A-La-Carte

Bez nohavičiek (2011/4)

Dole bez oblečenia Hlasy z Marrákeša alebo Ako som sa naučil jesť dobre vetrané kura s citrónom. Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost Keď som sa v súkoch v Marrákeši, možno desať minút od Djemaa El Fna, stratil, mal som po krátkej chvíli zúfalstva budhistické vnuknutie, nechať sa unášať v...


Dole bez oblečenia

Hlasy z Marrákeša alebo Ako som sa naučil jesť dobre vetrané kura s citrónom.

Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost

Keď som sa v súkoch v Marrákeši, možno desať minút od Djemaa El Fna, stratil, mal som po krátkej chvíli zúfalstva budhistické vnuknutie, nechať sa unášať v prítomnom okamihu.

Mal som na sebe bielu košeľu, ktorá sa mi lepila na telo. Moje džínsy pôsobili ťažko a tuho a topánky na mieru, ktoré mi práve čistič topánok umelecky vyleštil do vysokého lesku, mi pripadali ako kopytá haflingera. Bolo horúco, určite štyridsať stupňov. Vlečie niekto pri štyridsiatich stupňoch svoje tvídové sako <cez súky? Nosí niekto vyleštené topánky na mieru? Ja áno.

Musíte ma pochopiť. Moja batožina nedorazila a v kufri som mal všetky tie kúsky oblečenia, ktoré som tam s cestovateľským optimizmom sivého októbrového dňa uložil, tričko, tenisky, ľahké chinos nohavice, hneď niekoľko plaviek, proste to, čo človek pri štyridsiatich stupňoch potrebuje. Ale po tom, čo som strávil nekonečne dlhý čas s agentom pre stratenú batožinu, ktorý s veľkým pokojom vypĺňal formuláre, ktoré musia byť v prípade, že kufor nedorazí, podpísané a opečiatkované, mal som teraz potrebu mať všetko, čo vlastním, pri sebe, na dosah ruky, a to ma zmenilo na spotené, lepkavé telo, ktoré nevedelo, kde je, a malo už len jedno jediné želanie: Dajte mi džellábu.

Džellába, to mi v tej chvíli bolo jasné, bola odpoveďou na všetky otázky, v každom prípade na všetky relevantné otázky, ktoré ma v tej chvíli trápili: Čo robiť proti horúčave? Kam s rukami? Nové odtoky pre pot?

Ešte som nemal vytvorený názor, či marockí páni, ktorí okolo mňa v tých svojich dlhých odevoch až po zem prechádzali – niekedy v rýchlom tempe, vlečúc osla naloženého až po uši rámami kresiel, niekedy provokatívne pomaly, pretože sa museli spamätať z pôžitku z práve vypitého, presladeného mätového čaju – vyzerali elegantne alebo úboho, autenticky alebo malebne, dobre alebo zle. Medzitým si myslím, že džellába je vhodným nástrojom pre estetickú demokraciu – v tejto látke vyzerajú všetci rovnako. Dobre. Všetci sú osviežení chladom, ktorý každý krok zavanie zdola nahor.

Plný závisti som pozoroval mužov v ich kutniach. Mal by som sa skutočne zbaviť svojho prepoteného oblečenia a vykĺznuť do dželláby? Nebolo by mi to nekonečne trápne?

Na to som poznal odpoveď: samozrejme. Ale rozhodol som sa prekročiť tieň vymyslených trápností, prekonať kultúrne bariéry v prospech môjho fyzického blaha, pretože, povedzme si úprimne, kto by sa v úzkych uličkách marrákešských súkov pohoršoval nad tým, že sa dlháň zo strednej Európy v džellábe prediera davom, výborne maskovaný tým, že mu horúčava už dávno vyčarila na tvári pleť Berbera?

