A-La-Carte

Think big (2013/2)

Regionálne je v kurze, napriek tomu: Čo tak skúsiť rozmanitosť namiesto uniformity?


Text: Eva Rossmann · Ilustrácia: Malin Rosenqvist

Mnohí kuchári vraj kazia kašu. Lenže kto dnes ešte varí kašu? A ak by išlo o celosvetovo rozšírenú jednotnú stravu typu convenience, nemal by som nič proti. Ale: Nech sú tu certifikované a v každom ohľade vypočítané „fašírky“ – tak u nás vo Weinviertli hovoríme týmto, inak chutným mäsovým guľkám – spolu s rozmoknutým chlebom, množstvom obalov a tým následným mdlým pocitom v žalúdku, pri ktorom nikdy neviem, či ide o hlad alebo nevoľnosť. Nech si tí „zažraní“ na druhom konci „common food“, teda všeobecne známeho, pochutnávajú na stále tej istej vražednej husacej pečeni, pretože aj ten najhlúpejší jedák vie, že táto vec je vzácna: Práve rozmanitosť robí varenie a jedenie vzrušujúcim. Akousi objaviteľskou cestou cez čas a predovšetkým za hranice nášho priestoru, takou, ktorá vrcholí v nemerateľnom, v tom pôžitkárskom okamihu.

To najlepšie z regiónu! Kuchári a gastrozofi to neustále opakujú: Samozrejme, používame len tie najprirodzenejšie produkty od susedov. A recepty máme od starej mamy. Znova varíme na našej starej peci. Sami nakladáme. Pečieme vlastný chlieb. Od skorého rána lietame v kožených nohaviciach alebo krojoch po poliach, lúkach a lesoch, aby sme vlastnoručne zbierali bylinky. Sme šťastní, že ich potom môžeme hosťom naservírovať spolu so všetkým ostatným, čo vyrástlo za rohom. Nemôže existovať žiadny kulinársky Boh (prepáč, pán Witzigmann!), inak by túto celú sebranku za ich klamstvá už dávno zasiahol blesk. Ani nehovorme o lacnom rezni z mrazničky: Malé hostince majú čoraz väčšie problémy pri požadovanej cene menu päť eur ponúknuť niečo viac. A samozrejme, aj u Buchingera robíme čistú zeleninovú polievku len zo zeleniny a ničoho iného, a tak je to správne. A mäso je z okolia. Pretože je v každom ohľade hlúpe a krátkozraké, aby potraviny cestovali príliš ďaleko. Pozri cesnak z Číny. Ale napriek tomu: Ktorý hosť vydrží celú zimu jesť len starostlivo uskladnenú mrkvu, fazuľu, k tomu možno ešte kapustu a cviklu? Šalát prichádza odinakiaľ. Cuketa tiež. Olivový olej tak či tak.

Ale to nadšení pomalí jedáci (treba si toto slovo nechať rozplynúť na jazyku, potom by z toho mohlo byť niečo, čo nie všetci poznajú a čo by sa preto – možno len preto! – mohlo u spojených kulinárskych šik-ľudí stať predajným hitom), lokálni patrioti a gurmánski štamgasti počuť nechcú. „Regionálne“ je jednoducho v kurze. Malé je milé. EÚ? Nestráviteľná a neprehľadná, je oveľa lepšie žiť si na vlastnom malom ostrove a ani sa nepokúšať premýšľať o súvislostiach, spoločných znakoch alebo dokonca o niečom ako solidarita. Veľké je nepríjemné, akosi presahuje náš obzor a môže vystrašiť. A môže aj smieť. Keď napríklad myslím na koncept veľkokapacitných bitúnkov. Fabriky na efektívne zabíjanie živých bytostí s očami, jazykmi, jemnými papuľkami a srdcom, pri ktorom je v každom prípade jasné, že bije. Kde sídli duša a v kom sa usadila, o tom sa premýšľa už od antiky. Za to dostávajú bitku všetci tí, ktorí by chceli svoje zvieratá prepraviť zo života do smrti so cťou a doma.

A napriek tomu: Čo tak priblížiť sa k „európskej kuchyni“? Všetci sme EÚ. Kvôli spoločnej mene máme strašné kŕče v žalúdku, zatiaľ čo pár jedincov je čoraz tučnejších. Ale keď príde na lámanie chleba, teda život a prežitie, alebo aspoň príjem potravy, o tom nechceme vedieť nič. Možno to súvisí s tým, že mnohí naši ľudoví zástupcovia vyzerajú, akoby mali choré žalúdky. Človek sa nechce nakaziť.

Pritom sa už odjakživa hodovalo za našimi úzkymi a čoraz užšími hranicami. Klasická francúzska kuchyňa napríklad pochádza z Talianska. Aspoň to tvrdia talianski kuchárski fanatici a niektorí kultúrni historici. Pretože Katarína Medicejská odišla z Florencie do Paríža, aby si vzala Henricha, ktorý sa neskôr stal kráľom. Takáto dáma sa nikdy nevydala na takéto dobrodružstvo sama. Vzala si aj svojich kuchárov. A tí vraj vtedajších, ešte dosť stredoveko variacich Francúzov naučili, ako sa robí zmrzlina, jemné dezerty, ale aj rafinované mäsité jedlá, a to všetko v klasickom poradí menu od kyslého po sladké. Žiadny veľký kus mäsa na ražni, ale tournedos, ako ich neskôr (Rossini, ktorý bol kráľovským dvorným skladateľom a generálnym inšpektorom spevu vo Francúzsku) robil s hľuzovkami a všetkým, čo k tomu patrí. Keby sme takéto klasiky jednoducho označili za európske, taliansko-francúzsky kuchársky spor by bol len spadnutý sneh z bielkov včerajška, starodávna textúra, molekulárna pena, ktorú vyhodíte.

