A-La-Carte

Možno sú záhradníci ďalšími kuchármi (2014/1)

Samotný produkt má väčšiu váhu než kedykoľvek predtým, preto mnohí záhradníci v kuchyni priložia ruku k dielu sami. Zatiaľ sa kuchári snažia získať prídely vzácnych ingrediencií a považujú Peru za destináciu špičkovej gastronómie najbližších rokov: dojmy z vreca plného nápadov Madrid Fusión 2014.



Text: Christian Grünwald Foto: www.veroniquefel.com

Niekedy človek hľadá nové nápady v starých odložených veciach. Archívy ešte nie sú úplne vyplienené. Každoročné stretnutie kreatívnych špičkových kuchárov na Madrid Fusion podčiarkuje trendy regionality a kuchyne „späť ku koreňom“, no zároveň ukazuje, že túžbu po každoročných inováciách v reštauračnom podnikaní možno naplniť len ťažko. Gastronómia jednoducho nie je sezónny kolekčný biznis, ako napríklad módny priemysel, ktorý sa každoročne mediálne vďačne oslavuje prezentáciami haute couture na móle.

Fín skúma Anatóliu
Mehmet Gürs patrí k čoraz väčšej skupine šéfkuchárov, ktorí pôsobia ako archivári našej kulinárskej histórie. „Už šesť rokov cestujeme po všetkých regiónoch Anatólie. Navštevujeme lokálnych výrobcov, jeme výlučne v súkromných domácnostiach. Zapisujeme si recepty, všetko fotíme, zaujímavé produkty prinášame do nášho štúdia v Istanbule, aby sme na nich otestovali nové kreácie.“

Možno je to aj jeho výnimočné rodinné zázemie, ktoré urobilo Gürsa takým zvedavým na korene jeho vlastnej kuchárskej tradície. Narodil sa vo Fínsku, ako syn fínsko-švédskej matky a tureckého otca, vyrastal vo Švédsku, vzdelanie získal v USA, skôr než prišiel do Istanbulu. Jeho reštaurácia Mikla na 18. poschodí luxusného hotela Marmara Pera v geniálnej polohe pri Zlatom rohu je považovaná za najschopnejšiu tureckú reštauráciu v zmysle špičkovej gastronómie. Spočiatku sa varilo viac-menej so škandinávskou inšpiráciou, než niekoľko ciest do Anatólie zmenilo Gürsovo zameranie.

Sú to, náhodou vhodne k jednému z aktuálnych megatrendov, fermentované potraviny, ktoré možno objaviť v najchudobnejšom regióne Turecka. Napríklad kyslá zelenina, ktorej proces konzervácie sa chuťovo podarí dokonale len vtedy, ak sa použijú staré odrody. Moderné šľachtenia potravinárskeho priemyslu naproti tomu prinášajú chuťovú katastrofu. Mehmet Gürs a jeho tím sa nadchýnajú paradajkovo-paprikovými pastami, žasnú nad namočenou pšenicou, ktorá sa mieša s byvolím jogurtom, alebo nad mimoriadne koncentrovanými variáciami sumachu, ktoré môžu jedlám dodať úplne špeciálny kyslý nádych. „Na hraničnom území so Sýriou sme narazili na vzácne, 9 000 rokov staré druhy obilia, ktoré možno skladovať roky a pritom vykazujú oveľa vzrušujúcejšiu konzistenciu než bežná pšenica.“ Izolovane samy o sebe takéto prísady ešte netvoria veľkú kuchyňu, ale v kombinácii s know-how tímu Mikla vznikajú moderné kreácie z nezameniteľných ingrediencií. Tak sa napríklad z kaše s bulgurom, škoricou, cukrom a vodou stane úžasný sorbet. A čerstvo chytené, krátko blanšírované krabie chvosty vytvárajú s jus z ich škrupín, trochou kyslej zeleniny, sumachom, ako aj strúhanými a sušenými rybími ikrami súčasný, ako aj regionálne orientovaný pokrm.

Ešte sa hľadá vhodný spôsob použitia pre nedávno objavenú sezamovú pastu, ktorá vďaka svojmu spôsobu výroby – semená sa pražia nad otvoreným ohňom a potom drvia kameňmi – chutí tak unikátne. „Výrobcovia nám ani nevedia dať receptúru, robia to vždy trochu inak, jednoducho podľa svojho citu. Ak nikto neprevezme prevádzku, tento produkt už dlho nebude.“

