O otázke, či je trocha závisti voči talianskym pizzaiolom a francúzskym pekárom chleba napokon predsa len na mieste.
Text Alexander Rabl Foto Manuel Zauner
Bežný pracovný deň, neskoré popoludnie. Pred peknou Boulangerie-Patisserie Le Barzic v Bénodete v južnom Bretónsku stoja zákazníci v rade. Kúpa chleba si vyžaduje rovnako veľa trpezlivosti ako pečenie chleba. Najznámejší chlieb bretónskeho pekárstva sa volá „La Parisse“, hybrid medzi klasickou bagetou a vidieckym chlebom. Zaň a za iné pekárske výrobky získal pekár ocenenie „Meilleur Ouvrier de France“, uznanie za mimoriadne zásluhy v remesle. „Pain Parisse“ strávi nasledujúci deň ešte 14 hodín v cestovnom kufri vedľa tašiek s bielizňou, plážových topánok a konzerv sardiniek, pocestuje vlakom z Quimperu v Bretónsku do Paríža a potom ďalej lietadlom do Viedne, predtým než sa ubytuje v obývačke s hruškovým drevom a bude môcť po dlhej ceste jednu noc relaxovať. Potom síce kôrka už nie je ako pred dvoma dňami, ale chuť a konzistencia sú stále takmer dokonalé. Chlieb si potom zachová ešte ďalšie dva dni arómu, vlhkosť a textúru, žiadne sústo z neho nevyjde nazmar. Človek si vychutnáva a tu a tam sa pýta: Prečo?
Helmut Gragger študoval vedu o chlebe vo Francúzsku. „Áno, najlepší francúzsky chlieb pochádza z Bretónska,“ potvrdzuje predtuchu. Pritom ide predovšetkým o použitú múku, okrem vody a dôslednosti pri príprave cesta a pečení, kde Francúzi nenechávajú na náhodu ani tú najmenšiu maličkosť. „Dobrá múka je ako víno produktom pôdy a klímy,“ hovorí Gragger, ktorý múku na svoje bagety dováža z Francúzska autobusom, pretože „malé mlyny sú preťažené logistikou do zahraničia“. Malé mlyny, to je jedno z veľkých tajomstiev múky, ktorá pochádza z pšenice, ktorá nie je trénovaná na maximálny výkon, ale podľa kvality svojho zrna a ktorá sa melie tradičnými metódami pomocou kameňa.
Má tu nasledovať hanobenie úspechov potravinárskeho priemyslu? Citujme Érica Kaysera, ktorého dielo The Larousse Book Of Bread sa stalo bestsellerom kultúry pečenia. Kayser, ktorý vedie vo Francúzsku niekoľko pekární, píše na tému múka: „Kvalita chleba závisí predovšetkým od kvality surovín a potom od spôsobu, akým sa s nimi pracuje.“ A ďalej: „Po druhej svetovej vojne bola priemyselná produkcia pšenice poznačená imperatívom zisku a nie myšlienkou na kvalitu a výživovú hodnotu. Odrody pšenice, ktoré sľubovali vysoké výnosy, získali prevahu a v dôsledku toho mal chlieb od 70. rokov málo arómy.“ To sa práve mení, uvádza Kayser vo svojej knihe. „Dnes produkuje čoraz viac mlynov múku zo starých odrôd pšenice, ktoré boli kvôli svojim nižším výnosom vyradené.“
Na trhu Vorgartenmarkt si nechal Helmut Gragger vo svojom obchode postaviť pec na drevo, nádherný kúsok v ušľachtilej čiernej, ktorý vyzerá ako obrovský hrniec na dusenie od Le Creuset a ktorý produkuje teplo, ktoré Gragger potrebuje pre svoje chleby. Pretože vie: „Nejde len o teplo samotné, ale o druh tepla.“ Teplo v peci na drevo necháva kôrku chleba uzavrieť obzvlášť rýchlo, vlhkosť zostáva vo vnútri. V pivnici pod obchodom, kde sú aj malé raňajky, si Gragger uchováva svoje múky. Sú to múky a odrody z Francúzska, Talianska, Rakúska a dokonca Ghany.
