A-La-Carte

Silný ako prázdna fľaša (2013/1A)

Fľaša prázdna, fľaša plná. Čo je skutočne pripravené na pitie, čo by bolo geniálnym úlovkom? Ponuka v rozsiahlych vínnych pivniciach je ako tajný kód, zrozumiteľný len pre skutočných znalcov. Kto sa v tom vyzná, bude odmenený cenovo výhodnými, vyzretými skvostmi z ročníkov, ktoré spočiatku neboli až tak uznávané. Fotografie: Regina Hügli. Fľašková pošta medzi žánrami. Pri danej príležitosti si môžeme…


Fľaša prázdna, fľaša plná. Čo je skutočne zrelé na pitie, čo by bolo geniálnym úlovkom? Ponuka v rozsiahlych vínnych pivniciach je ako tajný kód a je zrozumiteľná len pre skutočných znalcov. Kto sa v tom vyzná, bude odmenený cenovo výhodnými vyzretými vínami z ročníkov, ktoré spočiatku neboli až tak uznávané.

Fotografie Regina Hügli

Fľašková pošta medzi žánrami. Pri danej príležitosti môžeme upozorniť na to, že hnevlivý prejav Giovanniho Trapattoniho nedávno dovŕšil 15 rokov. „Was erlauben Strunz“ (čo si to dovoľuje Strunz), „wie Flasche leer“ (ako prázdna fľaša) a „ich habe fertig“ (skončil som) – v priebehu iba troch a pol minúty sa vtedajšiemu trénerovi FC Bayern podarilo tromi krutými formuláciami zapísať do nemeckých dejín jazyka.

A la Carte v tejto súvislosti samozrejme evokuje záležitosť s fľašou, pričom by sa dalo skvelo diskutovať o tom, či je „prázdna fľaša“ alebo „plná fľaša“ žiaducejším predikátom. – A či sú takzvané „super toskánske vína“ naozaj beznádejne predražené a hrajú s našimi chuťovými pohárikmi catenaccio, alebo či sú nemecké rizlingy skutočne efektívnejšie ako naše botrytické divy. To však nie je zmyslom tohto príbehu, hoci by to bol dobrý príbeh, a preto bude myšlienka od iného nadaného človeka pri vhodnej príležitosti ešte spracovaná.

Výňatky z tlačovej konferencie Giovanniho Trapattoniho z 10. marca 1998:

… „V tomto mužstve sú v tejto chvíli, och, niektorí hráči, ktorí zabudli, že sú profesionáli. Nečítam veľa novín, ale počul som o mnohých situáciách: nehrali sme ofenzívne. …“

… Videl som aj iné mužstvá v Európe po tejto strede. Videl som aj dva dni tréning. Tréner nie je idiot! Tréner vidí, čo sa deje na ihrisku. V tomto zápase boli dvaja, traja alebo štyria hráči, ktorí boli slabí ako prázdna fľaša! …“

… Videli ste v stredu, ktoré mužstvo hralo v stredu? Hral Mehmet, alebo hral Basler, alebo hral Trapattoni? Títo hráči sa viac sťažujú, než hrajú! Viete, prečo talianske mužstvá nekupujú týchto hráčov? Pretože sme mnohokrát videli takú hru. Povedali sme si, toto nie sú hráči pre talianske majstrovstvá. … Strunz! Strunz je tu dva roky, odohral desať zápasov, je vždy zranený. Čo si to dovoľuje Strunz? …“

… Som unavený z toho, že som otec týchto hráčov, eh, stále bránim týchto hráčov! Vždy som vinný ja za týchto hráčov. Jeden je Mario, jeden, iný je Mehmet! Strunz, naopak, je jedno, odohral len 25 percent tohto zápasu! …“

Skončil som!“

Trapattoniho reč o prázdnej fľaši nemala len komediálnu hodnotu, bola zároveň aj akousi rozlúčkovou rečou. Skutočne skončil a krátko potom klub opustil.

Redakčne má človek niekedy tiež dosť, keď veci idú dôsledne inak, než si predstavuje. Najmä pri víne leží medzi tým, čo sa rozpráva, a tým, čo je napísané, často veľký kaňon neschopnosti – sklamanie ako veľké víno s korkovou chybou: veľa sľúbené, nič nedodržané. Nechajme to tak, vyslali sme Michaela Pronaya do niekoľkých skvelých vínnych pivníc v krajine, tu sú úryvky z jeho protokolov z pozorovaní.

