A-La-Carte

Treibstoff (2012/1)

Kulinárska elita si našla záľubu vo filigránskych rastlinkách, ako sú listy hadomory, žerucha Tahoon a pšeničná tráva. Nakupuje tieto draho predávané niche produkty po gramoch alebo sa pokúša o vlastné pestovanie.


Treibstoff

Text Claudia Schemerl-Streben

Fotografie Stephanie Golser

Majú radi tmu, vlhko a teplo. Kto si ich chce prezrieť, musí vstúpiť do úplne svetlotesnej miestnosti a počkať, kým sa zatvoria dvere. Až potom Michael Bauer aktivuje svoje tyčové svietidlo a umožní pohľad na svoje experimenty. Jemné rastliny, ako napríklad jemné výhonky hadomory, šípovité listy štiavu a štíhle chmeľové výhonky vo farbách bielej, krémovej a bledožltej, sa vynárajú a klíčia z husto prepleteného koreňového systému, ktorý sa kúpe v poriadnom kúpeli.

Pred vyše 25 rokmi sa pestovateľ zeleniny prvýkrát zaoberal technikou vodného rýchlenia. Svoju diplomovú prácu venoval čakanke, ktorú v niekoľkých poľných štúdiách v tmavej miestnosti prinútil k rýchleniu tak, ako je to v Holandsku dlhou tradíciou. Bauer dodnes nedokáže odolať svojej vášni a týmto princípom núti aj iné rastliny s dvojročným životným cyklom vyvinúť malé jemné výhonky, ktoré tvoria takmer žiadny chlorofyl a tým pádom ani horké látky. Výsledok: špičkovými kuchármi za delikatesu pasované lístie, ako je čakanka, ktorá chutí len jemne trpko a takmer trochu sladkasto, na bielo pestovaný štiav, ktorý má na rozdiel od zeleného listu nie prenikavú, ale vyváženú kyslosť, a výhonky hadieho koreňa (čierny koreň), ktoré so sebou prinášajú sladkú arómu. Predpokladom pre chuťovo dokonalý konečný produkt je pol roka prípravných prác. V závislosti od počasia Bauer vysádza svoje semená na otvorenom poli v apríli alebo máji, ktoré počas mesiacov narastú z jemnej sadenice na úctyhodný exemplár so silným koreňom plným živín. Na jeseň sa zelenina vyzdvihne z pôdy pluhom, vňať sa naseká až po korunu a uskladní sa v chladiarni. Až teraz sa pre Bauera začína sezóna rýchlenia. Od novembra do apríla sa rastliny týždeň čo týždeň sťahujú z chladiarne do rýchliarne – bývalého chlieva pre ošípané, ktorý je vyložený polystyrénovými doskami a zaručuje absolútnu tmu – v ktorej Bauer pri teplotách 20 °C simuluje jar. Tesne vedľa seba ukladá korene nastojato do debničiek veľkých jeden meter štvorcový a vysokých desať centimetrov, ktoré sú vystlané fóliou, a tým pádom sú vodotesné a dajú sa vrstviť na seba ako veža. Cez čerpací systém prúdi voda do debničkovej konštrukcie, kým nevznikne maximálna hladina vody päť centimetrov. Keď je dosiahnutá, prebytočná kvapalina vyteká cez otvory kaskádovito do nižšie položených debničiek, až kým nedosiahne zbernú nádrž. Vďaka stálemu prísunu kvapaliny, konštantnej vlhkosti vzduchu a teplote tvoria koreňové trsy po približne troch týždňoch stovky nových malých sacích korienkov, ktoré sa plstnato prepletajú s korienkami susednej rastliny a vo vode vytvárajú hustý koreňový koberec, z ktorého sa vyvíjajú jemné výhonky. Náročná a namáhavá záležitosť. Kým Bauer zožne svoje posledné výhonky (ich botanicky správny názov je náhradný výhonok, pretože vyrastajú z už existujúceho zásobného orgánu, koreňa), prejde rok. Rok, v ktorom sa môže veľa pokaziť. Pre Bauera však metóda nestratila na príťažlivosti. Stále znova a znova žne nové aromatické kuriozity, „existuje ešte toľko rastlín, ktoré by som chcel vyskúšať“. U rakúskej špičkovej gastronómie je tento poľnohospodár v kurze. 25 kuchárov patrí do jeho okruhu zákazníkov – viac kapacity nemá. K nim patrí aj Heinz Reitbauer, ktorý ho označuje za svojho „najdôležitejšieho dodávateľa“ a len zriedka si nechá ujsť možnosť byť osobne prítomný pri trikrát týždenne sa konajúcom odovzdávaní Bauerových zeleninových špecialít a výhonkov, ktoré jemne očistené a jednotlivo nakrájané ukladá do šálok. Jemné špičky nasadzuje šéfkuchár Steirereck buď surové na tanier, marinuje ich teplé („čakanka sa na to ideálne hodí“) alebo studené, ako napríklad výhonky hadomory, ktoré nakladá do bazalkovo-balzamikovej marinády a podáva k nakladanému pstruhovi, uhorke, melónu a sójovým klíčkom z južného Burgenlandu. Výhonky Reitbauer spracováva dokonca dvoma spôsobmi: odreže konce výhonkov a stredné časti vákuovo balí s trochou cukru a soli, takže z nich vznikajú presvitajúce kúsky. Odložené odrezky výhonkov kuchár podusí na panvici, dochutí sójovou omáčkou a zeleninu suší v sušičke, aby ju následne pomlel na koreniaci prášok pre vákuované výhonky. Reitbauer však premýšľa aj o spracovaní semien. Napríklad pri bazalkových semenách, ktoré necháva napučať vo vode, až kým v priebehu niekoľkých hodín nenarastú na štvornásobok až päťnásobok svojej veľkosti a nadobudnú bizarný vzhľad žabieho ikry. Divokú brokolicu s údeným tvarohom, pekanovým orechom a artičokami podáva so semenami žeruchy, ktoré plávajú v paštrnákovej marináde a dodávajú sladkej zelenine štipľavý nádych. Citát ku klasickému chlebu s maslom a žeruchou vznikol prostredníctvom v masle zapracovaných napučaných semien žeruchy, ktoré si hosť mohol sám natrieť na chlieb a ktoré umožnili zažiť známu chuť v inej optike a konzistencii.

