V Španielsku, Portugalsku a častiach južného Francúzska sa podivná kôrovec - fuzkáč (percebes) považuje za exkluzívnu a cennú špecialitu. Aby ich rybári dostali z mora, riskujú vlastné životy.
Je to drobný ostrov pri pobreží Portugalska, nič viac než kopka nenápadných skál, na ktorých sa láme príboj. „Ostrov sa nazýva Chico Chapa, pomenovaný po rybárovi, ktorý tam kedysi prišiel o život,“ hovorí João Castro lakonicky a pritom sa pozerá z brehu cez ďalekohľad von na more.
Mnohé z ostrovov a skál pred mestom Sines sú pomenované po rybároch, ktorí pri práci zahynuli, pokračuje morský biológ Castro. Nie však tie, na ktoré práve mieri svojím ďalekohľadom. Je to najväčší z nich, hoci sám o sebe má len pár metrov, a nazýva sa Percebeira, pretože sa na ňom nachádza obzvlášť veľa týchto bizarných plodov mora, ktoré rastú len tam, kde naráža morská pena na rozoklané skalné útvary. A ktoré Portugalci nazývajú Percebes.
„V angličtine sa volajú goose barnacles, a to preto, lebo husi sú sťahovavé vtáky, človek ich teda v severnej Európe nikdy nevidel hniezdiť, a preto predpokladal, že sa liahnu z týchto morských živočíchov, ktorých pancierová časť vyzerá ako husací zobák,“ zabáva sa Castro. Že sa v nemčine zrejme z podobných dôvodov nazývajú kačacie mušle (Entenmuscheln), doteraz nevedel, ale považuje to za rovnako zábavné. „Hlavne preto, lebo to nie sú mušle, ale kôrovce,“ hovorí a pozerá ďalej cez ďalekohľad smerom k malému ostrovu, kde sa medzitým zjavne niečo deje.
Na Percebeire možno rozpoznať muža, ktorý skočí s vrecom na chrbte do vody a pláva s bodyboardom smerom k brehu. „Rybári nesmú vyplávať na člnoch, pretože by mohli priniesť príliš veľa týchto živočíchov a ohroziť ich populáciu. Toto odvetvie je pomerne prísne regulované, existujú stanovené časy lovu a maximálne množstvá, ktoré sa môžu loviť,“ zdôrazňuje vedec, zatiaľ čo sa muž približuje, napokon vystúpi na breh a ťahá vrece aj dosku z vody.
Rybár Jorge Perreira je vytrénovaný muž v stredných rokoch, neoprénový oblek jeho atletické telo dobre vypĺňa, na opasku nosí tento percebeiro svoj najdôležitejší nástroj, druh dláta s predĺženou rúčkou, tzv. Arrelhada, ktorým zoškrabáva kôrovce zo skál. Percebes tu loví asi sedem rokov, rozpráva rybár; a áno, lov mu slúži aj ako športová aktivita.
„Samozrejme, že to celé nie je bezpečné,“ hovorí s trochou samoľúbosti a otvára sieťové vrece, aby predviedol svoj úlovok, „človek musí more poznať a vedieť presne odhadnúť, kedy je ten správny moment na zostup do príboja.“ Nehody sa napriek tomu vždy stávajú, občas ľahké, niekedy ťažšie a občas aj smrteľné, pokračuje Perreira. Aj on bol už niekoľkokrát zachytený príbojom, utrpel množstvo zranení, len vedomie pri tom ešte nikdy nestratil.
Straty vedomia sa percebeiros najviac boja. A je to rozhodujúca príčina smrti pri ich práci. Kto padne do mora v bezvedomí, riskuje utopenie. Preto mnohí rybári vyrážajú vo dvojiciach, aby si v prípade núdze mohli pomôcť z vody. Niektorí sa toho však vzdávajú a radšej lovia sami, aj preto, aby neprezradili svoje loviská. Jedno príslovie tu na pobreží hovorí, že človek by nemal otáčať chrbtom k Pánu Bohu, keď loví Luciferove prsty.
„Percebes žijú v príboji, aby sa živili planktónom, ktorý filtrujú z morskej peny, ako aj na ochranu pred nepriateľmi,“ hovorí morský biológ João Castro, ktorý tieto podivné tvory skúma už mnoho rokov. Kôrovce skutočne vyzerajú trochu ako čierne prsty. Svoj zobákovitý pancier nosia na konci podlhovastého svalu, ktorý obklopuje kožovitá koža a ktorý trochu pripomína miniatúrnu sloniu nohu.
