A-La-Carte

O dobrej klíme (2019/4)

Teraz už o klíme hovoria všetci. U nás to tak bolo vždy. Sotva existuje stretnutie kuchárov a kuchárok, na ktorom by sa o tom odjakživa nehovorilo. „Dobrá klíma“ je totiž predpokladom mnohých vecí. Napríklad pre prácu, ktorú máte radi, pre veselých zamestnancov a, som o tom presvedčená, aj pre dobrú kuchyňu.


Ak sa niečo „vyhrocuje“, hovoríme oveľa menej o zeleninovej polievke než o nálade, proti ktorej sa vzostup častíc CO2 zdá taký neškodný ako mydlové bubliny. Vzduch vie byť hustý a čoraz hustejší, takmer sa dá krájať a občas vraj už aj lietali nože. Aspoň to hovoria kuchári s veľkými skúsenosťami. Kedysi, tak sa chvália na svojich stretnutiach o klíme pri stánku s klobásami rovnako ako na okraji Trophée Gourmet, by sous-chef takmer pribil cukrára vidličkou na mäso o stenu, len vďaka odvážnemu zásahu panvicou bol hod odklonený a napokon skončil v lýtku Susi pri studenej kuchyni (jej funkciu vtedy volali ešte „šalátrka“, a čo iné sa o nej hovorilo, tu nemôžem zopakovať).

Samozrejme, keď sa teraz hovorí o klíme, ide o globálne otepľovanie. Takpovediac hustý vzduch globálne. Pre svoj nový kriminálny román som veľa na túto tému skúmala. A vždy znova som stála v kuchyni starej školy, potila sa a varila. Akosi verím, že naše klimatické javy nie sú až také odlišné. To, čo spôsobil človek, môže otráviť atmosféru. A tam aj tam sú takí, ktorí tvrdia, že je to všetko celkom prirodzené a nevyhnutné. Pretože bohmi daná hladina testosterónu sous-chefa je jednoducho vyššia ako jeho schopnosť presadiť sa v rozumnej diskusii. Čo za to môže, že robí to, čo vie lepšie? Teda hádzať vidličky a nože namiesto argumentovania? A, na druhej strane, čo by sme mohli zmeniť na tom, že existuje CO2? Vždy existovalo a je vlastne dokonca životne dôležité. Okrem toho: Kravy jednoducho odgrgávajú metán. Poznám ľudí, ktorí po treťom pive odgrgávajú klimaticky škodlivejšie veci.

Lenže: Ak chce niekto prežiť alebo dokonca dobre žiť, potom je „klíma“ rozhodujúca. Mimochodom, platí to aj pre vyhrotenú atmosféru v našich takzvaných sociálnych médiách. Čo všetko sa tam zúrivo a v rovnako rýchlom tempe komentuje, o čom by človek kedysi nemal ani názor. Pretože len málo z tohto spontánneho odpadu by prežilo dlhšie prepravné trasy. Veľké kolektívne pobúrenie cez listy? Nepredstaviteľné. Aj e-maily sú na to príliš pomalé. Rýchlo a stále rýchlejšie, aj to poznáme z kuchyne, ale u nás ide o to, aby ľudia neboli zásobovaní odpadom, ale čo najchutnejším jedlom. A: Horúci vzduch a paru používame na to, aby sme varili zemiaky. Aspoň aj.

Ale späť ku klíme nás všetkých, tej svetovej. Tam momentálne zúria skutočné náboženské vojny. Jasné, dá sa tiež tvrdiť, že Zem je doska. Prečo nevyhlásiť, že slnečné vetry môžu za čoraz horúcejšie letá? Alebo nejakí sprisahaneckí sprisahanci, ktorí len robia, že sa otepľuje, pretože tým… čo všetko údajne chcú. Jednoducho sprisahať sa. Faktom je, pravdaže: Neskôr švédsky nositeľ Nobelovej ceny Svante Arrhenius už v roku 1896 vypočítal, že zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére by viedlo k zvýšeniu teploty o štyri až šesť stupňov. A už v tridsiatych rokoch minulého storočia sa v odbornej literatúre diskutovalo o súvislosti medzi pozorovaným globálnym otepľovaním a nárastom CO2 v dôsledku industrializácie. V päťdesiatych rokoch sa potom podarilo dokázať, že koncentrácia CO2 v atmosfére skutočne stúpa a že je spôsobená človekom. Existuje predsa izotopová analýza. A tá ukázala, že veľmi veľa častíc uhlíka pochádza z fosílnych palív. V sedemdesiatych rokoch dokonca aj Národná akadémia vied v USA varovala pred globálnym otepľovaním spôsobeným človekom. Jednoducho existujú, tie fakty. Teda. A teraz máme práve v USA prezidenta, ktorý verí, že za klimatickou krízou stoja Číňania.

Predstavujem si, ako spoločne s podobnými hlupákmi à la Bolsonaro a Salvini pochoduje až na pomyselný koniec plochej Zeme a potom spadne. Ale nanešťastie, nie všetko, čo si človek želá, sa splní. Niekedy je realita proti.

Čo však robiť? Ak vôbec niečo? Sú aj takí súčasníci, ktorí si myslia, že Zem by bola bez ľudí aj tak oveľa krajšia. Akoby starý song Georga Kreislera „Aký krásny by bol Viedeň bez Viedenčanov“ spopularizovaný celosvetovo… Dôkaz sa, pravdaže, nedožijú. Ja osobne považujem našu rasu napriek najpodivnejším prejavom za zachovaniahodnú. Božia zverinica je, ako vieme, veľká a tak by to malo aj zostať. Máme to – zatiaľ – vo svojich rukách.

