A-La-Carte

Prežitie v Burgenlande (2013/2)

Na prežitie vo voľnej prírode v podstate potrebujete len tri veci: špičkového kuchára, fotografa a kabaretistu.


Text: Thomas Maurer Fotografie: Ingo Pertramer

Prológ

Myšlienka bola, ako všetky veľké nápady, v jadre jednoduchá.

A uzrela, ako mnohé veľké nápady, svetlo sveta za krčmovým stolom; svetlo, ktoré malo, ako to už v takých prípadoch býva, tú domácku červenkastú žiaru, za ktorú vďačí dvom hlavám rozžeraveným dobrým vínom na optimálnu prevádzkovú teplotu.

Krčmový stôl stál v lahôdkach Taubenkobel-Greißlerei, jedna zo žeravých hláv patrila Walterovi Eselböckovi, druhá bola moja a myšlienka znela nasledovne: Mali by sme sa spojiť pre spektakulárnu reportáž pre A la Carte, ktorú by sme nazvali „Prežitie v Burgenlande“. Vydali by sme sa do divokého Burgenlandu a žili z toho, čo si matka príroda vo svojej panónskej podobe prichystala pre tých, ktorí vedia rozpoznať a využiť jej dary.

Teda napríklad pre nás.

Veď Walter nie je nadarmo oslavovaný radikálny regionalista s citom pre divoké bylinky, ktorým aj v skutočnosti je, a aj moje mladé roky ako skaut sľubovali, že dodatočne získajú hlbší význam.

Dôležité pri tom by však v každom prípade bolo, na tom sme sa hneď zhodli, neurobiť žiaden polozábavný kultivovaný výlet na zber byliniek pre znudených mestských gurmánov, ale tému spracovať primerane radikálne a bez kompromisov: Najlepšie (hoci pre pracujúcich otcov rodín samozrejme bohužiaľ nereálne) by bolo prežiť tam rovno dva až tri týždne medzi Neziderským jazerom a pohorím Leithagebirge; tri, štyri dni by však v každom prípade mali stačiť, inak by sme to mohli rovno nechať tak.

Keď už, tak poriadne.

Iba problém, ktorý sa o tretej ráno nedal spontánne vyriešiť, že sme pri sebe nemali fotografa, nás v tú historickú noc udržal od toho, aby sme okamžite a strhnutí vlastným nadšením nevyrazili so spacákom pod pazuchou do burgenlandského januára („V jarnej dobe to dokáže každý, buďme k sebe úprimní!“ bolo naše spoločné krédo).

Ako náhradu sme našu čerstvo zapálenú podnikavosť ukojili exkurziou do ľudoprázdnych nočných priestorov kuchyne Taubenkobel, kde sa nám, celkom odkázaným na seba, skutočne podarilo holými rukami uloviť ešte fľašu vína a malé občerstvenie.

Dobré znamenie, aj na tom sme sa zhodli.

Dobrodružstvo

Sotva o 16 mesiacov neskôr je to už skutočne tu.
Hoci vládne – čo je poľutovaniahodná kvapka horkosti vzhľadom na plánovanú radikálnu verziu – najjasnejšia, čerstvou zeleňou kypiaca jar. Ale kto nie je schopný sa pružne prispôsobiť zmeneným podmienkam, ten v divočine aj tak dlho neprežije.

Navyše nás ťažkosti pri hľadaní spoločného termínu pre Waltera, Inga Pertramera a mňa prinútili už vo fáze plánovania zredukovať náš kulinársky tréning prežitia na jedinú noc. Ale napokon, nepočíta sa úbohé množstvo, ale kvalita zážitkov.

Ani inak presvedčivá myšlienka absolvovať cestu do Schützen v záujme naladenia sa na to, že budeme odkázaní výlučne na vlastné sily, aspoň na bicykloch, sa z časových dôvodov nedala zrealizovať. Aspoň som sa s Ingom, sediacim za volantom svojho komfortného auta, dohodol, že počas cesty vypneme klimatizáciu.
Stany a spacáky uložené v batožinovom priestore sú nevyhnutné kompromisy.

Ak máme k dispozícii sotva 36 hodín na prežitie v extrémnych podmienkach, bolo by, akokoľvek lákavo to znie, jednoducho nerozumné obetovať extra čas na vyrábanie prístreškov z vŕbového prútia a pletenie karimatiek z divých tráv.

