Človek ostane trochu bezradný, keď stojí pri stánku s ustricami Guillauma Cinquina a číta si tam nápis: „Prírodné bretónske ustrice, narodené a vychované v mori.“ Áno, ale nie sú snáď všetky ustrice „prírodné“? A nerodia sa a nevychovávajú sa náhodou aj tak v mori? „Bohužiaľ, veľmi veľa ľudí si to myslí,“ hovorí pestovateľ ustríc a pridáva trochu horký smiech, „spotrebitelia si myslia, že na produkciu ustrice stačí len práca pestovateľa. A príliv a odliv. Ale tieto časy sú preč. Dnes mnohé z nich pochádzajú z laboratória.“
Ustrice sa totiž u mnohých spotrebiteľov dodnes považujú za jednu z mála ekologicky úplne neškodných potravín z mora. Keďže sa chovajú a nie lovia, ich konzumácia neohrozuje stavy rýb nadmerným rybolovom. V ich prípade nemožno hovoriť o neetickom chove. A keďže sa živia tým, čo vyfiltrujú z vody, nepotrebujú ani žiadne pridané krmivo. Vďaka čomu, na rozdiel napríklad od niektorých rybích fariem, nezaťažujú životné prostredie spotrebou krmiva pre ryby ani koncentráciou výkalov.
Už pred niekoľkými rokmi však Francúzsky inštitút pre výskum mora Ifremer (Institut français de recherche pour l’exploitation de la mer) začal v laboratóriu chovať takzvané štvoročné ustrice. A to predovšetkým z ekonomických dôvodov. V krajine ustríc, vo Francúzsku, totiž doteraz vedelo takmer každé dieťa, že tieto kôrovce by sa mali jesť len v mesiacoch, ktoré majú v názve písmeno „r“, teda od septembra do apríla.
Dôvodom sezónnosti ustríc je ich reprodukčný cyklus, ktorý spôsobuje, že v ostatných teplejších mesiacoch produkujú mliečie, čím získavajú „mliečnu“ a mastnejšiu konzistenciu, ako aj horkú chuť, čo nemusí každému vyhovovať. To isté platí pre tie, ktoré následne nakládli ikry a potom v škrupinách ležia trochu vychudnuté a zoslabnuté.
Teraz je to však tak, že najmä v letných mesiacoch trávi veľa Francúzov svoju dovolenku pri mori a radi by si ju spestrili výdatnými hodmi s ustricami. Aby ich uspokojil a aby zároveň naštartoval predaj ustríc v mesiacoch bez „r“, vymyslel si Inštitút pre výskum mora niečo nové a vyvinul takzvanú triploidnú ustricu.
Ide o ustricu, ktorá bola manipulovaná tak, aby odteraz neobsahovala dve, ale tri sady chromozómov. Vďaka čomu zostáva neplodná a v lete sa u nej nevyvinie mliečie, ktorého sa milovníci tak obávajú. A navyše po nakladení vajíčok nezoslabne.
Na tento účel bola v prvom kroku a pomocou chémie vyvinutá samčia tetraploidná (štyri sady chromozómov) ustrica, ktorú spárili s diploidnou samičou ustricou. Z čoho vznikla triploidná a sterilná ustrica. Požehnanie pre celý priemysel – chcelo by sa povedať. Pretože to, čo bolo zamýšľané ako dar pre chovateľov ustríc, niektorým z nich leží v žalúdku. Vrátane Cinquina. „Toto povolanie som si vybral, aby som bol vonku v prírode a vyrábal úplne neškodnú, prirodzenú potravinu. A nie geneticky modifikovaný produkt, ktorého účinky vie málokto odhadnúť,“ sťažuje si 36-ročný pestovateľ.
Či ide pri biotechnologickom zásahu skutočne o „genetickú“ manipuláciu, ako to opisuje chovateľ ustríc, zostáva otázne. Iní skôr hovoria o tom, že bola zmenená genetika ustrice. Čo síce znie podobne, ale má to predstavovať podstatný rozdiel. Zrejme sa totiž triploidné ustrice vyskytovali už predtým aj v prírode. Vedcom sa tak podarilo len preniesť ich vlastnosti pomocou konvenčných zásahov na diploidné exempláre.
