A-La-Carte

O vesmíre pôžitkov (2013/4)

Jedlá života. Franz „André“ Heller má 66 rokov. To už sa niečo nazbiera. Od stravy v internáte cez instantné polievky až po slivkový koláč od starej mamy Lotte. Od prvého vlastnoručne kúpeného guláša až po sedenie-rozprávanie-maškrtenie s najbližšími počas celého dňa.


Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak

Všetko pokojné. Nechať slová stekať, piť čaj. Zahrieva žalúdok aj dušu. Rooibos Orange, č. 9049 (od Schönbichlera). Neskoré popoludnie, v André Hellerovom obývačkovom múzeu v paláci Windisch-Graetz vo Viedni I. Meditatívne ticho so zatiahnutými žalúziami, takže umenie na stenách, Picasso, Warhol, Miró, Baselitz, Nitsch, Pongratz a ďalší ustupuje do pozadia ako kulisa, vyniká len usmievavý Budha z Kambodže na tmavozlatej kontúre. Filipínska kuchárka prináša čaj v vrúbkovaných glazovaných keramických šálkach. Tie sa dobre držia a lepšie udržujú teplo. Pohybuje sa tak ticho ako pán domu. Človek dostane chuť na siestu, chuť schúliť sa ako mačka na pohodlnú pohovku.

„Rooibos čaj s pomarančovými a ibištekovými kvetmi vo Viedni, čínsky zelený čaj s čerstvou mätou v Maroku,“ hovorí Heller, „tam pijem čaj celý deň. Bez cukru, samozrejme. Ten si do toho hádžu len blázni, ktorí chcú dostať cukrovku. Až päť kúskov.“ Strašné. Súhlasím. Nakoniec to pokazí aj jemnú arómu. „Hlavne nič povzbudzujúce,“ hovorí, „ja som si sám sebe drogou dosť.“ Že hneď po vstávaní vypije liter teplej vody. Ľutuje všetkých, ktorí do seba na lačný žalúdok lejú ľadový pomarančový džús. Studené studené studené, jemu bolo vždy zima už ako dieťaťu: „Až pri 35 stupňoch začínam byť skutočne bdelý. Z prvého vreckového som si sám kúpil termofor, v škole som si ho strkal pod pulóver.“

Vysvetľuje: „Moja detská izba bola nevykúrená.“ Nevykúrená? Pri desiatich stupňoch upadajú obojživelníky do zimného spánku. Keď stará mama chlapca raz vzala do skleníka v Schönbrunne, chcel sa okamžite presťahovať tam. Zostalo to pri expedícii v hlave. Podnik Afrika! Afrika! mu však už nikto nevyhovoril, tá horúco zmyselná symfónia svetla, farieb, hudby, tanca, akrobacie, ktorá ako cirkusová šou očarila štyri milióny divákov. Stala sa legendou, žiadala si nové uvedenie, v zmenách čias internetu, mobilov a spol. mladšia, šikovnejšia, strelenejšia, skrátka: v hip-hopovom tempe, od 1. októbra tohto roku tiahne vypredanými halami v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku.

Na pódiách skrotený oheň, v roku 1968 zažehnutý z iskry, keď bol Heller prvýkrát s Erikou Pluhar v Keni. Smeje sa: Náš najhorúcejší spor. Ona tam nechcela.“

Maroko sa stáva zrozumiteľným, založenie jeho druhého raja – ako dlhý príbeh túžby bádateľa sveta, ktorý sa „cíti najbezpečnejšie v diaľke“. S bdelou chuťou na vždy čerstvé, vždy vysokokvalitné suroviny, šteklený na zmysloch chuťou cudzokrajných aróm, užasnutý tajomnými receptúrami života. Aby ich s rešpektom k starej tradícii v čarovnom kúpeli fantázie spojil do nových fascinujúcich foriem. Modrý kvet romantiky viaže do kytíc. Robí dobre sebe a tým aj iným. Čiapka majstra kuchára fantastických menu prekypuje mincami.