Každému môžem odporučiť urobiť niečo trápne, pokiaľ to prinesie ochladenie. Je to zaujímavý, trochu hriešny pocit, podľa toho, ako to človek berie so spodnou bielizňou. V priebehu niekoľkých minút som získal cit pre to, či mal daný okoloidúci v džellábe spodnú bielizeň alebo nie. Vidíte to v jeho očiach.

Na svoje vtedajšie oblečenie, keď som bol ešte elegantný Stredoeurópan, som si kúpil lodný vak. Namiesto kožených topánok, ktoré som vopchal do vaku, som si zaobstaral kúpacie šľapky, ktoré údajne pochádzali od Nike, ale tu sa dali kúpiť za pár eur, takže som upustil od toho, aby som si nechal predložiť certifikát pravosti. Teraz bola moja výstroj kompletná, mohol som sa postarať o to, aby som našiel cestu tam, kde ma chcel Alah mať v nasledujúcich hodinách.

Marrákeš je mýtus. Miliónové mesto na juhozápade Maroka nemá čo ponúknuť len takmer tisícročnú históriu ako bojmi sužované centrum rôznych vládnucich dynastií a bohatú ponuku fantastickej stredovekej architektúry a mestského plánovania. Marrákeš je aj miestom, ktorého kúzlo stúpa z miešania hrubých protikladov. Špina a nádhera. Chudoba a blahobyt. História a prítomnosť.

Na Djemaa El Fna, hlavnom námestí Marrákeša, kvitnú príbehy. Keď sa na rozľahlom námestí, najznámejšom v celej Afrike, vytvorí zhluk ľudí, ktorí s otvorenými ústami sledujú jedného, ktorý sedí v ich strede a chrapľavým hlasom hovorí, visia na jeho perách, zároveň vybuchnú v smiech alebo zároveň hvízdajú cez zuby, potom je v práci kvalitný rozprávač príbehov. Kvalita jeho príbehov určuje jeho príjem. Sadne si na koberec, svoj jediný pracovný nástroj, a začne rozprávať, a podľa toho, či je príbeh napínavý alebo nie, ľudia zostanú stáť, nechajú sa zaujať a potom, keď je pointa vyrozprávaná, siahnu do svojich hlbokých vreciek, aby zaplatili pár dirhamov za zábavu, ktorú si práve vychutnali.

Možno sú rozprávači príbehov dobrým príkladom toho, ako veľmi Marrákeš vypadol z času – teda z nášho času. Mesto je rušné a tesné, bzučí. Ale bzučanie má inú melódiu než v európskych metropolách, kde sa o plazivé prispôsobenie Londýna Parížu a Antverp Bazileju postaral zvukový dizajn iPhonov od Apple. V Marrákeši nie je pohľad zaneprázdnených upretý len na displej smartfónu. Možno pohľad hľadá správnu odbočku v súkoch, aby prenikol hlbšie do labyrintu dielní a miniatúrnych obchodíkov, pascí na turistov a pokladníc. Možno sa tiež snaží zachytiť pohľad niekoho iného a tak nadviazať spojenie, ktoré je potrebné, aby bolo možné čistiť topánky, predať pár papúč, sprevádzať niekoho po Medine. Navrhnúť obchod, vyjednať cenu, osláviť uzavretie obchodu.

Šľapkal som, teraz bezchybne vetraný, niekam, a videl som úžasné veci. Videl som kováčov, ktorí sedeli v malých jaskyniach, ktoré nazývali dielňami, na zemi a ohýbali drôty na nádherné rámy lámp. Videl som farbiarov, ktorí od hlavy po päty prijali farbu, ktorá bola v kadiach, do ktorých ponárali látky a textílie. Nechal som si od černošských čarodejníkov ukázať ich sokoly a chameleóny, ktoré mali mať sily, ktorých špecifiká som svojou podradnou franko-arabčinou nepochopil. Prehrabával som sa v galériách vo vreckách nohavíc, v ktorých boli vystavené fantastické masky a naivné obrazy. Vypil som liter mätového čaju, zatiaľ čo som si nechal ukazovať koberce, ktoré boli nádherou, kilimy každej veľkosti vo fantastických farbách a vzoroch, obojstranne použiteľné, centimetre hrubé berberské koberce, a už som premýšľal, či by som sa nemohol pod mojou džellábou zabaliť do kobercov, aby som prechod cez hranice zrealizoval nenápadne … človeku napadnú podivné veci, keď nemá na sebe spodnú bielizeň.

