Naše vyznanie lásky
Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Tim Möller-Kaya
Bolo už okolo pol desiatej večer. Po autogramiáde sme boli patrične hladní a prišli sme do tohto „tradičného“ podniku niekde vo Viedni. Miesta bolo dosť a aj kuchyňa bola ešte v prevádzke. Mali sme šťastie! A už k nám aj utekal čašník s niečím, čo som pokladala skôr za zamaskované telefónne zoznamy. Hrubé knihy v tmavočervenom, polstrovanom obale z umelej kože. Keďže „tradičné“ niekedy znamená „staromódne“, môj druhý tip bol: vínna karta. Nie zlá, ale pri škvŕkaní v žalúdku len druhá najlepšia príručka. Priateľsky som sa usmiala a požiadala o jedálny lístok. Čašník bol neotrasiteľný, vrazil mi jeden zo zväzkov do ruky, potom aj mojim trom spolupútnikom. Posol sa viditeľne uľahčene vzdialil a ja som v zlatom razenom písme mohla čítať, že toto veľkolepé dielo má skutočne slúžiť na výber jedál.
Už ani neviem, koľko strán sme museli prelistovať. V každom prípade sa v nej určite nachádzalo pätnásť polievok, dve strany so šalátmi, studené predjedlá od úhora až po jazyk, desať spôsobov prípravy steakov vrátane omáčok, o ktorých som naposledy počula pred svojimi kuchárskymi skúškami, rovnako veľa rýb, pečených, grilovaných a namodro. Iba výskyt pangasia, toho slávneho sumčeka z delty Mekongu, ktorý tak prekvapivo nechutí po rybe, jasne ukázal, že táto kniha nemá na chrbte desaťročia. Na chvíľu som mala strašnú víziu, že pred touto preplnenou ponukou jedál zomriem od hladu. Prečo sa má človek preboha rozhodnúť? A aj keď lístok nemohol byť taký starý, ako vyzeral zastaralo: aké staré boli mnohé ingrediencie, z ktorých sa dalo vyberať, kúsky mäsa, cisárske kúsky do polievky, pečeňové knedličky? Akým spôsobom mám bez urážky milého čašníka zistiť, čo bolo možno prinajmenšom zmrazené a vďaka hlbokému zmrazeniu aspoň akosi čerstvé? Potom prišiel spásonosný nápad: „Čo si u vás hostia dávajú najradšej?“ – „Viedenský rezeň.“ Videla som na ňom, že je úprimný. Rezne boli priemerné, ale nad jedálnym lístkom sme zvíťazili. Jedno nás nasýtilo, to druhé potešilo.
Príliš často už tieto jedálne knihy u nás ani nemáme. Zvláštne je, že v Nemecku na ne narážam oveľa častejšie. Aký je ideálny rozsah jedálneho lístka? Manfred Buchinger, u ktorého stále môžem variť, k tomu raz povedal: „To, čo sa zmestí na bridlicovú tabuľu.“ Nuž. Aká veľká musí byť tá bridlicová tabuľa, už nepovedal. Obávam sa, že by neprešla dverami výčapu a Walter by pri jej nosení poriadne stonal. Pretože: V zásade sme sa s Buchingerom zhodli. Má byť to, čo je čerstvo k dispozícii. A zajtra bude potom sčasti niečo iné. Ale: Samozrejme, sú tu hostia, ktorí chcú určité jedlá vždy a za každých okolností. A hostia, ktorí sprevádzajú iných hostí, ktorí nemajú radi to, čo nepoznajú. Takže kompromis: štandardný lístok. Na ňom je potom vyprážaný rezeň z údeného mäsa. A morka so zemiakovo-listovým šalátom. A zeleninová polievka. A pretože náš vegetariánsky cibuľový rostbíf má stálych fanúšikov, tak aj ten. Cestoviny musia byť. Grilované hovädzie by malo byť tiež. A samozrejme, v štvrti, ktorú slávny filozof z Nonsea Friedl Umschaid raz nazval „Sch-Weinviertel“ (bravčová štvrť), šťavnatý miestny kúsok obľúbeného zvieraťa Rakúšanov. Jasné. Aj tento lístok sa sezónne upravuje. Ale srdce a mozog našej kuchyne sú denné odporúčania. – Tie teraz teda aspoň