V Berghotel Tulbingerkogel sa stará majiteľ domu Frank Bläuel o vinotéku (a samozrejme o vínnu kartu), ktorá nemá páru, pretože tu sa jemné vína nakupujú a skladujú už viac ako pol storočia. „Začalo sa to v polovici 50. rokov, môj otec sa vtedy „vybláznil“ u Friedricha Pecenku – popri Morandellovi prvého dovozcu Bordeaux do Rakúska – a položil základný kameň k pravdepodobne najstaršej skvelej vínnej karte v krajine. Rozprávali mi, že v 50. a 60. rokoch existovali viedni a okolí len dve prevádzky, ktoré mali na karte víno Bordeaux: dávno zaniknutá Rôtisserie Coq d’Or vo Führichgasse za Štátnou operou, a práve my.“

Frank Bläuel začal nakupovať víno začiatkom 70. rokov, „a keď raz s tým začnete, už nemôžete prestať“. Je taká obrovská vínna karta rozumná? „Čisto z podnikohospodárskeho hľadiska s určitosťou nie. Naopak: Neustále robíme degustácie okolo sveta vína, to by som na klavíri s 80 alebo 180 pozíciami nezahral. Je to 24 000 fliaš, môjmu nástupcovi sa to nebude ľahko vysvetľovať. Ale možno o tom napíšem knihu.“

Zvlášť pozoruhodné sú dve strany v karte, ktoré sú označené ako „múzeum“. Tam sa ide do neuveriteľnej hĺbky ročníkov v Rakúsku a Bordeaux, a to za senzačne nízke ceny. „Château Margaux 1955, ten bol absolútne na pokľaknutie, jedno z najskvelejších vín vôbec, a to napriek zlému hodnoteniu.“

Veľmi vhodným tipom na enologické výhodné nákupy je Gasthaus Zu den 3 Hacken. Josefine Zawadil nie je len hostinská, ale aj obchodníčka s vínom, hneď za rohom v Riemergasse je pobočka s názvom 3 Hacken Magazin, kde sa dá taktiež výborne najesť. „Víno je už desaťročia moje hobby, moja vášeň. Už vyše 20 rokov obchodujem s vínom, čo je aj dôvod, prečo máme na hostinec pomerne veľkú vínnu kartu. Chcem vinárov poznať osobne, s niektorými sa stali skutočne dobrí priatelia. To je aj dôvod, prečo je časť so zahraničnými vínami taká malá: Týchto vinárov totiž nemôžem spoznať.“

Pričom ešte treba pochváliť obchod s vínom v „Magazin“, pretože tam sú jemné fľaše prakticky za ceny takmer z dvora (prirážka 50 centov až 1 euro), a sú chladené a dostupné aj v nedeľu a vo sviatok až do neskorej noci.

Pivnica Gasthaus Schwarz in Nöhagen bola založená a objavená vďaka „vínnemu farárovi“ Hansovi Denkovi. „Bol u nás prvýkrát v roku 1988, to sme už mali poháre Riedel,“ spomína Erwin Schwarz. Ak sa pozriete do rozsiahlej vínnej karty, hneď vám do rúk padnú dva voľné vložené listy: „To sú mladé ľahké vína pre obedujúcich hostí, teda momentálne ročníky 2011 a 2012. Sám nerozumiem, prečo to ľudia pijú, ja pijem len poriadne vyzreté vína, tie sú stráviteľnejšie a zaujímavejšie.“ Rozsiahlym ťažiskom karty je logicky blízke Wachau, hĺbka výberu vín od špičkových vinárov je skutočne úžasná. Čo treba taktiež pochváliť: „Všetky vína sa skladujú v chlade, takže každé víno sa dá ihneď podávať a navyše pomalšie dozrievajú.“ Pomerne veľká časť karty je venovaná magnum fľašiam. Má Erwin Schwarz favorita? „Nigl Veltliner Privat 1992, to bol super vrchol, mal trochu zvyškového cukru, bolo ich aj len pár sto fliaš. Bohužiaľ, víno je už vypredané, ale ak ho niekde uvidím, tak sem s ním!“

U Josefa Floha v Langenlebarn tvoria biele vína z Wagramu husté a hlboké ťažisko vínnej karty. Dôležitá je aj hĺbka ročníkov, „pretože rakúske biele víno má skvelý potenciál zrenia, aj keď priemerný spotrebiteľ sa skôr drží toho najmladšieho. Bordeaux máme pomerne málo. Naše ťažisko leží jednoznačne v Burgundsku a v údolí Rhôny. Z naposledy menovaných francúzskych regiónov nepochádzajú len jemné červené, ale nesmierne vzrušujúce biele, to je skutočne nadšený doplnok.“

„V oblasti veľkých fliaš máme unikátny sortiment. Je to takmer 300 rôznych magnumov, dve tretiny z toho biele, špeciálne domáce logicky, a tam ideme aj veľmi do hĺbky ročníkov.“ Aj výber ušľachtilých sladkých vín je značný, je to asi 50, 60 pozícií.