André Heller nevie variť, hovorí, že ani nechodí nakupovať, len očucháva na Naschmarkte v zóne predajcov korenia, rímsku rascu, kurkumu, škoricu, koriander, muškát a šafran, sušené ovocie, „200 druhov“ olív.

Jahňacie mäso bez rímskej rasce? Ako by to ešte malo chutiť po posvätných marockých Mechouis, sviatočných jahňatách pečených v hlinenej peci v horúcom popole dlhé hodiny? Po mnohých a mnohých jahňacích tažinoch, pričom treba povedať, že tažin označuje tak kastról z pálenej hliny, ako aj pokrm v ňom dusený. Jahňacina bez rímskej rasce môže viesť k neľútostným diskusiám srdcom Maročana s hostinskými a kuchármi. Takže to býva väčšinou ryba, keď vtrhne so svojím 24-ročným synom Ferdinandom Sarnitzom, ktorý ako Left Boy dobýja svet s úžasným hip-hopovým divadlom snov, do svojich „jedální“, Fabio’s alebo Cantinetta Antinori. Poobede vždy. Keď sú prázdne: „Milujem prázdne lokály.“ Aj preto, že môže povedať Fabiovi: „Uvar nám rýchlo niečo!“, a potom dostane „bez divadelného rachotu prepeličích pŕs na vlašskom rizote s penou z drievka a beluga šošovicou v štyristoročnom vatikánskom octe, dobrú surovinu, dobre okorenenú. Na zahryznutie a vychutnanie. Bez okolkov.“ A bez pozdravu z kuchyne. „Drzé,“ myslí si. „Zrazu tam stojí kúsok kalamára a nikto sa nepýta, či máš na to chuť. Ty ešte ani nepoznáš kuchára a on ťa už necháva pozdravovať!“ Okamih, v ktorom boli kuchári, kaderníci a krajčíri povýšení do radu umelcov, nepatrí pre Hellera k tým najpovznášajúcejším 20. storočia.

Všade na svete ho najviac zaujíma, čo jedia normálni ľudia, ktorí majú ešte cit pre rovnováhu medzi potravinami. „V Marrákeši stoja popri palmách a palmách a ovocných stromoch zelenina, bylinky, zemiaky a občas vinič v záhradách.“ Skrátka, cesta k baklažánovej pene, k šalátom z okry, k tabulleh, k mrkve v cibuli. S kuskusom sa vyvažujú oleje, jogurty, mäsové pokrmy. „Existuje aj sladký kuskus,“ zasníva sa maškrtné dieťa v mužovi, „so škoricou, hrozienkami, mandľovými lupienkami, sušeným ovocím, vodou z pomarančových kvetov alebo mandľovým mliekom. Chutí to ako božský krupicový trhanec.“

Heller úspešne balansuje vesmírom pôžitkov. Vysoký a štíhly ako mama, ktorá sa vo svojom stotom roku stále drží, líči sa a elegantne si vychutnáva šesť hodín „Hamleta“ v Burgtheater, môže ľahko pradieť: „V 66 rokoch mi to nepripadá také smiešne starať sa o zdravie ako v 33. Som zodpovedný za svoje telo. Nechcem sa správať ako svoj vlastný nepriateľ. Môj otec zomrel v 63 rokoch.“