kriedou na bridlicovú tabuľu? Ach. Tiež. Na mnohé tabule pred podnikom, z ktorých nám z času na čas unikne tá, na ktorej nejaký vynaliezavý hosť ešte rozlúšti jedlo, ktoré je pre nás praveké, teda z minulého týždňa. Na stoloch sú lístky s odporúčaniami. Pôvodne boli myslené ako pomôcka pre náš obsluhujúci personál, medzitým sa pre jednoduchosť prikladajú k jedálnym lístkom. Pretože štyri predjedlá, dve polievky, dve ragú z vnútorností, päť hlavných jedál a tri dezerty sa dajú ťažko odporúčať ústne v rozumnom čase. Všetko čerstvé a vzrušujúce, pre nás aj kvôli odpočítavaniu: štyri porcie teľacích obličiek, tri porcie, dve porcie. A tam v „Prvej triede“ stojí Carina a prijíma objednávku od väčšieho stola: Vie, ako je na tom aktuálny počet týchto milých vnútorností?
Priznávam, občas sa trochu sťažujem na Buchingerovu snahu predať všetko okamžite. Hostia to oceňujú. Teda väčšina. Niektorí by, samozrejme, chceli grilovaného a pečeného králika z predminulého týždňa aj tento týždeň a reagujú mierne podráždene, keď im povieme, že Regner jednoducho zabije pár králikov len niekoľkokrát do roka. Iná menšina sa pohoršuje nad štýlom: jednoduché, vytlačené prídavné lístky by neboli hodné michelinskej reštaurácie. Hm, takže radšej všetko v umelej koži a naveky? Jasné, že by existovali kompromisy, ale tie stoja. Predovšetkým čas.
Medzitým som si navyše istá: čerstvosť jedál môžete celkom dobre vycítiť z čerstvosti jedálneho lístka. Čistý list papiera je mi ako hosťovi milší než pergamenová zložka, ktorú poobchytávali stovky hladných ľudí. S menej jedlami a menej kompromismi pre tých, ktorí chcú naveky to isté, by som však už dokázala žiť. S túžbou niekedy čítam dve menu, medzi ktorými sa dá vyberať v gurmánskej reštaurácii XY, s úctou študujem ručne písaný lístok mladých nováčikov, jeden jedálny lístok klasický, druhý nielen s molekulami, ale aj molekulárny. Hm. Rada by som dostala len rybie menu, ale namiesto gratinovaných zemiakov k zubáčovi listový šalát a namiesto dezertu kúsok tvrdého syra. Dobre vyškolený personál si s takým niečím vie poradiť. Aj si poradí. „Prepáčte, za zmenu prílohy si bohužiaľ musíme účtovať príplatok. A po dezerte si môžete vybrať z nášho vozíka so syrmi.“ No dobre. Práve mám do činenia s trojhviezdičkovou reštauráciou. Okrem toho som to zažila aj horšie. Keď mi renomovaný majiteľ takejto reštaurácie poriadne nahnevane vysvetlil: k hlavátke sa jednoducho hodí len pyré a preto sa podáva aj s pyré. Bodka. Jeho jedálny lístok bol mimochodom veľmi pekný. Pyré, to je jasné, dobré. Napriek tomu: nuž. Trochu výberu, hlavne však trochu viac flexibility, by predsa nebolo zlé. Nemusí siahať do nekonečna, hovorím ako kuchárka. Pretože: nedeľa na obed. Na štandardnom lístku máme zeleninovú polievku, rybiu polievku, šalátovú polievku. Na zozname odporúčaní tekvicovú polievku a polievku s pečeňovými knedličkami z dobytka Galloway. Nie je ešte ani dvanásť, Herta tam stojí a pýta sa: „Je aj polievka s rezancami (Frittatensuppe)?“ Naša Herta je vzorom úslužnosti voči hosťom a mimochodom je preslávená otázkami, ktoré už raz či dvakrát položila v kuchyni. Samozrejme, že je polievka s rezancami, kuchár, ktorý nedokáže v okamihu pripraviť rezance, je jednoducho trápny, ale: Prečo dočerta hosť nemôže zobrať jednu z piatich polievok, ktoré máme? Musí to byť vždy ešte niečo navyše?
