Sadiť rajčiny na terase. Dcérke Charlie miešať amarantovú kašu. V predajni s naturálnymi potravinami nešetriť. Alebo radšej áno. Nakupovať oblečenie v sekáči. Karma znamená čin. Viac, než sa vziať budhistickým obradom .
Zmätene. A veselo. Rozšírený životný priestor Lilian Klebow. Prameň, pastvina, gauč, kuchynský stôl, výlevka. Okolo Cappuc-cina, chrumkajúc mrkvu, osviežená smoothies, pokojne chytať dobré myšlienky zo vzduchu, ďalej ich spriadať, nechať ich stať sa skutočnosťou. Spoločná túžba hostiteľov a hostí zbierať napríklad: Všetko, čo je užitočné a v dobrom stave, sa od začiatku utečeneckej vlny dodáva organizácii Purple Sheep, spolku na ochranu práv žiadateľov o azyl & cudzincov.
Zmätene. Dobrý názov pre krásne šikmú krčmu. Počnúc jemne olistenými výhonkami okolo chobotnice na jedálnom lístku, ktorý sa dá otvoriť ako poznámkový blok, až po otváracie hodiny od ôsmej ráno do štvrtej nad ránom. Andreas Knünz z Vorarlberska a Manuel Köpp z Waldviertelu, dvaja cool chlapíci v tridsiatke, sa starajú o pohodu ranných vtáčat aj nočných sov. Všetko je tu:
Vonkajšia terasa. Reštaurácia. Bar. Klub v suteréne. Jedlo so sebou. A nie v Berlíne, Londýne, Istanbule. Ale na Burggasse 70.
Jedna časť magického trojuholníka Lilian Klebow vo viedenskej štvrti Neubau. Keď práve nenakrúca. Prišlo to ako blesk z jasného neba: „Charlie mala dva týždne, keď sme museli ísť zaniesť jej fotku na pas na magistrát. Cestou domov sme skončili vo Wirr a nikdy sme odtiaľ neodišli,“ vysvetľuje euforicky.
Charlie je srdcovka 36-ročnej herečky. Dcéra – a teraz trochu odbočíme: Na jednej strane pomenovaná po postave z románu „Čakanie na Poirota“ od jej kamarátky, autorky Nory Miedler, na druhej strane preto, lebo otcovi dieťaťa Erichovi Altenkopfovi sa jej vysnívané meno Carlotta hnusilo. Ale aj preto, lebo filmová dcéra Lilian sa volala Charly, v jej prvej úlohe matky vo filme „Beautiful Girl“, jej najnovšom kinodiele, ktoré má premiéru v Rakúsku 16. októbra. Takže Charlie, čo zasa vyvolalo u babky vetu, ktorá sa medzitým stala rodinným pokladom: „Ako sa volá? Karli?“, zatiaľ čo bez odporu prijala druhé
meno pravnučky, ktoré sa končí na „a“: Tara. Po „esencii súcitu“, jednej indickej bohyni. „Meno, do ktorého musí človek najprv dorásť,“ hovorí Charlie Tarina krásna matka zamyslene. „Bláznivé, čo sa po pôrode emocionálne deje. Osem týždňov neskôr som už musela pri nakrúcaní Soko spadnúť postrelená do Dunaja, s olovom vo vrecku nohavíc. Raz tam bolo príliš veľa olova a skoro som sa utopila. Zachránil ma jeden chlap z kobry.
,Ešte nikdy som ťa nevidel tak dobre hrať‘, povedal Holger Barthel, režisér. Človek je taký otvorený,“ hovorí podľa príspevkov na Facebooku „najkrajšia policajtka televízie“ a myslí na babku. Tá, ktorá utiekla s kufrom a obrovským bruchom ukrytá v plachtovom voze z Berlína do Bavorska, „a môjho otca porodila v domove, kde jej ho prvé týždne vzali.“ Hm. To vysvetľuje veľa z Klebowovej angažovanosti pre centrum Svet súcitu pre deti nositeľky Nobelovej ceny Betty Williams v Basilicata: „V Sant’Arcangelo, v chudobnej dedine s piatimi talianskymi
rodinami a len jedným obchodom, je ubytovaných 800 utečencov, väčšinou z Afganistanu. Ako benefit pre región sa opäť otvorili školy a tam sa odohráva tá ,charita‘: Rodina potrebuje vedro na vodu. Teraz sa pýta tak dlho, kým sa to vedro nenájde. A tak ďalej ... V dedine sú utečenci plne integrovaní.“
Bola tam. Myslí na dokument o tom mieste. Ale Charlie si ju vyžaduje. Pretože. To najdôležitejšie v jej živote sa denne čerstvo navarí. Prečo sa Lilianin trojuholník južne od jej bytu vyostruje v predajni s naturálnymi potravinami St. Joseph v ulici Zollergasse, inštitúcii, v ktorej Othmar Holzinger už 30 rokov dbá na to, ODKIAĽ jeho produkty pochádzajú. Mimo módnych sloganov o biopotravinách a vegánstve.
