A-La-Carte

Z ruky do úst (2011/1)

Stolové náčinie – prístup k forme, používaniu a materiálu


Z ruky do úst

Text: Martin Hablesreiter & Sonja Stummerer Fotografie: iStockphoto

Či už lyžicou, vidličkou, paličkami alebo prstami: spôsob, akým jeme, je kultúrne podmienený. A bez ohľadu na to, akým spôsobom si vkladáme jedlo do úst, tento proces si v každom prípade vyžaduje značnú zručnosť. Dokonca aj jedenie prstami vôbec nie je také jednoduché, ako sa môže zdať. Práve naopak, mnohí Európania sú pri tom veľmi neobratní. Skúšali ste už niekedy jesť jogurt rukou? Nehovoriac o guláši, zemiakovom šaláte alebo vanilkovom pudingu. Ale aj jedenie pomocou náčinia sa treba naučiť. Pretože stolovacie náčinie, ktoré sa vyvinulo v priebehu civilizácie, je rovnako ako jeho ovládanie zložité, namáhavé a jeho zmysel je často ťažké prekuknúť.

Najstarším – a dodnes najmenej sporným – stolovacím nástrojom je lyžica. Sprevádza nás denne, po celý život, od kolísky až po ten moment, kedy ju, práve tú lyžicu, opäť odovzdáme. Podľa dizajnového vzoru dutej ruky vytvarovanej do podoby naberačky slúži už tisícročia na dopravu tekutej a kašovitej stravy do úst. Keďže je okrúhla a tupá, je zároveň aj jediným neškodným

príborovým dielom, pretože vidlička aj nôž sa vyvinuli zo zbraní. V stredoveku bolo preto privilegované právo používať pri stole nôž vyhradené len niekoľkým málo účastníkom. Všetci ostatní si museli jedlo naberať do úst lyžicou, prstami alebo krajcami chleba. Dokonca aj dnes je používanie noža obmedzené rôznymi predpismi: napríklad chlieb sa pri stole smie vždy len lámať a nikdy nie krájať, rovnako ako knedle alebo šalát.

Najmladším prírastkom do európskej príborovej trilógie je vidlička. Rimania síce používali dvojhroté ražne na porciovanie a servírovanie, svoje jedlá však pri stole jedli už nakrájané a vkladali si ich do úst prstami alebo pomocou kúskov chleba. Myšlienka vidličky ako stolovacieho nástroja sa zrodila najprv v období renesancie, a to u talianskych šľachtičien, ktoré používali dezertné vidličky, aby si neušpinili prsty od silno farbiaceho ovocia, ako sú čučoriedky. Katarína Medicejská potom priniesla vidličku, tak ako mnohé iné kulinárske zvyky, do Paríža, keď sa v roku 1533 vydala za francúzskeho kráľa. A keďže Francúzsko bolo v tom čase určujúce v otázkach módnych trendov a etikety, odtiaľ sa vidlička postupne – veľmi pomaly, aby sme boli presní – presadila v celej Európe.

Jej tvar sa v priebehu času vyvinul z jednoduchých ražňov cez dvojhrotý nástroj až po dnešný, troj- alebo štvorhrotý nástroj s lopatkovitou „plochou“. Napriek tomu formálna asociácia s diabolským trojzubcom ešte dlho strašila v hlavách mnohých veriacich ľudí. Cirkev urobila svoje, aby tento nový stolovací nástroj poriadne očiernila. Obávali sa, že jeho používaním zaniknú dobré mravy pri stole, takže sa vidlička definitívne presadila až v 18. storočí! Podobne emocionálne dnes diskutujeme o rýchlom občerstvení, hamburgeroch, hranolčekoch alebo jedení pred televízorom: uvádzané argumenty sú pritom často zarážajúco podobné...

Diabol či nie, dnes je vidlička v západnom kultúrnom okruhu stolovacím nástrojom číslo jeden, aj keď sa zďaleka všade nepoužíva rovnakým spôsobom. V USA napríklad steak najprv pokrájajú na malé kúsky, potom položia ľavú ruku na ľavé koleno a jedia ďalej len vidličkou v pravej ruke. Ak Európania v USA jedia európskym spôsobom – teda nožom A vidličkou –, vyvoláva to pohoršenie a nejeden americký spolustolovník pocíti potrebu naučiť svojho náprotivka „správnym“ manierom. A skutočne, Thomas Schäfer-Elmayer na našu otázku potvrdzuje, že je vecou zdvorilosti prispôsobiť sa v zahraničí miestnym zvyklostiam pri stole. Podľa toho by ste v Ázii mali jesť pokiaľ možno paličkami, v Indii prstami a v USA s ľavou rukou pod stolom!

Popri troch základných typoch, noži, vidličke a lyžici, sa dnes na stôl dostáva stolovacie náčinie v nekonečnom množstve variácií. Zatiaľ čo v 18. storočí sa príbor obmedzoval len na tie najpodstatnejšie časti a aj cisárova osobná „jedálenská súprava“ pozostávala len z noža, lyžice, nástroja na špik, dvojhrotej a štvorhrotej vidličky, v meštianstve 19. storočia sa udomácnila móda vytvárať na každé jedlo špeciálne náčinie. Vynálezy ako príbor na ryby, držiak na kosti alebo lyžica na omáčky pochádzajú práve z tohto obdobia. A chuť inovovať v oblasti jedálenského náčinia neustala ani dodnes: medzi najnovšie vynálezy patrí napríklad „spork“ (porovnaj angl. spoon and fork), kombinácia lyžice a vidličky, väčšinou vyrobená z plastu, ktorá je vynikajúca na konzumáciu hotových polievok, karí alebo iného polotekutého rýchleho občerstvenia.

