Mesto s výhľadom. Vo Florencii existuje rozprávková krása bok po boku s absolútnou škaredosťou, tvrdí náš autor. Ale existuje drink, ktorý pomáha prekonať všetko a robí krásne veci ešte krajšími. Odporúčaná dávka: nie viac ako 20 denne.
Text: Alexander Rabl Foto: Teutopress
Celým menom sa gróf volal Commito Luigi Manfredo Maria Negroni a označiť ho za bohatého by bolo veľkým podhodnotením. Negroni sa narodil v polovici 19. storočia vo Fiesole, na predmestí, ktorému bohatí Florentínčania dávali počas letných mesiacov prednosť pred horúčavou v meste. Odišiel do USA a tam ako chovateľ koní nadobudol značný majetok. Keď sa vrátil späť do Talianska, prvá svetová vojna bola ešte deväť rokov vzdialená a Negroni, teraz už ženatý, viedol život príslušníka vyššej spoločnosti. Stretávali sa v noblesnom Bolgheri na toskánskom pobreží, bývali v najlepších hoteloch, mali svoje stoly v najvyhlásenejších baroch.
Medzi jeho priateľov patrilo mnoho umelcov, vrátane skladateľa Pucciniho. V dokladoch grófa Negroniho bol pri jeho profesijnom statuse zapísaný názov, ktorý by sme všetci radi používali pre seba: Benestate, čo znamená niečo ako rentier. Jedným z obľúbených barov grófa bolo vtedy Café Casoni. Pravidelne tam chodieval a pil jeden zo svojich obľúbených drinkov, Americano z jednej unce Campari Bitter, 1 unce červeného vermútu, zaliate sódou, zdobené plátkom citróna a pomaranča.
Casoni bolo vo Florencii niečím ako Sacher pre Viedenčanov. Tamojší barman sa volal Fosco Bruno Sabatino Corselli a možno predpokladať, že mal so svojím stálym hosťom srdečný vzťah. Veď Corselli venoval grófovi Negronimu svoju novú koktailovú kreáciu, ktorá sa považuje za jeden z najslávnejších drinkov na svete a je florentskou kultúrou života v pohári.
Negroni pozostáva z jednej unce Londýnskeho suchého ginu, 1 unce Campari bitter a 1 unce talianskeho červeného vermútu. Údajne sa jeden priateľ obával o zdravie grófa a napísal mu: „Prosím, nemal by si vypiť viac ako 20 Negroni denne.“ Fosco Scorselli bol neskôr zakladajúcim členom Talianskej barmanskej asociácie. Jedným z jeho nástupcov v duchu i remesle je Luca Picchi, ktorý pracuje v Café Rivoire, kde okrem Negroni a iných posilňujúcich nápojov ponúkajú výhľad na palác, v ktorom kedysi bývali vládcovia Florencie, a na Michelangelovho Dávida, ktorý je však kópiou, pretože originál možno obdivovať v Akadémii, keďže holuby a iné veci príliš poškodili povrch zázračného diela.
Luca Picchi je barman starej školy. Sám ďalej vyvinul niekoľko receptov, napríklad vynašiel variant Negroni, ktorý obsahuje podstatne viac ingrediencií ako originál, vrátane zázvorového piva a pomarančového likéru, čo robí koktail o niečo sladším. Grófovi by sa to zrejme páčilo menej, rovnako ako skutočnosť, že v málo mestách existuje takáto súbežnosť absolútnej krásy a škaredosti.
Za škaredosť sú zodpovední turisti, ktorých oblečenie by sa dalo interpretovať ako výraz pohŕdania krásami talianskych miest, ktoré navštevujú. Silný dúšok dvojitého Negroni. Je obed a všetko sa stáva lepším, krajším. Deň by sa dal začať už pohárom, ale to sa neodporúča ani v hédonistickom Taliansku. Múdrejšie a lepšie je začať deň na jednom z florentských trhov, napríklad San Lorenzo. Raňajky v hoteli by nemali byť príliš výdatné, odporučil by gróf, pretože po prvom Ristrette s výhľadom na stánky svalnato-tučnej hydiny, rýb a tej najúžasnejšej zeleniny ide do tuhého.