Jasné, že sú tu teraz aj spásonosné misie, takpovediac druhá strana náboženskej vojny, guruovia, ktorí presne vedia, čo máme robiť a čo máme nechať. Vegánsky sa máme v budúcnosti stravovať, hovoria… Vegáni. Len to zachráni svet. Pretože kravy a ovce produkujú klimatický plyn metán a zjedia nám naše skutočné krmivo. Jednoducho zeleň. A ekologická stopa svine je vraj oveľa väčšia ako u sójových bôbov. Jasná vec, tie nemôžu utiecť. Ani pred záchrankyňou klímy. Hoci: Ak sójový bôb stojí na americkom kontinente, polievaný, potom priemyselne pozberaný, spracovaný, zabalený a transportovaný tisíce kilometrov, potom sa môže stať, že prehrá proti voľne žijúcej mangalici z Weinviertelu. Predpokladajúc, že ju zjeme aj tu. Nič nevyhodíme. A z veľa tuku necháme vyzrieť úžasnú masť lardo.

Apropo regionálne: Už dlhšie sa propaguje, že u niektorých príde na (hostinský) stôl len to, čo možno vidieť z najbližšej veže kostola. Verím im, aspoň u nás v regióne a keď najbližší kostol stojí na kopci. Pretože odtiaľ možno za dobrého počasia vidieť na celú Viedeň a jej okolie. Možno je tým myslené aj to, čo „rastie“ v rôznych veľkoskladoch tohto regiónu. Pretože so soľou je to inak ťažké. S mnohým iným, čo naša deľba práce priniesla, tiež. Alebo by mal v budúcnosti každý vedľa podniku mať vlastnú záhradu, vlastný statok? Poznám, pravdaže, vynikajúcich kuchárov, ktorých zelený palec je tak nevyvinutý, že u nich vädnú aj plastové rastliny. A nie každý má elán, verejnú prezentáciu a zodpovedajúcich priateľov ako Sarah Wiener, aby popri reštauráciách prevádzkoval aj bio-ukážkový statok.

Hoci misionárky a hľadači veží kostolov majú, samozrejme, aj pravdu: Záleží na tom, či sa staráme, alebo kráčame s hlupákmi smerom ku koncu sveta. Priemyselné mäso je škodlivé. Pre klímu, pre naše zdravie, pre našich poľnohospodárov naokolo, ktorí nikdy nemôžu produkovať za také ceny. Ak vznikne viac povedomia o tom, potom bude zrejme čoraz viac ľuďom jasné, že dobré regionálne mäso nielen v luxusnom podniku (hoci… práve tam milujú až príliš často mäso zďaleka, v tomto prípade práve to z ušľachtilej kategórie), ale aj v hostinci musí niečo stáť. Za to však nechutí ako mŕtvoly z mrazničky, ktoré boli vozené cez pol zemegule. A aj viac využívať zeleninu a ovocie, ktoré práve rastie vedľa, nie je len dobré pre klímu Zeme. Na vidieku to máme o niečo ľahšie – je to aj spravodlivé, v mnohom inom to máme aj tak komplikovanejšie. K nám v sezóne cukety chodí Christa Krexner a prináša to, čo ona a jej svokra práve pozbierali. A keď poľovník zastrelí srnca, a druhý tiež, potom v najbližšom čase bude jednoducho veľa srnčieho v ponuke. A majster Buchinger, ktorého by som občas za také spontánne prebytky mohla poslať tam, kde už nie je CO2, je jednoducho vyzvaný, aby vymyslel nové recepty, nové kombinácie. Tak sa stáva, že cukety podporujú našu mentálnu pohyblivosť. Mohli by sme z toho, samozrejme, urobiť aj dogmu. Cukety zvyšujú kreativitu! Nič nie je totiž také krásne ako zovšeobecňovanie.

Ale dá sa, klišé o správnych Nemcoch si odpustím, aj oveľa presnejšie než s našou cuketovou filozofiou. Medzitým existuje aplikácia, ktorá, ako som čítala na internete nás všetkých, má „pomáhať gastronómom variť udržateľné menu“. Aspoň že „vzniká asi 15 až 20 percent všetkých emisií skleníkových plynov v Nemecku pri výrobe, pri preprave a pri spracovaní potravín“. S týmto programom by „kuchári mohli určiť hodnotu CO2 jedál na gram presne“ a svoju jedálnu lístok navrhnúť klimaticky priateľsky. Môže to byť tak, že s ochranou klímy sa robia aj – dobré – obchody? Aby sme však nenechali len vežu kostola, ale celú dedinu v dedine: Mne je to stále stokrát milšie než všetci, ktorí zničenie životného prostredia a zvieracími fabriky zarábajú oveľa viac peňazí.

Hoci verím, že k spoločnej záchrane klímy sa dá pristupovať aj inak. Našťastie v našej časti sveta existujú alternatívy. Takže by sme častejšie mali používať niečo z okolia než niečo zďaleka. Skôr variť menej mäsa a viac kreatívneho zo zeleniny, cestovín, zemiakov. Oveľa častejšie využívať čerstvé než hlbokozmrazené. LED lampy budeme, pravdaže, stále potrebovať, pretože svätožiaru za to žiadnu nedostaneme. Len rozmanitejšiu kuchyňu. A milých dodávateľov. Poľovníkov, ktorí sa zastavia na pivo. Dobytkárskych barónov odvedľa. A možno všeobecný príspevok k naliehavo potrebnému uvoľneniu. Jednoducho pre „dobrú klímu“.

Eva Rossmann bola novinárka, kým sa s krimi románmi o Mire Valensky stala autorkou bestsellerov. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera „Zur Alten Schule“.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!