Byť šik samozrejme neškodí. Pri obede – na ktorý v kuchyni stojí šesť tibetských utečencov, bývalí mnísi, ktorí si pri rannom krájaní zeleniny spievajú ranné modlitby – sa človek občas cíti ako v modelingovej kastingovej šou. Ale. V Sankt Joseph je okrem Charlieinho obľúbeného jedla artičokov aj všetko ostatné z jej fastfoodových favoritov: maliny, jahody, čučoriedky, rajčiny, ktoré aj tak voňajú a chutia. Pre mamičkinu chuť kokosové jogurty a čerstvé syry akéhokoľvek mliečneho pôvodu, viedenský mestský med a koreniny ako z arabských trhov. Áno, a tie ultimátne eko-plienky, ktorých cenu však šľachetne zamlčíme.
Lilian Klebow šetrí inde. Obaja starí otcovia boli policajti – len apropo Penny Lanz, apropo „Soko Donau“, ktorej 11. séria začína v novembri – otec „osmdesiatosmičkár“, ona vyrastala „v Olympijskej dedine, teda v mníchovskom Bronxe“, a nie ako „značkové dieťatko“. Naopak: „Moji rodičia bicyklovali a dovolenkovali v obytnom aute, značkoví frajeri boli pre nich nepriatelia. Matka bola veľmi ekologicky uvedomelá. Majsterka sveta v zužitkovávaní zvyškov: Jedlo skoro nikdy nevyhodila. Už vtedy varila ,zdravo‘, so zeleninou, vajcami, veľmi veľa syra a málo mäsa.“
Nesentimentálne dcéra hovorí: „Neovisla som jej na sukni. Bola som vždy veľmi samostatná.“ Váži si, „že sa rodičia nikdy nepokúsili ma dirigovať. Hodiny počúvali moje vlastné básne. Bola som fanúšička Hölderlina. A. Nechali ma v 18 rokoch ísť. Ich jediné dieťa. No áno, nerozumeli, čo v práci robím a chcem. Ale teraz! Sedia na filmovom pľaci a strážia Charlie. Som vďačná!“ Aj to úžasné, že veľa vecí robí úplne podobne ako kedysi matka: Všetko, čo Lilian bezprostredne nepotrebuje z debničky Adamah, spracuje na smoothies a zamrazí. Nábytok a oblečenie rada kupuje v bazároch, na blších trhoch a v sekáčoch, stala sa z nej šikovná majsterka, reštaurátorka, krajčírka a vlastná cool štylistka. Nie je ochotná „za šaty tak veľa míňať.“ Môže si to dovoliť. Hriva veje, oči žiaria, nohy sa zdajú byť nekonečné.
„Ha, v 16 som bola rebelka. Tmavočervené vlasy, strieborné šperky, zvonové nohavice, batikované sukničky. Motala som sa v Anglickom záhrade, organizovala demonštrácie, vykrikovala svoj hnev proti hlúposti a podlosti sveta. Teda, aj ako predsedníčka študentskej rady v škole, kde bol môj otec učiteľom matematiky. Žiadna ľahká úloha. Pretože. Obľúbený nebol. Neskôr som si myslela, že mal ísť do vedy. Ale stal sa z neho gymnaziálny profesor, ktorý svoje predmety nadovšetko miloval – a nechápal, že to žiaci nemajú rovnako.“
17-ročná Lilian spievala „Billie“ Sibylla – „ach, tiež také múdre meno, ktoré si človek musí najprv zaslúžiť“ – Dibbedibbdibb v dievčenskej skupine pod zmluvou s Ralphom Siegelom, v roku 1996 skoro vystúpila na Eurovízii. Zlaté! Potom išla do Viedne študovať herectvo a muzikál, nasledovala výzva „nechať sa prekvapiť. Pri hraní, spievaní – a vždy v živote“, ako vysvetlila pre Kurier. Pre ten viedenský znova, čo ju na Viedni púta: To zlomené, protichodné, humor. „Mám rada to mesto, mám rada tú kuchyňu, mám rada tých ľudí, mám rada ten šmrnc.“
