Toľko kuchárskych kníh
Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Auge
Kto dnes ešte nenapísal kuchársku knihu, ten to jednoducho nedotiahol ďaleko. A to neplatí len pre kuchárky a kuchárov. Varenie je „in“. A kto píše kuchársku knihu, ten určuje, čo sa bude variť, teda čo je trendy. Kto teda chce byť trendsetterom, píše kuchársku knihu.
Každý rok chodím na Frankfurtský knižný veľtrh. Prospieva to predaju mojich detektívnych románov, ale aj môjmu zmyslu pre realitu. Pretože je tam vystavených toľko kníh, že sa človek už ani nemusí pýtať, či sú tie vlastné vôbec potrebné. Je to to isté ako s predstavou, že ste z nejakej dediny, okresu, krajiny, kontinentu, sveta. Čím viac sa priblížite, tým viac ste mravcom v mravenisku, irelevantným. – Ale ste tu. A toho sa držím, nakoniec to je to, na čom záleží: Byť tu.
A každá kniha, ktorá sa napíše s nádejou, že bude dôležitá, dobrá, že si ju všimne čo najviac ľudí, či dokonca že bude milovaná (a samozrejme výborne predávaná), sa riadi tým istým princípom. Je tu, a otázka, či ju niekto vôbec potreboval, je preto bezpredmetná. Veď si ju nikto nemusí kupovať.
Odkedy svoje detektívne romány dopĺňam receptami, a ešte viac odvtedy, čo u Buchingera profesionálne varím, sa ma pýtajú, ktoré kuchárske knihy považujem za nevyhnutné. Po prvé: Pri posteli mám vždy aspoň jednu kuchársku knihu, ktorú konkrétne, to závisí od mnohého: čo som dostala na Vianoce, aké produkty sú práve sezónne v nadbytku a kričia po nových (starých) nápadoch na spracovanie, niekedy sú to knihy, ktoré sa už nezmestili do police, alebo mi boli odporučené, alebo, alebo...
Po druhé: V kuchyni u Buchingera sa žiadne kuchárske knihy neválajú. V suchom sklade je uložený „Duch“, legenda pre všetkých profesionálov, ktorí si občas predsa len musia zalistovať, ako presne sa robia omáčky Chaud-froid alebo z čoho sa skutočne skladá obloha Richelieu. Moja učebnica varenia leží (medzitým už dosť ošúchaná) vedľa mojich náhradných kuchárskych nohavíc. Najmä keď ide o dezerty, občas sa k nej nenápadne priplížim a listujem si cesto a hmoty. A potom je na hornom poschodí podniku, ktorú voláme „zborovňa“, ďalších veľa kuchárskych kníh, zaberajú zhruba 25 bežných metrov, čo by hrubým odhadom malo byť asi 1 000 kusov, nepočítajúc medzinárodné kuchárske časopisy (v ktorých nikdy nenájdem to, čo som si pred dvoma týždňami listovala).
Napriek tomu: Oveľa horšie, ako stratiť kuchársku knihu alebo ju vôbec nevlastniť, by bolo, keby zmizol recept na zemiakové šúľance, ktorý visí na nástenke v kuchyni. Pretože na tom sme pracovali tak dlho, kým šúľance z 5 kíl múčnych zemiakov nebudú presne také, aké si predstavujeme.
Každopádne: Na Frankfurtskom knižnom veľtrhu sa nedá inak, než zakopávať o kuchárske knihy. Začína sa to už pri tohtoročnej hosťujúcej krajine Kórei. Milujem kórejskú kuchyňu (vďaka Kim mám už aspoň predstavu, čo všetko to môže byť). Kórejci propagovali Kimchi v stane, za ktorým som videla čnieť mrakodrapy Frankfurtu (nie až úplne po vrchol, pretože bola hmla), obdarovali ma knihami o Kimchi a vzorkami Kimchi. Tie druhé boli z hotového balíčka, ale na rozdiel od nás sa v Kórei niečo také zrejme neskrýva, to Kimchi bolo dobré a o to predsa ide, nie? V najbližších týždňoch sa teda budem venovať umeniu fermentovania kapusty, repy a uhoriek – aspoň taký mám úmysel, a ak by mi predsa len chýbal čas, potom dostanú kuchárske knihy čestné miesto pri mojej posteli (aspoň kým nespadnú na zem a Mária ich potom niekam inam nepopresúva). Ešte niečo mi zostáva do života z veľtrhu, kde bola Kórea hlavnou krajinou: Svoje prinesené knihy mali zoradené podľa kategórií a príslušná kategória sa volala: „Varenie, bojové umenia a šport“ – čím by konečne bolo perfektne popísané to, o čo sa každú nedeľu napoludnie v „Alte Schule“ (môže byť, aj v iné dni) pokúšame.