Duangporn Songvisava a Dylan Jones, šéfkuchári v reštaurácii Bo.Lan v Bangkoku, majú podobné obavy o kulinárske dedičstvo, len v Thajsku: „V Bangkoku sa v súkromných domácnostiach varí relatívne málo. Všetci chodia jesť von, dobre zarábajúci do reštaurácií a malých podnikov, ktoré sa v poslednom čase čoraz viac zakladajú podľa západného vzoru. A pouličné jedlo, či už na organizovaných trhoch alebo skutočne na okraji ulice, patrí tak či tak odjakživa k stravovacej základni mesta.“ Skutočne má človek pocit, že celé Thajsko neustále je – fenomén, ktorý sa rozprestiera cez veľké časti Ázie. Napriek tomu sa zdá, že niektoré kuchárske tradície sú tesne pred vyhynutím. „Recepty tu nikdy neboli tak náročne dokumentované ako napríklad v západnej Európe, preto sú mnohé kuchárske tradície odovzdávané len ústne. So spoločenskou modernizáciou hrozí, že mnohé veci upadnú definitívne do zabudnutia.“ Kuchári z Bo.Lan sa snažia zapísať čo najviac starých receptúr. Pre ich reštauráciu sa potom adaptujú v mnohých smeroch: „Orientujeme sa podľa starých receptov, avšak kombinujeme až desať tradičných príprav pre jedno nové jedlo.“

Japonský pestovateľ zeleniny v Paríži
Čím vyššie sú hodnotenia reštaurácie, tým vyššie sú nároky na každý detail. To platí predovšetkým pre použité produkty. Niektorí dodávatelia disponujú natoľko výnimočným tovarom, že na trhu zaujímajú dosť dominantnú pozíciu. Závislosť je zlé slovo, ale život sa jednoducho stáva dosť nepríjemným, ak automobilka nedisponuje dostatkom karbónových dielov, Apple je v spore so Samsungom a musí si organizovať ultratenké displeje inde, alebo ak by šéfkuchár L’Astrance Pascal Barbot nedostal zeleninu od Asafumiho Yamashitu.

To druhé netreba vážne očakávať, pretože týchto dvoch individualistov spája výnimočné priateľstvo, ktoré však nevylučuje dodávky zeleniny pre iné kalibre parížskych špičkových reštaurácií – Pierre Gagnaire a William Ledeuil (Ze Kitchen Galerie) taktiež patria k vybranému okruhu zákazníkov.

Asafumi Yamashita, ktorý prišiel z Japonska do Paríža pôvodne kvôli pestovaniu bonsajov, produkuje na 3 hektároch záhradnej plochy vybranú ázijskú zeleninu a popri tom dáva do poriadku aj pár francúzskych druhov. Yamashita, 20 minút od Paríža, zabezpečuje unikátnu čerstvosť. „Zelenina sa zbiera o piatej ráno, o deviatej je v mojej kuchyni,“ nadšene hovorí Barbot, ktorého fascinuje predovšetkým koreňová zelenina a jej rôzne textúry.

Yamashita importoval takmer všetky semená a sadenice z Japonska, pestovanie bez chemikálií a takmer rodičovská starostlivosť robia svoje. „Keď dodávam moju zeleninu svojim zákazníkom, je to pre mňa, ako keby som vydával svoje deti.“ Ten muž to myslí vážne, Pascal Barbot chápavo prikyvuje – zrejme také niečo počúva častejšie a menu upravuje podľa príslušných dodávok zeleniny. V L’Astrance sa však Yamashitovým deťom darí obzvlášť dobre. Napríklad Kabu, japonská biela repa, si tam zachováva úplne špeciálnu konzistenciu, ktorá sa podobá chrumkavému jablku. Sladké zemiaky a tekvice sa kvôli zachovaniu chuti varia prednostne vo vákuu. Šetrne varená reďkovka Daikon sa spája so šafranom marinovaným mangom do úplne nového chuťového obrazu.

Asafumi Yamashita je obzvlášť hrdý na to, že ako jediný poľnohospodár v Európe pracuje so semenami kapusty z Japonska. Skutočne, tá kapusta je z hľadiska chuti a konzistencie ako z inej planéty. Kto chce jesť takú výnimočnú zeleninu, nemusí nevyhnutne pútnikovať do gurmánskeho chrámu. Cez víkendy ponúka Yamashita spoločne s manželkou Naomi vo svojom záhradníctve „Le Kolo“ aj šesť- až desaťchodové menu za cenu 35 až 50 eur. Jedlo je rovnako láskyplne pripravené, ako bolo vypestované. Skutočný tajný tip, okolo ktorého vzniká poriadny ošiaľ.

Le Kolo, Chemin des Trois Poiriers,
78130 Chapet (Yvelines), Francúzsko
Telefón pre rezervácie: +33/1/30 91 98 75

Rocov nový atlas jedál
Joan Roca má nové vysvetlenie, prečo v aglomerácii Girona existuje natoľko veľa špičkových reštaurácií – popri El Celler de Can Roca tu vznikli aj El Bulli Ferrana Adriàu alebo Sant Pau Carmen Ruscalledy. „Oblasť je bohatá na produkty ako máloktorý iný región. Máme jazerá, rieky, úrodné roviny, ale aj hory.“ Skutočne, nič tu nechýba, dokonca aj ryžové polia sú v regióne, kvôli čomu Rocovci najnovšie experimentujú aj s produkciou takých pre Španielsko exotických produktov, ako je miso. Že sa aktuálne vyrába aj sorbet z kaktusov, potom pôsobí vlastne už ani nie tak spektakulárne.

