A-La-Carte

Senf ist auf Sieben (2007/4)

Oči a uši, nos a jazyk, podnebie a ruky: Gastronómia sa snaží zapojiť ich všetky. Čo však, ak úsilie v kuchyni vyjde naprázdno? Čo ak jeden zmysel chýba?


Senf ist auf Sieben

Text: Anna Burghardt Fotografie: Alexi Pelekanos
Pán Fink krája kura na doske na krájanie presnými, silnými rezmi. Berie kúsky, ukladá ich do zapekacej misy a na ne ukladá olúpané strúčiky cesnaku, rovnako aj pripravené plátky zemiakov. Teraz už chýba len soľ a olivový olej. Soľ je rýchlo poruke, ale siahnutie po fľaši s olejom vyjde naprázdno. Pán Fink niečo zamrmle, jeho ruka hmatá tesne nad pracovnou plochou. Napravo od mixéra ju nájde. „To je jeden z hlavných problémov pri varení,“ vysvetľuje, „hoci človek vždy ukladá všetko na to isté miesto, ak niečo omylom posunie, tak ako ja práve zapekaciu misu, musí hľadať hmatom. A potom sa môže stať, že niečo prevrhne, naposledy to bol napríklad čučoriedkový sirup. To bolo niečo!“
U pána Finka oči pri jedle neasistujú, už niekoľko rokov je úplne nevidiaci. A predsa neprestal variť. Až donedávna mal dokonca v prevádzke stroj na rezance. V kuchyni mu pomáhajú prístroje ako multisekáčik, ktorý je na cibuľu naozaj praktický, alebo hovoriaca váha. Svoje nože pri umývaní vždy odkladá za postavené dosky na krájanie pri stene, aby sa pri nesprávnom hmate neporezal. Rôzne druhy octu vo svojej kuchynskej skrinke spoznáva podľa tvaru fľaše, pri pohároch s džemom mu pomáha elektronický čip, na ktorý možno nahrať odkaz a vypočuť si ho. Pán Fink vždy rád jedol a varil, aj pre väčšie spoločnosti, a to všetko okrem strukovín. Dokázal by hodiny rozprávať o „tejto hroznej amerikanizácii stravovania“ alebo rovnako dlho nadšene hovoriť o čokoládovej penovej torte z cukrárne Oberlaa. Hoci mu chýba zmysel, ktorý sa často označuje za nevyhnutný pre dokonalý pôžitok z jedla, ako gurmán sa v skutočnosti cíti obmedzený len málo. Jedna vec však môže pánovi Finkovi znepríjemniť radosť z jedla: keď si namyslení kuchári myslia, že musia skôr dekorovať ako variť, skôr vytvárať expresionistické maliarske diela zo sód ako dbať na kvalitu sód, alebo keď sa považujú za sochárov, ktorí veria, že musia vytvárať navrstvené umelecké diela.
Na súčasných vrstveniach stroskotáva aj Susanne Buchner-Sabathy, ktorá pred približne piatimi rokmi úplne oslepla. Záleží však na tom, či sa podklad môže začať kotúľať alebo nie, pyré napríklad nie sú také nebezpečné, hovorí. Pre niektorých vidiacich je trend vrstviť všetko do vysokého valca v strede taniera a „ozdobiť“ (výraz z najmä nemeckých kuchárok a časopisov) rôznymi chrumkavými prvkami prijímaný zhovievavo ako prejav umeleckých ambícií. Iným gurmánom zas táto prax, ktorá často predstiera povrchnú exkluzivitu, skôr spôsobuje odpor. Potrebám nevidiacich stravníkov idú tieto vrstvenia každopádne úplne mimo. Ideálne je, podľa pani Buchner-Sabathy, ak všetko leží vedľa seba na tanieri a čašníci alebo sprievodcovia jej jedlo popíšu pomocou metódy ciferníka: „Mäso je medzi šiestou a deviatou, ratatouille na tretej.“ Keď vie, čo má pred sebou, skladá si sústa rovnako ako predtým, keď ešte trochu videla. Ťažšie je to vtedy, keď idú nevidiaci jesť bez sprievodu. Síce vedia približne, čo dostanú, ale nie, ako je to upravené. Tanier treba preskúmať príborom, zeleninu, pyré alebo mäso treba nahmatať nožom a vidličkou. Ako jednorazový experiment to môže byť pre vidiacich na „Blind Dinner“ zábavné, kde latentné nebezpečenstvo zlyhania pri skomponovanom jedle dodáva aj zážitkami presýteným gurmánom určitý kopanec. Pre nevidiacich je však práca na tanieri vždy spojená s istým vážnym rizikom. Môžu sa prerátať pri odrezávaní kúska mäsa, ktorého veľkosť je potom pri žuvaní nepríjemná, môžu vystreknúť sódu, viesť prázdnu vidličku k ústam alebo držať nôž naopak a márne sa snažiť krájať. „Netreba zabúdať, že nevidiaci a ich nehody pri jedle sú vždy videné, tí, ktorí dočasne oslepli na „večeri v tme“ alebo „Blind Dinner“, však nemôžu byť inými videní,“ pripomína Susanne Buchner-Sabathy.