„Lampredotto“ sa nazýva miestna pochúťka, názov pochádza z toho, že varený slez hovädzieho dobytka vzhľadom pripomína mihuľu, druh úhora vyskytujúci sa v rieke Arno. Lampredotto, ktoré je obzvlášť jemné, sa varí v polievke s paradajkami a množstvom byliniek. Je sa v žemli z bieleho chleba, možno s trochou zelenej omáčky. Korenie a olivový olej. Prvý „bicchiere“ (pohár) kyselkavého Sangiovese dňa by bol týmto ospravedlnený, ak by na to vôbec bolo potrebné ospravedlnenie. V San Lorenzo sa sústreďuje kulinárska vysoká kultúra Florencie a Toskánska. Tu sa prechádzajúceho človeka vôbec neprekvapí, ak na trhovom stánku ponúkajú všetky ročníky vína Gaja, Supertuscany samozrejme, popri nich ušľachtilé vreckové nožíky. A vo vitríne každého mäsiara tróni kus T-bone steaku, ktorý pochádza z hovädzieho plemena Chianina, T-Rexa medzi mäsovými plemenami. O tom neskôr viac.
Človek ochutná ešte trochu Pecorina rôznej zrelosti, vypije Rosso di Montalcino z plastového pohára a potom je pre tých, ktorí nemajú Lampredotto, čas na neskorodopoludňajšiu pizzu. Jedna z najlepších pizzérií v meste leží hneď vedľa a počúva na sľubné meno Rosso Pomodoro. Jednoduché a nezdobené zariadenie podniku pripomína Mekku fanúšikov pizze, Michele v mafiánskej štvrti v Neapole. Z Neapola, kde vynašli pizzu Margherita, pochádza aj mladý pizzaiolo. Porozpráva trochu o tom, na čom záleží pri príprave pizze, predtým než návštevník zahryzne do pizze, akú v našich končinách jednoducho nemajú. Mnohí kuchári pizze, ako sa dozvie od majiteľa Rosso, nenechávajú zmes cesta s droždím kysnúť dostatočne dlho. (Ideálne: 24 až 36 hodín.) Žalúdok hosťa pizze na to reaguje pocitom plnosti, signalizuje smäd, čo nie je príjemné, ak nablízku práve nie je bar. Čo dobrá pizza okrem času tiež potrebuje, sa už v tomto časopise dalo často dočítať, ale na účely osvety to nemožno opakovať dostatočne často: Treba pec na drevo s teplotou okolo 450 stupňov. Len niekoľko minút potrebuje cesta potreté paradajkovým pretlakom, mozzarellou a bazalkou, kým v peci na okrajoch nevybehne ako suflé a neurobia sa na ňom pľuzgiere. Okraj by sa pri stenčovaní cesta na pomúčenej mramorovej doske nemal ani dotknúť, inak zostane prilepený na podklade.
Je niečo pred jedenástou a Florencia začína dýchať. Otvárajú sa malé obchodíky, vonia z nich pečené mäso, porchetta, vývar, v ktorom sa varia držky. Turistické pasce rozlišuje chodec často až na druhý pohľad od skutočne dobrých miest. Cibreo by bolo hodno spomenúť a vždy navštíviť. O Enoteca Pinchiorri počuť hororové historky, čo sa týka účtov.
Jednou z nových hviezd medzi šéfkuchármi je Marco Stabile. Vlastní malú reštauráciu v úzkej uličke za galériou Uffizi. Ora d’Aria víta hostí štítom „Jeunes Restaurateurs d’Europe“. Prví menovaní sú tak informovaní o tom, že majú do činenia s jedným z lepších kuchárov. Stabile je obrovský macko chlapa, s bruchom a bradou a nanajvýš priateľskou povahou. Jeho podnik je úplne bez dekoratívnych klišé, na prízemí zariadený ako moderné bistro, zatiaľ čo v suteréne sú stoly aspoň prestreté na bielo. Obzvlášť vtipný stôl pre dvoch sa nachádza nižšie vo vínnej pivnici, priamo vedľa regálov s vínom. Marco Stabile pracoval u niekoľkých veľkostí svojho povolania, okrem iného aj v nádhernom Arnolfo pri Siene.