Napríklad tie plnené cestoviny: Tie existujú (opäť raz) naprieč Talianskom, ale aj v Korutánsku a na Cypre, no nielen tam. Pirohy sa oslavujú ako národná špecialita v karelskej časti Fínska, v Estónsku, v Litve. Možno je pravda, že Taliani boli aj tam kulinársky aktívni. Ale je pravdepodobnejšie, že sa objavujú tak rozmanito z iného dôvodu. Pretože totiž prišli z ďalekého východu. Raz pozemnou cestou z Číny a Ruska, raz morskou cestou (vraj s Marcom Polom, ale ten nebol len dobrodruh a obchodník, ale predovšetkým rozprávač príbehov a ja poznám ich sklon k chvastaniu, pochádzam z tej brandže).
Alebo: Človek jednoducho tu i tam prišiel na to, že keď sa múka a voda správne spoja, dajú sa plniť.

Raz za mesiac by mal byť večer v Európskom parlamente, na ktorom by museli byť prítomní všetci komisári a veľvyslankyne, všetci obchodní zástupcovia a úradníčky. Tam by sa potom naprieč krajinami vymieňali recepty – napríklad práve na plnené cestoviny. Aké spoločné znaky by sa dali objaviť! Aké rozdielne nuansy by sa dali ochutnať! A to by sa potom dalo posunúť tým doma. Čože? Takto plnia Lotyši svoje taštičky? A: Cyperské ravioles sú takmer na nerozoznanie od istých Schlutzkrapfen? Ako je to možné? V čom ďalšom sa nelíšime? Čo môžeme od seba odpozorovať?

Konečne by nebol problém, že mnohé z rakúskej krajiny múčnikov vlastne pochádza z Čiech. Navyše, keď sa aj teraz radi cítime nadradene voči našim severným susedom, pretože boli dlho za „železnou oponou“, zatiaľ čo my sme boli vždy takí demokratickí, svetaznalí, otvorení, s úplnou slobodou cestovania, dokonca až do Jesola a Caorle, kde sme potom viedenský rezeň akoby importovali späť do vlasti. Pretože kto už chce v „cudzine“ niečo cudzie? Takto sa človek môže mýliť. Lebo náš rezeň nevymyslela Mária Terézia (aj keď tak vyzerá), ale priniesol ho známy dobrodružný princ Eugen, ako je známe, z Talianska.

A teraz ešte k párkom. Pretože to, čo zamestnáva mňa, ktorá občas opúšťa Weinviertel, aby preskúmala cudzie formy života: Prečo sa tie dlhé tenké veci u nás volajú „Frankfurter“, zatiaľ čo vo Frankfurte a okolí ich volajú „Wiener“? Je v tom nejaká zákernosť? „Ty párok“ nie je práve pozitívne vnímané, nehovoriac o tom, že tie sú tiež často viac zdanie než skutočnosť: Menovite voda, dusitanová soliaca zmes, múka, trochu mäsa, ktoré sa nedalo spracovať na nič iné ako na fáš, podľa kvality obohatené o viac či menej „Éčok“, teda týchto povinných, údajne nie veľmi zdravých, v každom prípade však sotva prírodných prídavných látok. Nie je to tak dávno, čo niekto robil rozhlasovú anketu, čo vlastne znamená toto „E“. Väčšina tipovala EÚ. Keďže jazyk, ako je známe, vytvára vedomie, môj nápad: Premenujme „E“ na „X“, tým by sme neurazili nikoho. A na oplátku pokrstíme aspoň Viedenské/Frankfurtské párky na „Európany“. A potom sa dajú robiť aj dobré párky. Existuje dokonca dobré tiramisu. A to napriek tomu, že nebolo vymyslené v Taliansku, ale v Nemecku. Zatiaľ čo pizza bola v Benátkach rovnako neznáma ako v Hamburgu. Pretože bola jednoducho doma v južnom Taliansku. Hm. A mimochodom, v podobnej forme aj v Turecku. – Žeby k nám predsa len patrili?

Ešte niečo: Tie najlepšie vyprážané zemiaky sú, aspoň pre mňa, ... nie v Anglicku. Ani vo Francúzsku, napriek všetkým špeciálnym formám ako hranolky Pont-Neuf, dokonca ani v Belgicku. Kde si na tom bkdovieako zakladajú, že sa tradične ešte stále robia na hovädzom tuku. Ja si myslím: Cítiť to. A hovädzí tuk z dobrého dôvodu z veľkej časti vymizol. Tie najlepšie sú na: CYPRE. Práve na tom ostrove, ktorý je momentálne v takej kríze. A je to jednoducho vysvetliteľné: Používajú na to tie správne zemiaky. A majú srdce pre nie príliš mastné, ale o to chrumkavejšie vyprážané jedlá. Ako vôbec pre varenie a jedenie. Kiež by im to pomohlo stráviť finančnú katastrofu. A: Nebolo by zlé, keby sme sa od nich učili. Aspoň ako robiť hranolky.

Dobre. Dá sa tvrdiť, že „európska kuchyňa“ neexistuje, že ani ona nie je samostatná, ale že veľa vecí z vonku v doslovnom zmysle prevzala, ale: My môžeme aspoň predstierať, že existuje. Takéto veci robíme aj inokedy. Okrem toho nádherne regionálneho. So všetkými krížovými väzbami a nuansami. Bol by to citeľný začiatok. Rozmanitosť namiesto jednotvárnosti. A prosím, jednoducho občas, trochu sa pozrieť za hranice nášho taniera.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!