Svoj pôvodný stav si však naklíčené semená zachovávajú na raňajkovom chlebe vo viedenskej reštaurácii Tian. Tam sa na avokádovej nátierke hemžia čerstvo pozbierané klíčky fazule mungo a šošovice beluga, ako aj jemnými zelenými kučerami a subtílnou hráškovou arómou vybavená žerucha Afilla. Paul Ivic, ktorý predtým pôsobil ako sous-chef v Taubenkobel, sa zaviazal nielen k vegetariánskej línii, ale aj k používaniu klíčkov a výhonkov, ktoré 365 dní v roku včleňuje do svojich jedál. V jeho kuchyni nájdete okrem high-tech vybavenia aj na stanice na klíčenie prerobené zaváracie poháre, v ktorých sa darí semenám lucerny, senovky gréckej a reďkovky, ako aj plechy, ktoré sú posiate jedovato zelenými steblami sladkej pšeničnej trávy, ktoré sa na parapete opaľujú. Úspešne sa pestujú aj amarant, špaldová tráva, quinoa a jednozrnka. „Zlyhali sme pri kalerábe,“ priznáva Ivic, ktorý semená rastlín necháva klíčiť aj súkromne. V reštauračnej kuchyni bola zodpovednosť spočiatku rozdelená na celý tím. Medzitým sa pestovanie stalo projektom jedného kuchára, ktorého bibliou je už roky kniha o klíčkoch a ktorý sa denne stará o viacnásobné oplachovanie semien, fazule a obilných zŕn.