Samozrejme som sa dostal aj do sekcií súkov, kde sa dalo jesť. Pri stánku, pred ktorým sa vytvoril hustý zhluk Maročanov, som si vzal teplý plochý chlieb, ktorý predavač s úsmevom rozrezal a do vzniknutého otvoru vložil vajce uvarené natvrdo a bleskovo nakrájanú paradajku. Okrem toho ukázal na kotol, v ktorom sa dusilo ragú zo všetkého možného, bezpochyby som dokázal identifikovať len zopár kuracích pazúrov. Na to mi však bolo v ten deň ešte príliš skoro.

Chlieb bol dobrý. Posilnený som pochodoval ďalej, okolo výklenkov, kde sa vyrábali šperky, okolo námestí, kde sa kedysi predávali otroci, cez uličky, v ktorých to voňalo rascou, ktorá vyzerala ako šafran, dnu do priechodov, kde zo stropu viseli tašky a papuče. Vtedy som vedel, že teraz už musím nasledovať len vodičov mopedov, ktorí sa dychberúcim tempom, preventívne trúbiac, aby staré a mladé ženy, obratní a leniví turisti, mrzáci, osly a ja uskočili nabok, predierali davom. Predieral som sa v ich vlnách, potom som bol opäť pod holým nebom a videl vežu mešity Koutoubia, 77 metrov vysokú, takmer 900 rokov starú, postavenú z hrubých blokov pieskovca, a potom, akoby bol na mňa čakal, začal muezín zvolávať.

Volal drsným, ale jemným hlasom, trocha ako keby Zucchero presedlal na kazateľa. Volanie malo divokú krásu. Zostal som stáť, aby som nezmeškal nič z hypnotického, takmer bezmelodického účinku, pozeral som s otvorenými ústami na oblohu nad Marrákešom, keď mi ruka položila na rameno a mne známy hlas sa spýtal: „Si to ty, Seiler?“

Čo som mal odpovedať? Bol som to ja. Keby mi niekto predtým predpovedal, že budem na najrušnejšom námestí Afriky objímať elegantného rakúskeho grófa bez toho, aby som mal na sebe spodnú bielizeň, vyzval by som ho rovno na súboj. Ale gróf ma už odstrčil na dĺžku paže, bez toho, aby zložil ruky z mojich ramien, a podrobil ma podrobnej prehliadke.

„Čo mám povedať … šik,“ povedal.

„Nehovor nič,“ povedal som.

On sám mal na sebe ľahké, trochu pokrčené ľanové nohavice, tenisky od New Balance a biele polo tričko od Lacoste. Čo sa proste nosí na juhu.

Skôr než sa začal smiať, napadlo mi, čo sa ho musím spýtať, aby som nenechal rozhovor vykoľajiť.

„Kde tu dostaneme niečo normálne pod zub?“

„Ach tak,“ odpovedal gróf.

Potom zahľadel zhruba tam, kde sa hlas muezína práve rozplynul vo vzduchu, a po desiatich sekundách čakania povedal: „Poďme do Café de la Poste. Ale možno sa chceš predtým prezliecť.“

Café de la Poste je nádhernou pripomienkou čias, keď Európania v Marrákeši ešte nosili tropické prilby. Kaviareň sa nachádza v novom meste, taxíkom len pár minút od Mediny, rozvíja nad čierno-bielou kachličkovou podlahou s nábytkom z tmavého bambusu všetku eleganciu a chlad minulej epochy. Nielenže sú tam k dispozícii najdôležitejšie francúzske noviny, servírujú aj slušný šalát niçoise alebo kontinentálne raňajky, pri ktorých nezostáva žiadne želanie nesplnené.