Problém však aj tak nespočíva v otázke, či možno zvieratá označiť za geneticky manipulované alebo nie.
„Hlavným problémom je, že triploidné ustrice nemusia byť ako také označené. A spotrebiteľ teda nemá ani poňatia, že to, čo si kupuje, je menej prirodzené, než by predpokladal,“ namieta Cinquin, ktorý svoje ustrice práve z tohto dôvodu, a ako teraz už mnohí podobne zmýšľajúci kolegovia, propaguje ako „prirodzené“ a „narodené v mori“.
V skutočnosti je pre laika – aj keď ide o odborníka a často jedáva ustrice – takmer nemožné rozoznať voľným okom rozdiel medzi oboma variantmi, nieto ho ešte rozlíšiť chuťou. Čo je zrejme ďalším dôvodom, prečo sa mnohí chovatelia nechali presvedčiť, prešli na ne a medzitým ponúkajú výlučne celoročne jednotné triploidné ustrice; a čoraz častejšie po nich siahajú aj mnohí hostinskí, šéfkuchári a dokonca aj vynikajúci špičkoví kuchári. Výlučne s laboratórnou ustricou pracuje okrem iných aj prestížny chovateľský podnik Gillardeau. Jeden z mála, ktorému sa podarilo svoje ustrice „označkovať“ a distribuovať ako ustrice Gillardeau aj do rakúskej špičkovej gastronómie.
Medzi tými chovateľmi ustríc, ktorí pracujú konvenčne ako Cinquin, a tými, ktorí siahajú po laboratórne vyvinutých sadeniciach ustríc, vypukol medzitým ostrý spor. Ten bol dodatočne vybičovaný pred niekoľkými týždňami zverejneným a vo Francúzsku ostro sledovaným dokumentárnym filmom s názvom L’huître triploïde, authentiquement artificielle („Triploidná ustrica, autenticky umelá“), ktorý stavia obe skupiny s ich príslušnými argumentmi proti sebe.
„Filmom sme chceli ukázať, aké napätie vládne v prostredí francúzskeho chovu ustríc,“ hovorí Grégoire de Bentzmann, jeden z tvorcov filmu. „Chceli sme tradičným chovateľom, ktorí sú teraz v menšine, poskytnúť platformu, aby mohli predložiť svoje argumenty. A osvetliť spotrebiteľom, čo sa v skutočnosti skrýva za zdanlivo prirodzenými morskými plodmi.“
Vo filme sa okrem iného dozviete, že okrem ich celoročne konštantnej kvality sa za ďalšiu výhodu triploidnej ustrice považuje to, že keďže nespotrebováva svoju energiu na rozmnožovanie, rastie rýchlejšie a možno ju teda skôr zozbierať. Konkrétne už po dvoch rokoch, na rozdiel od troch až štyroch rokov, ktoré potrebuje jej konvenčný druh.
Tradiční chovatelia však upozorňujú, že triploidné zvieratá nie sú vedecky dostatočne preskúmané. Čím nie je dodržaný predbežný princíp; a ich chov, ako aj jeho vplyv na životné prostredie, tak zostávajú nevypočítateľné, respektíve by mohli viesť k hrozbám. To napokon predsa len pripomína geneticky modifikované rastliny, proti ktorým sa rovnako opakovane vznáša kritika, že boli vysadené skôr, než sa dali presne odhadnúť ich účinky na prírodu a ľudské zdravie.
Aké riziká však v skutočnosti prináša ustrica vyvinutá v laboratóriu? Na jednej strane kritici varujú pred možnou kontamináciou ich morského prostredia. Je totiž celkom možné, že exempláre tetraploidných ustríc vyvinutých Inštitútom pre výskum mora, ktoré sú skutočne plodné, by mohli „uniknúť“ alebo sa stratiť a spáriť sa v prírode s prirodzenými ustricami. Čo by malo pre populácie prirodzených ustríc strednodobo zničujúce následky.