Mimochodom, aby sme zostali pri Ďalekom východe a vrátili sa na začiatok: Nikto nie je skutočnou celebritou, ak nevydal kuchársku knihu. – To nie je len u nás, ale aj v Singapure: Popri slávnych kuchároch prezentujú svoje obľúbené recepty aj rádioví DJ-i a herci: väčšinou však už len ako DVD. – Ako sa podľa toho dá variť, pýtala som sa zástupkyne vydavateľstva. Len sa usmiala a povedala, že to ani netreba, ide predsa o zábavu. A kto by chcel, môže si zapisovať.
Celebrity, ale ešte úplne tradične zvečnené na knižnej obálke na kriedovom papieri, majú aj v nemecky hovoriacich krajinách rozžhaviť hrnce a rozcinkotať pokladnice. – Hoci sa ďalej nerozlišuje medzi celebritami, ktoré sú v skutočnosti kuchármi, a tými, ktoré nimi vôbec nie sú. Kupuje sa kniha, ktorej autora čitatelia poznajú z televízie. A ak by si skromní hobby kuchári netrúfali vyrobiť to, čo im predvádzajú Witzigmann, Jamie Oliver a spol., aj pre nich existuje medzitým vhodná kniha: „Žiadny strach z veľkých kuchárov“ sa volá a usmiata, dlhovlasá, blond mladá žena, ktorej meno som žiaľ zabudla, vystupuje pri tom ako sprostredkovateľka medzi kuchárskymi bohmi a normálnymi smrteľníkmi, ktorí varia.
Apropo kuchárski bohovia a tak: Pre každého fanúšika kuchárskych kníh je samozrejme povinnosťou pozrieť sa k francúzskym vydavateľstvám. Ak nerátame klasiky v nádhernom prevedení: Čo mi napadne pri nových francúzskych kuchárskych knihách, je: FAREBNÉ. Žiarivé farby, praktický formát, nie drahé, zato pop-plagátové. Už žiadne univerzálne kuchárske knihy, ale kuchárska kniha na každú tému, jedno či sú to tekvice alebo koláče, posýpkové koláče (crumbles) alebo marocké tadžiny. A: žiadne celebrity na obálke! Namiesto toho si jedno z veľkých vydavateľstiev vymyslelo pečať: „Recettes Controlées“ – kontrolované recepty. Všetci, ktorí už majú bolestivú skúsenosť, že žemľovým knedliam bez žemlí niečo chýba, si môžu vydýchnuť. Určuje Francúzsko pestrosťou, praktickosťou, kontrolou a absenciou celebrít nový trend? Alebo už takéto trendy dávno neexistujú, len (príliš) veľa všetkého?
Oetker sa naopak snaží vyhnúť davu – nie pri predaji kuchárskych kníh, prenajali si obrovskú plochu a udivená otázka môjho manžela, či vlastne nepredávajú prášok do pečiva, vyšumela naprázdno pri pohľade na množstvo kuchárskych kníh. Tu sa varí naživo a keďže je známe, že zástupy literárne založených ľudí sú neustále hladné, nad predvádzacou kuchyňou visí veľký nápis: „Jedlo len s poukážkou!“
Človek sa hladný potĺka ďalej, listuje nakoniec v talianskej kuchárskej knihe z nemeckého pera a číta, že nakrájanú cibuľu treba v tuku „dusiť“. Odkiaľ by mal autor kuchárskej knihy vedieť, že k duseniu vždy patrí tekutina? Možno je v hlavnom zamestnaní spevák?
Popri tom množstve nakoniec narazím s unavenými nohami a očami na niečo vynikajúce: „gaumenfreuden und kunstgenuss. meine Art zu leben“ (pôžitky podnebia a pôžitok z umenia. môj spôsob života), vydané vo vydavateľstve Hädecke, napísané a umelecky stvárnené Brunom Brunim. Je to skutočne iná kuchárska kniha a nielenže sa snaží byť iná. Rozprávania z pár desaťročí Talianska, grafika, obrazy, recepty, ako ich človek málokedy nájde také dobré a čisté – komplexné umelecké dielo. Ale ako často sa stáva, že svetoznámy maliar je skutočne aj skvelý kuchár, pracoval ako litograf a vie o tom písať?
