A-La-Carte

Trés hip: Nechávame to prihorieť (2012/2)

O žeravých uhlíkoch, pripálenej mliečnej smotane a popole ako korení na hlavnom jedle.


Grilovacia sezóna je v plnom prúde. Rakúšania sa opäť hrajú s ohňom. Niektorí „klobáskari“ si pripaľujú steaky, na čo sa ich hostia cítia zhorení. Medzitým aj kuchárska avantgarda už dávno nepracuje len s témami drevo, oheň, uhlie a popol. Kuchári novoveku idú pritom celkom ďaleko. Spomeňme si, čo sme robili, keď kúsok bieleho chleba zostal v kuchynskom hriankovači príliš dlho a bol čierny od hnevu, že naň zabudli. Zhorel, ale my sme čiernu časť jednoducho odkrojili a na tú nepripálenú sme natreli maslo a džem. Dnes by to bola takmer vysoká gastronómia.

Daniel Lindeberg, cukrár a partner Frantzens Lindeberg v Štokholme, necháva veci zámerne prihorieť. Potom sa pripálená časť odstráni, silná aróma praženia prenikne do zvyšku. Chutí to novátorsky a dobre. Takzvaný French Toast, kreácia zo Štokholmu, je opečený tesne pred hranicu nepožívateľnosti, čo v spojení s arómami bielej hľuzovky s medom a sójovou omáčkou funguje krásne a dobre. Daniel Lindeberg rozpráva, ako sa jeho záľuba v pripálenom prejavuje aj v kuchyni štokholmskej reštaurácie, napríklad popolom: „Popol používam ako korenie. Napríklad popol zo sena. Hodí sa k dezertom, dodáva celku horký tón.“ Teda Lindeberg používa popol ako korenie? „Dá sa to tak povedať. Používam ho aj na mušle svätého Jakuba.“

Ako deti sa učíme, že radšej nemáme siahať na horúcu platňu sporáka. Kedysi mama spanikárila, keď sa v kuchyni pripálilo mlieko. Lindeberg si z toho nič nerobí, z mlieka, ktoré nechá prihorieť a opakovane necháva prihorieť s čerstvým mliekom, robí smotanu. Pripálením získava mlieko karamelovo-pražený tón. Zo smotany robí Lindeberg zmrzlinu alebo omáčku k rybám.

Popol, rozpráva Heinz Hanner, je jednou z najstarších metód varenia. Má konzervačný účinok na suroviny. Pozrite a ochutnajte slávny kozí syr v popole. Ak je popol horúci, možno v ňom variť. Naši predkovia – radi vykopali jamu v zemi a zakopali do nej kus mäsa v listoch alebo veľkú zeleninu v šupke do žeravého popola, nahádzali na to hlinu a čakali. O niekoľko tisícročí neskôr si kuchári opäť spomínajú na metódy spred vynálezu elektrického sporáka. Rozmýšľa sa o koreňovej zelenine alebo iných plodoch v šupke. Keď dozreje čas, možno v Londýne alebo aj v Ohňovej zemi niekto otvorí reštauráciu, v ktorej už nebude kuchyňa, ale len otvorený oheň, žeravé uhlíky, horúci popol. Budú v ňom piecť vtáky a polovičky teliat a tekvice a fajnšmekri sveta budú úplne hotoví, respektíve budú tam. Aj hobby grilmajster bude vedieť, že ak je žeravé uhlie na grilovanie príliš mierne, kus mäsa, ryby alebo zeleniny sa dá v popole nádherne upiecť.

Popol je v kolobehu života posledným aktom, pri strome prichádza koruna, drevo, naposledy popol. Heinza Hannera, uprostred Viedenského lesa predurčeného na to, aby sa zamýšľal nad témou dreva, fascinuje myšlienka preniesť tieto tri cykly na tanier. Práve pracuje na príslušnom jedle, dezerte z peny z ihličia, stromovej kôry z horkej čokolády s príchuťou smrekovcového dreva a zmrzliny z likéru zo smrekovcových výhonkov v popole zo smrekovcových šišiek. Dobre, že Mayerling nie je ďaleko.

Aj výrobca grappy Romano Levi bol fascinovaný kolobehom prírody. Používal matolinu a viničové drevo pre oheň svojho destilačného zariadenia. Vzniknutý popol rozhadzoval ako hnojivo vo vinohradoch. Vlani zosnulý španielsky 3-hviezdičkový šéfkuchár Santi Santamaria vynašiel kačaciu pečeň varenú v kruste zo zmesi popola a soli v pomere pol na pol. Yannick Alléno v parížskom Le Meurice to pred časom zopakoval. Jedna skupinka pri stole, ktorá bola náhodou prítomná, však považovala túto tučnú časť za pomerne ťažko stráviteľnú.

