Tak blízko pri ohni
Text od Evy Deissen Ilustrácia: Eva Deissen
Lenivá nedeľa. V televízii dávajú reláciu o španielskej kuchyni. Vanilkový krém sa naleje do plytkých hlinených mištičiek a posype cukrom. Teraz sa kuchár blíži s veľkým železným pečiatkovým nástrojom: celkom zblízka drží červeno rozžeravený kov nad povrchom. Tiché syčanie. O niekoľko sekúnd neskôr je crema catalana pokrytá sklovito tvrdou, chrumkavou vrstvou skaramelizovaného cukru.
Napínavé finále, hoci nie pre skúseného profesionála, akým je maitre v televízii. Ak by bol žeravý kov o milimeter bližšie alebo o sekundu dlhšie v blízkosti pocukrovaného povrchu, človek by mohol celú vec, pripálenú a horkú, akurát tak vyhodiť.
Dnes už má máloktorá súkromná domácnosť k dispozícii otvorené krby, otvorený oheň v kuchynskom sporáku a v ňom žeravé kutáče, ktoré sa kedysi používali na karamelizovanie. Práve spomínané železá v tvare pečiatky sú nostalgickým náradím. Ako a kde by ich mal človek v normálnej domácnosti rozžeraviť? Ani salamander (gril na zapekanie) sa nenachádza v každej priemernej kuchyni a horný ohrev v rúre má tú nevýhodu, že nemá takú zábavnú hodnotu ako šľahajúce plamene.
Preto je dobre, že my, dnešní ľudia, si môžeme v každom hobbymarkete kúpiť spájkovaciu lampu na propán-bután, ktorá sa vynikajúco hodí na flambovanie crème brûlée a iných pocukrovaných vecí, ktoré majú dostať chutnú hnedú kôrku. Navyše je lacná. Samozrejme, môžete si vybrať aj z podstatne elegantnejších a drahších zariadení, ktoré sa už nejaký čas ponúkajú v potrebách pre luxusnú gastronómiu.
Televízna reportáž mi každopádne poriadne urobila chuť. Bohužiaľ práve nemám vo vrecku letenku do Barcelony, kde som kedysi prvýkrát stretla katalánsky krém.
Niečo karamelizované teraz musí byť, súrne. Keby človek včera nakúpil zdravšie a mal doma jablká, mohol by sa pokúsiť o tarte Tatin, takú, aká kedysi tak úžasne chutila v Paríži, keď bola vyhlásená Nouvelle Cuisine a mladí kuchári zredukovali podiel krehkého cesta v karamelizovanom jablkovom koláči takmer na nulu. Dávam si to na zoznam želaní pre blízku budúcnosť.
Karamel. Kedy a kde som vlastne spoznala tento pojem? No jasné! Ako každé viedenské dieťa pri nákupe mliečnych karameliek. Pochádzali z firmy, ktorá od nepamäti vyrába aj svetoznáme Neapolitaner rezy, a stáli desať grajciarov za kus. To bola tvrdá mena skorých rokov: za šiling dostaneš desať Manner karameliek. Istota ako podanie ruky, ktorá mala ešte mnoho rokov vzdorovať každému inflačnému vývoju.
Keď sme pri nostalgických spomienkach, hneď sa hlási myšiak Mickey: Veď tam bol ten príbeh, kreslený legendárnym Carlom Barksom, kde Huey, Dewey a Louie varia karamelové cukríky a strýko Donald hovorí: „Prestaňte! Nemôžem sa na to pozerať. Ak budete takto pokračovať, čoskoro budete lepkaví od hlavy až po päty a celý byt tiež!“
Tento príbeh ma ako dieťa tak fascinoval, pretože som si vôbec nevedela predstaviť, že sa karamelky dajú zohnať niekde inde ako u drobného obchodníka, úhľadne zabalené v malých pergamenových štvorčekoch. Variť si ich sama? Ako by to malo ísť?
Dnes chceme vedieť odpoveď na túto otázku úplne presne a urobiť si karamelové cukríky sama. Maslo a téglik šľahačkovej smotany sú v chladničke, cukor pre kávových hostí, ktorí netrvajú na umelom sladidle, je uložený v kredenci.
Pri listovaní v kuchárskych knihách nachádzam k téme karamelové cukríky toto varovanie: „Pozor! Tento recept realizujte len spolu s dospelými! Tí malí vševedkovia medzi vami nech si radšej nechajú pomôcť od svojich rodičov, pretože pri výrobe cukríkov ide do tuhého!“
Hoci nablízku nie je vidieť žiadnych dôveryhodných dospelých, tak teda poďme na to. Nechať rozpustiť kúsok masla, v ňom rozpustiť cukor a zaliať šľahačkovou smotanou. Pridať kvapky octu a štipku soli. Hotovo? No, to práve nie, pretože teraz treba miešať, a to najmenej pol hodiny. Každá sekunda nepozornosti by sa pomstila. V prvom štádiu prekypením zmesi smotany a cukru. A v druhom štádiu, keď hmota začína hnednúť, pripálením.
