Na detských kresbách je stôl zvyčajne hranaté U, ktoré stojí na hlave. Dve čiary pre nohy, jedna pre dosku. Na pokročilejších kresbách môže stôl v náryse ukázať svoje štyri nohy alebo aj viac či menej štíhlu stĺpovú nohu. Na technických pôdorysoch je stôl okrúhla, štvorcová alebo obdĺžniková vec, ktorá je umiestnená kade-tade v miestnosti, možno pre plánovacie účely virtuálne posúvaná kliknutím myši. Čím sa k veci už približujeme. Pre gastronómov je totiž stôl tým nemým a predsa tak výrečným javiskom, na ktorom a okolo ktorého sa všetko odohráva. A umiestnenie stolov a predovšetkým ich prideľovanie je večný tanec na lane, zahŕňajúci stredne veľké drámy, stres z prestavby a otáčajúcich sa hostí.
Pojednanie o podstate stolov by teraz mohlo obsahovať výlety do histórie „mačacieho stola“ rovnako ako nástup okrúhlych stolov v období biedermeiera, ktoré už nepočítali s hlavou stola, ale s rovnocennými partnermi pri sedení. Dalo by sa dlhšie zaoberať dvojakým významom slova „Stammtisch“ (stôl pre stálych hostí) – raz sa myslí konkrétny stôl (na ktorý si najmä staršie panstvo vo viedenských kaviarňach po desaťročiach dennej prítomnosti robí priam vlastnícke nároky), inokedy viac-menej fixná skupina ľudí, ktorá sa pravidelne stretáva pri jednom stole. Ide však predovšetkým o vzťah hostí a gastronómov k stolom a ich umiestneniu. Vzťah, ktorý je zjavne vysoko emocionálny, ako sa ukazuje v mnohých rozhovoroch.
Správny stôl môže rozhodnúť nielen o skoršom odchode alebo o konzumácii bohatej na pitie až do záverečnej vrátane štedrého sprepitného za spokojnosť. Je okrem iného aj znakom odlíšenia a živnou pôdou pre závisť: „My dostávame už roky vždy tento skvelý stôl vľavo pri okne, bez toho, aby sme to museli špeciálne hovoriť“, „Ach, vy chudáci, vy ste naozaj museli sedieť tam?“, „Prečo sedia tí bez rezervácie tam pri okne a my tu vedľa WC?“. Správny stôl môže priniesť nových stálych hostí a odradiť dlhoročných stálych hostí; predstavte si tú bolesť, ktorú to musí spôsobiť tým druhým, keď svoj zvyčajný stôl raz nedostanú, pretože tam už boli usadení iní, zjavne za dôležitejších považovaní hostia. Správny stôl môže dokonca ovplyvniť štatistiky svadieb a počty nezadaných, keď sa o nálade na prvom rande vynesie rozsudok buď „znova sa stretneme“ alebo „zase nič“.
Smola je len v tom, že po prvé, väčšina reštaurácií nedokáže ponúknuť výlučne ideálne stoly a po druhé, otázka, ktorý stôl v reštaurácii je najlepší, sa nedá jednoznačne zodpovedať – a to ani v prípade, že pán Feng-šuej napísal už neviem koľko príručiek. Existujú reštaurácie, ktoré sú navrhnuté tak, že všetky stoly možno považovať za rovnocenné: v katalánskej reštaurácii El Celler de Can Roca, ktorá bola v roku 2013 číslom jedna na zozname World’s 50 Best Restaurants, stoja všetky stoly v jednom rade pozdĺž trojuholníkového átria. Inde je však rozdiel v atraktivite stolov jednoznačný. V trojhviezdičkovom podniku Mirazur na okraji Mentonu na Francúzskej riviére sedia všetci hostia vysoko nad morom. Ale len niekoľko stolov stojí priamo pri okne a má to, čo sa v inzerátoch nehnuteľností nazýva ničím nerušeným výhľadom do diaľky. (Nevýhoda stolov prvej triedy vo vyhliadkových reštauráciách: stále máte vedľa seba stojacich hostí, ktorí fotia výhľad z prvého radu.) V istých podnikoch existuje jeden nespochybniteľne najlepší stôl: napríklad svadobichtivými hosťami vyhľadávaný stôl č. 56 v Eiffel Tower Restaurant v Las Vegas s voľným výhľadom na fontány Bellagio alebo priam ikonický stôl v prednom výklenku legendárneho parížskeho podniku Tour d’Argent s výhľadom na Seinu a katedrálu Notre-Dame (keď katedrála v roku 2019 horela, zhodou okolností práve v čase večernej špičky, bola reštaurácia zatvorená – bol pondelok). A ten, kto netrpí závratmi, by ako hosť v ice Q v Söldene, kde sa natáčali aj scény pre bondovku Spectre, pravdepodobne veľa obetoval za rohový stôl pri presklenej stene vysoko nad priepasťou.