Vypil som kávu, gróf si dal čaj. Mal pravdu.

„Čo robíš v Marrákeši?“ spýtal som sa ho nakoniec, keď sme si v temperovanom vnútri kaviarne objednali.

„Ach,“ povedal – na tomto mieste som si opäť spomenul, ako hlboko majú mnohí rakúski aristokrati zakódované tiché sťažovanie sa na pomery vo svojom konverzačnom vzorci – „mne je zima odporná.“

„Chceš povedať, že si tu celú zimu?“

„Nie, len do Vianoc. Potom idem do Guatemaly. V Marrákeši máš v januári len málokedy tridsať stupňov.“

Potom mi rozprával, že si dovtedy prenajal malé apartmá v Riad El Fenn, ktoré je très agréable, pokojne sa môžem sám presvedčiť. Musel som trochu premýšľať o tom, ako idú dokopy pojmy apartmá a malé, až mi napadlo, že pravdepodobne neexistuje veľa apartmánov, ktoré niekomu pripadajú veľké, keď v Štajersku obýva celý zámok, hoci, malý zámok, nepreháňajme …

Gróf si v hlave triedil záväzky na najbližšie dni, činnosť, pri ktorej vyzeral asi tak inteligentne ako ja, keď som počúval muezína.

„Zajtra nemôžem,“ povedal a vymenoval meno európskej vysokej aristokracie, u ktorej je zajtra očakávaný na večeru, veľká kuchyňa a transová tanečnica vrátane, a pozajtra, „ach,“ tam musí ísť trochu mimo do kasby známych, ktorí sa starajú o záhradu Yvesa Saint Laurenta, „tam tiež nemôžem.“

„Ale,“ znova zameral pohľad na mňa, svoj náprotivok, „kde ješ dnes?“

Preťažený som mykol plecami.

„Marocky alebo francúzsky?“ spýtal sa gróf.

„Marocky,“ odpovedal som a on od radosti nad mojou odpoveďou tlieskal rukami.

„Excelentne,“ povedal, „zoženiem nám stôl v Al Fassia.“

Termín v Al Fassia sme takmer zmeškali, pretože keď som chcel grófa vyzdvihnúť v Riad El Fenn, najprv som sa stratil v Medine a potom, omámený toľkou krásou, v jeho rozľahlom apartmá. Dom, ktorý patrí sestre Richarda Bransona, Vanesse, zvonku neukázal viac než malé dvere vo vysokom múre.

Keď som nakoniec pochopil, že tieto dvere majú byť skutočne vchodom do hotela, v ktorom ubytováva gróf, môj vzor pre pokročilý snobizmus, svetlo nad Medinou bolo už červenšie a teplejšie, a biela košeľa, ktorú som si kúpil v Zare, už niesla stopy môjho meškania.

Dlhým, tmavým priechodom som vtrhol do vnútra domu, na stenách sýte, výrazné farby, a na konci chodby prvý z troch dvorov, svetlo, rastliny, odvážne vzorovaná kamenná podlaha, bublanie fontány a vkusne do výklenkov zasadené čalúnené sedadlá.

Gróf. Je svojský, ale vie, čo je krásne.

Jeho apartmán sa nachádzal za stĺporadím, mal výstup na strechu, z ktorej bol výhľad na celú Medinu, a vlastný bazénik, v ktorom sedel ten chlapík a práve pil drink. Bol som dosť zdvorilý na to, aby som sa nepýtal, koľký v poradí to bol.

„Obzri sa,“ povedal a ja som sa obzrel.

