O vnímaní chuti očami a ušami
<
/span>
Text: Alexander Rabl Foto: Pierre Monetta
Staré príslovie starých mám „Jeme aj očami“ vyjadril francúzsky kuchár storočia Joël Robuchon nedávno profesionálnejším jazykom, keď povedal: „50 % úspechu reštaurácie tvorí jedlo, zvyšných 50 % atmosféra.“ K tomu patrí aj obsluha, niet však pochýb o tom, že svetlo, farby, materiálnosť a individuálny „sound“ podniku sú pre jeho prežitie čoraz dôležitejšie. Zlaté časy pre architektov, veľký deficit v rakúskych reštauráciách.
Perfektné. Takmer. Vezmime si jablko. Jablko, archaická poživeň, je to dokonale dizajnovaný produkt. Tvar, farby, krivky a lesk. Vyžaruje sviežosť a prirodzenosť. Dokonca aj zvuk pri zahryznutí do jablka je dokonale zladený. (Vieme to z reklamy na zubnú pastu.) Človek k tomu už nemá čo dodať. A predsa to robí. Pridáva k nemu pesticídy a inú chémiu. Podľa Reinharda Gessla z viedenského Inštitútu pre biologické poľnohospodárstvo nikto nemôže tvrdiť, že v porovnaní s jablkom z čisto ekologického pestovania obsahuje jablko z konvenčného pestovania viac škodlivín a zvyškov chemikálií. Ale len preto, že to veda nevie dokázať, neznamená to, že tam niečo predsa len nie je. Jablko – krása, ktorej vnútro možno napĺňa prísľub, ktorý dal perfektný zovňajšok. Hrozí tu jedlíkovi, že sa stane obeťou vlastného, generáciami vycvičeného pohľadu na ideálne miery? Mimochodom, aj pri malinách, uhorkách a paradajkách je možno na mieste dávka skepsy voči vzhľadu dokonalosti. Ak vnútorné hodnoty nesedia, ani perfektný zovňajšok nepomôže. Toľko k vnímaniu a pravde o jedle v každodennom živote. Ale kvôli tomu tu nie sme. Nie kvôli všednosti.
Rovnováha musí byť. Armin Ebner je architekt a zástancom toho, čo označuje za „logické“: „Hosť reštaurácie si pomerne skoro všimne, keď prostredie a obsluha nekorešpondujú s kuchyňou reštaurácie. Potom reštaurácia stráca silu. Stáva sa zraniteľnou.“ Úprava okolia jedla je, ako sa učíme, prostriedkom dlhovekosti reštauračného konceptu. Môže ho však aj rýchlo zabiť, ak sa nehodí k ponúkanému. Pretože je to jednoducho tak: „Ľudia cítia, keď niečo nesedí.“ Dizajnéri sú dnes v práci všade. Niekedy patrí k ich úlohám zakryť slabiny farbami, prácou so svetlom a materiálmi. Ebner o tom uvažuje takto: „Existujú dva trendy: na jednej strane pohyblivá masa ľudí, napríklad turisti, ktorí majú málo času a málo peňazí. Kultivované jedenie pre nich neprichádza do úvahy.“ Tu by podľa Ebnera prichádzala do úvahy reštauračná sieť ako Vapiano. „Dizajn je tu šaty pre druh McDonald's.“ Na druhej strane sú peniaze a čas doma. „Tu presviedča rovnováha medzi dizajnom, kulinárstvom a obsluhou ľudí, aby si dopriali viac času a minuli viac peňazí. Ak sa však prevádzkovateľ reštaurácie domnieva, že dokáže kompenzovať nedostatok estetiky extrémne dobrou kuchyňou a extrémne vysokými cenami, funguje to len istý čas,“ hovorí Ebner. Naráža pritom na isté podniky viedenskej vysokej gastronómie. A vedomý rozpor? Neleží v tom často najväčšie napätie? „Je to v poriadku,“ hovorí architekt a naráža tým na trend, ktorý je citeľný pri ošúchanom štýle (shabby chic) mnohých parížskych reštaurácií. Čo je prvé, prostredie alebo to, čo sa v ňom podáva? „Vo Fabios sme najprv nemysleli na dizajn. Išlo o stôl a jeho výšku. Stoličky, v ktorých by sa malo pohodlne sedieť, poháre a príbor.“ Až potom sa začalo uvažovať o farbách: baklažánová pre stredomorskú kuchyňu, svetlo, závesy. Použitie určitých materiálov bolo určené podstatnými súvislosťami, ktoré človek spozná až na mieste, treba veľa cestovať. „Často sa človek musí ponoriť do cudzej kultúry.