A-La-Carte

Pekne rozlístkované (2021/5)

Po croissante nasleduje sfogliatella, v nemčine „Aufgeblätterte“ (v preklade „rozlístkované“). Tieto trojuholníkové, lastúrovité lístkové taštičky s rozmanitou plnkou pochádzajú pôvodne z pobrežia Amalfi a sú novým trendovým sladkým pečivom medzi Neapolom a Rakúskom.


Pôvodný recept obsahuje množstvo bravčovej masti. Keď sa mnohé, premnohé vrstvy štrúdľového cesta naplnia ricottou, krupicou z tvrdej pšenice a citrónovou kôrou a umelecky zrolujú, potrú sa tým, čo bolo dlhý čas aj tak poruke: vyškvareným tukom z porazených hospodárskych zvierat. Hoci to znie neromanticky, sfogliatelle slúžili v prvom rade na zužitkovanie zvyškov. „Pečivo zjemnené maslom existovalo v minulosti vlastne len v severnom Taliansku, tam, kde sa chovali aj kravy,“ vysvetľuje Christoph Bob, šéfkuchár kláštora Monastero Santa Rosa, ktorý leží hodinu a pol jazdy autom južne od Neapola. Počas stredomorsky teplého jesenného dopoludnia sedí na terase s výhľadom na historické kláštorné múry, za ktorými je umiestnená jeho reštaurácia, zatiaľ čo za ním sa more leskne ako šetrič obrazovky systému Windows. „Aj použitie ricotty nie je náhoda, ale praktické ďalšie využitie mlieka, ktoré zostane pri výrobe mozzarelly. A zjemniť to celé citrónom je tu na pobreží Amalfi jednoducho veľmi prirodzené.“ To, že sa na tomto veľmi špeciálnom mieste ešte aj dnes pečie vyše tristoročná špecialita, možno vďačiť po prvé láske k Taliansku jednej texaskej podnikateľky a po druhé šikovným rukám mlčanlivého cukrára.

Pobrežie Amalfi je stelesnením severoeurópskej túžby po „dolce vita“, a to aj teraz, koncom októbra (pre miestnych sa však presne 1. septembra začala zima, ktorú oslavujú kožuchmi, páperovými bundami a rozlúčkou s bikinami). Náhodne roztrúsené vily s panoramatickým výhľadom, pobrežné cesty ako stvorené na výlety športovými autami alebo na Vespách (pocitovo sa tu nakrúcal každý druhý James Bond), vysokokvalitné trblietanie Stredozemného mora. Štyri kilometre od miesta, ktoré dalo pobrežiu meno, vyčnieva z útesu budova pieskovcovej farby. Monastero Santa Rosa bolo postavené v roku 1681 za peniaze bohatej rodiny, ktorá svoju prvorodenú dcéru menom Rosa Pandolfi, ako bolo vtedy zvykom, odovzdala cirkvi. Ora et labora (modli sa a pracuj) bolo heslom života tamojších mníšok: modlitby, práca v kláštornej záhrade a kuchyni, a popri tom sa za žiadnu cenu nesmie dostať do hľadáčika žiadneho muža, kvôli čomu bola zamrežovaná aj chodba vedúca z kláštora ku kaplnke. Po smrti poslednej dominikánskej mníšky v roku 1912 hrozilo usadlosti v obci Conca dei Marini chátranie. V roku 2000 ju z paluby výletnej lode objavila čerstvo ovdovená Američanka Bianca Sharma, rozhodla sa ju kúpiť a urobiť z nej luxusný hotel. Už to znie ako vymyslené, ale je to ešte lepšie: počas dvanásťročnej prestavby sa objavil pôvodný recept na pečivo obľúbené v celom Taliansku. A to ukrytý v zásuvke písacieho stola zasypaného suťou, ako taliansky odpis, pretože originál bol v latinčine.

Sfogliatelle, v nemčine „Aufgeblätterte“ (rozlístkované), sú trojuholníkové, lastúrovité lístkové taštičky, ktorých výroba nielenže vyzerá rovnako zložito ako pri croissante, ona aj taká je. Existujú dva druhy, tie zo štrúdľového cesta (riccia) a variant z krehkého cesta (frolla). Nájdete ich v baroch a cukrárňach (Pasticcerie) po celom Taliansku, najmä však na juhu krajiny. Podľa legendy zmiešali mníšky zo Santa Rosa začiatkom 18. storočia zvyšné cesto z pečenia chleba s cukrom, masťou a vlastným bielym vínom autochtónnej odrody San Nicola. Niektorí hovoria, že aby zmiernili žalúdočné ťažkosti matky predstavenej, iní, že ako desiatu na namáhavú prácu na poli. Výsledok nechutil len mníškam, ale aj dedinčanom, vďaka čomu z toho vznikol prosperujúci výmenný obchod: mäso a zelenina za pečivo; a to pomocou otočného dreveného valca, nakoniec, mníšky museli pri odovzdávaní zostať nevidené.