Zrak ako primárna kontrolná inštancia (čo mám na tanieri, či vyzerá jedlo požívateľne atď.) v každodennom živote podrýva kompetenciu ostatných zmyslov, čo sa jasne ukazuje pri jedle v zatemnených reštauráciách. Bez zraku sa človek na takýchto miestach cíti amputovaný a bezmocný. Pritom by sa dalo, ako hovorí Erich Schmid – ktorý je od narodenia úplne nevidiaci –, oveľa lepšie „vypočuť“ jedlo, ak oči pri jedle neasistujú. Niet divu, chuť a čuch sa nakoniec označujú ako blízke zmysly, zrak naopak ako diaľkový zmysel. A senzoricky bližšie k jedlu ste pravdepodobne s blízkymi zmyslami. Erich Schmid tiež pripomína, že zovňajšok síce môže zvýšiť radosť z jedla, nesmie však prekryť kvalitu pokrmov. Zrak má síce veľký význam pre dekódovanie pokrmov, ale v každom prípade nie je taký všemocný, ako by sa mohlo zdať. Kuchári ako Ferran Adrià to vedia dokázať. Pre neho je stratégia klamania očí veľmi podstatnou súčasťou koncepčnej práce. Keď to, čo máte na tanieri, vyzerá ako kuskus, ale v skutočnosti sú to otrúsené zrniečka minikukurice alebo sa kaviár vykľuje ako dusíkom „sférizovaná“ melónová šťava, zrak hosťa ako sprostredkovateľ informácií do mozgu zlyhal, čo kuchára ako autora klamstva však poteší. Takmer by sme mohli Adriàovi a spol. podsúvať výchovné úmysly v oblasti očnej kompetencie, mimochodom treba pripomenúť inštitúciu ochutnávačov, ktorí konali svoju službu vtedy, keď sa očiam ešte nedôverovalo; toto možno však v nesprávnej epoche, nakoniec technológia potravín je dnes viac než kedykoľvek predtým schopná podrývať ochrannú a usmerňovaciu funkciu zraku a klamať chuť spotrebiteľov, spomeňme napríklad krikľavo červené, ale úplne bezchutné jahody.
Spisovateľovi Walterovi Kohlovi sú takéto turbo-potraviny relatívne ľahostajné. Síce vidí, čo je, ale ak niečo nechutí tak, ako to vyzerá, nevšimne si to. Pri nehode stratil čuch, čo znamená, že síce dokáže vnímať základné chute, teda napríklad sladké alebo horké, ale nie arómu potraviny. Jahody sa v jeho ústach síce prejavia ako sladké, mohli by však rovnako dobre chutiť ako banány, nevšimol by si to. Má teda skúsenosť, že to, čo bežne označujeme ako chuť, je v skutočnosti vždy kombinácia čuchu a chuti. Pre Waltera Kohla bolo jedenie roky nudnou povinnou jazdou, až v poslednom čase sa snaží z toho opäť urobiť oblasť pôžitku. Jedlá sa stávajú atraktívnymi vtedy, ak sa s pokrmom spája pekná spomienka, ak mu napríklad žemľa s pečeným mäsom (Leberkäsesemmel) pripomenie sobotné dopoludnia jeho detstva, počas ktorých sa celá rodina zhromaždila pri kuchynskom stole a všetci jedli chrumkavo čerstvé žemle a dymiace pečené mäso priamo z papiera. Pri hľadaní senzorických zážitkov pri jedle, ktoré kompenzujú chýbajúci čuch, sú podnety, ktoré možno čerpať z farieb a haptiky, zjavné: dobrý viedenský rezeň z tenkého, šťavnatého mäsa s veľmi chrumkavým trojobalom by ho mohol rovnako ako ryža s farebne príťažlivou zeleninou trochu uspokojiť. Walter Kohl sa niekedy cíti, akoby bol zabalený vo vate. Človek ako čuchajúci ani netuší, do koľkých oblastí života má čuch vplyv, hovorí. Z vaty ho môžu dostať grilované jedlá, keďže pečené arómy sú pre neho dobre vnímateľné, a – žiaľ, podľa Kohla – stánky s rýchlym občerstvením. Na jednej strane sú tam burgre a spol. na svetelných tabuliach vizuálne príťažlivo prezentované, na druhej strane musí byť technológia zvýrazňovačov chuti zarážajúco ďaleko, pretože dokonca aj on tam niečo cíti.
Pre neho dávajú vrstvenia a maľovanie na tanieri opäť zmysel. Čím príťažlivejšie je niečo prezentované, tým viac ho to oslovuje. V súčasnosti sa šíriaci dôraz na haptické kontrasty je pre stravníkov ako Walter Kohl, ktorým naopak chýba iný zmysel ako nevidiacim, požehnaním. Hra s prvkami rozdielnej textúry, teploty a skupenstva, ako sa v súčasnosti praktizuje s rôznymi chrumkavými dekoráciami, všadeprítomnými sorbetmi a „peničkami z“, sa u neho prirodzene stretáva s dobrou odozvou. U neho pri jedle asistuje aj ucho, praskanie kôrky vníma pravdepodobne silnejšie ako iní. Kto nemá jeden zmysel, ten „načúva“ do jedla práve často inak ako tí, ktorí majú všetky zmysly pokope.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!