„Téma chlieb pochádza vlastne z Ameriky. Tam viedlo „Tartine“, vedené Francúzom, k dopytu po kvalitných chleboch,“ hovorí Gragger. Je to vírus, ktorý zachváti ľudí, medzi nimi aj zákazníkov Graggerovho pekárstva v berlínskej štvrti Neukölln, čo je pre gurmánske špeciality rovnako málo zrejmá lokalita ako Vorgartenmarkt vo Viedni. Ale práve ľudia, ktorí tu žijú, sú pri jednoduchých veciach ako chlieb zvyknutí na kvalitu. Vyrástli s tým. Zrazu si človek všimne: Parallely medzi arabským plochým chlebom a slávnym chlebom Alta-Mura z južného Talianska.
Pekár, ktorý je okrem iného vyškolený vo Francúzsku, používa múku čo najviac nesfalšovanú. „Liečenie múky kyselinou askorbovou, ako sa to často deje, má cieľ získať z určitého množstva múky čo najviac objemu cesta.“ Múka má byť vhodná pre cesto-stroje. Nie je prekvapujúce, že Gragger to vidí inak. „Ide o lepok, ktorého obsah je normálne 26 %. Ak sa pridá glutén (lepková bielkovina), podiel sa zvýši na 30 %. Striedka je nafúknutá a celé to pomerne rýchlo vyschne.“ Chamtivosť po viac je každodenným chlebom priemyslu. Ľuďom to bohužiaľ chutí čoraz menej.
Vo Francúzsku má každý pekár, podľa Graggera, „svoj“ malý mlyn. Pekár Poilâne v Paríži, vedený už v tretej generácii, by adresu toho nikdy neprezradil. Poilâne používa na svoje „Miches“, okrúhle bochníky, hrubo mletú pšeničnú múku z kamenného mlyna. Učíme sa: druhy múky hrajú veľkú rolu, ale aj spôsob, akým sa zaobchádza s pšeničným zrnom. Na tomto mieste zaujímavé porovnanie: Vo Francúzsku stojí múka z (bio)pšenice dvakrát toľko ako v Rakúsku (1,40 € v porovnaní s 0,70 €). Napriek tomu je chlieb vo Francúzsku všeobecne lacnejší ako u nás. Ako je to možné? Gragger hovorí: „Nie sú to poľnohospodári alebo pekári, kde zostáva veľké rozpätie, ale maloobchod s potravinami. Tam stoja peniaze zamestnanci a kalkuluje sa s tým, že veľa chleba sa vyhodí.“ Na rozdiel od Rakúšanov, ktorí si chlieb kupujú zvyčajne v supermarkete, kupujú Francúzi svoj chlieb u pekára, mimochodom aj v nedeľu.
Venujme sa medzitým trochu suchej hmote, nie samotnej múke, ale pár číslam. Už ste niekedy počuli o type 405 alebo type 1600? Existujú pocitovo nespočetné typy múky, pričom typ udáva obsah minerálnych látok v múke. Zábavnou sa táto vec stáva tým, že napríklad v Nemecku platia iné typové označenia ako v Rakúsku. Potom je tu stupeň vymletia: Múka s vysokým stupňom vymletia je tmavá a bohatšia na vitamíny (predovšetkým B-vitamíny) a minerálne látky, pretože sa melie aj vysoký podiel šupky (nazývanej aj otruby). Múka s nízkym stupňom vymletia (00) je naopak svetlá a bohatá na škrob, ktorý je obsiahnutý v mletom obilnom jadre. Svetlý chlieb platil mimochodom kedysi za ušľachtilejší, však? Gragger: „To závisí ako vždy od dostupnosti.“ V Rumunsku, kedysi bašte dobrého chleba, to bolo napríklad naopak.
Ľudstvo potrebovalo pravdepodobne storočia alebo viac, aby objavilo vnútorné hodnoty pšeničného zrna a naučilo sa umenie pečenia. Maria Fuchs, gastronomická začínajúca v obore, ktorá študovala v Neapole, nepotrebovala až tak dlho, aby zistila, z akých múk sa tam pečie pizza. Ale bolo to, ako rozpráva, predsa dosť namáhavé a napokon to vzdala. V Neapole vládne ohľadom prísad Omertà (mlčanlivosť). Každý pizzaiolo má svoju vlastnú zmes, ktorá sa mimochodom výrazne líši od zmesi kolegov v Ríme alebo ďalej na severe. „Nikto mi nechcel nič povedať. Potom som jednoducho otvorila oči a pozerala sa, s čím pizzaioli pracujú,“ hovorí Fuchs, ktorá so svojou Pizza Mari’ otvorila Viedenčanom niečo, čo zodpovedá vzoru v Neapole. Existuje, ako je známe, v Taliansku dlho s pôžitkom a veľkou gestikuláciou vedený spor o to, či je lepšia rímska alebo neapolská pizza. „Nie som pápežom neapolskej pizze,“ dáva sa Maria Fuchs diplomaticky ako riaditeľ hotela na pobreží Amalfi. „Ale je to jednoducho to, čo som chcela robiť vo Viedni.“ Sama o sebe nie je priateľkou ďaleko cestovaných prísad, pri múke to však muselo byť predsa len Taliansko.