Nie že by bolo veľa obdivuhodného na rozprávanie o mužovi s bizarným humorom, ktorý bol ako Žid ponižovaný nacistami, v londýnskej emigrácii s Ottom von Habsburgom a spisovateľom Josephom Rothom kutil znovu zavedenie monarchie. Ako styčný dôstojník armády francúzskeho generála de Gaulla sa vrátil do Rakúska ako víťaz, takpovediac. Chcel byť katolíckejší než pápež a strčil syna do jezuitského kolégia Kalksburg. Napriek tomu kardinálovi Innitzerovi pri dôležitých jedlách podstrčil vankúšik na prdenie. „Terorista s nadaním na nezabudnuteľné scény,“ hovorí syn: „V Anglicku kúpil kopu nerozbitných tanierov – Koniec estetiky! – a dal kuchárke rozkaz, keď prídu hostia, desať tanierov zhodiť, aby ich vystrašila.“ O jedle kuchárka nič nevedela, ani o domácej kuchyni, ani o mondénnej gastronómii. „Jedného dňa otec priniesol domov špargľu. Niečo také ešte nikdy nevidela. Špargľa nakoniec stála vo váze na stole. A otec zúril, čo sme za primitívnu domácnosť.“

Nie, užívať si Franzi nenaučil: „Moja matka vedela prinajlepšom uvariť vaječné halušky a strava v internátoch bola strašná. Keby som nemal starú mamu Lotte v Gutensteine, musel by som si myslieť, že jedlo je trest. Bola jednou z tých, ktorí vedeli variť: Hovädziu polievku a teľacie rolády, višňový koláč a jablkovú štrúdľu. Mala pec, ktorú kúrila drevom a triasla kutáčom. Vždy batistový obrus a látkové obrúsky, pekné taniere a samozrejme čerstvý kvet na ňom, ktorý si páni mohli zastrčiť do gombíkovej dierky a dámy do výstrihu. Pieps, ako ju v rodine volali, poznala Altenberga a Loosa, ale piekla dobrý chlieb, a tiež puding, vanilkovú zmrzlinu alebo červenú ovocnú kašu podľa receptu zo severomorského ostrova Föhr robila sama. To boli udalosti.“

Po smrti otca musela matka pracovať v módnom ateliéri Gertrud Höchsmann, vtedy takmer narovnako s Adlmüllerom, ale doma boli len Miracoli špagety s hotovou omáčkou a instantné polievky od Knorr. „Ešte ako popová hviezda som mal 59 kíl, ako keby som prišiel z hladovej stanice v Biafre. Takú zlú stravu som mal doma a v internáte.“

So 17 rokmi a prvými zarobenými peniazmi si konečne mohol zaplatiť jedlo v reštaurácii a spoznať požehnanie dobrého hovädzieho guláša: „V Dorotheergasse bola vtedy vedľa Hawelku krčma, kde sa dalo za sedem šilingov dostať dobré menu: Hovädzia polievka s krupicovými haluškami, pľúcka s knedľami, nákyp... Umelci chodili tam. Nie, nie do Grotta Azzurra. Príliš drahé, len pre establishment, od Karajana po Haeusermanna. My sme boli generácia, ktorá si svoje lokály robila sama. V Hietzingu bol Ottakringer Bräu am Platz jediným lokálom, v ktorom človek z jedla neochorel,“ zúčtováva s niekdajšou obývanou štvrťou: „Hietzing to nikdy nedotiahol k prijateľnej krčme.“ Teraz v lete rád sedáva v Do&Co na terase Albertiny: „Tam nevidieť nič škaredé naokolo. Človek sa cíti skoro ako pred Tuileries v Paríži.“

S Ferdinandom, vzdialeným synom, bude otec ešte skypovať ako denne, „aby sme si pozreli do očí: Duševná hygiena potrebná pre nás oboch.“ Ale vnuk, ktorý bude mať o pár dní dva roky, býva v Döblingu. Takže dnešný obed nie u Fabia, ale na slnečnej verande Pfarrwirt v Heiligenstadte. Tam sedával Heller Franzi už vtedy, keď sa vinohradnícky dvor volal Zur Schönen Aussicht a bol obľúbeným lokálom uctievanej matky-priateľky-mentorky-autorky Hilde Spiel. Vtedy, keď sa navrátení emigranti stravovali od dvanástej do šiestej viedensky, hádali sa a rozprávali.

