Aká hluková kulisa:
Nervy drásajúce pípanie registračnej pokladnice sa mieša s ohlušujúcim gitarovým rockom. Zvonia mobily, veci sa rozbíjajú a „fuck“ sa v skutočnosti objavuje v každej vete, ktorú si prítomní hádžu o hlavu. Niet divu, že mnohých trápia problémy s dýchaním alebo že sa pred každou zmenou musia vracať. Sú to scény z mimoriadne úspešného seriálu Disney+ The Bear – King of the Kitchen, ktorý, či už je to fikcia alebo nie, veľa prezrádza o stave v profesionálnych kuchyniach. Po samovražde svojho brata závislého od liekov preberá hlavný hrdina Carmen Berzatto jeho sendvičový obchod v Chicagu. Ako šéf v dvojitom zmysle, ako kuchár aj ako vedúci personálu, je potetovaný nositeľ strapatej hrivy neustále preťažený. Raz podpáli kuchyňu zapálením cigarety pri plynovom sporáku, inokedy hádže po cukrárovi jeho šišky. Či sa dá takýmito zdrvujúcimi pohľadmi do povolania vyriešiť problém nedostatku kvalifikovaných síl? Úplne mimo reality The Bear v každom prípade nie je.
Štruktúra dnešných profesionálnych kuchýň pochádza z raného 20. storočia. Vtedy Georges Auguste Escoffier zaviedol takzvaný brigádny systém podľa vojenského vzoru. Namiesto toho, aby všetci robili všetko tak ako doteraz, prevzali odteraz experti jednotlivé pozície, rotisseur je napríklad zodpovedný za grilovanie, poissonnier za ryby, tournant je akýsi poskok. Prakticky sa Escoffier postavil sám na čelo, čo mu prinieslo prezývku King of Chefs and Chef of Kings. Tento systém sa osvedčil až dodnes, za predpokladu, že je dostatok zamestnancov. Bohužiaľ, v niektorých kuchyniach sa rovnako osvedčil zlozvyk kopať smerom nadol. Šéf kričí na sous-chefa, sous-chef na chef de partie a ten na commisa.
Dlho patril drsný tón k soundtracku kuchyne tak samozrejme ako trieskanie hrncov a krájanie nožom. Niektorí z tých najväčších boli legendárni svojimi výbuchmi hnevu: napríklad Brit Marco Pierre White, naklonený životnému štýlu rokenrolu, ktorý sa vo svojej vlastnej reštaurácii zaplietol do bitky, ktorá podľa očitých svedkov pripomínala westernovú scénu; jeho krajan Gordon Ramsay, ktorý označoval zamestnancov za „idiotské sendviče“; alebo Mario Batali, kedysi pán amerického gastro-impéria, ktorého trón sa začal triasť, keď ho niekoľko žien obvinilo zo sexuálneho zneužívania.
Aby sme to formulovali opatrne: takéto (mužské) despotstvo nie je súčasné. Ako zle to v niektorých profesionálnych kuchyniach stále vyzerá, odhalili v uplynulých rokoch niektoré veľké médiá. V roku 2021 informovala Julia Moskin v New York Times o pomeroch v Willows Inn, ktoré sa nachádza na odľahlom ostrove. Mzdy neboli vyplácané a maloletí pomocní pracovníci, omámení drogami a alkoholom, boli nútení k sexu s kuchynskou brigádou. Šéfkuchár Blaine Wetzel bol známy tým, že svoj hnev dával najavo krikom, kopaním, ako aj rasistickým a sexistickým jazykom. Minulý december Willows Inn ukončil prevádzku, krátko potom, čo sa na jeho instagramovej stránke objavil príspevok s nadpisom „Teamwork is everything“.
Tiež v roku 2021 vyšiel v týždenníku Die Zeit komplexný investigatívny výskum o systémovom znevažovaní zamestnancov nemeckého odvetvia fine-dining. Mníchovčan Tohru Nakamura, ktorý svojich zamestnancov za zlý výkon posielal za trest do pivnice, sa tam objavil rovnako ako Christian Lohse (vlastný opis: „kuchár, ktorý varí pre ľudí“), ktorý niektorých učňov označoval za „kurvy“ a iných za „lúzrov“, „zadkov“ alebo „spasti“. O Christianovi Jürgensovi, trojhviezdičkovom kuchárovi z Tegernsee, sa stalo známym, že od svojich zamestnancov vyžaduje 80 hodín týždenne a za pochybenie ich necháva za trest umývať svoje auto. Od zverejnenia textu uplynul rok a pol a všetci traja kuchári stále stoja za sporákom. Či sa niečo zmenilo?
(Poznámka redakcie vo februári 2025: pri Tegernsee to všetko viedlo k zatvoreniu reštaurácie; všetky civilnoprávne konania boli zastavené.)