“ Voda zohráva úlohu v Shiki, pretože voda je dôležitá aj v Japonsku. Viedenskí kritici hovorili krátko po otvorení Shiki minulú jar predovšetkým o WC. K tomu Ebner lakonicky, narážajúc na hygienickú kultúru stredoeurópanov: „Také WC má v Japonsku každý doma.“ Otázka, na ktorej stroskotáva mnoho gastronómov: Dá sa atmosféra japonskej, talianskej, francúzskej alebo peruánskej reštaurácie preniesť do inej krajiny metódou kopírovania a vkladania? Ebner si je istý: „Kto sa o to pokúsi, stroskotá. Ale určité veci sa dajú transponovať.“ A potom Armin Ebner hneď dáva odpoveď na ďalšiu otázku: Nie, dizajn a architektúra nestačia na to, aby sa niekto stal stálym hosťom reštaurácie. Tam znie pravidlo: „Dajte hosťovi pocit, že je jediným dôležitým hosťom a že ste sa naňho tešili.“
Presahovanie. Nejedz zo stola, hovorilo sa. Nejedz zo zeme, hovorilo sa. Keď sme boli deti, učili sme sa, že k jedlu treba príbor a taniere. Všetko to už celkom neplatí – ako mnohé iné veci, ktoré sa deti kedysi museli učiť. Zatiaľ čo sa generácia „take-away“ stravuje z papierových a plastových tanierov, ktoré perfektne pasujú k tomu, čo sa z nich je, takzvaná avantgarda medzi kuchármi servíruje na kameňoch alebo dreve. Ale už nejaký čas oslavuje tanier svoj návrat. Zahalil sa do najjemnejšieho materiálu, pri ktorom dobrý starý biely hotelový porcelán bledne závisťou. A prichádza na stôl v tvaroch, kvôli ktorým sa vlnovito prehnuté štandardné taniere z nultých rokov javia ako to, čím vždy boli: dizajnový prešľap, výsmech. Zatiaľ čo Alain Ducasse vo svojej novej reštaurácii v hoteli Plaza Athénée riskuje kalkulovaný rozpor s luxusným prostredím a používa taniere z parížskych blších trhov, taniere, z ktorých špičkoví kuchári šalejú, sú samy osebe veľmi drahý tovar, často drahší ako to, čo sa na nich podáva.
Vo vnútri taniera. Hannes Tiefenthaler pochádza z pekárskej rodiny vo Vorarlbersku a tam si vyvinul čuch na trendy v stolovaní. Jedno z jeho poznaní znie: „Nemusí to byť pekné, musí to byť dobré.“ Potom rozpráva o experimente s Dieterom Koschinom, keď nechali servírovať chod na rôznych tanieroch. Ako by tanier ovplyvnil vnímanie jedla alebo dokonca jeho chuťový dojem? „Neexistujú o tom jednoznačné výsledky. Ale že to tak je, je jasné.“ Už len hĺbka taniera má vplyv na to, ako sa jedlo prezentuje, ako napríklad vonia omáčka. Alebo nevonia. Tiefenthaler miluje dobré a náročné remeslo. Dokáže sa nadchnúť aj pre umenie pečenia chleba: „Dobrý chlieb je kultúra,“ hovorí a dodáva: „Ak sa neodovzdáva ďalej, vymrie.“ Mnohí z popredných šéfkuchárov Európy si však Tiefenthalera nenajali ako dodávateľa chleba, skôr sa nadchýnajú taniermi a doplnkami stolovania, ktoré im ponúka. Napríklad soľničky a koreničky s rúčkami z byvolieho rohu. Mnohé z toho je drahé. Musí to tak byť? „Hodnota ospravedlňuje cenu.“ Hoci by to nemuselo byť vždy to najdrahšie príbory a najdrahší tanier. „Servírovať San Daniele v Collio na tanieri Hering je smiešne.“ Riad sa má riadiť tým, čo sa podáva. Tiefenthaler myslí na kultúru malých snackov, benátskych cicchetti: „Poháre k ombre sú jedinečné. Hodia sa presne k príležitosti.“ Jednoduché potrebuje jednoduché. Či jednoduché alebo komplikované: Hannes Tiefenthaler sa stále viac ponára do témy materiálu. S dizajnérom, ktorý vlastne pracuje pre priemysel lyžiarok, sa zaoberal otázkou: Môžu existovať taniere z karbónu? Už nejaký čas existujú. A potom Hannes Tiefenthaler povie ešte niečo, čo by ste od niekoho, kto predáva kultúru stolovania, možno nečakali. Hovorí: „To najdôležitejšie je však stále to, čo príde na tanier.“