Joan Roca má dobrý prehľad o aktuálnom stave špičkovej gastronómie. „Stáva sa to stále komplexnejším. Každý rok rozprávame iné nové koncepty. Vymýšľame nové produkty, skúmame súhru s vínom, z aróm vyvíjame dokonca parfémy, skúmame vlastný región a vzdialené kontinenty.“ Človek by si mohol myslieť, že odvetvie hľadá svoje spásu v prebytku nápadov. Pod heslom, niečo už potom bude zásah. Roca verí na faktor zážitku – v reštaurácii a aj mimo nej. Joan Roca a jeho tím produkujú kompendium všetkých v regióne rastúcich produktov (je ich okolo 300), ktoré nie sú zobrazené len podľa miesta, ale aj podľa sezóny a v súvislosti s výskytom iných vecí. „Luxus je okrem iného vtedy, keď vidíte veci, ktoré neskôr zjete.“

Všetko smeruje do Peru
Najvzrušujúcejší región pre nové objavy a štylistiky, ktoré budú formovať najbližšie roky, hľadajú takmer všetci renomovaní šéfkuchári v Južnej Amerike. Na prvom mieste sa spomína Peru. Krajina je preplnená vzrušujúcimi produktmi, má k tomu 7 000 rokov starú kuchársku tradíciu, v ktorej možno nájsť vplyvy z Japonska, Číny a stredomorského priestoru, predovšetkým však tie incké. Gastón Acurio svojou reštauráciou Astrid&Gaston v Lime výrazne spoluvytváral Cocina Novoandina, ako sa nazýva nová kreatívna kuchyňa Ánd. Medzitým Acurio prevádzkuje reštaurácie aj v Santiagu de Chile, Bogote, Quite, Caracase, Buenos Aires, Mexico City, Paname, Londýne a Madride.

Peru v minulom storočí politicky vzaté nemalo práve najpriaznivejší priebeh, je teraz asi 20 rokov vzostupnou krajinou, ktorá postupne získava na sebavedomí a kulinárskej identite. Zatiaľ čo v mestách rastie blahobyt, ľudia na vidieku sú často veľmi chudobní a spätí so starými sedliackymi tradíciami. To je dobrá živná pôda pre biodiverzitu. Nespočetné ekoregióny s vlastnou mikroklímou ponúkajú celkom špeciálnu flóru a faunu. V Peru je známych asi 3 000 odrôd zemiakov, okolo 400 druhov obilia, k tomu stovky odrôd čili, divo rastúce paradajky...

To, čo v Madride dostanete servírované od Astrid&Gaston, je prekvapivé a mimoriadne dobré. Jedlá pôsobia ako mix Nouvelle Cuisine a bisto kuchyne. Moderná kuchynská technika sa nasadzuje skôr zdržanlivo, v popredí stoja produkty. Surová ryba samozrejme, ako pri tiradito, druhu sashimi s rôznymi omáčkami, tak aj pri klasickom ceviche, ktoré je majstrovským použitím kyslosti dôstojne podporované vo svojej čerstvosti. Dvojaká quinoa môže byť skutočne kulinárskou slávnosťou, rôzna andská zelenina k skôr konvenčne varenej rybe a mäsu dopĺňajú príjemný celkový dojem, že večeriate v etno-reštaurácii bez toho, aby ste boli penetrovaní kŕčovitým folklórom z jutového vreca. Úplne pochopiteľné, že hlavná prevádzka v Lime figuruje na 14. mieste zoznamu Top-100 reštaurácií. Mimochodom, len prednedávnom bola znova otvorená v nádhernom 300 rokov starom mestskom paláci vrátane záhrady.

Kuchári musia výrobcov v Peru stále organizovať. Normálne všetko prichádza do mesta skôr náhodne na nákladnom aute. To, že poľnohospodári a rybári sú so svojimi produktmi menovite predvolaní pred oponu, je pre Peru ešte revolučne nové. „Boli sme prví,“ spomína Gastón Acurio, „ktorí vstúpili do dialógu s výrobcami. Teraz už na niektorých jedálnych lístkoch stojí, od koho pochádza surovina pre ceviche.“

Najlepší kuchári Peru majú v krajine status popových hviezd, vypĺňajú bohatý televízny vysielací čas a občas konajú politicky. Tak šéfkuchári a poľnohospodári bojujú proti priemyselnému poľnohospodárstvu a ekologickým škodám mocného baníctva. Okrem toho sa podarilo vybojovať aj zákaz pestovania geneticky modifikovaných rastlín do roku 2022. „Spolupatričnosť s našimi poľnohospodármi je základným predpokladom nášho úspechu,“ hovorí Acurio. „Možno to v súčasnosti žijeme ešte výrazne intenzívnejšie než naši kolegovia na všetkých kontinentoch.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!