Text Eva Rossmann · Ilustrácia Georg Wagenhuber
Pot na čele. Dva páry očí sledujú každý najmenší pohyb. Dýcham príliš rýchlo, snažím sa to skryť. Písmená, jedno slovo za druhým na stránke. Mená a dátum a miesto – a krv. Krvavočervený odtlačok prsta.
„Och, prepáčte,“ povedala som. „Hneď prinesiem inú knihu.“
„S týmto odtlačkom prsta je podpis niečím výnimočným,“ odpovedal.
„Je to vaša krv?“ spýtala sa.
Gallowayho hovädzina, vysvetlila som, práve som pracovala na pečeni a v skutočnosti som už mala byť, prepáčte, dávno späť v kuchyni pri tej pečeni a pri tých mnohých bonoch. Pretože: Dnes je to opäť raz – v prenesenom zmysle, samozrejme – vražedné u Buchingera. Sobota večer, už nie je žiadne voľné miesto, na zozname odporúčaní je všetko možné, ale väčšina chce pečeň. Takže musím medzitým očistiť nové plátky pečene. Hannes už čaká, varí – nie od zlosti, ale pri sporáku. A náš spoločný šéf, ten strieľa – sem a tam medzi kuchyňou a hosťovskými miestnosťami, pretože to, že momentálne plávame, je jasné, ale neutopíme sa.
Zdá sa, akoby existovalo celé množstvo prepojení medzi kriminálnym a kulinárskym, aj mimo mojich detektívok. Pretože pri nich je úplne jasné: Moja hlavná postava Mira varí a pritom premýšľa o svojich prípadoch, upokojuje sa varením (a jedením), občas pozýva na menu a chce tak celkom mimochodom zistiť viac o svojich hosťoch. Lenže Mira nie som ja a ja nie som Mira.
„No, vymýšľate si práve v kuchyni novú vraždu? Dúfam, že nie sme pokusné osoby…“ Už som to počula. Je to vždy celkom vtipné. Aj keď málokedy stojím v našej kuchyni v hostinci a premýšľam nad metódami vrážd. Dobre, priznávam, na zlomky sekúnd ma napadnú myšlienky na vraždu, keby však po zábleskoch myšlienok nasledovali činy, išlo by o vraždu v afekte. Napríklad keď Buchinger aranžuje dva veľké stoly súčasne a ja lapám po dychu, či by sme ich radšej nemali robiť jeden po druhom, a on odpovie: „Keď toľko táraš, nie div, že si pomalá!“
Adrenalín skrátka patrí do každej poriadnej kuchyne v hostinci. Tvrdím teraz. Poznám síce mnohých, ktorí to majú radšej vždy pekné a bez stresu, a to sú určite aj lepší ľudia, ale či sú aj lepšími kuchármi (a kuchárkami!), o tom pochybujem. V kuchyni sa jednoducho hráme, ako keby išlo o všetko, o život a smrť, keď všetci, a to súčasne, chcú svoje jedlo, a síce roštenku presne na bod upraženú, zeleninu chrumkavú ale nie surovú, tekvicovú polievku z muškátovej tekvice krémovú ale nie kašovitú, kačicu ružovú ale nie krvavú, penu jemnú ale nie špongiovitú. A dobre vyzerať to musí samozrejme tiež. A ísť k správnemu stolu. A potom by to malo byť aj pochopené… a keď sa to nestane… Pamätám si (ako mnohí iní, ktorí pracujú v kuchyni s vášňou) na skvelú scénu vo filme „Recept na lásku“. Hosťovi nevyhovoval jej steak. A veru nie prvýkrát. Vezme veľký nôž, vybehne von a zabodne ho priamo vedľa jeho taniera do stola. Nádherné!!! (Toľko aj k varovaniu, milí nespokojní návštevníci reštaurácií…)
Jedlo je pritom v skutočnosti život. A dobré jedlo je dobrý život. Je to, dá sa povedať, protiváha k tomu najhoršiemu, menovite k smrti. Niet divu, že nielen ja nechávam vo svojich detektívkach piecť a restovať a variť. U Rexa Stouta (ktorého detektívky o Nerovi Wolfovi boli žiaľ dosť prekryté skôr plytkým televíznym seriálom) ide viac-menej len o jedlo, prípady úmrtí a vyšetrovania nie sú nič viac než otravné rozptýlenie od podstatného. Vázquez Montalbán mi priblížil tú najvýdatnejšiu španielsku vidiecku kuchyňu, krvavničky a plnenú cibuľu, držky a ryžu s mušľami. A k tomu prekrásne literárno-melancholické príbehy o živote a zomieraní predčasne. Niekedy som sa čudovala, ako po toľkom tuku a cholesterole vôbec možno ešte sformulovať jasnú myšlienku, nehovoriac o tom, premeniť ju na čin.