Viac svetla. A to závisí zasa veľmi od toho, čo a kde sa je. Architektka Birgit Eschenlor: „Ako sa jedlo prezentuje, je silne závislé od kultúry.“ Strávila niekoľko rokov v Španielsku. „Tam je jedlo kultúrnou a spoločenskou udalosťou.“ Tak by sa malo aj prezentovať. „Jedlo je v centre bytia. Dostáva sa do správneho svetla. Svetlo je v Španielsku veľmi dôležité.“ To, čo je v Rakúsku stále v plienkach, je práca so svetlom pri inscenácii jedla v reštaurácii. „Jedlo pôsobí pomerne rýchlo bledo, chuť do jedla sa práve nezvyšuje.“ Čo si po svojom návrate do Rakúska tiež všimla: „V Rakúsku je každý zo svojho taniera. Malé stoly. Malé taniere.“ Na to veľké porcie, chcelo by sa dodať. Ako tu ľudia žili stiahnutí do seba a schovávali sa za závesmi, taká je aj klasická rakúska kultúra jedenia. Doma ako aj v reštaurácii. Ale to sa práve mení. „Sharing (zdieľanie) príde aj k nám.“ V skutočnosti už existuje niekoľko viedenských podnikov, ktoré prevzali trend naraz servírovaných jedál. Prichádza z Južnej Ameriky rovnako ako z častí Ázie. Pri dizajne ON Market bola pôvodná myšlienka ázijských tapas. Ale nepresadila sa. Priestorová predstava totálnej otvorenosti však zostala. A bar ako podstatný prvok priestoru. K tomu Birgit Eschenlor: „Jedlo stojí v Číne nadovšetko.“ Šťastie, nájsť v Simonovi Xhi Hongovi ideálneho investora. „Predstavujem si, že ak ako architekt reštaurácie nemáte radi kuchyňu investora – myslím, že z toho potom nič nemôže byť.“ V Barcelone pracovala Birgit Eschenlor dlhý čas u Carlosa Ferratera. „Prísna škola. Priestor sa redukuje na málo materiálov. Svetlo hrá veľkú úlohu.“ Preto by jej viedenský Steirereck bol dizajnovo najmilším podnikom: „Má najlepšiu štruktúru zo všetkých. Vyžaruje kultúru. Pritom nie je nič, čo by mohlo pôsobiť neúprimne.“ Čo vníma tiež ako príkladné, je In de Wulf v Belgicku. „Tu sa žije estetika kontrakultúry.“ Čo robia ostatní, nerobíme my. „Dizajn slúži inscenácii samostatnosti.“ Statok s pripojenou reštauráciou a hotelom na vidieku, sebestačný systém: „Inscenácia koreňov.“ Napínavé je aj to, čo sa dá označiť za recyklačnú kultúru. Improvizované ako trvalá súčasť celku. Prvky kultúry street-foodu tam vtekajú. „Táto sa však prezentuje v mestách juhu alebo v Strednej Amerike úplne inak ako u nás v Strednej Európe.“ Možno aj kvôli klíme. Kde je na ulici osem mesiacov nehostinne, tam je to s street-foodom biedne. Street-foodové párty v určité dni a na miestach pôsobia skôr dojemne oproti tomu, čo sa na uliciach Mexika deje denne. „V Mexiku sa žije na ulici. Má to tam čiastočne pralesné formy. Samozrejme, textúra mesta má vplyv na jedlo v ňom.“ A ako vplýva povrch Rakúska na to, čo dostaneme na taniere? „Jedlo je v Rakúsku lepšie, než ho vnímajú ľudia. V Rakúsku sa stáva čoraz dôležitejším.“ Ale nikto si to veľmi nevšíma, pretože: „V budovaní značky nie sme naozaj dobrí.“
