A-La-Carte

Sedíte pohodlne? (2021/2)

Návšteva reštaurácie, tentoraz nie z pohľadu nosa a podnebia, ale z pohľadu chrbta a očí.


Číňania sa navzájom zdravia otázkou: „Už si dnes jedol?“ V nemecky hovoriacich krajinách sa v reštauráciách hovorí: „Chutilo?“ Ale jedna otázka sa kladie len zriedka: „Sedelo sa ti dobre?“ Chuťové bunky, uši a oči majú v grémiu hodnotenia zážitku z reštaurácie pevné miesto. Zátylok hosťa, jeho chrbát a kríže nič nehovoria, pretože sa ich nikto nepýta. Stephan Ferenczy si naproti tomu myslí: „To, či si hosť po dvoch hodinách v reštaurácii objedná ďalšiu fľašu vína v hodnote 250 eur, závisí od stoličky alebo lavice, na ktorej sedí.“

Stephan Ferenczy nie je vedec so zameraním na ergonómiu v reštauračných stoličkách. Nie je ani ortopéd, ale architekt, a pomohol niekoľkým viedenským podnikom a ich hosťom k pohodlnému a esteticky príťažlivému sedeniu. To, čo cíti každý chrbát, architekt zhmotnil do vety: „Dobrá reštauračná stolička musí byť taká rovná, aby sa na nej dalo dobre jesť.“ A potom svoje vyhlásenie relativizuje tým, že tvrdí, že je predsa len rozdiel medzi formálnym alebo pohodlným jedením, koniec koncov: „Najuvoľnenejšou verziou reštauračnej stoličky je pikniková deka.“

Ortopédi kážu, že človek priveľa sedí, mal by viac ležať alebo stáť. V dnes už zaniknutej reštaurácii Silk pri Frankfurte sa majiteľ Lohninger pokúsil nechať hostí pri jedle ležať, rovnako ako Stephan Ferenczy v Yellow vo Viedni. Úspech bol v oboch prevádzkach mierny, hoci v Yellow sa na ležadlách servírovali sexi latexové vankúše. Obvodní lekári varujú pred pálením záhy, ak človek prijíma jedlo v ľahu. Čo vlastne robili starí Rimania proti páleniu záhy?

Perfektné reštauračné stoličky sa nachádzajú v Harry’s Bar v Benátkach, hovorí Stephan Ferenczy. „Tieto stoličky sú nonplusultra. Vyzerajú neuveriteľne dobre. Sedí sa na nich pohodlne a vzpriamene, chrbát máte voľný a stiesnenosť priestoru v kombinácii s malými stoličkami a drobnými stolíkmi vytvára pocit intimity.“ To všetko láka k nadväzovaniu kontaktov medzi stolmi, čo ešte posilňuje osobitý šarm podniku. Stoličky sú navyše z vodoodolne lakovaného dreva, čo podčiarkuje námornícky charakter miesta. „Keď sme vo Viedni plánovali Motto am Fluss, uvažoval som o podobných stoličkách, taktiež z lakovaného dreva. Spočiatku som sa musel trochu presadzovať proti investorovi, ale dnes sú tie stoličky veľkým úspechom,“ hovorí Ferenczy a nadchýna sa aj stoličkami v reštaurácii Georges v Centre Pompidou, ktoré majú namiesto zvyčajných dvoch len jednu opierku na ruky. „Nakloníte sa k partnerovi na rozhovor na jednu stranu, potom sa zakloníte a využijete opierku.“ Ako v súkromných jedálňach, tak aj v reštauráciách si Ferenczy všíma vážne prehrešky proti pravidlám estetiky a pohodlia pri sedení. „Koženka je problematická,“ hovorí, „a to najhoršie sú látky s mašličkami na zadnej strane.“ Dalo by sa dodať: Poťahy sú tují v živom plote interiéru reštaurácií.