Pred Taubenkobelom, poslednou výsadou civilizácie, ktorú plánujeme na dlhý čas vidieť, už čaká, nevyhnutne pripomínajúc hrdinov Karla Maya, vysoká, vetrom ošľahaná postava Waltera „Walta“ Eselböcka, nášho stopára a znalca terénu.

Od jeho vycvičeného pohľadu, ktorý lúšti knihu prírody, bude teraz závisieť blahobyt nás oboch; jeho nervózne lovecké ruky nás budú živiť. Rozhodol som sa, že ho, ako poctu jeho civilnému životu šéfkuchára, budem odteraz v duchu volať „Old Meisterhand“.

Zálesák odmerane pozdraví pravicou a slávnostne prehovorí: „Musím si ešte premyslieť, čo presne budeme dnes robiť. Chcete si medzitým dať raňajky?“

Ingo a ja ani na sekundu nepochybujeme, že pri prežívaní v divočine robí človek dobre, ak bezpodmienečne plní pokyny službukonajúceho experta na prežitie, aj keď sú maskované ako zdvorilé otázky.

Keď sa práve púšťame do našich chrumkavých vajíčok, na scéne sa objaví Eveline Eselböck, domáca pani a manželka nášho vodcu.

„Čo to tam robíte?“ pýta sa. „Myslela som, že ste v lese?“

V kuchyni prevádzky potom s plachým obdivom pozorujeme, ako Walter s návykovou istotou zbiera málo nástrojov, ktoré nám majú umožniť pretrvanie v nemilosrdnej prírode. Balí sa len to najnutnejšie: panvica, kastról, olej, ocot, soľ, cukor a dva zaváracie poháre naplnené bledožltou tekutinou, ktorých účel je nám, mestským deťom, nejasný; aspoň dovtedy, kým sa spoza rohu prekvapivo neobjaví Alain Weissgerber, Walterov zať a rovnocenný spolukuchár: „Čo to robíš s tým cestíčkom, prosím ťa?“ pýta sa. „Myslel som, že hráte na divokých chlapcov z prírody?“

„A čím myslíš, že mám inak vysmážať kvety bazy?“ usmerní Old Meisterhand dôstojne drzého zelenáča, na čo ten zahanbene mlčí.

Ale teraz sa to skutočne začína, naše dobrodružstvo pod holým nebom.

Vydávame sa – pripúšťam, vo Walterovom priestrannom aute s pohonom všetkých kolies, ale čo sa dá robiť, čas tlačí a pešia chôdza by trvala jednoducho príliš dlho – na zber prvej divokej rastliny: potočnice, rozložitej, vysoko aromatickej rastliny, ktorá vo veľkom množstve rastie pri neďalekom vodnom toku a pravidelne sa objavuje aj v jedálnom lístku Taubenkobelu.

A pretože experti na prežitie v móde pravekých ľudí, ako sme my, v zásade využijú každý zdroj bielkovín, zbierame aj malé, špicaté ulity slimákov, ktoré sedia na potočnici.

Ingo a ja nasadíme naše najučenejšie tváre a dožadujeme sa bližších informácií o slimákoch.
Práve tieto on sám síce tiež ešte nikdy nejedol, pripúšťa Walter, ale nakoniec, slimák je, aspoň ak to nie je slizniak, v princípe slimák a v každom prípade jedlý.

Skutočnosť, že sa nachádzame pri vodnom toku, pripomína nášmu sprievodcovi fakt, že v okolí Oggau, kde budeme táboriť, taký chýba.

Tu je potrebná vynaliezavosť, rýchlosť reakcie a schopnosť improvizácie, a tak sa rozhodne prebijeme do predajne Adeg v Schützen, ktorú otvorili len pred tromi mesiacmi, aby sme nakúpili šesťbalenie jedenapol-litrových fliaš vody. Keď už sme tam, pribalíme aj toaletný papier, ale poháre, na tom sme sa jednomyseľne zhodli, by sme nepotrebovali, keďže príroda predsa nie je hotel.

Pri všetkej dobrodružnej odvahe pohŕdajúcej komfortom je Walter potom predsa len príliš zodpovedný na to, aby nás nechal prekročiť hranice osídleného územia bez jednoduchého dezinfekčného prostriedku pre prípad zranení alebo tráviacich ťažkostí. A tak sa počas odbočky do predajných priestorov lahôdok Taubenkobel do batožiny pridali ešte tri fľaše vína, ktoré po kritickom posúdení uznal za vhodné.

