A-La-Carte

Situácia. Koncentrácia. Šalát.

Grazanka Pia Hierzegger sa rada zapája. Do moderovania, hrania, režírovania, písania hier. Do pekinskej kačky, cesta na gnocchi a vegánskych koláčov. Bez predsudkov a sústredene. Rada varí sama, rada nakupuje na farmárskom trhu. Pretože. Najradšej má: „Niečo čerstvé na zahryznutie.“ Text od Ro Raftl · Fotografie od Christof Wagner Situácia. Januárová tma. Zimomriavky z mrazu. Ponáhľajúce sa dievča v…


Grazanka Pia Hierzegger sa rada zapája. Do moderovania, hrania, režírovania, písania hier. Do pekinskej kačky, cesta na gnocchi a vegánskych koláčov. Bez predsudkov a sústredene. Rada varí sama, rada nakupuje na farmárskom trhu. Pretože. Najradšej má: „Niečo čerstvé na zahryznutie.“

Text od Ro Raftl · Fotografie od Christof Wagner

Situácia. Januárová tma. Zimomriavky z mrazu. Ponáhľajúce sa dievča v parke, čiapke s brmbolcom a džínsach prináša závan mrazivého chladu do svetlo-prírodného dreveného Sinohouse – toho, ešte stále takmer nového na Nußdorfer Straße, kde Jin & Fang Loh z malajzijského ostrova Penang servírujú „pravú“ pekinskú kačku a indonézsky „streetfood“. Hoci v elegantne zariadenom podniku nič nepripomína ázijské stánky s jedlom. Z dlážky by sa dalo jesť! Ale my sme si objednali pekinskú kačku.

Dievča si z čiapky s brmbolcom vytriasa hladké tmavé vlasy – kaderník by povedal: klasický bob – a stroho vysvetľuje, že stratilo kľúče, zabuchlo sa, našťastie jedna žena tie kľúče našla, a preto dnes prišlo autom z Grazu do Viedne. Inak dochádza ranným vlakom, o šiestej alebo siedmej: „Dve hodiny, štyridsať minút.“ Ani slovo navyše.

Vidno, že Pia Hierzegger, 55 kíl na 1,69 metra, je celkom dospelá. 2. februára mala 45. Lenže autorka, režisérka, moderátorka a herečka, ktorá vo svojich filmoch pôsobí väčšinou prísne, skepticky, takmer trošku nevrlé, sa usmieva milo a prirodzene.

Pia sa rada zapája. Do pekinskej kačky – „tú som ešte nikdy nejedla“ –, do fotenia, jedenia, pitia, rozprávania v Sinohouse.

Bez pretvárky a pózovania, bez roztržitého pozerania do zrkadla: Ako vyzerám? Bez slova sa zverila vizážistke, neutiera si mejkap, nespráva sa ako nejaký poklad, dychtivo neprezrádza svoje úspechy, jednoducho pôsobí „priamo“.

Tak. Svoje tajomstvo si necháva pre seba. Vzbudzuje zvedavosť pátrať hlbšie v nevypovedanom, predstavovať si, ako zvláda svoj život. Ako prebieha Hierzeggerovej piatkový či sobotňajší nákup na trhu Lendplatz u rybára: „Vždy mi dá dobré rady.“ Ako drží nôž, keď krája chrumkavo čerstvú zeleninu do polievky, akú postavu robí, keď si ide zabehať k rieke Mura. Zvedavosť vyhľadávať na YouTube, ako pracuje jej mozog a ako sa tvári, keď v politicky diferencovaných rozhovoroch v grazianskom Theater im Bahnhof alebo viedenskom brut kladie dôležitým ľuďom zo zoznamu 110 otázok svoju siedmu otázku: „Komu by si najradšej hodil tortu do tváre?“

Ako to funguje v divadle a pri filme, opisuje usilovne flexibilná herečka: „Koncentrácia. Na situáciu. Ťah za ťahom, ako v šachu. Snažím sa so svojimi partnermi zahrať scénu ako scénu, predstaviť si, ako niekto reaguje v tejto konkrétnej situácii. „Georg Friedrich“ – s ním Pia často nakrúcala – „berie všetko, čo sa deje, ako dar.“ A. Zatiaľ ešte nikdy nezažila, „že by niekto len odriekal svoj text a neponoril sa do hrania“.

