O sile a dôstojnosti vytrvalosti
Text Alexander Rabl Fotografie: Christian R. Schulz, Alexander Haselhoff
Vrch sa ľahostajne díva na ruch v údolí a cez okno do svetlom zaliateho baru bratov Obauerovcov. Keby hora premárnila čo i len myšlienku na tie mravce dole v ich rozkošných domčekoch, možno by si povedala: „Dúfam, že si nikto tam dole nemyslí, že ma tým svojím počínaním dokáže čo i len trochu ohúriť. Bola som tu už vtedy, keď ste vy tam dole ešte bývali v korunách stromov a nespali ste v dizajnérskych posteliach. Zdá sa mi, akoby to nebolo až tak dávno, čo ste si piekli drobné zvieratá na otvorenom ohni a nie morské jazyky s broskyňami a zázvorom, alebo ako sa to volá.“ Hora tak, ako tam stojí na slnku, keď sa dvíhajú ranné hmly a aj tí, čo raňajkujú, vidia po ťažkej noci opäť jasnejšie, si pravdepodobne nemyslí vôbec nič. Nevieme to. Možno si predsa len pomyslí: „Na druhej strane by som bola zvedavá, čo títo dvaja blázniví bratia tam dole varia, pretože odtiaľto zhora mám presný prehľad o evidenčných číslach áut, ktoré parkujú pred reštauráciou týchto bratov, a je medzi nimi toľko cudzincov, že to asi nebude náhoda. Viem si celkom dobre predstaviť, že sa tam dole v údolí dá jesť niečo iné ako na chatách, ktoré si postavili na mojich skalách a lúkach bez môjho dovolenia.“ A potom hora predsa len zostane tam, kde je, pretože to by bolo ešte krajšie, keby hora prišla k prorokovi namiesto naopak.
Možno predpokladať, že hory predsa len mohli zohrať úlohu v živote Karla a Rudiho Obauerovcov. Ako trénovaní horskí nadšenci a špecialisti na zjazdovky, ktorými obaja vždy boli, hľadali už veľmi skoro únik z údolia, kde sa na človeka obrovské veci s kamennými tvárami pozerajú tak prísne, že by mladému zvedavému človeku mohlo prísť úzko. Čoskoro, veľmi skoro sa obaja Obauerovci vydali na cestu a cez všetky hory, aj cez Arlberg, kde v zime zo začiatku robili radosť hosťom v Zürse. Za Arlbergom sa to smerom na západné Švajčiarsko a Francúzsko, ako mohli zistiť, stalo rovinatejším, zato gastronómia sa dala zaradiť všade do úrovne 3 000 až 6 000 výškových metrov. To je dávno a dnes hostia nejazdia len k bratom Troisgroscovcom, ale aj k bratom Obauerovcom, ktorí sa už viac ako desaťročie každoročne nachádzajú na vzdušnom a poriadne veternom vrchole takmer všetkých reštauračných hodnotení. Ha, povedal raz Karl Obauer, keď sa ho pýtali, či nie je ťažké nájsť tu v údolí hostí pre gastronomický vrcholový výkon. Haha, povedal a: Máme ideálnu polohu medzi Salzburgom a zimnými strediskami. Lepšie by to ani nemohlo byť! To musí byť pravda, pretože málokedy zažijete Obauerovcov vo väčšom zhone a odhodlaní, ako keď sa vracajú domov do Werfenu z reprezentačných podujatí vo Viedni alebo Lyone. Najradšej by sa nechali vystreliť potrubnou poštou cez nížiny a skalnaté pohoria do reštaurácie, ktorá nie je otvorená ani deň bez toho, aby v službe nebol aspoň jeden z nich. Táto služba vo vysokej gastronómii, aj keď suchý humor oboch Obauerovcov robí mnohé veci ľahkými, veru nie je ľahká, ako počuť. Hory okolo Werfenu sú tu vernými spoločníkmi na cestách a koučmi, kde sa nepasú len kravy a teľatá, ktoré sú u Obauerovcov tak nenapodobiteľne dobre zúžitkované. V tomto prípade možno skutočne hovoriť o zúžitkovaní, pretože Rudi Obauer nevie o žiadnej časti teľacieho, ku ktorej by mu nenapadlo niečo zmysluplné. Teľacia hlava „Rudi Bayer“ napríklad, pri ktorej sa treba na chvíľu postaviť a venovať jej minútu ticha. Hora slúži Obauerovcom aj na tréning, na posilnenie a relaxáciu. Karl Obauer pristupuje k športu dokonca veľmi vážne a nejaký čas využíval rady fitnes trénera z Obauertauernu, ktorý pomáha pri údržbe svojho telesného stroja aj Hermannovi Maierovi. Tým sa však spoločnosť týchto dvoch salzburských špičkových výkonných športovcov končí. Pretože aj tí najlepší kuchári to v krajine s dnes už pozoruhodnou hustotou dobrých reštaurácií dotiahnu prinajlepšom na spoločenské stránky, ale len veľmi zriedka na titulnú stranu alebo dokonca do vládnej lóže. Smolu má proste ten, kto sa rozhodol pre kariéru v bielej kuchárskej blúze a pritom zostal v Rakúsku, národe, ktorý zatajuje dych nadšením pre pár stotín sekundy na zjazdovke alebo vo vode, ale pre vynález nového jedla má nanajvýš tak zopár pohľadov zboku. Nikdy im neudelia záslužný kríž za najjemnejší tvarohový taštičkový koláč od vynálezu nádob akéhokoľvek druhu, alebo za ohnivo korenisté ragú z kačacieho stehna, za teľaciu pečeň so šošovicou a hľuzovkami z Périgordu korunovanú jemne sa rozplývajúcou husacou pečeňou alebo paprikové držky s horským syrom a mušľovou šťavou. Ani za limetkový krém z farmárskeho tvarohu s čučoriedkovým sorbetom, ani za skutočnosť, že okrem Werfenu sotva existuje dvojhviezdičková michelinská reštaurácia (znie to takmer tak pôsobivo ako sedemtorák), ktorá ponúka obedové menu za 30 eur, ich v Hofburgu nebudú ctiť. Obauerovcom to nevadí, pretože kvôli takýmto poctám by museli opäť opustiť Werfen a to je ziskové len vtedy, ak sa ide do Ázie alebo Paríža alebo práve na horu. Tej je beuschel (pľúcka) a mušle jedno. Musia byť, pretože on musí bohužiaľ zostať tam, kde je. Čo nám vyhovuje. V celkom úzkych hosťovských izbách Obauerovcov by totiž zaberal priveľa miesta a potom by si nakoniec možno chcel aj zapáliť.
Karl a Rudolf Obauerovci,
Markt 46, 5450 Werfen,
Tel.: 06468/52 12,
Otváracie hodiny kuchyne: 12–14, 19–21.30 hod.