Zemitočervená farba, ktorou musia byť natreté všetky domy v Marrákeši, bola vďaka zapadajúcemu slnku ešte výraznejšia a hlbšia. Na juhu sa v oparových obrysoch rôznych farebných odtieňov, v sivej a modrej, ukázalo pohorie Atlas, ktorého vrcholky presahujú výšku 4 000 metrov. Zatiaľ čo v súkoch, cez ktoré som prešiel, bol ruch na svojom hektickom vrchole a zjednávanie obchodníkov, krik pohoničov oslov a trúbenie vodičov mopedov sa starali o príslušnú zvukovú stopu, nad strechou El Fenn sa klenula kupola pokoja. Odniekiaľ prúdili cez terasu príjemné vône. Drink, ktorý mi gróf nalial, bol silný a čistý.

Už bola tma, keď sme vyrazili do reštaurácie, o ktorej gróf sľuboval, že lepšia marocká kuchyňa ako tu neexistuje. Neďaleko od Café de la Poste sme vystúpili z taxíka a viedol nás milý pikolík v svetlom obleku do vnútra Al Fassia, kde nás privítal úsmev, ktorý stále hrozil tým, že sa zmení na hlasný smiech. Tak sme sa dostali k nášmu stolu, harhar, k jedálnemu lístku, harhar, k objednávke.

Al Fassia je reštaurácia, ktorú vedú výlučne ženy. Jedine vyhadzovač je muž a gróf ma poučil, že všade v krajine kvitnú takéto družstvá, kde sa solidarizujú ženy, ktoré majú dosť toho, že musia po svojich mužoch upratovať špinu a ešte k tomu byť vystavené ich náladám.

V Al Fassia sa to prejavuje bezchybnou obsluhou žien odetých do svetlých uniforiem. Niektoré nosili bielu šatku na hlave, iné mali vlasy len vypnuté nahor.

Smiech sa opýtal grófa, či chce začať menu „ako zvyčajne“.

„Ach,“ odpovedal gróf. To znamenalo áno.

Po niekoľkých minútach bola teda prinesená batéria malých hlinených misiek, v ktorých boli marocké šaláty. Marinovaná mrkva ochutená rascou. Vlažná jahňacia pečeň nakrájaná na malé kocky. Sladký paradajkový šalát. Uhorková pasta s petržlenovou vňaťou. Výdatne ochutené kúsky červenej repy.

Okamžite som pochopil, aká vynikajúca bola kuchyňa Al Fassia, a rovnako rýchlo som pochopil, kde ležia ťažiská dobrej marockej kuchyne: Ide o chutnosť jedál, nie o ich plakátové vystupovanie v službách nadradenej pálivosti alebo korenistosti. Iste, rasca je špecifikum tejto kuchyne, ale nie dogma. A pálivosť je takisto žiadaná, ale len v dávke, na ktorej môžu stavať a rozvíjať sa iné arómy, nikdy nie prvoplánovo, vždy v službách mnohovrstvového celku.

Netrvalo dlho a dvanásť alebo pätnásť misiek bolo prázdnych, vyčistených vidličkami a následne aristokratickými prstami, oprávnene, ako potvrdil môj meštiacky ukazovák.

Teraz som chcel kura s olivami a citrónom, viedenský rezeň marockej kuchyne. Gróf, ktorý bol trochu dotknutý tým, že som sa s ním nechcel podeliť o jahňacie plece s mandľami a hrozienkami, ktoré bolo len pre dve osoby, si objednal dvojitú porciu len pre seba.

Kura prišlo v tadžíne, konvexnom hrnci na dusenie zo severnej Afriky. Bolo rozobraté na časti a obklopené hustou spleťou dusenej cibule, nakladaných kúskov citróna a čiernych olív. Šťava, ktorú kura pustilo pri dusení, vsiakla do zeleniny a podporila guľatú, komplexnú chuť, ktorú podnecovala kyslosť citrónov a zaokrúhľovala čiastočná pálivosť korenia.

