O krásnom zdaní hviezd a čiapok
Text od Evy Rossmannovej Ilustrácia: Peter Zolly
Jednoducho skvelé, toto miesto: Kuchár, majster, remeselník a umelec v jednom, pritom vždy usilovný, od rána do večera pri sporáku. Jedlá, tam by sa nejeden Francúz mohol niečo priučiť pri demiglace, nehovoriac o strednom kúsku z turbota so restovanými domácimi kuriatkami alebo vežičke z jelenieho filetu a husacej pečene. Obsluha: vždy priateľská, nikdy netreba čakať dlhšie ako dve minúty, než vám vysvetlia a nalejú desať otvorených špičkových bielych vín, na želanie aj len po šestnástinkách litra. A tie ceny: naozaj mierne, treba povedať, sotva drahšie než v krčme za rohom, ale žiadne porovnanie. A ako starostlivo je všetko naservírované. Krásne taniere, ťažký strieborný príbor. Veľké menu za 39,-, no naozaj, tam musíte ísť. Kuchár má byť v blízkej budúcnosti vo všetkých sprievodcoch hodnotený lepšie? Čože? Kedy som tam bola naposledy? Človek má predsa toľko práce. Bude to už rok. A je to trochu mimo, hoci nie ďaleko. Mimochodom: hľuzovky, majú úžasný zdroj na hľuzovky, to si jednoducho nesmiete nechať ujsť ... sen!
Sen, povedal kuchár, keď dostal prvé ocenenia, vtedy, v prvom vlastnom hostinci. Teraz sa pýta, či sa jeho sen skončil. Jeho žena má zo 14-hodinového pracovného dňa ako someliérka niečo ako trvalú migrénu, jeho dcéra radšej študuje psychológiu, než aby čašníčila alebo vôbec pomyslela na to, že by prevzala podnik. Hlavnému čašníkovi sa podarilo vďaka ostrohe na päte a večne zapálenému ramenu odísť do predčasného dôchodku, cukrár, ktorého zamestnal, aby stačil pri dezertoch, šalie, pretože má novú priateľku, jeho zástupca šéfkuchára má ponuku od malého gastronomického cisára s príliš veľkým počtom podnikov. Inšpektor práce nie je spokojný s evidenciou pracovného času. Všetko toto a aj neustále bolesti žalúdka by sa dali ešte zniesť, ale je tu ten ľútostivý úsmev inak takej milej daňovej poradkyne, že mu to predsa stále hovorili, že to jednoducho už nevychádza: mzdové náklady a náklady na tovar a náklady na úvery a zo hviezd a čiapok sa človek nenaje.
Kuchár premýšľa: Pokračuje ďalej, verí, že teraz konečne prídu všetci tí, ktorí chceli vždy prísť, ktorí mu šepkali, že je jednoducho príliš lacný, pri jeho kvalitách by mal ceny zvýšiť, ba musí – aby potom šli do vedľajšej dediny na extra veľký, extra lacný rezeň. Dúfa, že sa z nadšených jednorazových hostí stanú stáli hostia, že bude aj tento rok opäť u všetkých hodnotený lepšie, že bude môcť opäť raz týždeň variť v televízii? Okrem toho by mal investovať do lepšej obrusovej bielizne, biele ľanové obrusy už nepôsobia celkom čisto, musia žiariť, damask, to je dlžný svojej povesti. A do stroja na leštenie striebra. Príbory si kúpil po prvých skvelých novinových článkoch, ale vtedy bola stará mama ešte aktívna a mala radosť z toho, že pomáha. Potreboval by zimnú záhradu, viac miest, samozrejme, cez týždeň nie je vždy plno, to súvisí s polohou, ale cez víkend ...