„Sú to hermafroditi, malými chápadlami pod pancierom získavajú z vody planktón a svalom sú spojené so skalami,“ hovorí Castro. A práve tento sval robí z týchto živočíchov vyhľadávanú pochúťku, ktorú v Európe nájdete len tu, v príboji Atlantického oceánu na pobreží Portugalska, Španielska a častiach Francúzska.
„Podľa ročného obdobia môže profesionálny rybár nazbierať maximálne desať až 15 kilogramov,“ zdôrazňuje Castro. „Ak zoberie viac, jeho licencia môže byť pozastavená alebo dokonca odobratá.“ V súčasnosti je v regióne Sines iba 80 licencií, sú veľmi žiadané, nové sa už niekoľko rokov nevydávajú. Často dochádza ku konfliktom so súkromnými rybármi, ktorí potrebujú rovnako licenciu a smú loviť maximálne dva kilogramy. Napriek tomu sú profesionálmi opakovane obviňovaní, že berú oveľa viac a svoj úlovok nepovolene aj predávajú.
„V severnom Španielsku zaviedli v 90. rokoch nové pravidlá, ktoré súkromníkom lov úplne zakazujú,“ pokračuje Castro, „to viedlo k niekoľkým protestom, ale medzitým je systém dobre zavedený. U nás by sa musela politika k takýmto rozhodnutiam najskôr dopracovať, čo je ťažké aj preto, že mnohé rodiny lovia percebes po generácie a zákaz by zrejme neprijali len tak ľahko.“
Španieli sú do tejto pochúťky skutočne ešte bláznivejší ako Portugalci, ktorí si ich doprajú najmä počas sviatkov na konci roka. V Madride, zďaleka najväčšom obchodnom mieste, zaplatili minulý december až 250 eur za kilogram tohto morského plodu. Bolo to spôsobené vtedy výnimočne rozbúreným morom pri pobreží. Okrem toho v tomto roku nebola vždy zaručená zodpovedajúca kvalita. Tá totiž zohráva taktiež rozhodujúcu úlohu.
„Obzvlášť dobre sa predávajú živočíchy so skôr krátkym a hrubým svalom, tie s tenkým a príliš dlhým svalom sú často plné vody a dosahujú nižšie ceny,“ hovorí rybár Perreira. Čo presne sú príčiny kolísania kvality, nevie vysvetliť ani morský biológ. „Vieme len to, že sa na istých miestach vyvíjajú lepšie, na iných menej dobre, prečo to tak je, to zatiaľ nevieme.“
Samozrejme, vzhľadom na obľúbenosť kôrovcov by bolo zaujímavé nájsť spôsob, ako ich chovať. Aj existujú pokusy týmto smerom, avšak len s čiastočným úspechom. „Hlavným problémom je, že sú v konkurencii s inými tvormi o miesta na skalách,“ vysvetľuje Castro, „a vyšľachtené exempláre nie sú dostatočne silné na to, aby sa presadili proti mušliam, riasam a iným organizmom, ktoré im chcú miesto uchmatnúť.“
Svoj úlovok si musí rybár Perreira najprv presne prezrieť, kôrovce roztriediť podľa veľkosti, aby vedel, koľko dostane zaplatené za kilogram. Ale okolo 50 eur by to malo byť, hovorí. Predávať ich smie len obchodníkom na trhu, nie priamo súkromným zákazníkom alebo reštaurátorom, aj to je nariadenie, ktoré má za cieľ lepšie regulovať rybolov a obchod, ako dodáva morský biológ Castro.
V reštaurácii Cais Da Estação v Sines sa tieto morské plody pripravujú najjednoduchším možným spôsobom, konkrétne len niekoľkominútovým varením v morskej vode. To je aj správne, lebo medzi znalcami sa považuje za zločin, ak sa ich intenzívna chuť po mori príliš falšuje.
Aby ste ich mohli jesť, musíte zájsť nechtom medzi škrupinu a začiatok drsnej kože a túto stiahnuť krúživým pohybom. Pod ňou sa skrýva jemný oranžovo-hnedý sval, ktorý chuťou a textúrou pripomína zmes krevety, raka a mušle. Predovšetkým ale, ako hovoria milovníci, chutia po príboji, planktóne, morskej pene a oceáne. Skutočný zážitok teda, ktorý stojí za svoju cenu. Hlavne vtedy, ak si človek pomyslí, že percebeiros ako Jorge Perreira dávajú v šanc svoj život a zdravie, aby ich dostali z mora.