„Wehningerová je viac“, hovorí „patológ“ v seriáli Aufschneider 2 o svojej cool kolegyni Dr. Wehningerovej alias Pii Hierzegger, s ktorou pitve mŕtvoly a delí sa aj o všeličo iné … Náhodou ho hrá Josef Hader. Že sú pár – šťastný pár – povedal v relácii Claudie Stöckl. Šialené! Oveľa viac než len kompliment. Hader bol doteraz extrémne uzavretý, pokiaľ ide o súkromné priznania. Wehningerová je proste viac … Na Berlinale išli Hierzegger a Hader spolu po červenom koberci. Ako manželia v Haderovom diele Divoká myš. To je všetko. Pia viac neprezradí.

Zohrieva sa Jinovou pikantno-kyslou polievkou. Ochutnáva „tri druhy parených dim sum kreviet“. Chutí jej aj šampanské. Chváli, až kým hostiteľ pradie blahom. Aj keď dodáva: „Vlastne ani veľmi rada nechodím jesť von. Veci mi chutia lepšie, keď si ich pripravím sama. Tá kombinácia surovín a prípravy! Nemám rada ani veľké porcie.“ Čo má rada každý deň, je šalát. Najradšej miešaný. Obmieňaný podľa osobného vkusu: „Niečo čerstvé na zahryznutie!“ Ako základ zelený šalát alebo poľníček. S: varenou brokolicou alebo ružičkovým kelom alebo bôbom, opečeným radicchiom, často posypané ovčím syrom alebo parmezánom, alebo s orechmi, hm, to môže byť problematické, pretože potom má človek často mole. Jej nový obľúbený šalát (bez orechov) vyzerá takto:
Vegánsky alebo nie vegánsky. To je otázka, ktorá Piu Hierzegger trápi, odkedy jej synovec a iní mladí ľudia viac presadzujú veganstvo. Ako druh členskej karty do lepšieho sveta? Nuž. Nie je to len téma v Haderovom filme Divoká myš, mohlo by to autorku Hierzeggerovú inšpirovať k divadelnej hre alebo rozhlasovej hre. Horúce debaty, pre a proti, divoké príspevky na internete, akonáhle ide o vegánske klobásy, sú napokon úplne odviazané.

Ha! Malým deťom hrozia nedostatky bez mlieka, syra, vajec, mäsa a rýb, bez živočíšnych bielkovín a tukov. Pretože. Kde zostáva vápnik, vitamíny, omega-3 mastné kyseliny, železo, zinok a jód? Dobre, dobre, ovocie, zelenina, šošovica, fazuľa, orechy, šalát a margarín to tiež prinášajú, ale zdravé sú až pre dospelých ľudí! Proti tomu stojí: utrpenie zvierat. Ochrana životného prostredia. Hlad v treťom svete. Koľko ľudí by sa mohlo dostatočne najesť, keby sa prestal chovať dobytok: „S každým kilom mäsa, ktoré zjeme, spotrebujeme vzácne zdroje. Výroba jediného kila hovädzieho mäsa potrebuje neuveriteľných 15 000 litrov vody. A. Produkcia hovädzieho mäsa je najväčším konzumentom plochy. Okrem toho. Je chov dobytka „klimatickým zabijakom“, ukázal týždenník Die Zeit na číslach „Environmental Working Group“ z USA: „Pri výrobe jedného kila hovädzieho mäsa vznikne približne 27 kilogramov klimatického plynu oxidu uhličitého.“ Uf!

Pre gurmánov je to napriek tomu zvláštne absurdná, až hrozná predstava, o aké chuťové zážitky vegáni prichádzajú. Žiadny steak, žiadny pstruh, žiadna pekinská kačka!

