A-La-Carte

Vtáky de luxe

Na jeseň dominujú na rakúskych jedálnych lístkoch hus a kačica. Kde špičkoví kuchári objednávajú špičkový tovar a ako pripravujú hydinu.


Eisenberg an der Pinka, južný Burgenland. Je šesť hodín ráno. Herta Schneider sa po prvej káve vydáva zo svojho domu k stajni vzdialenej 800 metrov. Zatiaľ je ticho. Desať metrov pred dverami však už počuť zreteľný nepokoj. Zvieratá za nimi netrpezlivo čakajú, kedy ich vypustia. Keď sa začne otvárať rolovacia brána, ktorú farmárka uvádza do pohybu stlačením tlačidla, niet cesty späť: 1 500 snehobielych husí sa v behu rúti von a okamžite sa pustí do šťavnatej pasienkovej trávy.

Od roku 2003 žije Herta Schneider šesť mesiacov v roku so svojimi husami a pre svoje husi. S prítulnými exemplármi dokonca chodí na prechádzky; každé ráno svoje zvieratá zdraví a večer pred zatvorením dverí haly im vždy popraje dobrú noc. Spolu so svojím manželom Antonom chová farmárka svoje gágačiace zverence na celkovej ploche siedmich hektárov od konca mája až do obdobia Vianoc. Ich cesta sa začína v liahni Maringer v Hornom Rakúsku, odkiaľ prichádzajú ako jednodňové kuriatka v špeciálne upravenom prepravníku a potom sa odchovávajú v stajni s integrovaným podlahovým kúrením. Najprv sú chránené, kým takzvané húsatá nevymenia svoje žlté páperie za biele perie a po približne piatich týždňoch nie sú dostatočne odolné na to, aby mohli ísť von. Odvtedy majú k dispozícii stále nové pasienkové plochy, ktoré sa využívajú rotačne: „Niekedy je pasienok spásaný už po 14 dňoch a ploty treba znova premiestniť,“ hovorí Schneider.

Zvieratá možno právom označiť za kulinársky náročné, pretože tráva skutočne nesmie byť vyššia ako 15 centimetrov, aby ju chceli žrať. Všetko, čo je nad touto výškou, ako krmivo neakceptujú a bez milosti udupú. „Najradšej ju majú jemnú a ešte vlhkú od rosy,“ hovorí Schneider. Pri daždi ich spásanie šťavnatého zeleného bufetu baví ešte viac: elegantné vodné vtáky vítajú dážď špeciálnym gagotajúcim koncertom a pôsobivým trepotaním krídel. Trávy pre ne prichádzajú do úvahy ako hlavný zdroj potravy preto, lebo husi sú vďaka svojmu vyššiemu žalúdočnému tlaku jediným druhom hydiny, ktorý dokáže dobre tráviť pasienkovú trávu. Na rozdiel od konvenčného chovu, pri ktorom vtáky celý život nevidia denné svetlo a sú intenzívne vykrmované na malom priestore a v turbo rýchlosti približne 12 týždňov na päť kilogramov ťažkú pečienku na jesenné husacie slávnosti, stavia Schneider na (viac ako dvojnásobný) čas a dôstojný prístup k svojim zverencom. U nej si pasienkové husi samy rozhodujú, koľko času cez deň strávia na lúkach, kedy budú žrať pasienkovú trávu alebo vlastný ovos z farmy, či pôjdu do tieňa poskytujúcej oblúkovej haly alebo zostanú na pasienku, aby uspokojili svoju výraznú zvedavosť mať vždy všetko pod dohľadom.

V roku 2012 Schneider investovala do moderného bitúnku, ktorý susedí so stajňou husí a tým znižuje stres na minimum. „Namiesto do jedných dverí idú do druhých. Odpadá jedna preprava.“ Pre porovnanie: rakúsky zákonodarca stanovuje dĺžku prepravy na bitúnok v tuzemsku na 4,5 hodiny; vo výnimočných prípadoch dokonca až na 8,5 hodiny vrátane prestávok. Členovia združenia Bio Austria dodržiavajú až 6 hodín. Cesta, ktorá husiam Schneiderovej odpadá, a preto sa aj stala farmárkou Meine Weidegans.

