Diabolské rajčiny
Text: Eva Rossmann / Ilustrácia: Georg Wagenhuber
Sobotný večer. Reštaurácia plná na prasknutie. Adrenalín v kuchyni na maxime, keby sme ho dokázali premeniť na elektrickú energiu, potrebovali by sme vedenie vysokého napätia. Sú to večery ako tieto, pre ktoré sa oplatí variť.
Za predpokladu, že ste kuchynský stresový narkoman ako ja. Za predpokladu, že vibrujúce napätie zostane v pozitívnej rovine. Zase šesťmiestny stôl vonku. Dobre tak. Hannes vyzerá, že má osem rúk, Moritz sa tvári tak cool, ako to dokáže len pätnásťročný, Christina aranžuje dezerty a kúzli so zmrzlinou, oblátkami a lístkami mäty malé umelecké diela. Digestor hučí, umývačka riadu dymí, Jolanda si utiera pot z čela, všetko vrie a syčí. Tlačiareň objednávok hrkoce, ja ohlasujem nasledujúce tri stoly. Pozor, máme tu à la carte objednávky zmiešané s prekvapivými menu. Pozerám na hodinky. Skupina osemnástich ľudí je tu dvadsať minút. A skoro tak dlho je pri nich Buchinger. Bolo by super, keby ich predsa len dokázal presvedčiť na spoločné menu.
Pokračovať ďalej. Dieťa pri stole 4 chce rezance s rajčinovou omáčkou, ale hlavne nič zelené navrchu. Jednoduchá záležitosť. Teresa prichádza s kopou prázdnych tanierov a kričí do kuchyne, že stolu 18 vynikajúco chutilo. Jupí, presne to potrebujeme! Uškŕňam sa a kladiem lístok bazalky na tanier predo mnou. „Dieťa bez zeleného!“, kričí Hannes. Preboha, chvíľa nepozornosti a už... Na druhej strane: Čo by sa stalo, keby malý narazil na lístok bazalky? Koniec sveta? Otrhávam nevinnú chuťovú dekorááciu zase dole. Musia rodičia naozaj podporovať každú hlúposť svojich detí? No, možno chcú mať len pokoj.
Buchinger prichádza do kuchyne a zároveň hrkoce kuchynská tlačiareň, akoby chcela zo seba dostať román. Tých osemnásť sa nevedelo dohodnúť na jednom menu, objednali si à la carte a v podstate všetko, čo naša karta ponúka. Žiadny problém, dnes zvládneme všetko! Netrvá však ani chvíľu a stáva sa jasným, že lístok bazalky mohol byť zlým poslom: Dvaja z hostí pri veľkom stole nesmú mať absolútne žiadne korenie, ide vraj o ťažkú alergiu, poučuje Buchinger s bezvýraznou tvárou a na objednávky k ich jedlám maľuje veľké P s výkričníkom. Jedna žena má intoleranciu na laktózu, objednala si veľký šalát s rybami a hovädzie na hríbovej omáčke. Hannes nesmie zabudnúť vynechať šplech smotany. A – Buchingerov pohľad sa podobá pohľadu hráča pokru – hosť, ktorý sa rozhodol pre našu čistú zeleninovú polievku a vegetariánsku cibuľovú roštenku, nesmie v žiadnom prípade jesť nič s cibuľou. „Vtip“, kričím a cítim, ako sa adrenalín mení na veľmi zlý smer. Buchinger okrem iného varil vo Francúzsku. A tam, hovorí to podľa môjho vkusu až príliš často, všetci kričali len „Oui, Chef!“. Špeciálne želania hostí sa nekomentujú, odo mňa už vôbec nie, mala by som byť predsa niečo ako vzor pre ostatných v kuchyni, a okrem toho to stojí len zbytočnú energiu. Skôr než stihne povedať niečo podobné, dodávam tak pokojne, ako sa dá: „A čo jarná cibuľka v zeleninovom vývare? A guľôčky korenia v základe na omáčku?“ – „Žiadna omáčka! A snáď dokážete dať dokopy zeleninový vývar à la minute!“ Vidím, ako sa Hannes zahryzol do pier. Super, chcem povedať, hlavne dnes, keď máme aj tak „skoro nič“ na práci! Akí hlupáci... mali by zostať doma a..., ale nejakým spôsobom sa mi podarí prehltnúť tú hrudu lávy, aj keď pri tom skoro zhorím. Sústrediť energiu na podstatné. Do čerta! Skoro sa mi pripálili zapečené slimáky v salamandri!