Gróf medzitým zahryzol do jahňaciny, ja som sa musel poponáhľať, aby som stihol ešte zopár tých mäkkých, sladkých mandlí a získal predstavu o tom, aké odvážne bolo mäso okorenené, aromatický pohraničný zážitok na trojmedzí medzi sladkosťou, pálivosťou a slanosťou.

Medzitým nám Smiech venoval krátke návštevy. Jeho nositeľka mala plné ruky práce. Reštaurácia nebola rezervovaná len raz, ale rovno dvakrát, prvá večerná smena od pol ôsmej do pol desiatej, druhá večerná smena následne po nej. Každý stôl bol ten večer obsadený dvakrát. Len náš nie, o to sa postaral gróf.

„Nemôžete nechať môjho priateľa odísť skôr, než ochutnal sladký kuskus,“ zašvitoril. Argument zabral. Smeli sme zostať. Pri susednom stole pre štyroch si dva páry, z ktorých každý sa pripravil na tête-à-tête, zachmúrene sadli vedľa seba.

Pretože kuskus by sa na našom stole možno cítil osamelo, objednal gróf aj marocké palacinky, ktoré sa dobre hodili do obrazu. Jedli sme teda palacinky, kuskus, nakoniec palacinky plnené kuskusom, tento vynález si môžeme, ak by sa presadil, pripísať na vrub.

Zatiaľ čo gróf v najbližších dňoch absolvoval svoje povinné návštevy u baróna Čo-to a grófa Hocičo, v palácoch do seba tlačil husaciu pečeň a sledoval čiernovlasé dámy, ako tancujú do stavu naprogramovanej nehybnosti, ja som sa túlal medinou v Marrákeši a jedol na ulici.

Jedol som zrelé pomaranče posypané škoricou a bol som šťastný. Jedol som zeleninový prívarok z veľkej panvice a bol som šťastný. Nechal som si vytlačiť pomaranče a ušľachtilo som prehliadal, že šťava bola riedená vodou, stále chutila dobre.

Večer som pozoroval každodenný zázrak, premenu námestia Djemaa El Fna. Cez deň je trojuholníkové námestie prázdne – ak nerátame pár tisíc ľudí, ktorí sa zhromažďujú okolo rozprávačov príbehov, sledujú dvoch boxujúcich chlapcov alebo zaklínača hadov, ktorí svojimi flautami uvádzajú kobry do nálady.

Ale hneď ako svetlo sčervenie, nastúpia stánky s jedlom. Prichádzajú odnikiaľ, pár pohybov a zrazu stojí na námestí kuchyňa, druhá, stota, dookola lavičky a stoly a už to začína dymiť nad Djemaa El Fna, stúpa biely dym, ktorý pozostáva z tisícich vôní, mnohé z nich jemné a rafinované, niektoré príliš čierne alebo cudzie pre niekoho, ako som ja.Nedokázal som sa odhodlať jesť ryby. Pulty v súkoch, odkiaľ ryby zrejme pochádzali, sa mi zdali príliš dobrodružné, nepoužívajú ľad, a ak chceš vedieť, aká ryba sa tu predáva, musia obchodníci najprv odohnať roj múch, ktorý práve obsadil tovar.

Ale kura bolo dobré, plávalo v hrnci v kadejakej kombinácii so zeleninou, bolo korenisté a mäkké, a ak by som bol prijal ponuky všetkých tých, čo sedeli vedľa mňa a vyberali si jedlá, ktorých ingrediencie sa nedali zistiť na prvý pohľad, tak by som teraz vedel aj to, ako sa pripravujú nozdry hovädziny a semenníky barana, slimáky z mora a koža barana. Ale chýbal mi chladný pohľad grófa, ktorý v vývare každého kotla spoznáva svet, ako sa krúti, a keď som neskoro večer prišiel do svojho hotela, očarujúceho Les Jardins de Koutoubia, mal som pravidelne ešte chuť zamaškrtiť si na pár Ka’ab al Ghazal, gazelích rožtekoch, ktoré mi pripravili na izbe, alebo na Ghriba s orechmi, korenistých, cukrovaných vlašských koláčikoch.