Definitívne sa niečo zmenilo v Noma, pre mnohých najlepšej reštaurácii sveta. Jej extrémne náročné taniere – morský ježko s krémom z ružového oleja a „šupinami“ z ručne lúpaných tekvicových semienok – sú nemysliteľné bez takzvaných stagiaires, stážistov, ktorí mesiace vykonávajú rovnaké stupídne činnosti, napríklad lúpanie tekvicových semienok, bez toho, aby za to dostali zaplatené, a to v jednom z najdrahších miest Európy. K tomu sa pridáva prchký temperament šéfkuchára, dočítateľný vo vlastnom texte Reného Redzepiho, ktorý vyšiel v roku 2015 v food-magazíne Lucky Peach, v ktorom sa píše: „Kričal som na ľudí a strkal do nich, občas som bol hrozný šéf.“ V roku 2020 nasledovala kniha venovaná Nelsonovi Mandelovi s filantropickým názvom I Know This to Be True: On Teamwork, Creativity and Kindness. A potom toto: V januári Dán v rozhovore pre New York Times oznámil, že svoju reštauráciu ocenenú tromi michelinskými hviezdami, vypredanú na mesiace dopredu, v roku 2024 zatvorí, aby sa odteraz sústredil na pop-upy a akési food-laboratórium. Dôvodom mala byť chýbajúca hospodárnosť, pričom pre neho bolo dôležité spomenúť, že to nemá nič spoločné s tým, že už niekoľko mesiacov platí svojim stážistkám a stážistom, čo sú mesačné dodatočné náklady 50 000 dolárov. Redzepi to skôr zvalil na celý systém – facka do tváre všetkým tým, ktorí v súčasnej, pandémiou a infláciou skúšanej dobe, píšu čierne čísla.
Už minulý rok boli pre dánsku metropolu – do ktorej každý tretí návštevník cestuje kvôli jedlu – negatívne titulky vo forme článku v Financial Times, ktorého autorka Imogen West-Knights sa zhovárala s početnými zamestnancami gastronómie a odhalila tak systém vykorisťovania a zneužívania moci. Je tam reč o zamestnancoch na plný úväzok, ktorí si počas svojich voľných dní môžu dovoliť sotva viac ako kávu, zatiaľ čo iní po oparení sa French Pressom nedostanú povolenie ísť k lekárovi. Niektorí chodia do práce so zlomenými rebrami, iní musia v studenom daždi celé hodiny šklbať kačice. Okrem Noma sa kritike nevyhli ani Alouette, Koan a skupina Relæ.
Je isté, že na systéme profesionálnych kuchýň je čo vyčítať. Človek kvôli tomu nemusí hneď vyhodiť do vzduchu celý podnik, ako sa to deje vo filme The Menu, v ktorom známy kuchár dotknutý vo svojej hrdosti na konci menu podpáli hostí, personál aj seba. Vzorom pre chrám pôžitku nachádzajúci sa na opustenom ostrove bol mimochodom vyššie spomenutý Willows Inn. V tejto satire je veľa pravdy, skupinové uctievanie návštevníkov, netflixový vzhľad jedál, despotizmus šéfkuchára, ktorý doženie svojho sous-chefa k samovražde. Znie to prehnane? Článok v Zeit spomína kuchára, ktorý svojmu spolupracovníkovi odporučil, aby sa zabil, „aby si urobil láskavosť podniku a svojim rodičom“.
Nepochybne tu stále sú, náladoví kuchynskí berserkrovia starej školy, ktorí hádžu panvice alebo šišky po svojich zamestnancoch, málo spia a pijú príliš veľa kuchárskeho vína. Avšak patria k vyhynutému druhu. Okrem ducha doby existuje pre to niekoľko dôvodov. Po prvé skutočnosť, že stále viac kuchýň je otvorených smerom k hosťovskej miestnosti, čo aspoň v servise stojí v ceste záchvatom zúrivosti (vo svojom kodaňskom hejtovaní Financial Times však poznamenali, že niektorí šéfovia prešli na to, že kopú zamestnancov do píšťaly, pod viditeľnou líniou hostí). Po druhé, že sa systém mení zvnútra, vo forme iniciatív ako #UnfuckGastronomy a kodaňskej gastroškoly MAD, ktorá chce svojich študentov a študentky vychovať na „change makers“, „aby urobili svet lepším miestom“, ale aj vo forme zmenených pracovných časov, viac voľných dní a lepšej zlučiteľnosti práce a rodiny. Niektorí začínajú tým, že si nájdu čas na spoločné jedlo pre personál. Tretím dôvodom je, že profesionálne kuchyne sú mladšie a diverznejšie, aj keď počet ženských špičkových kuchárok je stále hanebne nízky, skutočnosť, na ktorú opakovane upozorňuje napríklad Healthy Boy Band založená Lukasom Mrazom, Philipom Rachingerom a Felixom Schellhornom. Okrem toho je pre trio dôležitá férová a nediskriminačná pracovná atmosféra, práve preto, že to sčasti zažili inak. Čas v francúzskej trojhviezdičkovej reštaurácii L’Arnsbourg z neho podľa Lukasa Mraza urobil „bojového psa“. Zineb Hattab, ktorá v Zürichu prevádzkuje niekoľko vegánskych reštaurácií, hovorí, že rasizmus a sexizmus v jej kuchyni nemajú miesto. Menštruačné bolesti akceptuje ako dôvod na deň voľna rovnako ako svadobné oslavy. Či platí svojim stážistkám a stážistom? Aká otázka.
Aj v zatiaľ poslednej epizóde The Bear sú znaky zmeny. Úspory sa objavujú v plechovkách od paradajok a zachraňujú sendvičový obchod pred krachom. Zvyšok zariadi vysoko talentovaná sous-chefka – ktorá však tiež celkom často používa slovo „fuck“. —


© FX Networks/Everett Collection/picturedesk.com

© 2022 Disney and its related entities