„Teraz,“ myslí si, „nechávajú Hans Schmid a Rainer Husar Pfarrwirt opäť tým najláskavejším a najmenej prešpekulovaným spôsobom vynikajúco prekvitať.“ Slušne zje jelení chrbát s tekvicovou krustou na kapustových ružičkách so šúľancami, viedensky prechádza k Weinheberovi: „Iné nemám, preto mám rád dobré papkanie, páni moji,“ nie bez toho, aby poznamenal, že Weinheber bol nacista. Teší sa, že jeho povinný Rooibos čaj podávajú s bio akáciovým medom: „Kde to človek dostane, bez toho, aby musel špeciálne žiadať.“ Nie, žiadne víno, veľmi zriedkavo už len, hoci s Qualtingerom pil aj 12 štvrťlitrov. Nie, žiadnu kávu, „tá ma privádza k ľahkému vibrovaniu. V Taliansku si občas doprajem espresso, tak ako iní ľudia kaviár.“

No taliansky Giardino Botanico, čarovnú záhradu pri jazere Garda, „odovzdá do iných rúk“. Jeho rajský projekt, 23 kilometrov mimo Marrákešu na úpätí pohoria Atlas, bývalá ružová farma s úrodnou pôdou a dobrým zásobovaním vodou, mal byť koncom tohto roka hotový. Domy, ateliéry pre remeselníkov, múzeum, v ktorom budú vystavené diela Hansa Wernera Geerdtsa, Gauguina z Maroka, a fantastické fotografie Paula Bowlesa, najvýznamnejšieho amerického spisovateľa, ktorý desaťročia žil v krajine. Hoci: „Taký obrovský projekt nebude nikdy hotový, možno pod mojím synom a vnukmi. Obrovské stromy, džungľové zóny, kvetinové porasty musí urobiť čas.“

Čajové a koreninové bylinky sadil vo všetkých záhradách: „5 000 metrov štvorcových, pol hektára, je v Maroku vyhradených len pre bylinky.“ Jemne pyšný dodatok: „Albina je bylinkové dieťa.“ Albina Bauer je žena, s ktorou chce Heller starnúť. Užívať si južné dni, keď rodina a priatelia môžu sedieť hodiny za stolom, rozprávať sa a jesť, pretože sa stále servíruje niečo nové. Kuchárky rozmaznáva v každom obydlí. Hoci talianska raz zúrila, urazená na cti, keď vtrhli čiapky a hviezdy v podobe Johannu Maier, aby sa tri dni rozťahovali v jej kuchyni. Heller sa smeje. Ľudské deti! Citlivé, drzé, verné, odvážne, márnomyseľné, hrdé, múdre...

V ORF III sa od novembra opatrne pýta ľudských detí, „ktorých príbehy ho zaujímajú, ktoré považuje za hodné zachovania a aj pre pár iných zaujímavé: „Stominútové, tridsaťminútové, nepravidelne dlhé, každý mesiac jeden. Mám zoznam 200, 300 ľudí, s ktorými to chcem robiť. Nielen prominentných, známych: pozerám na ulici na ľudí, tváre, pýtam sa ich: Poľnohospodárka, niekto, kto bol 60 rokov čašníkom v lokáli.“

Našiel list svojej starej mamy. Písala matke, že malý Franzi ako výplňové slová svojich viet stále hovorí: „Tie úbohé úbohé deti!“ Všetci ľudia boli pre mňa úbohé deti, ktoré mi bolo ľúto. Zvlášť ja. Pozeral som na nábytok a myslel si: Takto by som nechcel žiť. Nedeľné jedlo, a myslel si: Takto by som nechcel jesť. Otca, a myslel si: Ja som úbohé dieťa.“ Zmierený teraz, so všetkými nepriateľmi a so sebou samým. Očistený. Aj pre rajskú záhradu. Krátko vonia po kadidle. Na zdravie! sa však nehodí. To je nevýhoda Rooibos čaju.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!