Po mnohých pokusoch Maria Fuchs vedela, že Taliansko je neporovnateľné nielen čo sa týka počasia, ale aj pri spracovaní pšenice. „Typ 00, teda stupeň vymletia (s nízkou výťažnosťou a vysokým podielom lepku) by mlynár v Rakúsku zvládol. Ale nejako to nie je to isté.“ Mechanické spracovanie, teda otázka valec alebo kameň, podľa Fuchs, pôsobí extrémne na múku, na jej vlhkosť a lepok, ktorý je napríklad okrem iného zodpovedný za fungovanie, elasticitu cesta na pizzu. V medzitým k sláve a veľkosti dospelom mlyne Caputo pri Neapole sa pracuje modernými metódami a valcami. Múka Caputo, ktorej je prekvapivo čoraz viac, je kultovou múkou pizzaiolov. Avšak je jej tak veľa, že Maria Fuchs prešla medzitým na iných dodávateľov, ktorých mená radšej zamlčí. Dobré cesto na pizzu potrebuje čas. Kto vám rozpráva, že menej ako 36 alebo 24 hodín stačí, ten celkom určite klame. Od toho, koľko času dá pekár pizze cestu, závisí aj jeho rozhodnutie pre druh múky. Niektorí používajú zmes až zo štyroch druhov múky. Nie je prehnané hovoriť o vede.
V 22. okrese stojí centrála pekárstva Ströck. Tam pečie a skúma Pierre Reboul, profesor pečenia. Krátky seminár ponúka odpovede na otázky, ktoré by laik ani nepoložil. V povojnovom období, ako sa človek dozvie, platila pšenica s obsahom bielkovín 8 % ako schopná pečenia. Niekto potom spracoval pekárov – nielen v Rakúsku – v tom zmysle, že uverili, že pšenica je dobrá na pečenie až od dvojnásobného množstva obsahu bielkovín. To je ale zlé pre ľudí, pretože bielkovina sa často zle trávi. Pierre Reboul vie rozprávať aj o moci Monsanta, ktorého hnojivá zastavili rast pšenice od určitej veľkosti, takže viac energie sa vloží do zrna.
Všetko, hovorí Reboul, je už desaťročia koncentrované na zisk, na čo najväčší možný výnos. Aj mlyny, ktoré oddeľujú klíčok od zvyšku zrna, pretože robí skladovanie múky zložitejším, robili predajom práve týchto klíčkov veľký biznis. Pritom je to škoda, pretože klíčok obsahuje tuky a minerály a tým robí samotný chlieb cennejším. V pekárenskom priemysle žiadny argument. Tak aj Reboul nadšene hovorí o kamennom mlyne, v ktorom melie múku na svoj chlieb „Feierabend“. V kamennom mlyne sa nedajú otruby (vonkajšia šupka zrna) odstrániť. Reboul si nechal v Južnom Tirolsku postaviť kamenný mlyn, srdce svojich podnikov na zjemnenie chleba. Podľa podielu šupiek a preosiatia potom čerstvá múka vonia raz po sene, potom zas po gaštanoch. Aká energia je v klíčku, vysvetľuje Reboul na jednoduchom príklade. Človek zoberie pšeničné zrno a pridá kvapku vody. Okamžite klíčok zareaguje, v podstate sa prebudí a začne klíčiť. Zrno žije. Energia, ktorú nám pekárenský priemysel zatajuje.
Teraz je čas na pizzu. 24 až 36 hodín môže cesto odpočívať, kým príde do pece. Cesto je diva, reaguje okamžite prehnane, ak ho človek miesi príliš tvrdo alebo vystraší zmenami teplôt. Preto: ručná práca. Stroj nič necíti. Ideálne cesto na pizzu, podľa Marie Fuchs, má napätie a mäkkosť zároveň – ako pekný ženský zadok. Či toto porovnanie pochádza od pani Fuchs alebo od neapolského pekára pizze, nebolo zisťované. Aj rakúske počasie so svojimi výkyvmi z výšok a nízok robí cestu problémy. Kuchári v Pizza Mari’ prispôsobujú recept počasiu. A neustále zakopávajú o debny. „U nás je všetko plné debien s cestom,“ rozpráva Maria Fuchs. Cesto na pizzu potrebuje miesto. Ideálne by boli pizze po sviatku alebo večere, keď bol futbal v televízii a v pizzerii nebol žiadny hosť.