Smutná som, keď mi v tejto súvislosti napadne niekto, kto žil dokonalé spojenie kulinárskeho a vymyslene-vražedného: Christoph Wagner. Jeho smrť je nielen pre gurmánsku scénu, ale aj pre kriminálnu literatúru krutou stratou. Mimochodom, bol to tiež jeden z tých, ktorí dokázali úžasne jemne zosmiešňovať niekedy už hysterickú inscenáciu kuchárov, gurmánskych „chrámov“ a nových trendov.
Hranica medzi oddanou (seba-) prezentáciou a dokonalým (seba-) klamstvom je skrátka plynulá, aj keď ide o gastronomické záležitosti. Otázka, ktorá hýbe všetkými, ktorí sa zaoberajú nielen s vnemami, ale aj s priepasťami, znie: Čo číha za pekným zdaním?
Ja som (doteraz) podpísala iba raz krvou (aj keď nie vlastnou). Pritom by to bolo samo o sebe prirodzené a úžasný šou-akt: Keď už dnes nielen kulinárstvo, ale aj literárna prevádzka cíti povinnosť robiť viac, než len vykonávať samotné remeslo. Len si predstavte, že by sa rozchýrilo, že tam nejaká variaca autorka detektívok podpisuje krvou… Keby správni novinári potrebovali v správnom čase (v čase uhorkovej sezóny) príbeh, niečo také by mohlo obletieť svet. A moje detektívky by nasledovali… A ja by som bola bez krvi. Pretože asi by som nemala stále Gallowayho pečeň v kabelke.
„Ľudia potrebujú zážitok a nie nasýtenie,“ povedal pred nejakým časom známy a priznaný molekulárny kuchár. Teda nie jesť, aby som sa (ak je to dobré, šťastne) nasýtila, ale kvôli šou. Dosť vražedné, ak si človek pomyslí, koľko ľudí každý deň hladuje. A nech nikto nechodí za mnou s tým, že nikto v Afrike sa ešte nenasýtil, pretože sme poctivo dojedli. O tom to nie je. Ale… o istom rešpekte. Nielen pred tými ostatnými, ktorí nemali toľko šťastia ako my, ale aj pred jedlom samotným. A tým pred životom.
Čo by bolo vyvrcholením? Nové vydanie starorímskeho chlieb a hry? Lenže chlieb by bolo treba nahradiť niečím oveľa šik (a v žiadnom prípade nie priberajúcim).
Vzrušenie a kuchyňa… pýtam sa sama seba, či Fugu musí byť. Nemám ani tušenia o jemnostiach japonskej stravovacej tradície, to je pravda. (Tí tiež nevedia, ako úžasne chutila plnená pečená sliepka mojej starej mamy zo starej pece na drevo.) Ale potrebuje človek naozaj toto celkom ľahké mravčenie na jazyku, ktoré má údajne naznačovať, že sa v blízkosti tohto kúsočka ryby nachádzala jemne vypreparovaná vysoko jedovatá pečeň?
