A-La-Carte

There will be blood (2014/4)

Stále viac kuchárov znovu objavuje chuťové a štrukturálne prednosti krvi v kuchyni. Text: Georges Desrues Foto: spxChrome/GettyImages Nápad prišiel Thomasovi Dorferovi, keď sa raz prehrabával v zásobách kuchárskych kníh svojej svokry. „Hľadal som originálny recept na vnútornosti,“ rozpráva kuchár renomovanej reštaurácie „Landhaus Bacher“ v Mauterne, „a narazil som pritom na...“


Stále viac kuchárov znovu objavuje chuťové a štrukturálne prednosti krvi v kuchyni.
<

Text: Georges Desrues Foto: spxChrome/GettyImages

Nápad prišiel Thomasovi Dorferovi, keď sa raz prehrabával v zbierke kuchárskych kníh svojej svokry. „Hľadal som originálny recept na Bruckfleisch,“ rozpráva kuchár renomovanej reštaurácie „Landhaus Bacher“ v Mauterne, „a narazil som pri tom na niekoľko historických verzií, v ktorých sa omáčka tohto klasického jedla z vnútorností zahusťuje krvou.“ V dôsledku toho si zaobstaral čerstvú krv a pomyslel si, že by bolo zaujímavé použiť ju aj inak, nielen na zahusťovanie omáčok. „Vyšľahali sme ju spolu s vaječným bielkom, osolili a okorenili, a tak sme z nej urobili druh makrónky, ktorú sme usušili v rúre. Výsledkom nebola len pôsobivo vzdušná konzistencia, ale aj vynikajúca, veľmi korenistá chuť,“ nadchýna sa kuchár.

Dorfer rozhodne nie je jediný medzi kreatívnymi šéfkuchármi tohto sveta, ktorí pracujú s touto hustou a farebne intenzívnou ingredienciou. Práve v Spojenom kráľovstve, kde sú ľudia na jednej strane podľa skúseností skôr vyberaví, pokiaľ ide o príliš výdatné a živočíšne prísady, no zároveň sú známi tým, že si na raňajky radi dajú k vaječným jedlám jaternicu, experimentujú niektorí kuchári rovnako s touto ingredienciou. Medzi nimi napríklad Heston Blumenthal, zrejme najznámejší z nich, ktorý ju hosťom podáva vo forme rizota. Alebo výrobca klobás a prevádzkovateľ vychytenej londýnskej minireštaurácie „Rusty Pig“, Robin Rea, ktorý z nej pripravuje pralinky. A samozrejme Fergus Henderson, ktorý je považovaný za otca takzvaného „Nose to Tail Eatings“ (od nosa po chvost), čo spočíva v tom, že sa z porazeného zvieraťa skutočne zje všetko, a k jeho podpisovým jedlám v reštaurácii „Saint John“ patrí bielkovinová bomba v podobe akéhosi koláča z krvi, ktorý prikrýva volskými okami. „Krv je veľmi dobrá vec so sladkastou chuťou,“ povedal Henderson pre noviny The Times, „že má takú zlú povesť, je pravdepodobne len kvôli tým upírskym filmom.“ V Španielsku, ktoré je známe tým, že je v kulinárskych záležitostiach veľmi experimentálne, medzitým vyvolal rozruch baskický hviezdny kuchár Andoni Luis Aduriz, keď podával snehové pusinky z krvi.

A potom je tu ešte rakúsky luxusný čokolatiér Josef Zotter, ktorý ponúka čokoládu, do ktorej bola spracovaná čerstvá bravčová krv z vlastnej porážky. „Na ten nápad som prišiel ešte za života Jörga Haidera, pretože vtedy vypustil fámu, že Európska únia by povolila priemyselné čokolády, ktoré sa miešajú so zvieracou krvou, aby získali farbu a ušetrili peniaze,“ spomína Zotter, „následne ma oslovili nespočetní zákazníci a chceli sa uistiť, že niečo také snáď nerobíme. Jedného dňa som toho mal dosť a vyrobil som túto čokoládu, pretože som presvedčený, že na čerstvej bravčovej krvi nie je vôbec nič zlé.“ Tým Zotter nadväzuje dokonca na tradíciu, konkrétne na Sanguinaccio dolce, druh čokoládovo-krvného krému, ktorý sa jedáva v čase karnevalu v Neapole.

Boli totiž časy, kedy sa nič jedlé nevyhodilo, najmä ak išlo o niečo také výživné, ako je čerstvá zvieracia krv. Naprieč Európou sa krv používala ako v domácej ľudovej kuchyni, tak aj vo vysokej francúzskej gastronómii. Pri prvej menovanej človeku určite ako prvá napadne jaternica, ktorá sa vyskytuje takmer všade na kontinente; a v druhom rade prípadne dnes už takmer zabudnuté regionálne jedlá, ako napríklad severonemecká krvavá polievka Schwarzsauer alebo švédske Blodplättar, druh palacinky s krvou; alebo aj juhotirolské Schwoaßnudeln, ktoré sa napriek svojmu odstrašujúcemu názvu nepripravujú z potu, ale práve z relatívne delikátnej bravčovej krvi. V klasickej francúzskej kuchyni sa však krv nachádza ako prísada v slávnom Coq au vin, ale aj v Canard pressé, kačke, ktorej životné šťavy sa špeciálnym prístrojom vylisujú z jatočného tela a spracujú na omáčku. A samozrejme v mýtickom Lièvre à la Royale, zajacovi, ktorého podávajú v hustej omáčke z červeného vína, vnútorností a jeho vlastnej krvi, ktorý sa v tých najlepších domoch často varí celé dni.