Popol zo zeleniny si okrem horkých pražených tónov zachováva aj závan pôvodnej arómy veci, z ktorej bol získaný. Pórový popol chutí po cibuli, autor si spomína aj na popol z uhorkových šupiek. Popol sa dá získať z listov a byliniek ako medvedí cesnak, baza, lipa, orech, bazalka, rukola, petržlen alebo pažítka. Hanner opisuje svoju husaciu pečeň s popolom, jedlo, ktoré, ako hovorí, bolo v ponuke už pred viac ako desiatimi rokmi. Krídla kačacej pečene sa potrú borievkou, pomarančovou kôrou, soľou a drveným čiernym korením a vyváľajú sa v pórovom popole alebo v popole z buka či brezy. Pečeň necháme 2 dni odležať a potom ju nakrájame na tenké plátky. Popol dodáva jedlu, ako je toto, archaický tón a naše gény, ktoré sa od čias praľudí takmer nevyvinuli, jasajú pri kontakte s tým, čo dôverne poznajú.

Les človek z hľadiska stravy využíva skôr na hubárčenie alebo poľovačku na diviaky či srnce. Stromy necháva na pokoji. Ibaže by bol človek drevorubač alebo kuchár. Potom uvažuje napríklad ako francúzsky – kvôli hroznej nehode odstúpený – kuchársky génius Marc Veyrat. Žil veľmi blízko prírode vo francúzskom Savojsku. Na jednom zo svojich početných údajných výletov na vysokohorské pastviny za zberom byliniek, z ktorých sa niektoré určite aj naozaj uskutočnili, sa mu musel do cesty postaviť strom a povedať: Urob predsa raz niečo so mnou. A tak hostia v Annecy v rámci naozaj bezhlavo drahého menu dostali šišku v polievke. Šiška slúžila, ako povedal vrchný, len na dodanie arómy a človek by sa nemal vážne pokúšať zahryznúť do nej. Bolo to všetko skvelé a nové a nikto Veyratovi jeho šišku nemal za zlé. Smel byť aj jedným z prvých, kto položil na tanier mach a zem ako dekomateriál k prepeličiemu vajcu varenému s octom vrátane injekcie s bylinkami. Takto piekol aj rybu z jazera Lac d’Annecy medzi dvoma stromovými kôrami. Možno ich predtým namočil do vody, aby bolo drevo vlhké a štedré vo svojich arómach. Ak má človek rád vôňu dreva v údenom mäse alebo v izbe z borovicového dreva, prečo nie aj k rybe?

Niektorí sa pýtajú, prečo v的 Viedni málokto dokáže urobiť také dobré pizze ako pizzaioli v Neapole. Je to úplne jednoduché: Nechávajú svoje pizze v horúcej peci takmer zhorieť. Na ceste, ktoré sa v silnom teple od samej bolesti vyhadzuje pľuzgiermi (najradšej by nahlas kričalo), sa tvoria tmavé bodky, ale práve tie spolu s vôňou a šťavou z paradajok a mozzarelly tvoria výsledok. Tie robia až perfektnú Margarétu, a nie tenké cesto, ako si niektorí myslia. Pri pizzi chce mať každý pravdu ako pri futbale. Mimochodom Taliansko: Bistecca Fiorentina. V jednom z najlepších Bistecca podnikov vo Florencii je Bistecca z dreveného grilu zvonku takmer čierna, vnútri zato úplne surová a práve vlažná. Taký kus má viac ako kilo. Ale nikto by tento skvelý steak nevrátil. Akosi to dokážu, že to čierne je naozaj len takmer čierne.

Prečo však nová záľuba v údení, grilovaní a pripaľovaní? Patrick Fürst, ktorý pracuje u Toniho Mörwalda vo Feuersbrunne, varil u niektorých z najlepších v New Yorku. Myslí si, že téma kvality mäsa je vo vysokej gastronómii dosť vyčerpaná, a preto mnohí experimentujú s metódami varenia. Záľuba v grilovaní všeobecne, hovorí Fürst, prišla aj vďaka objavu a zhodnoteniu japonskej kuchyne. Tá sa vďaka úspechom v Michelinovom sprievodcovi v posledných rokoch dostala do stredu záujmu. Prispieva receptom, ktorý je vypožičaný z japonskej kuchyne.

Vezmite štyri bambusové špajle, ktoré boli namočené vo vode. Na špajle prídu buď líčka z prasiatka alebo plátky z chrbta prasiatka. (Počítajte na osobu 8 líčok. Prasiatko nie je ošípaná.) Zo 125 ml kuracieho vývaru, 50 ml svetlej sójovej omáčky, šťavy z jedného citróna, 50 ml Hon Mirin, 1 PL hnedého cukru a čierneho korenia z mlynčeka namiešajte marinádu. Špajle sa grilujú na uhlí z kávovníka a citrónovníka. Čas grilovania cca päť minút z každej strany. Tesne predtým, než je mäso hotové, dajte naň marinádu. Urobte fotku tváre vášho vedúceho predajne v hobbymarkete, keď sa ho prvýkrát spýtate na uhlie z citrónovníka.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!