Josef Floh vedie prevádzku už asi 20 rokov: „Na začiatku sme chodili k vinárom a začali sme budovať našu pivnicu. Prvých desať rokov sme prakticky všetko, čo sme zarobili, investovali do pivnice. Do pred štyroch, piatich rokov sme ju aj stále rozširovali, odvtedy sme stav konsolidovali.“

Má špeciálnych obľúbencov medzi vinármi? „Áno. Bol som s Rudolfom Kellnerom, vtedajším majiteľom Altwienerhofu vo Viedni, pred mnohými rokmi v Burgundsku. V každom hostinci a reštaurácii sa pýtal, či majú vína z burgundského vinárstva Coche-Dury, a ak áno, kúpil, čo mohol dostať. Táto cesta spôsobila moju trvalú lásku k regiónu.“

Martin Lackner, patrón Seehotel Lackner v Mondsee, sa intenzívne venuje vínu už 15 rokov a niektoré z jeho zásad sú pozoruhodne prísne: „V zásade nakupujeme priamo u vinára, ale trváme na chladenej doprave fliaš.“

Keď sa pozriete do vínnej karty, začína sa vínami s názvom „Selection Martin Lackner“, ktoré hostinský vybral u vinárov ako Sepp Mantler (Gedersdorf) alebo Helmut Preisinger (Gols) a nechal si ich špeciálne dorobiť. Mantlerov rizling 2003 sa napríklad volá „Hot Summer“, ročník 1999 „Amante“. „Túto vlastnú líniu vína som vytvoril spolu s vinármi, dôvod bol jednoduchý: pre moju úplne osobnú kuchyňu potrebujem skutočne optimálnych spoločníkov k jedlu. Mantlerove vína napríklad, tie sú silné, harmonizujú úžasne s rybami a kôrovcami.“

Čo je u Martina Lacknera tiež možné: vyzreté vína na pohár, ktoré sa držia pozoruhodne dobre: „Žltý tramín Smaragd 2002 od Knolla, z toho som mal pohár celý večer celé hodiny, bol stále lepší a lepší.“ Existuje vysvetlenie pre tento fenomén? „Niektoré ročníky vydržia otvorené lepšie ako iné, ale jedna možnosť vysvetlenia by mohla byť, že vína strávili celý svoj život v chlade a fľaše neboli nikdy teplé.“

Hostinec Kreuzwirt am Pössnitzberg patrí vinárom Erichovi a Walterovi Polzovcom a šéfkuchárovi Gerhardovi Fuchsovi. Christian Zach je someliér. Ťažisko vínnej karty leží, ako nie je ťažké uhádnuť, na južnom Štajersku, špičkové vinárstva sú zastúpené vo veľmi dobrom a hlbokom výbere. Juhovýchodné Štajersko sa bude v budúcnosti výrazne rozširovať. Erich a Walter Polzovci prevzali po vtedajšom krachu obchodu s vínom Tscheppe ich sklad, ku ktorému patrí aj vinotéka rarít s vínami siahajúcimi až do 30. rokov 20. storočia. Vína – vtedy označené etiketou Woracziczky – ležia v susednom sídle Pössnitzberg (a nie sú na karte), ale opýtať sa u Polzovcov na špeciálny ročník, ako je známe, nič nestojí.

Andreas Zach je osobitným priateľom oranžových vín, ktoré Andreas Tscheppe dorába s nízkym obsahom síry. „Vlani sme nalievali Czamillonberg 2007 z dvojitej magnumky na pohár, bol výrazne užší a pevnejší ako z normálnej fľaše.“

Aj tu bola ponuka zahraničných vín zúžená: „Z Francúzska je už len Bordeaux a Burgundsko, nakupujeme už len od vinárov, ktorých poznáme, južné Francúzsko a zámorie sú passé.“