Ako sa špecialita z kláštora dostala najprv do okolitých obcí, potom do Neapola a nakoniec do celej krajiny, nie je jasné. Pre Biancu Sharma, ktorá si už dávno presťahovala svoje druhé bydlisko na pobrežie Amalfi, bolo každopádne mimo diskusií, že jej hostia by mali z tohto krásneho náhodného nálezu, teda pôvodného receptu, profitovať. A tak sa stáva, že deň čo deň nájde šesťdesiat sfogliatelle cestu na taniere približne štyridsiatich hotelových hostí. „Klasicky sa jedia na raňajky, čím sú čerstvejšie, tým lepšie,“ vysvetľuje Christoph Bob, zatiaľ čo si objednáva cappuccino a potom siahne po kúskoch pečiva stojacich pred ním. Päťdesiatnik s nápadne príjemným hlasom zastáva od roku 2012 vedenie hotelovej reštaurácie Il Refettorio, ocenenej michelinskou hviezdou. Predtým varil okrem iného v Ríme u Heinza Becka a u Alaina Ducassa v parížskom Plaza Athénée. Zatiaľ čo Rakúšania sa rozhodujú medzi syrovými, šunkovými a džemovými žemľami, v Taliansku sa raňajkuje klasicky sladko. Cornetti s krémovou alebo pistáciovou náplňou, biscotti a iné drobné pečivo, ako aj sfogliatelle, ktoré môžu mať rozmery až pästí. Úplne inak je to tu, v Monastero Santa Rosa. Majú sotva päť centimetrov, obalené nespočetnými vrstvami cesta, s náplňou z krupice, škorice, cukru, kandizovaného citrónu a ricotty, ktorá sa vyrába v blízkom Agerole. Celé je to ozdobené práškovým cukrom, žĺtkovým krémom a kandizovanou čerešňou. Bez týchto doplnkov by sfogliatelle takmer prešli ako slané. Hoci tradícia, ako Bob podotýka, sa v tomto ohľade vykladá skôr veľkoryso. „Je nepravdepodobné, že mníšky mali vtedy suroviny na vanilkový krém, rovnako ako práškový cukor. Kandizovanú čerešňu však považujem za pravdepodobnú, pretože tá v tomto regióne rástla a dala sa dobre zavárať. Úprimne povedané, nie som si ani istý, či išlo v origináli o štrúdľové alebo nie predsa skôr o krehké cesto, teda ,frolla‘.“

Cvičenie robí majstra: „Za pol hodiny zvládnem možno päť kusov, a tie nie sú práve fotogenické,“ priznáva šéfkuchár Christoph Bob. Foto GettyImages

Aj tvar lastúry je zrejme produktom neskoršieho cukrárskeho umenia. Pravdepodobne vtedy v kláštore prišla na stôl jedna veľká sfogliatella, z ktorej si všetci odrezali kúsok. Celá záležitosť s miesením, vaľkaním, rozlístkovaním a plnením cesta – mimochodom, nejde, ako sa očakávalo, o lístkové, ale o štrúdľové cesto bez tuku a vajec – je tak či tak dostatočne komplikovaná. Najprv sa vaľká, nechá niekoľko hodín odpočívať, potom sa vyťahuje do vrstiev, tak tenkých, že cez ne vidno, čo sa najľahšie podarí pomocou strojčeka na rezance. Následne sa potrie tukom a vrstva po vrstve zroluje. Po ďalších dvadsiatich hodinách odpočinku sa cesto po častiach rozlístkuje do typického tvaru, naplní a nakoniec upečie. „Za pol hodiny zvládnem možno päť kusov, a tie nie sú práve fotogenické,“ priznáva v nemeckom Braunschweigu narodený Bob. Túto činnosť preto radšej prenecháva svojmu cukrárovi Francescovi Todiscovi, zdržanlivému mužovi s takmer čiernymi očami, ktoré pôsobia, akoby žmurkal na slnko. Po plachom podaní rúk zmizne opäť v kuchyni.

Čas na ochutnávku. Pri zahryznutí cesto praská ako tisíc malých rakiet, skôr než jazyk narazí na hrubozrnnú čerstvú syrovú hmotu s jemnou pomarančovou arómou. Druhé zahryznutie obsahuje len mierne osladený vanilkový krém, tretie marcipánovú sirupovú čerešňu. Celkom na rozdiel od väčšiny toho, čo je vystavené v talianskych cukrárňach, tu človek nedostane kaz len z pozerania. Záležitosť rafinovaná nielen vizuálne, ale aj chuťovo. Delizioso! Zjesť sfogliatellu bezhlučne je mimochodom rovnako nemožné ako bez odrobiniek, naopak, tá spúšť zaručuje rovnakú kvalitu ako pri parížskom croissante.