To, ktorý stôl je v menej veľkolepej reštaurácii ten najlepší, ten pravý, podlieha osobným preferenciám. Niektorí majú radi pokoj, pretože potrebujú niečo prebrať alebo sú citliví na hluk, iní sa v príliš tichom kúte cítia vylúčení alebo znervóznejú, pretože sa nakoniec musia venovať jeden druhému. Niektorí najradšej sedia v šenku a na obrusy sa vykašlú (legendárny status v tomto druhu majú zjavne stoly pri výčape v Gasthaus Grünauer a v reštaurácii Eckel vo Viedni), iní uprednostňujú prestretú jedáleň. A dokonca aj najkratšia cesta na toaletu môže byť v určitých životných fázach vítaným faktorom (hoci takým, ktorý sa v požiadavkách pri rezervácii spomína len zriedka), zatiaľ čo inak je atraktivita stolov v blízkosti toaliet obmedzená. Správny stôl závisí aj od počtu osôb, s ktorými podnik navštívite. A aj vtedy sú gastronómovia konfrontovaní s rozdielnymi preferenciami: jedna stravníčka, ktorá ide cielene jesť sama a medzi chodmi by si rada čítala, nebude šťastná pri stole uprostred miestnosti, kde si ju všetci súcitne obzerajú („určite ju odkopli“) a kde je vystavená príliš horlivému prúdu neustálej konverzácie zo strany obsluhy; iní sólo stravníci však chcú byť zabávaní someliérom alebo si možno dali za úlohu sami aktívne zasahovať do konverzácie pri susednom stole. Špeciálne miesto pre sólo stravníkov má Pramerl & the Wolf vo viedenskej štvrti Servitenviertel, drobná fine-diningová reštaurácia v bývalom hostinci vrátane Bretschneiderovho výčapu: malý polkruhový vysoký stôl, ktorý je namontovaný vedľa vitríny pred výčapom, sa interne nazýva someliérsky stôl, v rezervačnom systéme vystupuje ako pultový stôl. „Stôl nie je online pre dve osoby rezervovateľný, pretože sa predsa len výrazne odchyľuje od očakávanej normy,“ hovorí majiteľ a šéfkuchár Wolfgang Zankl-Sertl. „Jednotlivci sú však vždy umiestnení k tomuto stolu. Za predpokladu dostupnosti zostáva stôl vyhradený spontánnym analógovým rezerváciám.“ Fotografia slúži podniku Pramerl & the Wolf ako vysvetlenie, do čoho človek ide, ak si hostia hľadajú stôl pre dvoch a podnik je inak už vypredaný.