Hotel Jagdhof sa nachádza v Neustifte v tirolskom údolí Stubaital a špičková reštaurácia nesie názov Hubertus-Stube, Matthias Tanzer je someliér. „Z vín, ktoré máme, je na karte len 75 až 80 %, zvyšok je v pivnici, či už preto, že sú vína ešte príliš mladé, alebo ide o exorbitantne drahé vína, ako napríklad Montrachet od Ramoneta alebo La Tâche, oba 1961. To je pre hostí, ktorí hľadajú niečo veľmi špeciálne.“ Vína pochádzajú z bežných zdrojov, ale „nakúpili sme pomerne veľké množstvá z likvidácií pivníc v Nemecku, hlavne samozrejme Bordeaux, ale aj niekoľko lahôdok z Nemecka, bobuľové výbery od Prüma, Künstlera alebo Ernieho Loosena, siahajúce až do roku 1976.“

Rovnako dobre sortimentovaná je talianska časť, prakticky každé klasické vinárstvo z Toskánska a Piemontu je zastúpené s hĺbkou. „Existujú pijani etikiet, ale aj takí, ktorí sa radi držia našich odporúčaní. Tam je potom víno, ktoré nikto takmer nepozná, pretože kupujeme takmer celú úrodu 3 000 fliaš: Pomaro Rosso z Castello di Cussago v Benátsku, ten je senzačne dobrý.“ Kto sa chce držať európskej klasiky na najvyššej úrovni, bude taktiež dobre obslúžený: vína od Domaine de la Romanée-Conti sú k dispozícii hore-dole, Vega Sicilia až do 1968, Grange až do 1967, Lafite až do 1916. Angelo Gaja robí nám doteraz neznáme špeciálne plnenie („Barbaresco Infernot“), to je na karte s ročníkmi 1970, 67 a 61. A rakúske špičkové červené, tie sú tiež k dispozícii s viacerými ročníkmi, vrátane veľkých formátov.

Someliér Hermann Lankmaier z Burghotel v Lech am Arlberg objavil originálnu cestu nákupu jemných raritných vín: „Máme veľa hostí s veľkými, skutočne skvele zásobenými súkromnými pivnicami. Často sa stáva, že títo zberatelia vína prichádzajú do veku, v ktorom už nič alebo takmer nič nepijú, ale na druhej strane ich deti nemajú o takúto vínnu pivnicu záujem, pretože k nej nemajú žiadny vzťah. Ak sú požadované ceny správne, potom môžeme odkúpiť nejeden pekný kúsok a všetci sú spokojní.“ Ťažiskom na karte je prirodzene Rakúsko, biele aj červené, Taliansko a Španielsko sú dobre zastúpené, výber Bordeaux a Burgundska je neuveriteľný: „To je aj hobby patróna, Gerharda Luciana, vďaka čomu existuje veľmi vzrušujúci a hlboký výber.“

Centrum viedenského Starého Mesta je podpivničené v dvoch až troch poschodiach. Fľaše Waltera Bauera tam ležia pri konštantných 12 až 14 °C. Ťažiskami v karte Waltera Bauera sú Rakúsko a Francúzsko. Čo zaujme, je pomerne veľký výber polovičných fliaš: „Samozrejme máme k menu vínny sprievod po pohárikoch, ale najmä naši zahraniční hostia tento zvyk menej poznajú, radšej sa spoliehajú na malé fľaše.“ Má špeciálne kanály na obstarávanie vína? „Prichádzajú za mnou ľudia, pretože vedia, že som vínny maniak: Počuj, môj otec bol zberateľ vín, nedávno zomrel, ja to nepotrebujem, máš pre to využitie? Vyberiem si pre seba zaujímavé lahôdky, samozrejme väčšinou len v malom množstve, často sú to aj vysoko zaujímavé jednotlivé kúsky, ktoré na karte vyzerajú veľmi dobre.“ Najdrahšie kúsky na karte pochádzajú, čo nie je žiadny div, z burgundskej Domaine de la Romanée-Conti: „Máme na karte jednu stranu, ale pokojne by mohli byť dve.“ A kto pije tie drahé fľaše? „Máme dvoch rakúskych štamgastov, ktorí si na tom pochutnávajú, občas siahnu aj hostia z Japonska alebo Ruska.“ Čo je jeho najvtipnejšie víno? „Daniel Gantenbein, veľmajster z Graubündenu, kultivuje na 0,2 hektároch Rizling, ktorý zámerne dorába v moselskom štýle. Dostávame 6 fliaš ročne. Rád nechávam vinárov degustovať naslepo a doteraz každý tipoval Nemecko.“