Kto tak dlho nepretržite stojí pri sporáku a mieša, tomu behá všeličo po rozume. Tajomstvo tety Joleschovej a jej kapustových fliačkov, ktorých bolo vždy málo a ktoré sa opekali s cukrom, ktoré som rozlúštila, som vám na tomto mieste pred časom už prezradila.
Karamelizovaný cukor nie je zlý takmer v žiadnych jedlách, ktoré sa začínajú opekaním cibule. Prchavá, ale naozaj len štipka kryštálového cukru posypaná na cibuľu nemôže nikdy uškodiť kyslej kapuste, ani gulášu. V každom prípade sa pozornosť musí zdvojnásobiť, pretože zohriaty cukor je citlivý domáci spoločník, ktorý sa v priebehu sekúnd konečným rozpadom svojich molekúl s diabolským zápachom odplatí za nedostatočnú pozornosť.
Štipka cukru v pravý čas je v podstate pendant k „cum grano salis“ (s trochou soli). Tak, ako pár zrniek soli dodá sladkému cestu na koláč alebo otočenie mlynčekom na korenie jahodovej bowli tú ultimátnu bodku, tak sa trošička cukru veľmi dobre hodí do mnohých kyslých alebo pikantných jedál.
To platí aj pre toľko ohováraný viedenský zlozvyk dokončovať šalát osladenou marinádou. Jeden Korutánčan mi raz rozprával dojímavý príbeh o tom, ako cestoval so svojím vtedy maloletým synom vo vlaku z Klagenfurtu do Viedne. Chlapec plakal žalostne, nedal sa vôbec utešiť. Otec naliehavo žiadal odpoveď na to, prečo musel jeho potomok tak trpko vzlykať. Po dlhom váhaní to konečne vyklopil: „Je to pravda, oci, že tí Viedenčania robia šalát s cukrom?“
Zdá sa, že regionálne preferencie sú tu skutočne poznačené veľmi odlišnými chuťami a fackami. Kto by spočítal hlavy, menoval mená, ktorí už u mňa zjedli osladený zelený šalát aj zemiakový šalát s majonézou k rezňu a potom od blaha skoro plakali? Len sa to nesmie povedať. Ako som aj ja ako dobrosrdečná tárajka dlho potrebovala, kým som sa naučila o rôznych drobnostiach radšej držať jazyk za zubami. Cnosť, ktorá bola a je pre gazdinky starej školy samozrejmosťou. Týchto dám sa radšej nikdy nepýtajte na recept. Vždy doň zabudujú nejakú chybu, ktorá je pre konkurentku smrteľná: No dobre, vám to môžem povedať: Mokka lyžičku cukru do šalátovej marinády alebo do majonézy vždy povarím s troškou octu, kým sa vec nezačne mierne karamelizovať...
Zavádzanie pri ústnom odovzdávaní receptov sa považuje za starú ženskú lesť. Takéto niečo by sa azda nemalo dať predpokladať u nemeckého veľmajstra gastrozofie, Wolframa Siebecka. Píše: „Máloktoré zákusky sú tak známe a jedia sa tak zriedkavo. Crème au caramel je priam klasický dezert, ale nikto si nepamätá, že by sa robil doma. To je na poľutovanie, pretože práve Crème au caramel má veľmi čistú chuť, nie je príliš sladký a aj po veľkom jedle pôsobí príjemne ľahko – pokiaľ si ho vyrobíte sami. Je to ako s vianočným pečivom od starej mamy a tými z veľkopekárne.“ Siebeckov recept sa tiež dostáva úplne navrch zoznamu pre budúcnosť.
Teraz sa ale musím sústrediť, pretože mliečne karamelky sa blížia k dokončeniu: sú teraz pekne hnedé, práve karamelovej farby. Malý šplech studenej vody, ešte raz prudko zamiešať. Potom hustú hmotu naliať do pripravenej formy vyloženej papierom na pečenie a dať do chladu.
Pri čistení hrnca a metličky kvapká veľmi veľa horúcej, veľmi sladkej karamelovej hmoty. Človek olízne jednu kvapôčku, tam kúsok, potom metličku. Prestať nemôžem... mňam.
Mliečne karamelky á la Huey, Dewey a Louie stuhli a sú nakrájané na úhľadné štvorčeky. Medzitým sa cítim trochu ako strýko Donald pri hľadaní briliantového prsteňa, ktorý sa stratil v karamelovej hmote. Už musel vycucať 999 cukríkov. A šťastlivec Gustav Husár zahryzne do tisíceho, nájde prsteň a zinkasuje nálezné. Donald dostane od šťastnej majiteľky prsteňa vrecúško karamelových cukríkov ako odmenu a vzápätí nervové zrútenie.