Viedenská autorka Sarah Satt necháva vo svojom románe Miss en Place hlavnú postavu pri spomienke na sfogliatellu nadchýnať sa podobne ako Prousta pri jeho madeleine: „Keď sa pod šuštiacim papierom objavili bohato práškovým cukrom posypané vrstvy cesta, moje srdce preplo z adagia na allegro. [...] Zatiaľ čo jemný vejárik pod mojimi zubami povoľuje a pod ním sa objavuje bohatá krémová vanilková náplň v jeho vnútri, ovláda ma známa eufória, ktorá sa v poslednom čase stala zriedkavou.“ Že románová hrdinka Sofia Sabato môže tento pôžitok zažiť aj v rakúskom hlavnom meste, je realita: Mnohé kaviarne a tiež lahôdkarstvá majú sfogliatelle v ponuke (pozri rámček).

Ale, mamma mia: ako všetky špeciality s vyše storočnou históriou, aj táto je občas pošliapaná. Zatiaľ čo v Amalfi, len pár pobrežných zákrut od kláštora Monastero Santa Rosa, ležia u Andrey Pansu v presklených vitrínach aspoň remeselne vyrobené exempláre, v okolitých turistických kaviarňach ide často o priemyselný tovar, úplne jednotvárny a príliš sladký. Niektorí dokonca svojim výtvorom veľkosti dlane pridávajú, hrôza pomyslieť, čiapku zo šľahačky. Aj v Neapole by si mal človek dávať pozor, skôr než to rozbalí. Najlepšie je ísť do pekárne Forno Attanasio neďaleko hlavnej stanice, kde sa okrem sfogliatelle čerstvo vytiahnutých z rúry ukážkovo pripravuje aj druhá špecialita regiónu, rumom nasiaknutá kvasnicová bábovka babà.

Záverečná otázka vegetariánky nemeckému kuchárovi: Ako je to teda so strutto, tou bravčovou masťou? Žiadne starosti, upokojuje Bob, jeho kolega Francesco Todisco používa namiesto nej kvalitné maslo. Vždy dobre, keď sa tradície vykladajú veľkoryso, alebo slovami Christopha Boba: „Schwein gehabt.“ (v preklade: „Mali sme šťastie.“)

Na pobreží Amalfi

Pasticceria Pansa Amalfi
Piazza Duomo, 40, 84011 Amalfi

Antico Forno delle Sfogliatelle
Calde Fratelli Attanasi
Vico Ferrovia, 1-2-3-4, 80142 Neapol

V Rakúsku

Super Mari
Leopoldsgasse 22, 1020 Viedeň
Cukráreň Dolce Pensiero dodáva denne šesť kusov do susedského obchodíku v druhom obvode. Niekedy sú vypredané už o deviatej ráno. V porovnaní s juhotalianskym originálom pôsobia obrovsky, zato im chýba čerešňový a vanilkový krémový toping. Ale sú lahodné.

Casa Caria
Lindengasse 53, 1070 Viedeň
Denný bar v siedmom obvode odoberá svoje sfogliatelle od pekára v Neapole a potom ich dopečie, kto má šťastie, zje ich teda čerstvo teplé z rúry.

Barbarella – Specialitá siciliane
Lerchenfelder Straße 16, 1080 Viedeň
Sicílčania prevádzkujú tento lahôdkový obchod s pripojenou cukrárňou. Sfogliatelle však chutia ako originál z Kampánie.

Monte Ofelio
Schottenbastei 2, 1010 Viedeň
Prísne vzaté, tu servírované filigránske pečivo nie sú sfogliatelle, ale coda d’aragosta, v nemčine „Hummerschwänze“ (homárske chvosty). Namiesto ricotty sa plnia krémom (crema pasticcera) a pistáciovým krémom.

La Spiga Take Away
Lerchenfelder Straße 70, 1080 Viedeň
Šikmo oproti pizzerii La Spiga prevádzkovatelia otvorili cukráreň. Okrem babà, canolo a spol. zahŕňa sortiment aj sfogliatelle.

Pizzeria al taglio JOLLY
Franz-Josef-Str. 16A, 5020 Salzburg
Názov klame: okrem pizze vo všetkých variáciách sa majitelia s oduševnením venujú aj talianskym dezertom.

La Pausa
Kiebachgasse 11, 6020 Innsbruck
Un bar Italiano con il cuore Napolitano, bar s talianskym srdcom. Je jasné, že k príslušným raňajkám okrem kávy Passalacqua patria aj sfogliatelle.

Non Solo Vino
Bischofstraße 15, 4020 Linz
Prevádzkovateľka lineckého obchodíku Non Solo Vino pravidelne cestuje na pobrežie Amalfi, dá sa povedať, na kulinárske vzdelávanie. Zodpovedajúco kreatívna je Birgit Massimilla-Kern pri plnkách svojich sfogliatelle.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!