Vínna pivnica v Schwarzes Kameel je taktiež neporovnateľne historicky vnútro-mestsky skvostná a má navyše viac ako 700 položiek. Samozrejme, na karte je aj špičkové Bordeaux z Pomerolu, Château Pétrus, so svojou štvorcifernou cenou, ale, ako hovorí someliér Johann Georg Gensbichler: „ak ponúkam vína Bordeaux, tak také za 100 alebo 120 eur. Naozaj drahé vína si náš hosť aj tak donesie domov z vlastnej pivnice.“

Pretože majiteľ Peter Friese zabezpečuje obchod s vínom v dome, prirážky v reštaurácii sú relatívne nižšie, ceny vína ležia výrazne pod obvyklým priemerom. Ponuka na pohár by mala patriť tiež k najbohatším v krajine: po osem bielych (z Rakúska) a červených (Rakúsko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko) sa tu nalieva a s radosťou degustuje. Sú nejaké nové vývoje? „Áno, dopyt po nemeckom rizlingu výrazne stúpa.“

Vo viedenskom Steirereck drží šéf-someliér Adolf „Adi“ Schmid pozíciu už vyše 35 rokov a vínna karta je jedna z najlepších v krajine. Triedenie je klasické, ale to nie je tak dávno: „Do nedávna sme mali Magnumy vpredu, pretože sme hrdí na našu zbierku. Hosť však otvorí kartu a povie udivene: „200 eur za Grüner Veltliner Schütt od Knolla, to je ale viac ako hrdá cena!“

Rakúske klasiky bežia aj tak samy, ale Adi Schmid má určite nové perspektívy: „Veľa vecí ide smerom k biologickému, biodynamike, spontánnej fermentácii, málo až žiadne použitie síry, to sú oranžové alebo prírodné vína.“ Pričom trend ide prirodzene od someliera a jeho odporúčania, pretože: „Nikto nepozná od Werlitscha ex vero 1, 2 alebo 3. Ale v peknom burgundskom pohári servírované na ochutnanie, to je úplne iný svet ako Veltlínske a Rizling, a naozaj sa to chytá.“ Ako vôbec tajomstvo úspechu Adiho Schmida spočíva v nalievaní na pohár: „Nikto si napríklad neobjedná celú fľašu tramínu. Ale pohár k vhodnému jedlu, to robí naozaj radosť.“ V bielom leží ťažisko vínnej karty na Rakúsku. Nemecko je veľký kus s rizlingami zo všetkých vinárskych oblastí, čoraz viac idú popri burgundských aj biele z južného Francúzska a zo Španielska z Bierzo. „V červenom prichádza východná Európa, to ma osobne veľmi zaujíma, Maďarsko alebo Bulharsko. Najdôležitejšie je hostí stále znova prekvapovať. Každé tri, štyri týždne je nová karta; taká, ktorú majú celý rok, to je to najnudnejšie, čo existuje.“

Hotel Arlberg-Hospiz-Hotel v St. Christoph ukrýva jednu z celosvetovo najväčších zbierok veľkých fliaš nad rámec Magnum. Hannes Mossauer je tam someliérom. „Zbierku začal Adi Werner, senior domu, v raných 70. rokoch. S Petrom Morandellom, obchodníkom s vínom vo Wörgli v údolí Inntal, cestoval do Bordeaux a nadviazal priateľstvá.“ Prvou veľkou fľašou v dome bol Haut-Marbuzet 1981 od Henriho Duboscqa, ktorý bol otvorený krátko po svojom príchode na veľkej večeri. Z jednej veľkej fľaše ich bolo o rok neskôr šesť, a tak sa to začalo. Pridali sa Pichon-Lalande s Máj-Éliane de Lencquesaing a Figeac s Thierrym Manoncourtom. V špeciálnej pivnici v Hospizalm leží 3 000 veľkých fliaš, od dvojitej Magnum až po 18-litrovú fľašu. Ťažiskom je Bordeaux, pretože „ak chce byť niekto neporovnateľný, musí sa špecializovať.“ Ako je to s vyzretými Rakúšanmi? „Nádhera. Momentálne je k dispozícii ročník 1997 Sauvignon Blanc Zieregg od Tementa po pohárikoch z Magnum, to sa hosťom náramne páči!“

Čo je domu odjakživa srdcovou záležitosťou: nedávať veľké vína na kartu príliš mladé. Najmladšie Bordeaux je ročník 2004. Koľko je celkovo fliaš? „Podľa sezóny medzi 45 000 a 50 000.“ 70-stranová vínna karta má 5 000 pozícií.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!