O tomto „viac“ sa dá mimochodom skvele diskutovať aj pri odporúčaniach vín. Od začiatku Buchinger vsádzal výlučne na regionálne vína. Určití vinárski novinári na to spočiatku krútili nosom, preboha, kde sú veltlíny z Wachau, bordeauxské vína, burgenlandské sladké vína? Medzitým sa jeho obmedzenie už takmer nechápe ako obmedzenie. Objavovanie neznámeho robí mnohým predsa väčšiu radosť než spoliehanie sa na overené. Človek je predsa dostatočne otvorený na to, aby si v zahraničí neobjednal viedenský rezeň. Poznám dokonca ľudí z Nemecka, ktorí by nikdy netrvali na tom, aby v mieste svojej dovolenky jedli „tvarohovú tortu“ alebo „marhuľové lievance“. Že tvarohovú tortu (Topfentorte) stále často dostávajú preloženú, má zrejme do činenia s istou rakúskou prehnanou úslužnosťou voči našim veľkým susedom. Tak som si to aspoň myslela do predchádzajúcich rokov. Medzitým sa pýtam, či si niektorí Nemci sami nemyslia, že ich krajania sú kulinársky jazykovo neschopní. V jednej z mojich kriminálok pripravuje mäsiarka v jednej viedenskej záhradkárskej osade fašírky pre svoje kamarátky. V brožovanom vydaní, ktoré vyšlo vo vydavateľstve Lübbe, ktoré si veľmi vážim, to boli zrazu „Frikadellen“. Ó môj bože. Mala som trochu potrebu sa vysvetľovať. A medzitým aj vynikajúcu redaktorku, ktorá priamo zastáva stanovisko, že jej čítajúci krajania sú dosť múdri na to, aby pochopili regionálne výrazy, a dokonca ich mali radi.
Hoci existujú básniaci gastronómovia, ktorí v svojej snahe byť pochopení predsa len skôr zlyhávajú. Ale vie hosť z ďalekého zahraničia skutočne, čo sú SKORDOMAKARONA? A: Objedná si niečo, čo nepozná? Alebo pôjde ďalej do najbližšieho podniku, v ktorom majú aj tu v Grécku hranolčeky a pizzu? Takže musí prísť preklad: „Izolačná hadica à la obyvatelia Bologne (omáčka s mletým mäsom).“ Takto sa nielen jedlo stáva dobrodružstvom.
Skôr než však teraz začnem premýšľať o tom, či bol môj skôr rýchly preklad nášho jedálneho lístka do angličtiny (že štyridsať hostí jednej firmy chcelo jesť à la carte, sme vedeli, že išlo o ľudí z ďalekých krajín, sme sa dozvedeli až hodinu pred ich príchodom) úplne perfektný, alebo či spôsobil aj jednu či druhú slzu smiechu, späť na začiatok a k úctyhodným, veľkolepým, rozsiahlym jedálnym lístkom. V hoteli Grand v Prištine boli prinajmenšom v 80. rokoch vznešenou povinnosťou. A aj to, že sa hneď v ôsmich jazykoch ponúkalo to, po čom žalúdok túži. S veľkým potešením tam môj manžel Ernest čítal o „šunke so šperkom“ a „Chateaubriand na koni“. Kto by chcel niečo také vymeniť za oblohu alebo dokonca za staromódne Chateaubriand au Cheval? Jedálne lístky sú jednoducho oveľa viac než len informačné lístky. Ukazujú nám kuchárom, akí sme: bujarí, kreatívni, úsporní, super štýloví, fľakatí od tuku, oslniví, prekypujúci, prispôsobiví – a plní niekedy zúfalej snahy byť pochopení, ba čo viac, milovaní.