Reštauračná stolička je dnes ako jedlo. Oboje musí byť výnimočné a pokiaľ možno od oceneného dizajnéra. Ešte sme sa nedostali tak ďaleko, aby sa hostia rozprávali o dreve, držaní tela, línii a materiálovej podstate stoličiek, skôr ide o omáčky a veľkosť listov mangoldu. Ale to možno čoskoro príde. Konstantin Filippou práve opäť decentne, ale citeľne redizajnoval svoju reštauráciu vo Viedni. Stoličky, na ktorých sa u Filippoua sedí, patria k tým najkrajším v meste. Pre Filippoua sú to reštauračné stoličky, ktoré majú podčiarknuť jedinečnosť návštevy jeho reštaurácie. Je však jasné, že pohodlie je prinajmenšom rovnako dôležité ako potešenie pre oko. Filippou hovorí: „Naši hostia trávia na týchto stoličkách až päť hodín. Tam musí všetko sedieť a pasovať.“ Pol roka vraj so svojím architektom Martinom Mostböckom ladili stoličky, výsledkom je zmes škandinávskej prísnosti vyhotovená v drahých materiáloch, čo sa týka dreva a kože (plus – ako optický žartík – mosadzné nôžky!), napriek tomu dostatočne pohodlná.

Samozrejme, pri reštauračných stoličkách existujú nielen klasiky, ale aj trendy a módy. Ferenczy hovorí: „Dánsky štýl je teraz v móde. Ďalej na severe je všetko kvalitné, ale strohé a skromné. Čím viac idete na juh, tým je to uvoľnenejšie.“ V regiónoch, kde ešte nie sú presýtení luxusom ako v hlavných mestách Západu, nemá strohosť žiadne čaro. V moskovskej brasserie Dr. Zhivago sa hostia rozvaľujú na tučne a pohodlne čalúnených stoličkách, ktoré by u nás prešli nanajvýš ako pohovky. Moskovčania si myslia, že človek už počas života sedel dosť tvrdo.

Andreas Döllerer práve nanovo zariadil interiér svojej reštaurácie v Gollingu. Aj časť mobiliáru bola novo vybraná a zaobstaraná. Čo si myslí pán Döllerer o ideálnom sedacom nábytku v dobrej reštaurácii? „Človek musí sedieť perfektne, pohodlie je rozhodujúce. Ale na škaredú stoličku sa človek nechce pozerať.“ Proces výberu nebol jednoduchý. Döllerer hovorí: „Nechali sme si poslať veľa stoličiek a pri výške bolo veľa rozdielov. Ak to nesedí, pretože hostia sa kolenami nezmestia pod stôl, je to rovnako problém, ako keď je stolička príliš nízka a vy sa hrbíte.“ Výber je teraz perfektný a Döllerer dodáva: „Tie stoličky máme aj u nás doma.“ Hostia sa súkromne, rovnako ako v reštaurácii, usádzajú na orechovom vyhotovení stoličky Wishbone Chair. Andreas Döllerer hovorí, že človek by nemal šetriť na nesprávnom mieste, teda pri sedení: „Tieto stoličky stoja peniaze, ale za to z nich máte radosť, pretože sa ich človek nevie nabažiť.“ Japanofilný majiteľ v Gollingu poukazuje na extrémne rozdiely medzi západnou a ďalekovýchodnou kultúrou sedenia: „V Japonsku sa väčšinou sedí na stoličkách bez operadiel, to je pre nás také smiešne ako nezvyčajné. Ale v Japonsku existujú aj špeciálne miestnosti pre Európanov, tam sú stoličky ako u nás.“

Kde si Döllerer raz sadol tak, že mu to zostalo v pamäti? „Stále mám spomienky na tučné strieborné kreslá u Ducasseho v Paríži (Plaza Athénée, pozn.), ktoré zároveň slúžia ako deliče priestoru.“ Jeho záver: „Dobré kreslo by nemalo byť príliš prominentné, ani príliš luxusné – v porovnaní s minulosťou, keď to nemohlo byť až príliš luxusné. Tu bola škandinávska gastronómia oslavovaná desať rokov určite príkladná. Teraz je v móde príroda, drevo a skromnosť.“ Apropo, nová skromnosť: stoličky Wishbone Chairs z orechového dreva stoja okolo 1 000 eur za kus. Existuje nejaký trend budúcnosti? Skromne škandinávsky, bujne ruský alebo ani jeden z nich? Pre Stephana Ferenczyho je úplne jasné, čo príde: „Z môjho pohľadu to smeruje k prírode: lúka a táborák.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!