„Dnes má krv povesť niečoho hraničného, priam zakázaného,“ hovorí Elisabeth Paul, „pravdepodobne preto, že nám ukazuje porážku, a tým aj smrť zvieraťa, z ktorého pochádza.“ Táto 28-ročná žena študuje vedu o potravinách a techniky živočíšnej výroby na Univerzite v Uppsale vo Švédsku a donedávna pracovala v kodanskom Nordic Food Lab dánskeho hviezdneho kuchára a majiteľa reštaurácie „Noma“, Reného Redzepiho. A tam sa intenzívne zaoberala vlastnosťami krvi ako potraviny. Ale práve tento stratený vzťah k živej bytosti, ktorá musela zomrieť, aby nám slúžila ako potrava, treba dnes opäť obnoviť. „Porazené prasa obsahuje medzi 2,5 a 4,5 litra krvi, v dôsledku čoho pri porážkach denne vzniká neuveriteľné množstvo a nikto nevie, ako by sa dalo čo najlepšie a najzmysluplnejšie využiť.“ V skutočnosti sa krv medzitým zaobchádza ako bitúnkový odpad a často sa spracováva na krmivo pre ryby, slúži ako hnojivo alebo nachádza uplatnenie pri výrobe priemyselných mäsových výrobkov a dokonca aj cigaretových filtrov.

„Pritom ide z hľadiska výživy o veľmi cennú potravinu s vysokým obsahom bielkovín,“ hovorí Paul, „približne 65 gramov zodpovedá celému vajcu. A približne 43 gramov jednému bielku. Okrem toho vykazuje proteínovú štruktúru veľmi podobnú vajcu, preto sa odjakživa rada používala ako spojivo, napríklad v jaternici.“ Sotva využívané však boli – aspoň doteraz – jej fantastické vlastnosti na tvorbu peny, ktoré rovnako zdieľa s vaječným bielkom. „Keď krv šľaháte, získate nádhernú a prekrásnu penu, ktorá je veľmi, veľmi podobná vyšľahanému vaječnému bielku, len o niečo hustejšiu,“ potvrdzuje Paul skúsenosti Thomasa Dorfera. Z čoho sa dá vyvodiť, že krv možno použiť aj ako náhradu za vajcia, čo zase prospieva tomu rastúcemu počtu ľudí, ktorí trpia neznášanlivosťou vaječných bielkovín, medzi ktorými sú v prvom rade deti. Ale najdôležitejší zdravotný argument pre zvýšené využívanie krvi v kuchyni a výžive spočíva v jej vysokom obsahu železa, ktorý je vhodný na prevenciu anémie – tej najčastejšie sa vyskytujúcej formy nedostatku vitálnych látok, ktorá je v nemčine priliehavo známa aj ako Blutmangel (nedostatok krvi).

Zostáva otvorená otázka ohľadom – jemne povedané – predsa len skôr nezvyčajnej, intenzívnej kovovej pachuti, ktorú táto viskózna telesná tekutina má. „Je pravda, že nie je pre každého. Čo je však aj tým, že sa ľudia odnaučili správne zaobchádzať s krvou ako s prísadou,“ odpovedá na to Paul. V skorších dobách sa totiž veľmi presne vedelo, že túto pachuť možno najlepšie potlačiť, ak sa krv skombinuje s tukom, korením alebo kyselinou, alebo so všetkým naraz. Ako napríklad v už spomínanej krvavej polievke Schwarzsauer, ktorá druhú časť svojho názvu odvodzuje od octu, s ktorým sa pripravuje. Ale aj pri švédskych Blodplättar sa kovová pachuť výrazne zmierňuje pridaním kvásku.

Varenie a pečenie s krvou nie je lákavé ani tak kvôli mystickej aury, ktorá obklopuje túto okrem srdca snáď najsymbolickejšiu časť tela, ako skôr kvôli úcte k zvieraťu, ktorá sa v posledných desaťročiach stratila, zdôrazňuje Paul, o ktorej výsledkoch výskumu sa už písalo v britských denníkoch a televíznych staniciach. „Vždy ma fascinovalo mäso a to, odkiaľ pochádza,“ hovorí, „konzumácia zvierat podmieňuje určitú formu moci, ktorej význam by sme si mali opäť pripomenúť.“ Musí však priznať, dodáva, že zmrzlina z krvi je celkom uletená. A že niekoľko týždňov po svojich experimentoch nemohla krv ani vidieť – a musela sa vyhýbať roastbeefu a podobnému nedopečenému mäsu.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!