Ale čo ak predsa niekde, neobjavené, číha guľôčka korenia, v kuchyni sa zakradne na nesprávny tanier a odtiaľ do vysokoalergického tela? Dýchavičnosť, chrapot, alergický šok, kolaps, tracheotómia... kto by ju... dokázala by som niečo také... lekári, pravdepodobne sú lekári medzi hosťami... Koncentrácia!!! Tam predsa nesmie byť žiadna guľôčka korenia. A čo ak by to vôbec veľa nespravilo? Ak nejaký blázon jednoducho nemá rád korenie a preto terorizuje našu kuchyňu? Pretože že by dvaja pri jednom stole mohli trpieť stavmi šoku z korenia, je celkom čudné, však? Taká prekliata alergia predsa nie je nákazlivá, však? Hoci jednovaječné dvojičky...
„Mrmleš si popod nos,“ uškŕňa sa Buchinger. „Ako stará kuchárka.“ Chcem už vyštartovať, ale dočerta, mala by som tie hlúposti naozaj nechať. Zvládneme to. Uškŕňam sa naspäť.
Nikdy sa nedozviem, aká vážna bola alergia oboch odporcov korenia. Vegetariánska cibuľová roštenka bez cibule mi pripadala trochu fádna, ale hosť bol nadšený. Je to jedna z otázok, ktoré sa u Buchingera v kuchyni nesmiem opýtať, ale ja mám predsa aj život mimo reštaurácie: Veľmi rada by som vedela, či rapidne stúpajúci počet alergií, potravinových intolerancií a precitlivenosti na chemikálie (to je najnovší trend: ľudia neznesú čistiace prostriedky, vonné sviečky, parfumy alebo dokonca jedlo varené na plyne. Nie že by im to len – ako mne vonné sviečky – jednoducho smrdelo, je im zjavne na vracanie, závratne, kolapsovo) má skutočne záhadné organické príčiny, alebo či je jednoducho stále viac ľudí, ktorí túžia po špeciálnej forme pozornosti.
Na internete sú každopádne už vlastné stránky, na ktorých si môžete vyplniť kartičky, ktoré si potom zoberiete do reštaurácie a odovzdáte personálu. Najmä pri väčšom počte intolerancií a látok vyvolávajúcich alergiu je to výhodou, radí sa. Čo ak nás v blízkej či vzdialenej budúcnosti väčšina hostí obšťastní touto vizitkou zvláštneho druhu? Varíme takmer všetko à la minute, tam sa dá už to či ono vynechať, nahradiť alebo aj pridať – ale stojí to čas, často aj chuť, spontánnosť rovnako ako automatizované procesy. Kto musí v reštaurácii plnej na prasknutie myslieť na každú jednu ingredienciu v každom jedle, ten sa zblázni. A čo potom s reštauráciami, ktoré stavajú na mrazených polotovaroch a predbalených zmesiach? Vraj existujú kuchári, ktorí nemajú ani vysokoškolský diplom z chémie, ani z aplikovanej literatúry. Skoro vtipné, že internetové fóra radia alergikom pri intolerancii na glutaman vyhýbať sa čínskym reštauráciám. Celkom okrem toho, že poznám čínske reštaurácie, ktoré sa zaobídu bez glutamanu: Dokonca aj vo veľmi obľúbenom a všeobecne používanom vegetariánskom zeleninovom korení je glutaman. Mimochodom, jeden z dôvodov, prečo si naše zeleninové korenie vyrábame sami. Ale keďže nielen veľa kuchárov, ale aj veľa hostí nepozná drobné písmo, záchvaty a kolapsy sa napriek glutamanovej morovej rane držia zjavne v medziach.
Hoci voči ľuďom s takýmito chorobami nechcem byť nespravodlivá. Je zlé vedieť, že vám pri najmenšej dávke petržlenu opuchne hrtan. A: Nemám síce alergiu, ale reagujem precitlivene na sečuánske korenie. Jazyk oťažie a pery vyzerajú, ako by mi niekto pichol botox. Viac to nie je, tiež to rýchlo prejde, ale je to fakt. A som si úplne istá, že neprosíkám iba o pozornosť – nikdy som o tom v reštaurácii nehovorila, sečuánske korenie je u nás aj tak zriedkavé a moju prehnanú reakciu zniesť.