Pia zostáva otvorená v ochutnávaní. Rada niečo skúša.

Sentimentálne spomienky na krémové, tučné, sladké, šťavnaté detské maškrty z nej nikto nedostane. Otec, architekt a emeritný profesor územného plánovania na Technickej univerzite v Grazi, pripravoval raňajky a desiate. Matka, architektka, ktorá zmaturovala v Teheráne, prinášala na stôl perzskú ryžu (vo všetkých variantoch s mandľami, hrozienkami, dráčom a kôprom) a považovala za zdravšie jesť veľa zeleniny a málo mäsa. Predovšetkým však: „S koncentráciou! Neje sa popri inej činnosti!“ Prikázanie, ktoré si Pia osvojila, keď mala ako dvadsaťročná gastritídu: „Vtedy som začala jesť veľmi pomaly. Niekedy je to hlúpe, pretože si človek nemôže vziať druhýkrát – hlavne keď sa veľa mladých, veľmi hladných ľudí vrhne na misy, ale osvedčilo sa to. Skôr si všimneš, že si sýty.“
Variť začala Pia Hierzegger až v Dubline. Keď si svoje štúdium germanistiky rozšírila o divadelnú vedu na Samuel Beckett Institute na Trinity College: „Lingua štipendium. Dostala som ho hneď, pretože väčšina sa vrhla na amerikanistiku, Dublin nikoho nezaujímal.“

Tam. Streetfood jej veľmi nechutil. „Mala som aj málo peňazí a delikatesy boli len pri spoločenských príležitostiach. Na chutne čerstvého lososa v Dubline si spomína, na čerstvé pstruhy v krčme v Galway, na hranolčeky, írsku kávu, pivo. Nie, nie na whisky. Tú sa naučila elegantne odmietnuť. Ale. V kruhu priateľov sa stále varilo – indické alebo talianske –, to bolo úžasné! A navzájom sme sa pozývali. Takže Pia vyrobila svoj prvý „Coq au vin“, jeden z mäsitých paradných receptov jej matky, dokonca investovala do telefonátu, aby si nechala nadiktovať suroviny a prípravu. Burgenlandské biele víno našla v maličkom obchode za rohom.

Bohužiaľ. Kúsky kuraťa boli napriek tomu vnútri trošku krvavé. Teraz. Už vie, ako dlho musí nechať kohúta dusiť, osvedčila sa už pri krupicových haluškách a gnocchi, len: „Kura jem presne dvakrát do roka. Raz, keď ma sestra pozve na šalát s kuracími pásikmi, a raz ten Coq au vin u mojej matky.“ Čiarka, výkričník: Samozrejme, že zviera kupuje u biofarmára.

Pia sa smeje. Sama na sebe? Alebo na žene, ktorú hrá v Divokej myši? „Ktorá si neustále robí hrozné výčitky svedomia, čo sa týka jedla a čo nie: Akvakultúra z Friuli vôbec neprichádza do úvahy! Hm. To je také typické pre našu dobu.“

Na počesť svojho vegánskeho synovca – syna jej staršej sestry, ktorá je architektka a venuje sa aj vybaveniu scény v Theater im Bahnhof – vytvorila na poslednú rodinnú oslavu vegánsky koláč, „hoci v pečení nie som dobrá: Alsan, cukor, múka. A bol naozaj dobrý!“