Trávy, klíčky a výhonky sa u Ivica dostávajú na tanier vo všetkých skupenstvách: surové ako dohotovenie, odšťavené a spracované na omáčky, emulzie alebo želé („s pšeničnou trávou to opticky a chuťovo funguje veľmi dobre“) alebo dehydrované. Aktuálne šéfkuchár Tian experimentuje s homogénnou hmotou na cesto na ravioli, pre ktoré by mali šošovicové klíčky v sušenom a práškovom stave – aspoň z veľkej časti – nahradiť pšeničnú múku. Ivic bol nadšený výsledkami spontánneho pokusu: „Naposledy kuchár urobil pukancovú quinou. Chutí to senzáčne.“ To, čo sa nepestuje vlastnoručne, dodáva holandská spoločnosť Koppert Cress, ktorá v 80. rokoch s reďkovkovou žeruchou Daikon, ktorá chuťovo pripomína reďkovku, znovu vylepšila zaprášenú existenciu žeruchy. Sortiment sa rok čo rok rozširoval a dnes zahŕňa neobyčajný výber kvetov, ako napríklad tmavofialové kalichovité Purple Delight, omamne brniace Sechuan Buttons a štvorfarebné Baroony – mikrozeleninu a žeruchu, ktorá niekedy žeruchou ani nie je. Sémantický zmätok spôsobený v neposlednom rade potravinárskym priemyslom (botanické označenia pre klíček, výhonok a žeruchu sa s tými vo všeobecnom kulinárskom jazyku zriedka zhodujú) využila aj spoločnosť Koppert Cress a množstvo malých rastliniek, ktoré sa správne nazývajú výhonok, jednoducho titulovala zastrešujúcim pojmom „žerucha“. Viac ako dvadsať rôznych odrôd sa z nich posiela špičkovým kuchárom na celom svete. K nim patrí žerucha z boráku, ktorej lístie je jemne chlpaté a chutí klamlivo presne po ustriciach, dnes už inflačne používaná pažítka Rock Chives, druh pažítky, ktorý sa so svojou tenkou stonkou a čiernou hlavičkou semena používa predovšetkým ako vizuálny štýlový prostriedok, okrem toho filigránska, krikľavoružová žerucha Scarlet a žerucha Shiso, z ktorej si Ivic kvôli jej purpurovej až fialovej farbe, predovšetkým však kvôli jej jemnej ostrosti objednáva niekoľko šálok: „Na rozdiel od žeruchy Daikon má hneď dve, tri chuťové nuansy. Spočiatku je štipľavá, ale pri žutí vyvíja sladkú arómu.“

Aj Peter Zinter sa spolieha na Koppert Cress a každý týždeň je zásobovaný 100 šálkami exotických delikates. K obľúbeným odrodám šéfkuchára reštaurácie Vincent patrí žerucha anízová s listami so srdcovitými zárezmi, ktorá sa vďaka svojmu jemnému tónu sladkého drievka hodí predovšetkým na dezerty. Menej obľúbená je u neho žerucha Tahoon, ktorá intenzívne chutí po lese, machu a pôde: „Myslím si, že má niečo zatuchnuté, ale veľmi dobre sa hodí k hubám.“ Najmä na jar je pre Zintera témou používanie klíčkov a výhonkov v surovom stave: „Keď v prírode začína všetko klíčiť a kvitnúť, chcem do jedál včleniť aj jarný faktor. Máte tým v jedle sviežosť, ostrosť a chrumkavosť. To všetko pekne zaokrúhli.“ Ak nasledujete Petra Zintera do jeho kuchyne, odprezentuje svoju stanicu na klíčenie, ktorá má štyri poschodia a v ktorých kuchár pestuje klíčky červenej repy, výhonky fazule mungo a pšeničnú trávu. Jeho afinitu k vlastnému pestovaniu vzbudil u Zintera zádušník brečtanovitý, botanicky vzaté burina. Potom, čo sa dokázal nadchnúť nielen pre jeho vzhľad, ale aj pre jeho chuť, zásobil sa v Arche Noah semenami v hodnote 300 eur a vo svojej záhrade založil bylinkový záhon. „Samozrejme, polovica z toho nevyšla,“ spomína kuchár, ktorý s pestovaním nevie prestať ani dnes. Po bylinkovom záhone nasledovala veža na klíčky, ktorá Zintera sprevádza do všetkých kuchýň, v ktorých pôsobí. Obzvlášť hrdý je na svoju vlastnoručne vypestovanú pšeničnú trávu, pretože prináša so sebou podstatne viac vlastnej chuti a chrumkavosti, než keď má za sebou dlhú cestu. Aromaticky sladkú pšeničnú trávu odšťavuje a premieňa ju na krémovú zmrzlinu, ktorú kombinuje spolu s čerstvou trávou a jemne kyslými výhonkami štiavu s rozdrobeným, rafinovaným kozím syrom a citrusovými arómami v rôznych textúrach. Záľubu nachádza aj v podávaní mladých výhonkov v pred-dezertoch a kombinuje napríklad podlhovasto pôsobiace výhonky čierneho koreňa s jemne horkým aróniovým krémom, ako aj ragú a makrónkou z červenej repy.