Alebo skončiť. Vzdať sa. Žiadny krach, zatiaľ ešte nie. Čo zostáva, sú ocenenia, oveľa viac, než o akých kedy sníval, aj keď mal aj vtedy ako učeň svoje sny. Ale čo potom? Veď sa nič iné neučil. Pracovať ako kuchár pre korporáciu? Alebo dokonca pre nejakého človeka s peniazmi, ktorý mu potom bude rozprávať, ako funguje gastronómia? Byť závislý? To radšej utiecť, ísť na rok na loď – ale hopla, nikoho nad 35 neberú.
Z dedinského hostinca to dotiahol až na renomovanú reštauráciu. S usilovnosťou a nasadením a priazňou kritikov. Od pečeného kotleta až k domácemu hľuzovkovému lardu.
Sú už medzi jeho kolegami takí, ktorí sa nevedia nabažiť, ktorí chcú jazdiť na väčšom aute než ich hostia. Ten typ, čo strká svoju širokú tvár do každej spoločenskej rubriky, skutočne skrachoval, niet divu. Celebrity a mediálnych ľudí kŕmil zadarmo, Porsche, Rolex, údajne aj mladú priateľku. Stále varí. Jeho draho prestavaná reštaurácia patrí banke, možno aj viacerým, ale predaj by priniesol bankám tak málo, že ho nechajú pokračovať. A napokon, aj bankoví riaditelia radi dobre jedia, hlavne ak je to zadarmo, pretože reštaurácia fakticky patrí im – alebo aspoň firme. Chce dokonca rozširovať. Banky to majú zaplatiť, hovorí sa.
Musí všetko rásť, aby to bolo dobré, lepšie?
Kuchár s vysnívanou reštauráciou vrátane hľuzovkového larda a miernych cien je, samozrejme, rovnako výplodom mojej fantázie ako statusom posadnutý krachár s bankovým spojením. Alebo existujú podobné prípady aj v realite? Bol tam predsa ten, ktorý ... a tá, ktorá ... Krásne zdaní a čo sa za ním skrýva. O tom nie sú len moje kriminálne romány. V mojom druhom živote ako kuchárka som zistila, že z lesku hviezd a čiapok neskoro v noci, keď sa účtuje, často veľa nezostáva. Sám si za to môže, dalo by sa povedať, a nie je ani dôvod na všeobecné nariekanie. Ale možno na zamyslenie sa nad tým, prečo – nielen v Rakúsku – čoraz častejšie krachujú práve vysoko hodnotené a dekorované reštaurácie na financiách.
Sú tu tí reštaurační nakupujúci, tí, ktorí sa sami považujú za smotánku, pretože sú okamžite v každej dobrej reštaurácii – a potom idú ďalej s karavánou tých, pri ktorých je vlastne jedno, čo zjedli. Hlavne, že tam boli skôr. Opatrnosť je potrebná najmä vtedy, ak spájajú nadšenú chválu s kritikou iných reštaurácií – a keď prichádzajú s radami: človek sa v tom predsa vyzná, strieborné príbory musia byť prinajmenšom vtedy, keď ide o hviezdu a ochrana zvierat sem či tam, od určitej úrovne musí byť na jedálnom lístku husacia pečeň. Videli ste už niekedy slávnu francúzsku reštauráciu bez jedla z husacej pečene? No vidíte. A hladní hostinskí, bažiaci po ešte viacerých oceneniach a horúčkovito túžiaci po uznaní, chvále, láske, investujú. Lepší príbor, lepší riad, lepšie poháre, jedna sila navyše v obsluhe, jeden kuchár navyše v kuchyni, luxusné produkty, chce sa im ísť hore, potia sa a prinášajú obete ... a kto nemyslí až tak skromne, dopraje si rýchlo aj trochu luxusu sám, konečne top auto, konečne dom, chce udržať krok s hosťami a okrem toho, na leasing ide veľa, kedy, keď nie teraz vo vzostupnej fáze. Pri 16-hodinovom pracovnom dni si chce človek aj sám niečo zo života užiť ...
