A-La-Carte

Prasklina v miske (2022/2)

Zlatým lakom alebo lepidlom sa ošetrujú rany a unikáty sa robia ešte unikátnejšími
: Kintsugi, oprava
prasknutého riadu podľa
japonskej tradície,
ktorá dorazila do gastronómie
.


Aj v tanieroch, ktoré sa v západnom zmysle považujú za rozbité, je skrytá krása, ktorú treba vedieť vnímať.

Dôvodov, prečo je Kintsugi v súčasnosti také cenené, je viacero. Ten, kto si nechá od keramičky vyrobiť na mieru stohy riadu, ktorý je niekedy vyvinutý špeciálne pre jedno jedlo, sa ťažko vzdáva kúskov, ktoré sú viac či menej ľahko oťukané. Nielen z pochopiteľných finančných dôvodov – vysoké dvojciferné alebo dokonca trojciferné sumy za misku nie sú zriedkavosťou –, ale aj kvôli pracovnému času, ktorý za tým stojí, a unikátnosti špeciálne vyrobenej keramiky. Práve mimoriadne obľúbeným tanierom a miskám so zjavnými stopami remeselnej práce mimoriadne pristane rovnako zjavne ručne nanesená zlatá línia.

Technike Kintsugi navyše nahráva do kariet zatiaľ nie všadeprítomné, no už citeľné uvažovanie o udržateľnosti: Ako reštaurácia nemôžete kázať „Zero Waste“ a propagovať srdce pre krivé mrkvy a kimči zo stoniek karfiolu, ak zároveň vyraďujete plne funkčný riad s drobnými kazmi, aby ste ho nahradili novým, čo si opäť vyžaduje suroviny a energiu. Darovať oťukaným tanierom druhý, tretí, štvrtý život tým, že ich opravíte zlatým tmelom, prináša našťastie u mnohých hostí plusové body. Iní sa ešte musia preorientovať, veď jedlo servírované na prasknutom riade malo najmä v drahších reštauráciách vždy istú pachuť.

Šéf to robí osobne: Lukas Kienbauer si rozbitý riad pre svoje prevádzky v Schärdingu opravuje sám. Foto: Lukas Nagl

Jedným z prvých v Rakúsku, kto si nechal opraviť oťukané hrany zlatom, ak nie vôbec prvým nejaponcom, bol Helmut Rachinger z Mühltalhofu. Kintsugi vtedy ešte nebol pojem, aj Rachingerova formatívna cesta do Japonska nasledovala až potom. Vylomené rohy na porcelánových tanieroch, ktoré mu boli obzvlášť drahé alebo jednoducho obzvlášť drahé – „ale bavíme sa tu o tridsiatich eurách alebo tak, čo podľa dnešných meradiel určite nie je vysoká cena“ –, si nechal akoby „zaplátať“ od zubného technika. „Tomu to našťastie nebolo trápne.“ Podľa veľkosti „chybičiek“, ako to nazýva Helmut Rachinger, ho jeden tanier stál až 150 eur. Táto cena sama osebe však netvorí novú hodnotu kúskov: Skôr je to zaoberanie sa nimi, čas, ktorý človek dopraje predmetu so stopami používania. „Aj ponožka sa zhodnotí, ak si nájdem čas na to, aby som ju zašil. Alebo pomyslime na sveter, ktorý je upletený z vypáraného vlneného vlákna...“

V 100/200 v Hamburgu, reštaurácii s „udržateľným fine-diningom“, ako znie vlastný opis, sa oprava riadu podľa filozofie Kintsugi a druhý život, ktorý sa umožní produktu, skvele hodia do spôsobu uvažovania. Akoby ako vyhlásenie proti konzumnej spoločnosti. Taniere od Hering Berlin (nie práve známe ako lacné) si opravujú sami, potom, čo tím raz niečo dal na opravu príslušnému poskytovateľovi služieb, ale nebol s tým spokojný. Materiály, epoxidovú živicu a zlatú farbu, si 100/200 nachádza v predajniach pre umelcov. „Robíme všetko autodidakticky, a preto aj v mnohých rôznych variantoch.“ Ďalším Kintsugi-samoukom je mladý kuchár Lukas Kienbauer, ktorý v hornorakúskom Schärdingu vedie okrem Lukas Restaurant a Lukas Steak aj japonsky inšpirovanú Lukas Isakaya. A napriek tomu si nájde čas na opravu svojho riadu. Keďže klasické japonské materiály nie sú vhodné do umývačky riadu, siaha po „jednoduchom flexibilnom lepidle z obchodu s potrebami pre remeselníkov“ a pridáva trochu zlatého prášku.

V 100/200 v Hamburgu sa filozofia Kintsugi skvele hodí do konceptu „udržateľného fine-diningu“.

Aj Michael Bauböck z kuchárskeho tímu Steirereck sa naučil „ošetrovať“ zlatou hmotou sám. „U nás sa kopili oťukané taniere od Petry Lindenbauer a kopili, a vieme, koľko srdca je v týchto unikátoch.“ Kuchár, ktorý je popri tom aktívny ako keramik so svojou značkou VMceramic – jeho kúsky odhaľujú veľkú duševnú blízkosť k Japonsku –, najprv využil internet ako zdroj ďalšieho vzdelávania. „Tipy boli ale také triviálne, to všetko v skutočnosti nefungovalo.“ Oveľa užitočnejšia bola výmena skúseností so sous-chefom michelinskej trojhviezdičkovej reštaurácie Frantzén v Štokholme, ktorý tam mal na starosti Kintsugi. „Odvtedy sú taniere nás oboch čoraz lepšie.“ Bauböck pracuje „povedzme so skrátenou metódou“, bez vzácneho japonského laku na rastlinnej báze, namiesto toho s dvojzložkovým lepidlom a potravinársky nezávadnou zlatou alebo striebornou farbou, ktorá sa primieša. Raz až dvakrát do roka si kuchár sadne k stohu tanierov, vezme pásku na prelepenie, brúsny papier, lepidlo a farbu a s danou starostlivosťou ošetruje rany, ako to nazýva. A to len na tých tanieroch alebo miskách, ktoré majú drobné poškodenia, „rez na okraji alebo prasklinu“. Považuje za nezmyselné pretiahnuť taniere rozbité na mnoho kusov celou sieťou zlatých línií. „Musí to aj opticky ladiť.“ Servisný tím v Steirerecku je niekedy konfrontovaný s otázkou, prečo to robia. „Vytvorili sme teda formuláciu pre hosťovskú sálu.“ Formuláciu, ktorá čerpá z Michaelových skúseností v Japonsku. „Tam sa to totiž vysvetľuje takto: Opravené kúsky, ktoré sa vrátia do života, majú oveľa vyššiu hodnotu než tie, ktoré sú nové z továrne. Pretože majú príbeh, ktorý chcú vyrozprávať.“ —

„Opravené kúsky majú oveľa vyššiu hodnotu
než tie, ktoré sú nové z továrne. Majú
príbeh, ktorý chcú vyrozprávať.“

Michael Bauböck, Steirereck

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!