Otázka, kto dostane ktorý stôl, je veľmi chúlostivá. „Postupujeme podľa zmesi kritérií: ,kto rezervoval prvý‘, ,kto prišiel prvý‘ a ,kto prichádza‘,“ hovorí Simon Schubert z nového hostinca Reznicek vo Viedni. „Tam treba byť opatrný. Hosťovi, ktorý večer príde do dverí ako druhý, nemôžeš dať zlý stôl.“ Jeho najlepší stôl je číslo päť v šenku, oproti vchodovým dverám, s presklenou deliacou stenou v chrbte. Tu sa cíti Schubert sám najlepšie, tu usádza hostí, ktorí sú pre neho obzvlášť dôležití. Stôl päť sa kvôli svojej veľkosti zveruje menej často len dvom osobám. Že obsadenosť samozrejme ovplyvňuje prideľovanie stolov, jeden starší pár raz nechcel pochopiť, rozpráva Simon Schubert. „Boli sme vypredaní, oboch som usadil k stolu pre dvoch, ale oni chceli sedieť pri stole pre štyroch. Vysvetlil som, prečo to dnes, bohužiaľ, nie je možné, a on na to, nie, pri malom stole sedieť nebude, tak odíde. Ale ja som predsa nemohol vyhodiť dvoch iných hostí, aby mohol sedieť pri väčšom stole!“ Z Francúzska pozná Simon Schubert prax, že stoly sa prideľujú podľa kritérií triedy servisu a nacionalizmu: „Potom v miestnosti, kde pracujú dlhoroční maitres, jedia iba Francúzi,“ zatiaľ čo medzinárodní hostia sú akoby usádzaní do tréningovej miestnosti pre obsluhu. Vo všetkých prevádzkach, v ktorých predtým pracoval – Silvio Nickol, Mraz & Sohn, Aend (Schubert mimochodom stále pozná všetky čísla stolov) – zažil, že „my ako gastronómovia máme iné obľúbené stoly než väčšina hostí“.
„My ako prevádzkovatelia máme ku každému stolu predstavu, názor,“ hovorí Manuela Filippou, hostiteľka v reštaurácii Konstantin Filippou vo viedenskom vnútornom meste. Jej osobným obľúbeným miestom je stôl 15, rohový stôl ďaleko od vchodu s výhľadom do otvorenej kuchyne. „Tam sedíme a pozeráme sa do miestnosti, keď je zatvorené, a diskutujeme. Myslíme si, že tam je energia najlepšia. Keď prídu ľudia, ktorých máme obzvlášť radi, usadíme ich práve tam.“ Jedného hosťa neusadíme napríklad k najmenšiemu stolu v nike naľavo od vchodu, „aj keď by to pre nezainteresovaných možno bola prvá voľba. Ale nikdy by sme neusadili jediného hosťa na koniec miestnosti, akoby sme ho odsunuli na vedľajšiu koľaj. Ten dostane ten najlepší stôl, v strede pri okne oproti sekcii predjedál a kuchyni. Aby mal zábavu, ak si so sebou nezobral nič na čítanie, zamestnanie pre oči.“
V hlavnej miestnosti sa zmestia k jednému stolu až štyri osoby, niekedy päť. „Len čo sme vpredu vypredaní, otvoríme zadnú miestnosť a aj väčšie skupiny usádzame tam, tie majú tendenciu byť hlučnejšie,“ vysvetľuje Filippou. Konkrétne požiadavky od hostí prichádzajú neustále, ale nie príliš často: „I want a table at the window“ alebo „With kitchen view“, iní chcú len rohové stoly. „Niektorí vojdú a hneď chcú sedieť inde, sú však štyria a nevidia, že želaný stôl je len pre dve osoby – podľa nášho chápania, ako by to malo fungovať.“ „Naše chápanie“, to znamená v Konstantin Filippou vzdušné, nie tesné obsadenie. „Kde sa dá, tam to umožníme, ale tie prestavby…,“ hovorí Manuela Filippou s veľavravnými výpustkami v hlase. „Už sa tam ľudia aj nahlas ozvali, keď sme povedali, že to už teraz nedokážeme zariadiť.“
S otvorením Mama Konstantina vo viedenskom Döblingu, obchodu s gréckymi lahôdkami s Kitchen Table pri otvorenej kuchyni, je manželský pár Filippouovcov teraz konfrontovaný aj s úskaliami veľkého komunitného stola a môže sa hrať tetris s hosťami. Tu si možno rezervovať ako jednotlivé miesta, tak aj rovno celý stôl. „Niektorí ľudia prídu, povedia ,Wow, posaďte ma, kde chcete‘. Iní chcú celý stôl prestavať. Ale ak máme určité rezervácie, pár, trojčlennú, štvorčlennú skupinu, nemôžem jedného hosťa posadiť ,tam na druhú stranu‘, pretože by som inak musela skupiny roztrhnúť. Myšlienka kuchynského stola je už aj o tom, že sa človek nechá viesť.“
Takéto komunitné stoly sú samostatným druhom a stáli by za vlastnú dlhšiu úvahu. Keď Le Bol na Neuen Markt vo viedni zaviedlo ako jeden z prvých podnikov u nás takýto table d’hôte, stretlo sa to s častou skepsou. Tak dlhý, že pôsobí až ako paródia, je kľukatiaci sa komunitný stôl v cikcakovom vzore v nedávno otvorenom Donnersmarkt, reštaurácii nového hotela na Ringstrasse Almanac. „Community Table“ má po nákladných prestavbách teraz aj scestovaný gastronómie-fanatik Josef „Joschi“ Walch v hoteli Rote Wand v Zug pri Lechu na Arlbergu. Najnovší projekt, vedený synom Josefom-Martinom Walchom, je Friends and Fools – podtitul: Culinary Lab und Cookery School. Bakery, Charcuterie und Fromagerie.