Spoločnosť Meine Weidegans založil Wolfgang Scheiblauer, ktorý absolvoval poľnohospodárske vzdelanie a štúdium podnikového hospodárstva a potom pôsobil ako podnikový poradca, kým sa hus pre neho pred dvanástimi rokmi stala prvýkrát témou: „Pri mojich večerách s obchodnými partnermi ma kvalita mäsa vždy sklamala.“ Na dva roky odštartoval tento nováčik v odbore v Burgenlande vlastný pokus s 200 husami a počet do dnešného dňa zvýšil na desaťnásobok. Okrem Herty Schneiderovej to umožňujú ešte dvaja ďalší farmári v Haagu a Stegersbachu, ktorých získal pre svoju myšlienku: „Zvieratá sa nemajú vykrmovať kŕmnymi zmesami, ale majú žrať to, čo zodpovedá ich prirodzenosti – a to je jednoducho pasienková tráva. Okrem toho musí mať farmár svoj bitúnok v areáli a byť poľnohospodárom so srdcom.“ Stredne ťažké plemeno Eskildsen od Meine Weidegans váži 3,5 až 5 kilogramov. Polovica zvierat sa predáva v celku súkromným osobám („Od januára prijímame rezervácie od našich vlaňajších zákazníkov.“), ako aj gastronómii a je k dispozícii výlučne čerstvá v období od jesene do Vianoc. Druhá časť sa zušľachťuje vo viedenskom co-cooking priestore na delikatesy v pohári, v mühlviertelskej salámovej sušičke Saller sa spracováva na husaciu salámu a u špecialistu na údeniny Stefana Windischa z Wiener Neustadt na husacie párky Sacher aj mäsový nákyp (Leberkäse) a predáva sa na vybraných adresách, ako sú pobočky Joseph Brot, šunkáreň Thum vo Viedni, ako aj v Gold.Kost od gastronóma El-Gaucho Michaela Grossauera.

Všetko alebo nič
Markus Josef Lentsch z Gasthaus Zur Dankbarkeit v Podersdorfe, ktorý si pestuje úctu k produktu rovnako ako jeho otec a ktorý pri kvalite nerobí žiadne kompromisy (ak Neusiedlerské jazero už neposkytuje veľké exempláre, hostinský zubáča dôsledne vyraďuje z jedálneho lístka namiesto toho, aby ho kupoval z chovu), sa už niekoľko rokov spolieha na Scheiblauerove pasienkové husi, ktoré nesú označenie Slow-Food-Austria. Lentsch patrí k jeho najsilnejším odberateľom – niet divu, veď obdobie husacích hodov je prakticky jeho domáca pôda. „Burgenland bez husi nejde, koniec koncov svätý Martin je náš krajinský patrón a ten sa predsa schoval v husíne.“ Na jeseň skončí v rúre jeho šéfkuchára Josefa Roissa približne 200 husí. Objednáva si ich od Scheiblauera v celku. Pritom je logistika všetkým, keď sa v podniku Dankbarkeit podáva na stôl takzvaná rodinná hus v celku pre štyri až šesť osôb ako hlavný chod menu. „Vykŕmená hus je upečená do dvoch hodín, ale pasienková hus, ktorú možno prirovnať k maratónskemu bežcovi, pretože má celý život výbeh a dožíva sa dvakrát vyššieho veku ako vykŕmená hus, potrebuje čas aj pri spracovaní. Pri 40 husiach nestíha každá kuchyňa – tam mnohí narážajú na svoje kapacitné limity,“ vie Wolfgang Scheiblauer. Roiss berie túto skutočnosť pokojne. Špecializoval sa v priebehu rokov na to, aby hus pripravoval v dvoch etapách a najprv ju predvaril v pare, čím sa stáva obzvlášť šťavnatou a jemnou, aby ju potom na pečenie vložil do rúry len na 15 až 30 minút – a tá rúra zvládne naraz deväť vtákov. Aj keď je príprava všetkým, neznamená to, že sa tím v čase husacích hodov nezapotí. Koniec koncov treba vyrobiť 1 000 porcií servítkovej knedle, vyformovať stovky zemiakových knedlí a vyrobiť kilogramy krájanej červenej kapusty s červeným vínom, pomarančovou a jablkovou šťavou, ako aj povinnými koreninami pozostávajúcimi z klinčekov, škorice, soli, korenia a trochy cukru.