Po poslednej návšteve Ríma cestovala do Viedne s dvoma taškami talianskeho chleba, rozpráva Maria Fuchs. Nová práca: južnotaliansky chlieb, taký, aký u nás ešte nikdy nebol. „Som už veľmi ďaleko s chlebom,“ vyjadruje sa optimisticky. „Chcem chlieb, aký človek u nás nepozná, silnú, rovnomernú kôrku, cesto s veľkými pórmi.“ Fuchs pokračuje: „Apúlia a Bazilikata sú bašty chleba.“ Nový chlieb sa má predávať v novom obchode v centre mesta, ktorý sa otvorí neskôr v lete.
Aj v Rakúsku sa pomaly prebúdza záujem o zriedkavé, zato výrazné odrody obilnín. V Salzburgu pracuje Gerhard Wieser vo svojom mlyne Lerchenmühle na začiatku údolia Bluntautal. Jeho motto: malé jednotky, odmietnutie maloobchodu s potravinami, ktorý má záujem len o množstvo a lacný tovar. Gerhard Wieser dodáva okrem iného raž Tauernroggen pekárovi Rosenmayerovi, ktorý pre Andreasa Döllerera v Gollingu pečie ten úžasný chlieb, ktorý sa potom – ešte raz teplo pripečený – podáva ako samostatný chod v menu. Táto raž, ktorá pochádza z Lungau, sa musela presadiť proti tým najnepriaznivejším poveternostným podmienkam. Ukázala sa pritom ako malá, ale silná. Vitalita a chuťová sila v najmenšej forme.
A potom ešte staré odrody. Thorsten Probost pracuje v Burg Vital Resort už roky s jednozrnnou pšenicou (Einkorn), jednou z najstarších domestikovaných odrôd pšenice, ktoré už takmer nie je možné dostať. Prisahá na jej stráviteľnosť, obzvlášť aj na jej kvalitu, keď ide o metabolizmus. Prirodzene sa v Oberlechu potom pečie aj v dome a tento špeciálny chlieb nie je len pre hostí Griggeler Stuba, ale je aj súčasťou raňajkového bufetu. Pekárska zmes na Probostov chlieb z jednozrnej pšenice má však za sebou dlhú cestu. Pochádza z pekárstva vo Waldvierteli. My ale zostaneme ešte krátko v Lechu. Tam sa miestna pekáreň so svojimi žemľami stará o potlesk. Otázka na Clemensa Walcha, pekára s pecou na drevo pred domom, ktorý zásobuje časť lechskej gastronómie chlebom a žemľami: „Ako je to v Vorarlbersku s múkou?“ „Používame rakúsku múku, máme dvoch mlynárov. Trváme na nespracovanej múke. Enzýmy a kyselina askorbová nemajú šancu. U nás sa tiež všetko mieša samo. Náš čestný kódex znie: žiadna pekárska zmes.“ A tam vraj netreba veriť ani tým najdôveryhodnejším mlynárom. Clemens Walch si kúpil malý pšeničný mlyn, všetko šrotuje v dome. Povedali mu: „Potrebujete enzýmy.“ Ale Walch povedal: „Nie.“ So správnym vedením cesta je už hotovo. Znamená to dlhodobé vedenie, kontrolované kvasenie. Chlieb: Najprv múka, potom mlynár, no nakoniec je to aj vec pekárskeho remesla. Dobrých pekárov chleba je stále príliš málo. Platí mimochodom aj pre pizzu.
Gragger & Cie
Vorgartenmarkt Stand 14–15 1020 Viedeň,
www.gragger-cie.at
Pizza Mari’
Leopoldsgasse 23A, 1020 Viedeň
www.pizzamari.at
Ströck Feierabend
Landstraßer Hauptstraße 82 1030 Viedeň
www.stroeck-feierabend.at
Lerchenmühle
Taggerstraße 43, 5440 Torren
www.lerchenmuehle.at
Rosenmayer
Bürgerspitalplatz 1, 5400 Hallein
www.baeckerei-rosenmayer.at
Helma Hamader
3580 St. Bernhard 48
www.meierhof.at
Backstube Lech
Omesberg 352, 6764 Lech am Arlberg
www.backstubelech.at