Takže sa nakupuje, podľa profilu osobnosti viac pre seba alebo viac pre podnik, lenže stredný kúsok z turbota, ak nikto nepríde, kto by ho zjedol, znamená väčšiu stratu, než keď vyprší balíček párkov. Nedávno gurmán básnil o kvalitách rakúskych reštaurácií a tvrdil, že väčšina je príliš lacná. Mali by svoje menu ponúkať za 100,- eur, za hlavný chod s kvalitným produktom by sa malo dať pýtať aj 40,- eur alebo viac. Veľmi milé. A určite dobre myslené. Lenže ďaleko od reality: Dobre jesť je síce v móde (našťastie), ale aj v tej malej vrstve, ktorá by sa na peniaze nemusela pozerať, sa ešte nepresadilo, že dobré jedlo predsa len niečo stojí.
So sebavykorisťovaním, s vykorisťovaním rodinných príslušníkov (bolo by veľmi zaujímavé zistiť, koľko top reštaurácií vyrástlo bez rodinných väzieb), s dôverou v budúcnosť a ešte viac chvály a hviezd ide veľa – ale či ide všetko?
Vlastne sú ocenenia len uznaním a poďakovaním za to, čo už existuje, za to, čo sa už vychutnalo. Kto hovorí, že reštaurácia má väčšiu hodnotu, ak má strieborný príbor a husaciu pečeň?
Priznávam, najmä v mojich začiatkoch u Buchingera som ho sekírovala a práve po takých veciach ako strieborný príbor (nie po husacej pečeni, na mučenie zvierat si nepotrpím) som nariekala. Bolo to menej jeho vysvetlenie, že už videl dosť strieborných príborov pre svoj život, ako skutočný incident, ktorý ma priviedol k premýšľaniu: Leto, naša záhrada je plná. V dňoch, ako sú tieto, potrebujete aj zásuvku s rezervným príborom. Dobre tak. E-mail prišiel o niekoľko dní neskôr. Hosť sa trpko sťažoval na to, že v záhrade jedného (!) „reštaurácie s čiapkami“ musel jesť s príborom z Ikey. Jedlo bolo síce vynikajúce, ale nemali by mu ho kaziť takýmto urážlivým činom. O čo tu vlastne ide? Nie je slušný priemyselný dizajn (aj tak použitý len výnimočne) dosť dobrý? Bol by urazený hosť ochotný primerane viac platiť za vznešené prestieranie? A: Je to vlastne také dôležité? Pre koho?
Buchingerove futbalové prirovnania v kuchyni sú legendárne. Môže byť, že to jedného či druhého učňa už otravovalo, keď ho (či už futbalista alebo nie) poháňal poznámkou, že v pokutovom území súpera netreba dlho pozerať, ale konať, byť rýchly, strieľať. Ale to, čo nedávno povedal, som si zapamätala: „Futbalisti sa už správajú, akoby išlo o bitku pri Tróji. U nás je to ako vo futbale – práve špičkoví kuchári sa berú jednoducho príliš vážne.“ Môže byť, že sa mu hovorí ľahšie než iným. Ocenenia už mal, nepotrebuje ich v takej miere. A radšej než Porsche má svoj starý Landrover, tam môže aj pes Herkules bez problémov cestovať.
A ešte jedna paralela s futbalom mi napadá: Futbalové kluby sa blížia k postupu, k majstrovskému titulu, veria, že musia nakúpiť ešte lepších hráčov, trénerov, tréningové podmienky, snívajú o tom, že sa dostanú do medzinárodných súťaží, už teraz rátajú s peniazmi, ktoré sa tam dajú zarobiť, investujú, mužstvo sa napriek tomu nedostane do Ligy majstrov, takže treba investovať ešte viac. Ak za tým nestojí veľkorysý sponzor (zaujímavé, že niekto financuje futbalové mužstvo aj reštauráciu), na konci stojí krach. Dohrané. Dovarené. Alebo prinajmenšom späť na štart.
Troch menej boja a kŕčov, trocha viac radosti zo hry by urobilo mnohé veci ľahšími. Dokonca aj zaobchádzanie s úspechom. Ale to sa pravdepodobne vzťahuje na život ako celok.