V 40 minút jazdy vzdialenej reštaurácii Taubenkobel stojí pri sporáku patrón a šéfkuchár Alain Weissgerber a takisto sa pripravuje na obdobie husacích hodov, ktoré ohlasuje koniec sezóny v Taubenkobel, skôr než sa pred vianočným obdobím rozbehne každoročná pop-up reštaurácia na vždy novom neobvyklom mieste vo Viedni. Hus musí byť ako u Lentscha pripravená klasicky a aspoň v lahôdkárstve to nejde ani bez typických príloh. V susednom Taubenkobel sa šesťchodové menu „Všetko z husi“ na jedálnom lístku číta s chodmi ako husacia pečeň s údeným úhorom a hráškom, husacia pečeň en torchon (na ktorú Weissgerber marinuje pečeň so soľou, korením, koňakom, sherry a sladkým vínom a pošíruje v utierke) s bazou a lesným makom a plnený husací krk s omáčkou z perigordských hľuzoviek subtílnejšie a prepracovanejšie. Celá hus ale ako hlavný chod nesmie chýbať ani tu. Roky si ju Weissgerber objednával u Ericha Stekovicsa, ktorý ho v časoch Blaue Gans vo Weidene zásoboval až 400 husami („Každé tri dni prišlo 50 husí.“), ktoré mohli ako svoj životný priestor využívať ovocný sad kráľa paradajok. Po tom, čo Stekovics chov husí ukončil, je to Scheiblauer, kto Weissgerbera každý rok zásobuje celými husami, stehnami a korpusmi. To, že husi nie sú k dispozícii s kalibrovanou hmotnosťou, špičkový kuchár akceptuje: „Jedna má 4,5 kilogramu, druhá 3,8. Mnohí kolegovia by si to takto neobjednali, pretože vždy chcú krájať rovnaké porcie. Ale pri produkte, akým sú pasienkové husi, človek sám nemá vplyv na veľkosť – jedna jednoducho žerie viac, druhá menej.“ Pri spracovaní pasienkovej husi špičkový kuchár prisahá na metódu, ktorá sa mu roky osvedčuje: „Raz ju v celku povarím, potom stiahnem hrniec z ohňa a nechám ju v ňom cez noc ťahať spolu s koreninami, jablkami a cibuľou. Vďaka tomu je mäso neuveriteľne šťavnaté a hus musí potom na druhý deň ísť do rúry už len na hodinu.“ Vo dvojici ponorí špičkový kuchár do jedného hrnca šesť husí naraz – to dáva tušiť, aké rozmery sú nevyhnutné. „Ďalšou výhodou je, že aromatický vývar potom môžem ďalej použiť na polievku, ku ktorej sa podáva pečená pečeň, konfitované srdcia a maslová brioška.“