Popri sporkoch, zmrzlinových lyžičkách, nožoch na steaky, vidličkách na ustrice a klieštikoch na homáre zaujme minimalizmus na ázijských stoloch: zdobí ich jediný, jednoducho tvarovaný jedálenský nástroj, ktorý sa používa v páre a len zriedkavo je doplnený lyžicou. Paličky na jedenie sa v Číne používali už 1500 rokov pred Kr., od 7. storočia sú bežné aj v Japonsku. Podobne ako u nás, aj v Ázii platia prísne pravidlá, ako správne s týmto jediným stolovacím nástrojom zaobchádzať. Paličky sa napríklad smú používať len ako kliešte alebo lopatka, nikdy však nie na napichovanie jedla. Ešte horšie faux pas spácha netušiaci cudzinec, ak si paličky zapichne zvislo do misky s ryžou. Toto gesto pochádza z japonského rituálu pohrebu a pri stole je absolútne tabu!

Pôvodne sa paličky vyrábali z bambusu, dnes sú väčšinou z iných druhov dreva, plastu alebo aj kovu. Otázka materiálu je popri tvare a spôsobe používania tretím veľkým bodom diskusie o príboroch. Historicky sa na výrobu príborov používali také rôznorodé materiály ako kosť, roh, slonovina, drevo, striebro alebo zlato. Dnes u nás bežná ušľachtilá oceľ je stále znova a znova terčom kritiky, pretože materiál príboru prirodzene ovplyvňuje chuť konzumovaného jedla.

Tento a iné argumenty radi používajú fanatickí priaznivci jedla, ktoré sa konzumuje rukami (finger food). V skutočnosti príbor ako taký prirodzene podporuje kontrolu pudov pri jedení a pomáha predchádzať telesným žiadostiam, ako je bezhlavé hltanie alebo šmátranie holými prstami v kašiach, pudingoch či tortách.

Stolovanie funguje totiž aj ako rozhranie medzi potravou a telom. Bezprostredný kontakt s jedlom a jeho hmatový pôžitok sa používaním stolovacieho náčinia vytráca. Keď sa nikto nepozerá, radi preto tajne ohmatávame povrch

jedál a pochúťok končekmi prstov a už vtedy môžeme vyvodiť závery o očakávanej chuti. Cítime, či je niečo horúce alebo ľadovo studené, krémové alebo tvrdé, či je povrch porézny, kašovitý alebo chlpatý.

Jedenie prstami prináša radosť, práve preto, že nám to výchova zvyčajne zakazuje. A keďže sa po stáročia jedlo (takmer) bez dodatočných pomôcok, teda prstami, mnohé jedlá sú už svojím zložením predurčené na to, aby sa vkladali do úst rukou. Napríklad pizze sa výborne hodia ako nosný materiál pre iné tekuté alebo mastné prísady, vďaka čomu je používanie tanierov, nožov alebo vidličiek v podstate zbytočné. Nie nadarmo sú dnes ako rýchle občerstvenie opäť také úspešné, pretože okrúhle placky z cesta sa rovnako ako cestoviny alebo suši tradične jedli rukou. Pravdepodobne dodnes na celom svete jedáva prstami približne rovnako veľa ľudí, ako tých, ktorí používajú kovový príbor alebo drevené paličky.

A predsa: Aj keď sa dnes v priemyselných krajinách konzumuje čoraz viac rýchleho občerstvenia a tým opäť častejšie rukami, zaobchádzanie so stolovacím náčiním má aj v dobe moderných potravín naďalej veľký význam. Napríklad pri dizajne hotových jedál.

Veľké koncerny totiž musia pri internacionalizácii svoje produkty prispôsobiť nielen regionálne špecifickým chuťovým preferenciám, ale aj miestnym stravovacím návykom. V téglikoch instantných ramien polievok sa napríklad dĺžka rezancov líši krajinu od krajiny, aby sa prispôsobila príslušnému stolovaciemu náčiniu. V krajinách, kde sa jedia paličkami, sú rezance s dĺžkou 30 cm najdlhšie. Pre tých, čo jedia vidličkou v Európe a USA, sa krájajú na 20 cm a pre Mexičanov, ktorí radi používajú lyžicu, dokonca len na 10 cm. A napokon, výber stolovacieho náčinia môže dokonca ovplyvniť zdravie. Jedenie paličkami napríklad udržuje štíhlosť. Príslušné štúdie ukázali, že s paličkami potrebujete na skonzumovanie rovnakého množstva kalórií podstatne viac času ako s lyžicou alebo prstami. Pomalším jedením sa pocit sýtosti dostaví skôr a riziko prejedania sa klesá. Kultúra stolovania neznamená len vedieť, čo jeme, ale predovšetkým aj to, ako to robíme.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!