z reštaurácie Gastwirtschaft Floh. Inovatívny šéfkuchár pred niekoľkými rokmi rozpoznal dnešný moderný trend a vyvinul program s názvom Radius 66. Viac ako 90 % surovín tvorí len to, čo rastie, chová sa alebo vyrába v okruhu 66 km okolo jeho hostinca v Langenlebarn. „Presne vzaté, rebarbora nie je ovocie, ale zelenina,“ vie Josef Floh a ďalej vysvetľuje: „Existujú červené, zelené a červeno-zelené odrody rebarbory. Na sladké jedlá ako koláče a dezerty sú vhodné predovšetkým stonky rebarbory, ktorých šupka a dužina sú červené.“ Odrody ako „Holsteiner Blut“ sa označujú aj ako malinová alebo jahodová rebarbora: ich chuť je obzvlášť jemná a sladká a pripomína plody bobuľovín. Červenú šupku a zelenú dužinu má napríklad odroda „Frambozen Rood“, ktorá obsahuje o niečo viac kyselín. Obzvlášť kyslé, ale aj veľmi výnosné sú zelené odrody ako „Gigant“. Tie by sa mali v každom prípade ošúpať. A pre všetky platí: čím sú stonky rebarbory staršie, tým sú drevnatejšie a obsahujú viac kyseliny šťaveľovej. „Na konzumáciu sú preto vhodné predovšetkým mladé, šťavnaté stonky. Zelenostonkové odrody rebarbory so zelenou dužinou chutia relatívne kyslo, odrody s červenou stonkou a zelenou dužinou chutia jemnejšie a červenostonkové a červenodužinové odrody rozvíjajú arómu, ktorá pripomína bobuľoviny.“

„Rebarbora neladí len s teplým korením, ako je vanilka, škorica, badyán, klinčeky, šafran, aníz alebo kokos – lákavé sú aj zázvor, Earl Grey, tymian, rozmarín alebo zelené korenie. Napriek vlastnej kyslosti možno k rebarbore pridať citrónovú šťavu alebo biele víno, čo ju zbaví špicu kyslosti. Obľúbenými dochucovadlami sú aj citrónová kôra alebo exotická citrónová tráva. V historických receptoch nájdete aj túžobník brestový a ligurček lekársky.“ K ovocno-trpkej rebarbore sa však hodí aj zelenina ako špargľa, fenikel, čínska kapusta, rukola a cibuľa.

„Rebarbora je, samozrejme, osviežujúcou prísadou do koláčov, štrúdlí, džemov, koktailov, čatní, ako aj bowle. Ja však považujem za priam klasickú kombináciu s tučnými rybami, husacinou a kačacinou alebo aj s bravčovým bôčikom, či ako v tomto recepte s bravčovou hlavou. Je to jemná rebarborová kyslosť, ktorá vyvažuje sýtosť.“

Sezóna sa tradične končí na Jána, 24. júna. Potom sa v stonkách zvyšuje obsah kyseliny šťaveľovej. Kyselina šťaveľová je „zlodej vápnika“. Najmä v listoch rebarbory je kyselina šťaveľová obsiahnutá vo veľkom množstve, v kuchyni sa preto používajú výlučne jej mäsité stonky. Okrem toho by sa rebarbora v žiadnom prípade nemala jesť surová. Blanchíruje sa alebo dusí v pare, aby sa znížil obsah kyseliny šťaveľovej. Vodu z varenia rebarbory by ste mali vždy vyliať. Ak jete rebarboru vo veľkom množstve, mali by ste ju kombinovať s potravinami obsahujúcimi vápnik, ako sú mliečne výrobky, vajcia alebo orechy.

Ešte jeden tip pre domácnosť: zájdené hliníkové hrnce sa dajú vrátiť do lesku pomocou inak nepoužiteľných, jedovatých listov rebarbory. Áno, kyslé nielenže vyvoláva veselosť, ale aj čistí.

Gastwirtschaft Floh
Tullner Straße 1, 3425 Langenlebarn
Tel.: 02272/628 09
www.derfloh.at

Rebarbora, bravčová hlava & quinoa
Recept od Josefa Floha, Gastwirtschaft Floh

Ingrediencie pre 4 porcie
½ bravčovej hlavy z bio chovu
240 g rebarbory
160 g quinoy (Demeter-quinoa od Fritza Salomona, Gut Oberstockstall am Wagram)
koreňová zelenina
cibuľa
cesnak
korenie (guľôčky korenia, borievky)
kamenná soľ z hôr
čili Charapita
Aceto Pecoraro
olej z ľaničníka siateho
ligurček
divé bylinky (pagaštan, hviezdica prostredná, rebríček)

Príprava
Bravčovú hlavu uvarte s korením, bohatým množstvom koreňovej zeleniny, cibuľou a cesnakom domäkka približne 280–340 minút, potom sceďte. Vývar si odložte na ďalšie spracovanie. Mäso oddeľte od kosti a nakrájajte na kúsky veľké cca 2 x 2 cm.
Quinou varte v slanej vode približne 8 minút a sceďte.
Dochuťte kamennou soľou, Aceto Pecoraro a olejom z ľaničníka siateho.
Stonky rebarbory zbavte pomocou malého nožíka „vlákien“.
Stonky nakrájajte na 4–5 cm dlhé kúsky a v rúre prikryté duste v dostatočnom množstve vývaru z bravčovej hlavy asi 15 minút. Dochuťte čili Charapita a ligurčekom.
Bravčovú hlavu zohrejte vo vývare, naservírujte do hlbokých tanierov. Na vrch poukladajte dusenú rebarboru, posypte quinoou a ozdobte divými bylinkami.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!