Vo Viedni oslavuje Harald Brunner iného vtáka. Vášeň pre hydinu objavila táto kuchárska legenda so záľubou v červených outfitoch už v detstve: „Ako šesťročný som bol fascinovaný špeciálne okorenenými grilovanými kurčatami na hasičských slávnostiach. Okrem toho moja stará mama robila tú najlepšiu slepačiu polievku – niečo také dnes už ani nedostanete.“ Zodpovedajúcim spôsobom zaťažený a inšpirovaný históriou opradenou francúzskou kačacou reštauráciou La Tour d'Argent – v ktorej sa od roku 1890 podáva špeciálne kačacie jedlo, ktoré v roku 2003 prekonalo miliónovú hranicu a pri návšteve reštaurácie patrí k povinnému programu – objavil Brunner pre seba aj tohto vodného vtáka. Vzniklo kačacie jedlo, ktoré sa v priebehu rokov vyvinulo na signature dish, ktoré dnes, ako 60-ročný, varí vo svojom hostinci Harald Brunner im Servitenviertel celý rok pre svoju fanúšikovskú základňu. Brunner okorení vtáka, ktorého odoberá od rodiny Sallmanshoferovcov v dolnorakúskom Rohr am Gebirge, najprv na vnútornej strane rozdrvenou zmesou nového korenia, sladkého drievka, badiánu, semien koriandra, soli a kampotského korenia, naplní ho jablkami a pomarančmi a nechá ingrediencie pol dňa („alebo najlepšie celý“) vsiaknuť. Následne sa kačica stáva v troch ďalších etapách šťavnatou zvnútra a chrumkavou zvonka: Brunner mäso najprv dusí v pare, potom pri rovnakej teplote prepne na horný/spodný ohrev a po hodine zvýši na 180/190 stupňov. „Väčšina ľudí robí tú chybu, že kačicu pečie tak dlho, až kým nie je suchá a tuhá. Extrémne dôležité je tiež neustále ju polievať vlastným tukom a šťavou; a nezabudnúť ju nechať po pečení postáť, než ju naporciujete.“ Prsia a stehná špičkový kuchár krátko oflambuje pri 200 stupňoch („Aby bola poriadne pekná chrumkavá.“), a servíruje ich so surovou marinovanou, sladko-štipľavou hlávkovou kapustou s čili a zázvorom, ako aj so škvarkovými knedľami, ktoré v hostinci vyrába vždy z hornorakúskeho kysnutého cesta a ktoré sú také tenké, že pri prvom nakrojení odhalia svoje chrumkavé vnútro.

„Kačica je jednoducho viac pre mňa,“ priznáva otvorene aj mühlviertelský špičkový kuchár Philip Rachinger. „Jednoducho mi viac chutí mastnejšie mäso a po zrení sa dá upiecť pekne ružovo.“ Zásobovaný je mulardími kačicami, ktoré vyrástli u Wolfganga Schietza na len 21 kilometrov vzdialenom Greanerhofe. Celkovo tam žije 150 kačíc popri 700 husiach a 60 kusoch hovädzieho dobytka na farme, „kde sa zastavil čas“, nadchýna sa Rachinger. Tu sa vodné vtáky kolísajú medzi starými ovocnými stromami, plávajú v rybníku a môžu sa živiť červíkmi, vodnými živočíchmi a vlastnoručne pestovaným obilím. Pre svoju reštauráciu si špičkový kuchár od jesene objednáva okrem divých kačíc od poľovníkov z Šumavy aj Schietzove kačice, ktoré v náročnom jedle rozpracováva do detailov: Inšpiroval ho k tomu kanadský hosťujúci kuchár Matt Abergel z yakitori reštaurácie Yard Bird v Hongkongu, ktorý sa špecializuje na spracovanie mnohých častí kurčaťa, od krku až po chvost, „a rozobrať ich na 48 kusov“. Rachinger si najprv zoberie na mušku vnútornosti kačice, napichne srdce a žalúdok, ale aj časti krídel, na špajdľu, griluje ich nad otvoreným ohňom a podáva k tomu svoju verziu sladko-kyslej ponzu omáčky, ktorú vyvarí z fermentovanej šťavy zo sliviek a sójovej omáčky a naaranžuje na malý tanier so špajdľou. Do stredu položí ružovo pečené kačacie prsia na ich krmive (popcorn z kukurice a obilia) a artičokový flan a kulinárske divadlo finalizuje plneným kačacím krkom, ktorý Rachinger podáva ako interpretáciu „Breinwurst“ (krvavičky s krúpami): Namiesto čriev plnených bravčovým mäsom a obilím ide do krku obilie fermentované s Koji, „to chutí super elegantne a decentne po šampinónoch“, ku ktorému Rachinger vyrába intenzívne consommé s rýdzikmi, ktoré sú známe tým, že v lese šíria jemnú vôňu po topinamburoch. Alebo mäso niekoľko týždňov nechá zrieť v Dry Ager, prsia opečie na korpuse a kombinuje ich s topinamburovo-zemiakovým flanom, sladkými zemiakmi a kimchi – ktoré dodáva jedlu vďaka svojej slanosti ešte viac hĺbky – a tanier finalizuje chrumkavým „Polsterzipf“ (lístkové cesto), ktoré plní penou z kačacej pečene a ríbezľovým džemom.
Až desať kačíc týždenne odovzdá Schietz pri vstupe pre dodávateľov kuchárskemu tímu. S neskorou jeseňou potom pribudnú aj husi, ktoré farmár poráža výlučne na objednávku na vlastnej farme („Mrazené u mňa neexistuje.“). U Rachingera patria ku klasickým prílohám okrem červenej kapusty mimochodom nie žemľové knedle alebo zemiakové knedle, ale predovšetkým krokety, „pretože tie sú jednoducho mojím detstvom“. Na martinskú hus sa teda pri návšteve Mühltalhofu možno spoľahnúť. Len jednu ingredienciu Rachinger kategoricky vylučuje: glazované gaštany. Neotrasiteľné vysvetlenie kuchára k tomu: „Tie je také namáhavé ošúpať – to ma nezaujíma.“ —