Barbara, dcéra Waltera a Eveline a manželka Alaina, prekvapivo s šokujúcou náhlosťou útočiaceho grizzlyho vyskočí spoza regála: „Čo robíte v lahôdkach, prosím vás?“ pýta sa. „Nemalo to byť tak, že dnes stanujete niekde vonku?“

Z druhej strany sa navyše znovu objaví Eveline. „No nazdar!“ povie šarmantná šéfka Taubenkobelu. „Prečo ste zase tu?“

O niečo neskôr nás nemilosrdne páliace májové slnko vidí, ako metre od každej spevnenej cesty zbierame to, okolo čoho by nevedomí civilizační mrzáci jednoducho prešli: skorocel kopijovitý a lipkavec na restovanie, mladé stonky trstiny, ktorých zelené časti sa dajú len tak chrumkať, jemné modré kvety žihľavy a divej šalvie, takmer až nezdravo sladké biele kvety agátu, ako aj, ako kulinársky experiment, hrubé, mäkko chlpaté stonky niektorých veľmi veľkých bodliakov, ktoré – koniec koncov, artičoky nie sú nič iné – hodláme ošúpať a uvariť.

S bdelými očami zálesáka Walter posudzuje úlovok našej zberateľskej činnosti. Svoju spokojnosť s našimi pokrokmi v učení zahaľuje, ako je odpradávna manierom múdrych učiteľov, do rečníckej otázky: „Dáme si niečo na pitie?“

A tak končíme, potom čo sme sa cestou dohodli na mieste tábora na noc, v núdzi o vodnú dieru v heurigeri „Gut Oggau“. K nášmu stolu sa blíži muž. „Zounds!“ vyjde zo mňa po spôsobe západniarov, keď ho spoznám: Šťastná náhoda chce, že muž, ktorý robí tunajšie úžasné vína, nie je nikto iný ako zať Waltera Eselböcka, Eduard Tscheppe! Aj on spoznáva pre zmenu nás: „Len sa pozrime!“ hovorí na pozdrav. „Nemali ste niekde tam vonku zbierať bazové výhonky a divú mrkvu?“

Potom si však spomenie na to, že v pohraničí divočiny velí prastará tradícia pohostinnosti ponúknuť unaveným pocestným občerstvujúci nápoj. Aj nemenej úctyhodný zvyk priniesť pri vhodnej príležitosti na stôl poriadnu porciu krvavničiek drží v patričnej úcte.

Spolu s krvavničkami prichádza na stôl otázka, či by sme sa mali profilovať len ako zberači, alebo aj ako lovci. Walter naznačuje, že obľúbené mláďatá bocianov v Rusti v ich malebných hniezdach by mali byť podľa jeho odhadu už zhruba veľké ako kura. Vďaka Bohu, ešte skôr než stihneme zvážiť pre a proti tohto popudu, prichádza k stolu aj Walterova dcéra Steffi a hovorí: „Aha. Takže takto to vyzerá, keď sa hráte na pionierov? A prečo tu vlastne stojí za bieleho dňa toľko fliaš vína?“

Čas postaviť základný tábor a konečne variť.

Ten najtrápnejší hlad je síce utíšený chlebom a krvavničkami, ale na druhej strane, jesť, keď má človek hlad, dokáže, ako je známe, každý hlupák.

Sotva sme dorazili na táborisko (auto sme uvážlivo odstavili tak, aby na fotkách nekazilo vznešený dojem úplnej odľahlosti), zažíva naša expedícia trpké sklamanie: Hoci som mal prezieravosť zaobstarať dva stany, prezieravosť skontrolovať, či oba disponujú užitočnými detailmi ako kolíky, tropiká a dostatočné podporné tyče, som bohužiaľ nemal.

Napriek tomu sa nám podarilo sformovať dve telesá, ktoré nielen na obrázkoch vyzerajú ako stany, ale dokonca by nám mali umožniť nocľah, vždy za predpokladu, že nebude pršať.

Počas tejto činnosti nachádzame ešte pomerne čerstvú mŕtvolu myši. A hoci experti na prežitie v móde pravekých ľudí, ako sme my, v zásade využijú každý zdroj bielkovín, za dievčenského vrieskania ju nakoniec predsa len zahodíme do živého plota.