Vegánsky synovec pre ňu veľa znamená. Lebo inak Pia veľmi nemusí múčniky a sladkosti: „Malý kúsok čokolády po jedle, najradšej lieskovoorieškovú alebo tú z ostrova São Tomé: čistú kakaovú hmotu bez cukru.“ Túto čokoládu od Claudia Coralla objavila, keď trikrát robila rešerše v Lagose v Nigérii pre scenár a divadelnú hru (ktorá sa tam aj hrala). Nadšene rozpráva o yame, sladkých zemiakoch, voňavých limetkách, dobrej ryži, a áno, ochutnala aj Caracoles, veľké slimáky opečené na palmovom oleji. Áno, rada ochutnáva. Považuje za „šialene dobré“ priniesť si nové jedlá domov. Z Thajska alebo Vietnamu, a z Talianska, či už z Aquileie alebo Neapola, „kde je aj tak najlepšie jedlo na svete“. Napriek tomu. „Po dvoch týždňoch jem radšej doma, navarím si vlastnú rybu a šalát.“ Rizoto veľmi zriedka. Aj keď Pia v Taliansku rada je, nemá rada, keď je to v ústach „kašovité“, potrebuje „niečo na hryzenie“.

Jasné. Štajerčania boli vždy považovaní za „divoký tvrdý horský ľud za Semmeringom“. Inovatívni. Nie až od chvíle, keď komunisti výrazne uspeli v grazianskych komunálnych voľbách. Od založenia Forum Stadtpark pred 60 rokmi: All That Jazz. Štajerčania zásobovali celé Rakúsko impulzmi. Dobre, dramatik Wolfi Bauer je mŕtvy, ale režisér Bernd Fischerauer práve vo veku 72 rokov publikoval román Burli a iný Grazan, Peter Simonischek, ho čítal. Medzinárodne hrdí, nemožno zabudnúť na Arnieho Schwarzeneggera, Helmuta Langa, Klausa-Mariu Brandauera. A Nikolausa Harnoncourta, ktorý sa síce narodil v Berlíne, ale vyrástol v Grazi, a … ale to by zašlo príliš ďaleko. Už len súčasnosť v dobre premyslenej rebelskej tradícii by zaplnila strany: filmár Michael Glawogger, ktorý filmami Nacktschnecken, Slumming, Contact High otvoril nové priestory pre vtip a šialenstvo, skôr než zomrel v Libérii. Alebo. Súčasné ľudové divadlo, šialená off-skupina Theater im Bahnhof, založená v roku 1996, ktorá svojich hercov v snahe o trápnosť v dôstojnosti nazýva „javiskovými zvieratami“.

Tam pôsobia Michael Ostrowski a Pia Hierzegger v hlavných úlohách – aj ako spojky ku Glawoggerovi: Hierzegger vytvorila postavu „Mao“ v jeho trilógii Sex, Drugs & Rock’n’Roll, v ktorej Ostrowski minulý rok pokračoval filmom Hotel Rock’n Roll. Ako Manu Stangl moderuje s Ostrowskim satirickú talkshow Demokratie – Die Show na Puls 4. Ale dokáže aj viac: Vyhrala s divadelnou hrou vernetzt denken súťaž Augsburger-Stücke-Wettbewerb v roku 2007. A. Dramatizovala román Das ewige Leben od Wolfa Haasa pre grazianske Schauspielhaus, kde bola v roku 2011 uvedená aj jej hra Die Kaufleute von Graz.

To si však treba zistiť na Wikipédii. Pia Hierzegger. Koncentruje sa. Na situáciu. Teraz v Sinohouse.

Hovorí len: „Väčšina prác ma veľmi baví. Niekedy ma trošku hnevá, keď je málo času na jednotlivé veci.“ Pia je svedomitá. V každom prípade sa snaží zostať pokojná.

Steny jej kuchyne sú plné obrazov. Darčeky: Priateľ jej sestry Johanniy je umelec. Uprostred vyšívaný japonský gýčový obraz z bazáru. Miluje ho. Čajník z Istanbulu. Kovové krbové kachle. Šik, len zriedka zapálené. Jemný prach! 100 dní prekročenia limitov v Grazi. Hierzegger sa, aj keď občas s frflaním, drží výzvy k verejnej uvedomelosti, verejnej pozornosti. Bytie je vedomie. V dochádzajúcom vlaku, často s priateľmi, ktorí občas obohatia, občas aj morálne podporia, radšej pre istotu je polievku.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!