Zmätok, trochu. Jej manžel je Rakúšan a žije v Mníchove. Ona je Mníchovčanka a najväčší fanúšik Viedne. Teda. Aj láska začala zmätene. Lilian/Billie bola päť rokov s kolegom Harym Prinzom, stretla Ericha Altenkopfa pol roka po rozchode, „oveľa priskoro na to, aby sme sa znovu viazali, čo ani jeden z nás nechcel, ale bola to hudba, ktorá nás dala dohromady. On nie je len doktor Niederbühl v ,Sturm der Liebe‘, ale ako spevák a klavirista bol vyštudovaný na konzervatóriu Prayner.“ Takže ... V roku 2011 sa vzali v Duine, bez verejnosti, budhistickým obradom. To im (aj) prinieslo najlepší organicky pestovaný olivový olej z Friulska. Potom, ako Marino Rossa, majiteľ úžasnej reštaurácie Al Cavalluccio, zbadal Altenkopfa a vybehol von: Či je azda / skutočne ten doktor z „Tempesta d’Amore“?! „Po tom je predsa šialené pol Talianska.“
Pomaly sa manžel preorientoval z McDonald's a Wienerwaldu na Billinu vegetariánsko-vegánsku kuchyňu. „Svoje prosciutto, svoje kura, svoj rezeň, všetko, čo má obzvlášť rád, dostane, aj keď ja už jem mäso len veľmi zriedka.“
Ale. Čo je zlé na Tom Ka Gai, pričom ona „jedla najlepšiu zo všetkých čias v malej vývarovni v Bangkoku“, čo je zlé na feniklové & jablkové mesiačiky, podliate vínom, na radicchio s cestovinami alebo babkinu vestfálsku domácu stravu, slivkový koláč a zemiakové placky s jablkovým pyré? Nehovoriac o šošovicovej zelenine a fazuľovom hrnci, nemeckom alebo kubánskom, úplne jedno: Šošovica a fazuľa dodávajú bielkoviny A vlákninu. Kuchárka Lilian miluje exotické koreniny ako rímska rasca a galgant, ktorý mimochodom chválila už Hildegarda z Bingenu, a ochucuje ním svoje cestovinové jedlá. Iba Matoke, super
chutnú kašu z banánov na varenie, ktorú si vychutnala v Ugande, „musíte nechať tam. Banány na varenie tu nie sú také ...“ Jasné, myšlienky krúžia pri krájaní, miešaní, varení, ale tie najlepšie lietajú vo Wirr pri raňajkách Green Morning. Pri guacamole na Jozefovom chlebe so šafránovými nitkami, s Charlie alebo bez, s Altenkopfom alebo bez. Tie, ktoré rozkvitli na večere Waltera Jurmanna s Béla Korenym, Wolfom Bachofnerom, Julianom Loidlom & priateľmi až pri smoothie s uhorkou, špenátom a bylinkami v pohári na jedno sústo. Spievali jeho piesne v „Seitenblicke“-dielni Interspot – vo Walter-Jurmann-Gasse – a v Café Korb, jeho vdova prišla z L. A. a 31. októbra sa pokračuje s „Príliš krásne, aby to bola pravda“ v Mödlingu. Ako prvej stanici v Dolnom Rakúsku.
Zeleninová tyčinka, zasnene namočená do žeruchovo-tvarohového dipu, zozelení myšlienku na knihu rozhovorov o vzoroch. Majú mladé dievčatá vôbec ešte nejaké? Mhm. „Rihanna“. Alebo možno: „Môj otec, moja matka“, počula Lilian, keď sa pýtala široko-ďaleko. Medzi mnohými jej 19-ročné baby-sitterky, jedna Rakúšanka a jedna rakúska Indka. Všetky majú strach v čoraz viac pokazenej krajine bez vzorov. Klebow tiež. Len má vzor, dokonca „obrovský vzor“: Jane Goodall, etologičku. „Taká nádherná vo svojom humore a svojom vystupovaní. Taká malá a jemná a taká silná a plná energie.“ Inštitút Jane Goodall vymenoval Klebow za svoju čestnú ambasádorku. Pre ňu sa kruh k jej knihe uzatvára v rozhovore (na youtube) s Goodallovej vnučkou Angel Van Lowick o plastových taškách – ktoré v Afrike po tonách poletujú ako odpad. Či z Lilianiných plánov niečo bude, je vo hviezdach. Neprekvapilo by to. Má ruských predkov, ktorí ručia za chrbticu z ocele. Ochrana životného prostredia a vegetariánsko-vegánske jedlo v každom prípade nie sú prázdne frázy rozmaznanej hviezdy. Klobúk dole, pani komisárka! Nech sa kváskové cesto na ďalší gruzínsky chlieb vydarí čo najvláčnejšie.