Naopak, tie slimáky nazbierané pri potoku, uvarené v slanej vode, chutia naozaj celkom dobre; ulity sú teraz v máji ešte také tenké, že sa dajú chrumkať ako malé krevety. A olúpané, opražené stonky bodliakov sa dokonca ukázali ako skutočný objav. Napriek tomu sme vďační, že Walter mal prezieravú chladnokrvnosť a vzal so sebou dostatok cestíčka na kvety bazy čiernej, ktoré všade navôkol rástli.

Sme sýti a život by bol krásny, keby krátka inventúra neprekvapivo neodhalila, že všetky prinesené fľaše vína sú už prázdne, dokonca aj tá jedna, ktorú nám Edi Tscheppe pribalil navyše.

Vlastne by sme sa teraz po dni plnom námahy mohli vyčerpaní ponoriť do hlbokého, bezsenného spánku telesne statočne zmorených ľudí. Keby nebolo tých tmavých mrakov, ktoré sa sťahovali na obzore a s pochmúrnym odhodlaním postupovali smerom k našim stanom bez sleďov a bez prístreškov.

Ešte raz nás zachránila chladnokrvnosť a miestna znalosť nášho sprievodcu a skauta. Pod jeho vedením sa nám podarilo vrátiť na neďaleký majer Gut Oggau doslova v poslednej minúte, skôr než by nám nepríjemné zmoknutie pokazilo radosť z búrky, ktorá sa práve temperamentne rozpútala.

V suchu, posilnení pohárom vína a neskorým občerstvením, si však môžeme vychutnať prírodne romantické, vznešené divadlo bleskov, hromu a lejaka aj z estetického hľadiska.

Náš zaslúžený večerný odpočinok narušil iba úspešný prekvapivý útok Eveline a Barbary Eselböck, ktoré zjavne skončili zmenu v Taubenkobel a začali nás zrazu obkľučovať, sprevádzané výkrikmi ako „To snáď nie je možné!“, „Vy ste ale krásni hrdinovia!“ a „Vy sa vôbec nehanbíte?“

Pohotovo nám vrazili dýku do chrbta aj Steffi a Eduard, ktorí ešte viac podnecovali posmešky oboch dám manipulatívnym, hrubo skráteným vykreslením našej popoludňajšej zastávky v heurigeri.

Ingo a ja si berieme príklad z majstra a znášame urážky stoicky dôstojne ako Apači priviazaní ku kolom mučenia.

Táto taktika prináša ovocie a už o pár pohárov vína neskôr sa k nám správajú s zhovievavou úctou, ktorá patrí vyčerpaným veteránom prežitia. Waltera jeho squaw expeduje domov; Inga a mňa pragmaticky ubytujú v neďalekom cyklopenzióne „Drahteselböck“, kde potom, nie celkom bez závratov, ale šťastní, po horúcej sprche vhupneme pod chladné, čerstvo vyžehlené plachty.

Takto sa dá divočina zniesť.

Človek len musí vedieť, ako na to.

Epilóg

Raňajky nasledujúce ráno prebiehajú veľmi stroho. Spoločne absolvovaný program prežitia Waltera, Inga a mňa zjavne tak stmelil, že už nepotrebujeme zbytočné slová. S hlboko zamyslenými tvárami sa vydávame k zvyškom nášho táboriska, s žeriavovitými, rozvážnymi pohybmi ho upratujeme: oslabení, ale nie porazení. Narástli sme vďaka tejto úlohe.

Ale teraz nadišiel čas rozlúčiť sa.

Cestou späť Ingo vysvetľuje, že si už obrázky trochu pozrel a že by v skutočnosti dokonale vzbudzovali dojem, že sme stanovali a ako bolo pôvodne dohodnuté, živili sme sa tým, čo ponúka príroda.
Vítam to, ale oznamujem, že text napíšem tak, aby poskytoval iný, ale o to vernejší obraz než fotoreportáž.

Koniec koncov by sme potom, ako ďalej vysvetľujem, ak by nás ľudia oslovili ohľadom článku, mohli bez problémov rozlišovať medzi tými, ktorí si skutočne prečítali text, a tými, ktorí si pozerajú len obrázky.
„To je dobré,“ hovorí Ingo a stláča tlačidlo klimatizácie, „tak to urobíme.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!