Pred kombináciami tohto druhu sa nevyhýba ani Richard Rauch zo Steira Wirt. Ako prechod medzi pikantným a sladkým chodom vytvoril zeleninový dezert, pre ktorý si vybral žeruchu z boráku. Spolu s jablkovo-uhorkovým vývarom sa používa ako marináda na tenulinké plátky uhorky a jablka, ktoré Rauch následne dochucuje olivovým olejom a soľou a podáva s vlažnou penou (espuma) z bielej čokolády, sušenými jablkovými čipsami a čerstvou žeruchou z boráku. „Hosťom odporúčame začať vývarom a surovou vložkou a až na záver zjesť čokoládu. Takto máte perfektný úvod do dezertu.“ Dokonca aj spojenie klíčkov a tradičných jedál nie je pre najmladšieho rakúskeho člena Jeunes Restaurateurs d’Europe v rozpore. Za predpokladu, že klíčky a výhonky majú výraznú vlastnú arómu. „Klíčky, ktoré sú nabité vodou, mi sú na nič.“ Pre kuchára je vždy rozhodujúci surový dotyk a to, že živiny, ktoré tvoria viacnásobok látok obsiahnutých v dospelom liste alebo rastline, zostávajú zachované.

Rauch je zásobovaný priateľským hostinským z Gleisbergu, od bylinkára Wagnera z Kapfensteinu, ktorý v malom meradle experimentuje s klíčkami a výhonkami, a Christianom Roßmannom zo Stradenu, ktorý pestuje bylinky vo veľkom štýle a každoročne zásobuje supermarkety a gastronomických distribútorov 2,5 miliónmi črepníkových a rezaných byliniek. Pred dva a pol rokmi sa veľkovýrobca začal zaujímať o pestovanie žeruchy, intenzívne sa radil so šéfkuchárom Steira Wirt a spustil prvé skúšobné série. Časť skleníka bola na to vyhradená. Tam Roßmann seje semená červenej kapusty, horčice, rukoly, brokolice a rôzne semená reďkovky, medzi nimi aj štipľavú odrodu China Rose, ktorá narastá na pôvabnú rastlinku s ružovou stonkou a zelenými listami. Semená žeruchy sa vopred namáčajú v 20-litrových nádobách a následne sa ukladajú na stoly na ľanové plátna, kde sa zavlažujú podľa princípu odlivu a prílivu a pri dennom svetle a teplotách okolo 23 °C sa dajú v priebehu niekoľkých dní zožať. Aktuálne Roßmann zásobuje výhradne gastronómiu. To sa má zmeniť, chce kultúru, ktorá je teraz ešte obmedzená na veľkosť 80-metrového bytu, výrazne rozšíriť a so svojimi žeruchovými špecialitami sa čoskoro dostať aj na chlieb konečných spotrebiteľov. Ako masový produkt však zostávajú nevhodné rozmarné výhonky Michaela Bauera. Jeho rarity bude treba naďalej hľadať v špičkových reštauráciách, pretože svoj zoznam odberateľov tají, ako najlepšie vie.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!