Na druhej strane nemožno v žiadnom prípade vylúčiť, že niektorým exemplárom triploidných a údajne sterilných ustríc by sa skutočne mohlo podariť rozmnožiť. Aby sa následne spárili s diploidnými, čo by u tých druhých mohlo viesť ku genetickému oslabeniu a ďalším zatiaľ neznámym následkom.
Ďalším, závažnejším problémom pre chovateľov ustríc je, že ich ustrice sú už niekoľko rokov čoraz menej odolné voči chorobám. Napríklad od roku 2008 sa rozšíril vírus, ktorý medzitým spôsobuje 50-percentnú mieru úmrtnosti ustríc bez výnimky vo všetkých chovných oblastiach Francúzska.
V roku 2013 bola napokon objavená aj baktéria, ktorá sa tiež rýchlo a ničivo šíri po ustricových bankách po celej krajine. Pre mnohých tradičných chovateľov niet pochýb o tom, že oslabenie odolnosti ich zvierat súvisí so zavedením triploidných ustríc.
„Problémom bola od začiatku chamtivosť,“ myslí si aj chovateľ Cinquin. „Je predsa čisté šialenstvo napchať milióny lariev ustríc do plastového vedra v laboratóriu. Niečo také nemôže dobre dopadnúť.“ Sám si od roku 2008 prežil niekoľko veľmi ťažkých rokov, s vysokou mierou úmrtnosti svojich zvierat sa však medzitým naučil žiť. Prechod na triploidnú ustricu pre neho v žiadnom prípade neprichádza do úvahy.
„Môžem sa zaobísť bez toho, aby mi niekto vyrábal môj produkt, ten mi predsa dáva more,“ hovorí Cinquin. Ale ako to pôjde ďalej v budúcnosti, to nevie. A to ešte v situácii, keď mnoho jeho susedov v okolí jeho vlastných ustricových bánk už pred rokmi prešlo na laboratórne ustrice a medzitým bojujú s vyššou mierou úmrtnosti než on sám. „Ustrica je sezónna potravina, luxusný produkt, ktorý je síce určený na sviatky, ale napriek tomu si ho každý môže dovoliť. A presne takou by mala aj zostať. To, čo teda naliehavo potrebujeme, je návrat k rozumu,“ domnieva sa chovateľ. „A okrem toho konečne povinné označovanie triploidných ustríc,“ dodáva. A hovorí tým z duše mnohým spotrebiteľom a milovníkom ustríc.
Francúzsko je zďaleka najväčším producentom ustríc v Európe. Prevažná časť produkcie pripadá na ustrice druhu Crassostrea gigas alebo ustrice pacifické, ktoré, ako napovedá ich názov, pochádzajú z Tichého oceánu. Do Francúzska boli zavedené v 70. rokoch 20. storočia, keď rôzne choroby zdecimovali vtedy ešte intenzívne chovanú autochtónnu ustricu jedlú (Ostrea edulis). Tá druhá je plochejšia a guľatejšia ako tá, ktorá sa dováža z Japonska, a dnes sa predáva už len ako exkluzívnejší produkt do výklenku trhu, okrem iného pod názvom „Belon“. Triploidná ustrica, ktorá je vybavená tromi namiesto iba dvoch sád chromozómov, bola zavedená vo veľkom okolo roku 2008. Dnes tvoria triploidné ustrice odhadom polovicu ustríc vyrobených vo Francúzsku, ktorých larvy sa nezbierajú v mori, ako bolo po stáročia zvykom, ale plodia sa v laboratóriu. V porovnaní s prírodnými ustricami, ktorých kvalita závisí od ročných období, počasia, prílivu a odlivu a ich príslušného terroiru, majú triploidné ustrice výhodu, že sú po celý rok a všade rovnako kvalitné. Okrem toho rastú rýchlejšie a sú teda ekonomicky výnosnejšie.