Päťkrát týždenne sa tu konajú tematické akcie, napríklad vínne semináre alebo masterclass na tému zverina vrátane celého jeleňa, ktorý je rozobratý pred očami hostí. Menu pri 22-miestnom spoločnom stole, z ktorého sa pozerá na ukážkovú kuchyňu, je vždy súčasťou. „A je to tak: Najprv sa nikto nepozná, na konci sa poznajú všetci, dokonca aj tí, čo na začiatku nechceli hovoriť,“ hlási Joschi Walch. „Tu ešte nikto nikdy nepovedal, že chce sedieť vpredu alebo vzadu.“
Určitá kalkulácia však vládne pri prideľovaní vzácnych miest pri v tvare U postavenom Rote Wand Chef’s Table. „Hostí, o ktorých vieme, že sú veľmi food-afinní, usádzame na kraj, ku kuchyni. Tam majú priamy kontakt s kuchármi, vidia najlepšie, čo sa v kuchyni deje, môžu sa tým najintenzívnejšie zaoberať. Hostí, ktorí sa radi nechajú ohúriť, pre ktorých nepočíta len jedlo, usádzame frontálne, akoby v strede U (a tým najďalej od kuchyne). Aby mali pocit, že majú totálny prehľad, to najlepšie miesto.“ Štvorčlenné skupiny sa vždy usádzajú cez roh, „na to sa často pýtajú aj pri rezervácii“, páry frontálne a jednotlivci hlavne na jednej z bočných strán, pretože sú tu bližšie k servisu. V izbách hotela sa však servisný tím pri prideľovaní stolov musí menej riadiť veľkosťou skupín než osobnými preferenciami – ktoré sa často nedajú odhadnúť. „Stoly zjavne posudzujeme často inak než hostia,“ hovorí Joschi Walch. „U jedných si človek myslí, že chcú pokoj, potom sa sťažujú, že nechcú sedieť tak ďaleko. Jedni chcú bezpodmienečne sedieť vedľa skrinky s vínom, iní, ktorých sme vedome posadili k skrinke s vínom, hovoria, nie, tam sedieť nechceme.“ Interné poznámky sú po takýchto presúvaniach veľmi dôležité.