Kávové umenie. Pražiareň kávy Illy nemá s budovaním značky problém. Silu, akou krása dokáže zvýšiť pôžitok, rodina Illy už dávno spoznala a využíva ju vo svoj prospech. Sponzorstvo umenia hrá pritom rovnako úlohu ako veľké vystúpenia, napríklad na tohtoročnom Expo v Miláne. Alebo v Benátkach, kde Illy sponzoruje Biennale. Tam je šéfdizajnér Illy Carlo Bach častejšie, pozná takmer naspamäť každý pavilón. Jeho práca nie je jednoduchá. Premýšľa o farbách: „Určitá červená môže byť v súvislosti s dizajnom šálky úžasná. Ale predtým musím vedieť, že nemá žiadne vedľajšie účinky na chuť kávy alebo že nie je nebodaj jedovatá.“ Pri dizajne šálok sa kedysi vychádzalo zo známeho princípu „forma nasleduje funkciu“. Poznatok, príliš často citovaný, je napokon predsa len častejšie pravdivý. Pociťovanú večnosť sa majstrovalo na uchu šálok a na ich hmatateľnosti a tvare a potom sa muselo ešte doladiť na vhodných podšálkach. Všetko malo, podľa Bacha, podporiť pôžitok z perfektne pripraveného espressa. A potom, keď espresso podľa vôle a predstavy rodiny Illy existovalo, a šálky vrátane podšálok boli považované za okej, rozmýšľalo sa, ako zákazníkovi sprostredkovať k zážitku z vône a chuti ďalší zmyslový pôžitok. Tak vznikla myšlienka pozvať umelcov, aby prezentovali svoje dizajnové nápady pre šálky na espresso. Séria Illy Art je medzitým trochu kultová. Osamostatnila sa a platí ako horúci tip pre zberateľov. Bach hovorí: „Po projekte Yoko Ono som teraz pod menším tlakom. Ako sa dá ešte prekonať? Čo príde ako ďalšie?“ Dizajnér sa k svojej pozícii dostal vlastne skôr náhodou, ako náhoda zohráva úlohu v mnohých veciach. Teraz miluje a žije pre nič iné.
Miesto na pauzu. Vráťme sa ešte raz k jablku. Marco Simonis, ktorý vo Viedni prevádzkuje koncept store rovnakého mena, sa snaží o najvyššiu možnú kvalitu pri výbere svojich dodávateľov. Farmári z Waldviertelu, šaláty od najlepších záhradníkov, zelenina z trhu z Chioggie. Či jablko alebo syr – malo by to byť zo všetkého to najlepšie. No prostredie, v ktorom sa ponúkajú produkty a polotovary so sebou, ako aj hotové jedlá na konzumáciu na mieste, tu zohráva prominentnú úlohu ako len na máloktorých porovnateľných miestach vo Viedni. Snaha o špeciálne miesto sa hosťovi tlačí do cesty, ale je to príjemný spôsob ústretovosti. Čo bolo pri tom Simonisovi dôležité? „Myšlienka bola vytvoriť vo Viedni miesto, aké sme zažili na cestách. Miesto na pauzu.“ Pauza? Ide predsa v podstate predovšetkým o nakupovanie. Simonis to vidí v širšom kontexte a je tak jedným z mála v Rakúsku: „Idem do iného sveta. Stiahnem sa a pritom si užívam, mám zmyslové dojmy, ktoré ma inšpirujú. Môžem nechať krúžiť svoje myšlienky.“ Preto v Simonisovom koncept store je všeličo, ale predovšetkým jedno nie: „Žiadne tabule so špeciálnymi ponukami.“ Dáva zákazníkom čas a priestor na inšpiráciu. Budem dnes variť? Alebo si vezmem niečo so sebou? Prinesiem priateľom fľašu vína ako darček a akú? Darujem niekomu novú súpravu servítok, vtipný tanier, alebo to darujem sám sebe? Jedno Simonis spoznal, iní, predovšetkým priemysel, musia ešte spoznať: „Dizajn, či už dobrý alebo menej dobrý, už nestačí. Ľudia, ktorí reflektujú estetiku, nekupujú mačku vo vreci. Vedia sa príliš dobre.“ Nakupovanie ako akt potešenia. „Všetko tu hrá úlohu: hudba v pozadí, zvuky, personál. Produkt na tanieri.“ A potom sa človek dostane aj k téme svetla: „Viedeň nie je mesto svetla. Technické možnosti majú všetci. Chýbajú ľudia, ktorí by podľa nálady a dennej doby vedeli vedome ovplyvniť svetlo.“ Pravdepodobne nie najhorší nápad, urobiť obchod, v ktorom by človek sám chcel nakupovať. „U nás chýba akýkoľvek tlak na nákup. Zákazníci môžu s pohárom v ruke flanovať obchodom. Potom možno objaviť tanier, ktorý pasuje k jedlu, ktoré budú večer servírovať.“ Simonisov obchod sa postaral nielen o radosť u tých, ktorým niečo také vo Viedni už dlho chýbalo. Postaral sa aj o zmätok: „Mnohí sa na začiatku pýtali, prečo nestaviam viac stolov? Bolo by tam predsa toľko miesta.“ Áno, prečo len?