Herta Schneider a jej „voľnobežky“: Pasienkové husi sú na južnoburgen-
landských plochách na cestách po celý deň.

„Pri produkte, akým sú pasienkové husi, človek nemá vplyv na veľkosť – jedna jednoducho žerie viac, druhá menej.“
Alain Weissgerber

Ručne kŕmi mühlviertelský farmár Wolfgang Schietz svoje snehobiele mulardie kačice,
ktoré Philip Rachinger spracováva v reštaurácii Ois.

„U nás sa husi nevykrmujú kŕmnymi zmesami. Žerú to, čo zodpovedá ich prirodzenosti – a to je pasienková tráva.“
Wolfgang Scheiblauer

Adresy:
Harald Brunner im Servitenviertel
Servitengasse 7, 1090 Viedeň
T 01/413 03 13
haraldbrunner.at

Ois
Unternberg 6, 4120 Neufelden
T 07282/62 58
muehltalhof.at

Taubenkobel
Hauptstraße 33
7081 Schützen am Gebirge
T 02684/22 97
taubenkobel.at

Zur Dankbarkeit
Hauptstraße 39
7141 Podersdorf am See
T 02177/22 23
dankbarkeit.at

Meine Weidegans
Internetový obchod:
meineweidegans.at

Greanerhof
Stefan Schietz
Neuschlag 7
4184 St. Stefan Afiesl

Herta Schneider
Dorfstraße 46
7474 Eisenberg an der Pinka

Dolomitengans & Co
Lavant 69
9906 Lavant
dolomitengans.at

K receptom:
Kačacie prsia s topinamburom, listami sladkých zemiakov, tekvicou & hruškou
Philip Rachinger, Ois, Neufelden

Neodolateľná kačica s čili kapustou a škvarkovými knedľami
Harald Brunner, Harald Brunner im Servitenviertel, Viedeň

Celá hus s červenou kapustou, servítkovými & zemiakovými knedľami
Josef Roiss, Zur Dankbarkeit, Podersdorf

Číra husacia polievka s vložkou a maslovou brioškou
Alain Weissgerber, Taubenkobel, Schützen am Gebirge

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!