Stoly sa interne z dôvodu jednoduchosti zvyčajne označujú číslami; inak je to v legendárnom viedenskom podniku Motto, ktorý bol nedávno po svojom zakladateľovi Franzovi Thellovi premenovaný na Thell – tu stoly predtým vystupovali pod menami div ako Édith Piaf. Človek si teda nesadal k stolu x, ale k stolu Piaf. Rezervovať si konkrétne stoly je síce celkom bežné, rozprávajú gastronómovia oslovení časopisom A la Carte (mnohí gurmáni poznajú aj interné číslo „svojho“ stola), stáva sa to však menej často, než by sa mohlo zdať. To môže súvisieť s tým, že ako vracajúci sa hosť ste aj tak zväčša usadený na rovnakom mieste ako pri predchádzajúcich návštevách – pokiaľ nebol zaznamenaný nesúhlas spolu s novým stolom. Ale nie vždy sú všetky stoly vôbec k dispozícii na konkrétnu rezerváciu (úplne nehovoriac o tom, že v niektorých podnikoch vo všeobecnosti platí „No reservations“): v Gasthaus Buchecker blízko viedenského Karlskirche napríklad nemožno rezervovať miesto pri štamgastskom stole, veľkom centrálnom stole v šenku, „napriek mnohým dopytom“, ako hovorí variaci hostinský Franz Buchecker. „Štamgastský stôl je jednoducho na posedenie a zoznámenie sa, a to tak aj zostane.“ Rovnako sa nedá rezervovať v očiach mnohých hostí najatraktívnejší stôl v Landhaus Bacher vo Wachau, centrálne položený medzi kuchyňou a hlavnou hosťovskou miestnosťou. Slúži primárne ako rodinný stôl, aj keď „veľmi veľa hostí pri rezervácii o tento stôl prosí“, uvádza Thomas Dorfer. „Využívame ho prinajlepšom ako rezervný stôl, keď raz v husté dni, ako je Deň matiek, ešte nie je stôl hotovo prestretý alebo niekto zle zapísal rezerváciu.“ Inak tu sedia senior-šéfovia s dlhoročnými priateľmi, syn si robí úlohy, dcéra pije po tréningu futbalu niečo. „Človek by asi aj tak o jedlo veľa nezachytil, od tohto stola je predsa toľko na pozeranie.“
Ako postupujú gastronómovia, keď sa všetci pýtajú na tie najlepšie stoly, čo je hlavne v reštauráciách s výhľadom prípad? „Kto rezervuje prvý, sedí pri okne. Vždy ako prvý plníme predný rad,“ hovorí Julia Colagreco z Mirazur. Oficiálna verzia znie aj v Jules Verne vysoko hore v parížskej Eiffelovej veži a v Tour d’Argent: stoly sa prideľujú podľa časových kritérií, teda podľa príchodu rezervácií. (Možno predpokladať, že toto neplatí, keď Max Mustermann z Texasu prosí pred známou parížskou šéfkou agentúry o prominentný stôl priamo pri okne.) Inde si nechajú predný rad zaplatiť: Juan y Andrea na baleárskom ostrove Formentera dáva tie najlepšie stoly priamo pri mori len za minimálnu konzumáciu 150 eur na osobu, v kategórii za nimi je to 120 eur, len „random“ miesta sú k dispozícii bez cenových podmienok. V ice Q v Söldene existuje len so štvorchodovým menu s názvom „Chef’s Table“ za 140 eur fixné miesto pri okne, limitované na 12. až 14. hodinu. V Donauturm si človek musí pre garantované miesto pri okne rezervovať jeden z „balíčkov romantiky“, v Eiffel Tower Restaurant v Las Vegas stojí garantované miesto pri okne 40 dolárov extra. Táto prax pôsobí (zatiaľ?) nezvyčajne, ale v iných odvetviach je úplne normálna: aj v opere stoja niektoré miesta viac než iné. —

Správny stôl môže priniesť nových stálych hostí a odradiť dlhoročných stálych hostí.

„Hosťovi, ktorý večer príde do dverí ako druhý, nemôžeš dať zlý stôl.“
Simon Schubert, Reznicek

„My ako prevádzkovatelia máme ku každému stolu predstavu, názor.“ Manuela Filippou, hostiteľka Konstantin Filippou

„Myšlienka kuchynského stola je už aj o tom, že sa človek nechá viesť.“
Manuela Filippou

Adresy
Pramerl & the Wolf
pramerlandthewolf.com
Reznicek
reznicek.co.at
Konstantin Filippou
konstantinfilippou.com
Rote Wand Chef’s Table
rotewand.com
Gasthaus Buchecker
gasthaus-bucheckerundsohn.at
Landhaus Bacher
landhaus-bacher.at
ice Q
iceq.at