Obedujúcim hosťom ponúka tapas porcie za na tomto mieste v meste takmer bezkonkurenčné ceny. Aj tie najlepšie reštaurácie musia v Taliansku v súčasnosti lákať hostí. Menu s rybou stojí 75 eur, čo je tiež veľa. Predjedlo zo sicílskych kreviet a ryby z Tyrrhenského mora, ktorá sa podobá na tuniaka, je perfektné. Ale prečo kuchyňa potom servíruje banálne mušle svätého Jakuba, navyše s kaviárom a pyré z mrkvy? Aspoň drvina z citróna je k tomu jemná. V polievke s fazuľou a bielym chlebom, vydarený citát talianskej „cucina povera“ (chudobnej kuchyne), plávajú mini-chobotnice, z ktorých niektoré stáli na vzduchu o niečo dlhšie, než bolo treba. Cestoviny so sušenou treskou by ten kaviár z čiernych hľuzoviek tak veľmi nepotrebovali. Molekulárny „šmäh“ (finta), hlúpy. Potom najlepšie jedlo menu: líčka z morského čerta v čiernom obale, ktorý bol pripravený zo sušenej sépiovej omáčky, kapustového prášku a podobne. Chutí to veľmi, veľmi dobre a ani otázka, prečo je k tomu zase raz mrkvové pyré, nemôže zmenšiť vynikajúci celkový dojem. Marco Stabile má už dva roky prvú michelinskú hviezdu. Pri tejto jednej nemusí zostať, ak sa rozhodne nikdy viac nepodávať také jedlá ako tuhá chobotnica s klobásou Salsiccia. Láskavo a kompetentne sa someliér stará o plnenie pohárov na víno hostí. Po obede je vítaný chvíľkový pokoj pri bazéne, možno vo Fiesole, kde sa narodil gróf Negroni a kde teraz stoja niektoré z krajších a nehanebne predražených hotelov Talianska.
Napríklad Villa Salviatino, miesto ústupu na úrovni. Tu hosť vznešeného alebo oligarchického pôvodu naberá sily na večerný program. Ten by mohol začať na jednej z najkrajších terás mesta, na terase hotela Excelsior, ktorá sa nachádza na šiestom poschodí budovy a otvára výhľad na Arno, kostoly, kupoly, kopce a slnko. Tak dobre sa hodí k Bellini, ktorý v pohári pózuje s benátskou delikátnosťou a sviežosťou. Pozdvihnete pohár na oproti stojaci, rovnako excelentne vedený St. Regis, ktorého lobby patrilo k obľúbeným miestam pobytu grófa. Aj dnes by ešte rád sedel v pohodlných kreslách, možno si doprial pohár domáceho šampanského (Pommery) a ako samozrejmosť zobral na vedomie, s akou láskavosťou a kvalitou sa v tomto bare pristupuje k hosťovi. Môže to byť malý „appetizer“? Tak sa pýta livrejovaný čašník a už servíruje dve perfektné ustrice, lososové kanapky s kaviárom, malé pizze, parmezán a tyčinky s prosciuttom. Aj keď človek nemá grófsku výchovu, vie, že sa teraz naozaj nepatrí prejaviť chamtivosť, ktorá by mohla prezradiť, že nepatrí k privilegovaným, ktorí každý deň končia drinkom v bare triedy St. Regis.
Tak hosť opúšťa bar hotela St. Regis s požehnaným apetítom a mieri do o pár uličiek ďalej smerom k centru mesta ležiaceho Buca Lapi, ktoré našlo miesto v suteréne mestského paláca rodiny Antinori. Vedľa vchodu malý otvor v stene s nápisom „Vino“. Diera a nápis pripomínajú dávno minulé časy, v ktorých majitelia vznešených mestských palácov prinášali víno (a olivový olej) zo svojich vidieckych sídiel do Florencie a tam ich predávali. Rodina Antinori, ktorá práve otvorila ušľachtilú vínnu pivnicu v Chianti, patrila bezpochyby vždy k bohatým patrícijským rodinám.
Buca Lapi možno mimochodom celkom určite označiť za turistickú pascu, aj keď jeho cieľovou skupinou nie sú ľudia s batohmi. Stavme sa o desať Negroni u Luca Picchiho, že nikde v tomto meste nezoženiete lepší Bistecca Fiorentina. Zvonka takmer spálený od grilu na drevené uhlie, vnútri len práve teplý a jemný ako maslo.