Na druhej strane by sa dalo povedať, že tie mnohé smrteľné príbehy okolo sa aspoň v mysli zohľadňujú (a sú zrejme súčasťou pôžitku). Kým pri niektorých našich pôžitkoch sa množstvo vecí vytesňuje: Napríklad keď viac ako deväťdesiat percent husacej pečene vzniká tým, že zvieratá ako živé produkčné jednotky sú fixované a strojovo cez zobák znásilňované pre naše neskoršie potešenie. Zaujímavé tiež je, že nútené kŕmenie husí je u nás už mnoho rokov zakázané a napriek tomu má väčšina najlepšie hodnotených podnikov husaciu pečeň na jedálnom lístku. Sú to „iba“ zvieratá? – Hoci: V očiach istých ochrancov zvierat som aj ja vrahyňa, my u Buchingera sme často kriminálny ústav na rozštvrťovanie mŕtvol (ešte k tomu, keď spracúvame celé alebo rozpolené zvieratá). Ale ja si myslím, že existuje hranica medzi týraním zvierat a zaobchádzaním so zvieratami, ktoré zahŕňa aspoň šťastný (pred-) život.
Vôbec, pri tej – často tenkej – hranici medzi kulinárskym a kriminálnym ide o hranice a prekračovanie hraníc. Veľkí dodávatelia hromadného stravovania musia ponúkať za veľmi nízke ceny, aby získali zákazku. Tam sa potom môže stať, že mrazené jahody z Číny (!) spôsobia ochorenie viac ako desaťtisíc deťom v Nemecku. Treba vychádzať z toho, že zodpovedným sa nič nestane. Pretože: Vlastne bolo všetko riadne skontrolované. Kedy sa to stáva kriminálnym, práve v gastronómii považovať peniaze, zisk za najvyšší cieľ? Pangasius filet je celkom legálny, a predsa ničí tam, kde sa „vyrába“, životné základy ľudí. Koľko (seba-) klamstva je prípustných, keď útulné hostince a šik reštaurácie pracujú s najlacnejšími produktmi z vrecúšok alebo s mäsom, ktoré má za sebou tisíce kilometrov v mraziacom spánku?
Ale ani pri zákonoch a nariadeniach nie je všetko jasné. V tom sa trochu vyznám. V dávnych dobách som študovala právo (a to, na rozdiel od istých politikov, aj dokončila). Pochopiť určité predpisy okolo gastronómie som však doteraz aj tak nedokázala. Učeň by mal pracovať šesť dní a mať len jeden deň pauzu. U nás má učeň tri dni pauzu, ale ak ho necháme pracovať deň pred dlhou pauzou čo i len štvrťhodinu nadčas, potom hrozia mastné pokuty. A nahnevaní rodičia. A množstvo byrokratickej námahy.
Alebo: Ex-minister financií, bankári a všetci ostatní sa môžu spoľahnúť na to, že im úrady musia dokázať ich priestupok alebo kriminálny čin. Keď sú hostinskí kontrolovaní finančným úradom, prekvapivo platí prezumpcia viny. Tam mnohí kontrolóri celkom otvorene vychádzajú z toho, že veľa vecí beží mimo zákona a finančného úradu. A keďže pri už zjedenom a strávenom je ťažko možné (nepretržitý video dohľad by bol možnosťou, možno to ešte príde) dokázať opak, a také konanie stojí stále viac peňazí a času, uzatvárajú sa potom dohody: Bez ohľadu na to, ako to bolo s vinou a nevinou.
Prirodzene, nie všetci v gastronómii sú jahniatka. Ale to má vraj platiť dokonca aj na bývalých členov vlády a dokonca aj na jedného či druhého hosťa.
Možno by som mala raz napísať gastro-daňovú detektívku… ale nejako to znie veľmi žalúdočne kyslo a nekulinársky. Tak dúfam, že budem naďalej radšej veriť v dobro v hosťovi a príslušnej gastronómii. A teším sa, keď niekto povie: Vy varíte vražedne dobre.