A potom ešte jedna úplne iná kuchárska kniha, tam nie je nič s umením, len s umom. A napriek tomu sa mi páčila rovnako. „Konditorei Patisserie Bäckerei“ (Cukráreň Patisserie Pekáreň) z vydavateľstva Trauner, kuchárska kniha určená pre profesionálov, pracovné nástroje, tam je naozaj všetko popísané... nikto nech mi nehovorí, že knihy nedokážu nič pohnúť. S pomocou tejto kuchárskej knihy prekonám gravitáciu, cesta na koláče vykysne a suflé zostane také nadýchané ako... báseň. (Dúfam. Možno potom budem môcť ísť dokonca raz na miesto cukrára u Buchingera, aj keď sporák asi zostane mojím prirodzeným revírom.)
Hala s americkými kuchárskymi knihami bola pre mňa mimochodom priďaleko, všetko sa na knižnom veľtrhu jednoducho nedá stihnúť, dávno boli hlásenia, že návštevníci veľtrhu sú prosí o opustenie areálu, a tak sa aj ja vydávam na cestu od teoretickej kulinariky k rakúskej recepcii. Kto je pozvaný na bufet, nemal by sa radšej sťažovať. Takže ako hosť držím jazyk za zubami (trochu menej jesť mi vôbec neškodí). Ako kuchárka mám samozrejme istú vlasteneckú hrdosť a to, čo sa tam prezentovalo ako „Friedensreich Hundertwasser Buffet“ (nech už sa to tak volalo z akéhokoľvek dôvodu), si rakúska kuchyňa naozaj nezaslúžila. „Viedenské rezne“ strávili, opatrne povedané, na tomto svete viac času, ako je im zdravé, urobili ich takými mäkkými, že by sa McDonalds od závisti zadusil svojimi kuracími kúskami, zato už nebolo možné rozoznať, či išlo pôvodne o teľacie alebo bravčové mäso. Ako vznikol trojobal, je rovnako veľká záhada: Jedno je však jasné: V tuku sa tá úbohá mäsová hmota určite nevyprážala. K jablkovej štrúdli mi napadá len „cesto ako nástroj na ublíženie na zdraví“ a o zvyšku radšej pomlčím. Chcela som sa opiť rakúskym vínom. Ale: žiadna šanca. Bolo tam nemecké a talianske. A veľa špekulácií, prečo tento bufet a prečo takto. Som pevne presvedčená, že hostiteľ a štátny tajomník pre umenie Morak chcel len pomôcť knižnému trhu. Kto je tak zle, začne možno už zo zúfalstva kupovať kuchárske knihy a variť sám.
Možno by bolo treba napísať kuchársku knihu pre cateringy: Rakúska kuchyňa po celom svete, alebo tak nejako. – Ešte jedna kuchárska kniha? No, možno predsa len nie túto, ale kuchársku knihu Miry Valensky so všetkými receptami z detektívok a niekoľkými ďalšími – no dobre, práve vyšla veľmi pekná Camilleriho kuchárska kniha, ale keďže je známe, že všetko už existuje, prečo nie ešte jednu? Možno s krátkymi detektívkami vo vnútri alebo s celkom špeciálnym spracovaním. (Och, k Brunovi Brunimu sa nikdy nepriblížim!) A: Kto potrebuje detektívky, keď práve chce variť?
Okrem toho tam sú aj tak iné projekty, Buchinger práve dokázal, že jeho kuchárska kniha z Weinviertelu „Alte Schule – Rezepte“ vyšla ako brožované vydanie, ako my knižní ľudia vieme, osobitná česť. A máme spolu taký nápad na niečo úplne nové, alebo aspoň skoro úplne nové, radšej o tom nestratiť ani slovo, inak by niekto mohol tento nápad ukradnúť.
TA kuchárska kniha, ktorá nechá zblednúť žiarivý singapurský trh rovnako ako stovku nemeckých televíznych kuchárov, mega-predajný hit a pritom nanajvýš praktická, to, čo nám všetkým ešte chýbalo. – Alebo aj nie...