Z iného predsudku som bola medzitým už tiež vyliečená: Totiž že ľudia s intoleranciami sú celkovo skôr nepriateľmi pôžitku. Nemali sme síce ešte nikoho s internetovou alergickou kartičkou, ale veľmi veru hosťa, ktorý nám vopred e-mailom poslal celý zoznam produktov, ktoré nesmie jesť. Snažili sme sa a bola veľmi spokojná a prišla znova. A opýtala sa, či máme jej zoznam ešte. Priznávam, nezarámovali sme si ho, ale našla som jej e-mail znova a zase sme vyčarovali niečo stráviteľné. Až pri tretej návšteve sa stalo, že som prišla k jej stolu. Hľadala som, priznávam, nejakú bledú pijanku vody. Našla som vtipnú ženu v tridsiatke s dvojitým malinovým destilátom pred sebou. Víno piť nesmie, ale našťastie pálenka nespadá pod jej idiotické intolerančné reakcie. Človek sa vraj musí so svojím telom dohodnúť – a ona je v medicínskom programe, pretože je toľko vecí, ktoré by veľmi rada jedla.
Prístup, ktorý je inej skupine hostí so špeciálnymi potrebami cudzí: fóbikom. Tí nemôžu a ani sa nesnažia, tí nechcú, tí nenávidia... napríklad rajčiny. Zatiaľ čo Ferdinand, ktorý každú nedeľu je náš bravčový rezeň so zmiešaným šalátom, je jednoducho spokojný, keď nenarazí na žiadne z týchto červených plodov, existujú aj zložitejšie prípady. Keď prvýkrát pani doktorka prišla k nám so svojou milou, staršou matkou, bolo povedané: Hlavne žiadne rajčiny na jej jedle!!! Aj vtedy bolo veľa práce, v soté z letnej zeleniny som naozaj rajčiny vynechala, ale pri aranžovaní, v podstate v úplne poslednom momente, som jej rybu ozdobila vyprážanou rajčinovou šupkou. Jedlo sa okamžite vrátilo a na moju skôr nahnevanú otázku, či by ten hlúpy kúsok rajčinovej šupky nemohla jednoducho dať z taniera preč, som dostala odpoveď: „Ona to nemôže jesť, keď na tom ležala rajčina!“ Pani doktorka sa napriek tomu stala štamgastkou pri stole 13. Bola nielen úhlavnou nepriateľkou rajčiny, ale aj vegetariánkou, ktorá má svoj šalát rada vyslovene jemný a odmieta všetko s nádychom štipľavosti. Vyvinula si záľubu v niekoľkých málo jedlách, ktoré sme tiež nesmeli meniť. Naša ctižiadostivosť ponúknuť jej niečo iné a nové (samozrejme bezrajčinové, jemné a vegetariánske) bola väčšinou nevďačne sklamaná. Zatiaľ čo pán Walter obe dámy priateľsky obletoval (nemá to niečo spoločné len s tým, že pani doktorka bola bankárka a o cielenom nasadení peňazí dobre vedela), Buchingerov vzťah k nim bol trochu rozpoltený. Najmä keď mu pani doktorka dala vedieť: „Vidíte, pán Buchinger, medzitým si váš jedálny lístok robím sama.“ Rokmi trvajúci vzťah však stroskotal na tom, že jedno na obed stôl 13 nebol k dispozícii, prečo sa tak stalo, by stálo za samostatný článok, v každom prípade opustila pani doktorka nolens volens, nasledovaná svojou staršou matkou, nahnevane reštauráciu. Vykričali si navzájom nepríjemnosti, Buchinger zrušil všetky už vykonané rezervácie a telefonát, ktorý mal všetko napraviť, sa prerušil – pretože batéria bezdrôtovej časti v kuchyni vypovedala službu, zatiaľ čo pani doktorka si zrejme ešte stále myslí, že tento Buchinger jednoducho zložil slúchadlo. Špeciálne tlačidlo, ktoré som vtedy na našom pokladničnom stroji vytvorila, existuje dodnes: „Žiadne rajčiny!!!“
Eva Rossmann pracovala ako novinárka, než sa stala vďaka detektívkam s Mirou Valensky úspešnou autorkou bestsellerov. Popritom občas moderuje diskusnú reláciu ORF Club 2 a pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule, odkiaľ pravidelne referuje pre A la Carte o každodennom živote v kuchyni.