Stretol som sa s grófom krátko predtým, než som odcestoval.

Kontroloval, či som bol na správnych miestach.

„Ochutnal si slimáky na Djemaa El Fna?“

„Nie.“

„Zbabelec.“

„Viem.“

„Bol si v súkoch pri grile s vnútornosťami?“

„Nie.“

„Povinnosť.“

„Ukážeš mi cestu?“

„Ach. Bohužiaľ, mám dohodnuté stretnutie.“

Myslel tým bazén na svojej streche, som si istý.

„Ale Maison Maroc,“ zadychčal gróf. „Bol si tam?“

„Nie …“

„Musíš prísť znova. Na Veľkú noc. Vtedy je tu aj tak najkrajšie. Sľubuješ?“

Sľubujem.

Ak sa do tej doby objaví môj kufor.

Sladký kuskus

Dáva to predstavu o tom, aké delikátne môže byť niečo enormne jednoduché, ak to pripravíte s trochou starostlivosti, oddanosti, masla a vody z pomarančových kvetov:

Pre celú rodinu

1 kg kuskusu
200 g olúpaných mandlí
300 ml mlieka
1 citrón
práškový cukor a
škorica na ozdobenie
voda z pomarančových kvetov (na aromatizovanie mlieka)
75 g masla
arašidový olej

Kuskus rozprestrite vo veľkej okrúhlej mise a premiešajte s trochou vody a 1 PL oleja, potom vložte do sitka kuskusiéry (tu stoja všetci, ktorí nemajú takýto obor, dvojdielny set hrnca na vodu a nasadeného sitka, v ktorom sa kuskus naparuje, pred problémom. Faktom je, že naparovanie je primeraná forma prípravy kuskusu, zrná sa týmto spôsobom varia šetrnejšie ako pri príprave vo vriacej vode. Takže buď použite parný hrniec, ktorý už máte, zaobstarajte si kuskusiéru v obchode s orientálnymi potrebami alebo si vyrobte provizórnu konštrukciu z objemného sita, ktoré sa nasadí na hrniec naplnený len do polovice vodou). V spodnom kastróle kuskusiéry nechajte zovrieť 400 ml vody s plátkami citróna.

Nádobu s kuskusom položte na kastról s vriacou vodou a hneď ako začne unikať para, nechajte 20 minút variť. Kuskus dajte späť do misy, premiešajte a pridajte tretinu mlieka a masla. Nechajte krátko odpočívať, dajte opäť do vložky a nechajte variť ďalších 20 minút. Kuskus ešte raz presypte do misy, ako vyššie premiešajte s tretinou mlieka a masla a nechajte variť ďalších 20 minút.

Medzitým opražte mandle na panvici s kvapkou oleja, vyberte a položte na kuchynskú utierku. Kuskus dajte na pracovnú plochu, premiešajte s maslom a zvyšným mliekom a potom ho navŕšte. Kupolu z kuskusu ozdobte práškovým cukrom a škoricovými motívmi a do stredu umiestnite nasekané mandle. K tomu podávajte studené mlieko aromatizované pomarančovou vodou.

Adresy

café de la poste
Boulevard El Mansour Eddahbi/Ave Imam Malik, Gueliz
T +212 (0)2443-30 38
www.grandcafedelaposte.com

Al fassia
55 Boulevard Zerktouni | Guéliz
T +212 (0)2443-40 60
www.alfassia.com


riad el fenn
Derb Moullay Abdullah Ben Hezzian
Bab El Ksour, Medina
t +212 (0)524-44 12 10, +212 (0)524-44 12 20
Marrakech www.riadelfenn.com

Les Jardins de Koutoubia
26 rue de la Koutoubia
40000 MARRAKECH – MAROC
T +212 (0)524-38 88 00
www.lesjardinsdelakoutoubia.com

ďalšie informácie na:
www.marrakech-info.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!