A-La-Carte

Zvnútra navonok (2007/01)

Výlet do Paríža: oslava výdatných jedál a odkaz všetkým, ktorí ocenia dobrú teľaciu obličku a podobné pochúťky


Zvnútra navonok

Text Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Čašník sa opýtal: „Nakrájanú alebo v celku?“
Jacques, môj parížsky sprievodca, odpovedal bez toho, aby musel čo i len desatinu sekundy premýšľať: „V celku.“
Sklopil som zrak, zaváhal a s hlúpym úsmevom som sa rozhodol pre: „Nakrájanú.“
Čašník povedal: „Ďakujem pekne!“
Jacques povedal: „Trocha zbabelosti je stále zbabelosť, starý môj.“
Samozrejme, mal pravdu, ale len trochu. Celá teľacia oblička je nástroj, ktorý nevyzerá náhodou ako ručný granát. Jasné, oblička je, ako bezbolestne konštatuje odborník nedotknutý sentimentálnosťou, dobre prekrvený kus mäsa; a ak je tento kus odborne pripravený, potom niet dôvodu pochybovať o jeho kvalite... lenže: čo ak nie? Milujem vnútornosti, aby sme si to hneď ujasnili, a takisto neváhám robiť si posmech zo všetkých členov filetovej spoločnosti, ktorým pri pohľade na pečenú pečeň vstávajú vlasy dupkom – ale tým sme presne pri bode: Aký realistický má byť tento pohľad? Má to svoj dôvod, keď naši špičkoví kuchári srdcia, pľúca, pečene a obličky, ktoré nám servírujú z rukáva, zušľachťujú na nepoznanie, krájajú na malé kúsky, menia ich tvar, rámcujú, kreatívne dotvárajú.
Nič mi nerozprávajte: Rád chodím po uličkách trhu Landstraßer, aby som si napríklad u pána Miedlera kúpil teľaciu pečeň. Kúsky, ktoré ležia vľavo a vpravo vo vitrínach, môžu byť všeličím – pekný pohľad to však nie je. Sú to veduty pominuteľnosti, ak mi dovolíte tento manierizmus, ale zároveň, samozrejme, výkričníky pre úplnosť zhodnotenia zvierat, ktoré boli na tento účel zabité.
Na tom je všetko správne. Pri týchto predpokladoch rád spievam chválospevy na dvoch skvelých švajčiarskych kulinárov, vinára Hansa Ulricha Kesselringa a kuchára Wolfganga Kuchlera zo „Schäfli“ vo Wigoltingene. Kesselring, ktorý nielenže býva v dome, ktorý od začiatku 19. storočia nebol prenábytkovaný, ale produkuje aj výnimočný, nefiltrovaný Pinot Noir (Bachtobel No 2, www.bachtobel.ch), pozval špičkového kuchára Kuchlera, aby pred vybraným publikom pripravil na prezentáciu vína celé prasa, a celé prasa malo znamenať: celé prasa. All-inclusive. Kuchler mi rozprával, ako nadšene na druhý deň pozoroval zvyšky: Žiadne neboli.
Jacques, môj sprievodca, obýva byt v štvrti Marais a k vnútornostiam má bezproblémový vzťah, keďže v podstate nič iné nejedáva – to platí pre večery, ktoré trávi v bistre. Ak večeria doma, zaobstará si ustrice. Vie otvárať ustrice ako veverička lieskové orechy a medzitým si vyvinul taký nos na ustrice, že trhovníci pri Bastille predávajú ustrice, ktoré kupuje, o žmurknutie neskôr o 30 percent drahšie. K tomu Chablis a biely chlieb, a nie, ten muž nemá zvýšenú hladinu cholesterolu. Nepýtajte sa ma, ako to robí.
Zároveň je Jacques skeptik, ktorý zatieni aj Schopenhauera. Nenechá si nič nahovoriť, čo znamená, že si nechá všetko rozprávať, akonáhle ide o potraviny, zapletie každého mäsiara/rybára/predavača syrov do dlhých, siahodlhých rozhovorov o ich produktoch, čo im v prvej inštancii lichotí, pretože majú radi, keď sa niekto o nich tak podrobne zaujíma, v druhej inštancii ich však irituje, pretože Jacques sa vôbec nestará o to, čo im práve rozprávali. Keď predavač syrov po prednáške o surovom mlieku, hávedi z komisie EÚ, kôrnatení a lúčnej potrave normandských kráv dospeje k záveru, že by Jacques mal prosím ochutnať tento výnimočný Brie z Caen, ten zdvorilo krúti hlavou a kupuje kúsok Ementálu. Ementál je väčšinou aj tak dobrý, ale ten Brie z Caen som chcel ochutnať aj ja.
Možno Jacques blázni, ale nie je skorumpovaný. Vedel som, čo to bude znamenať, keď si na tour po parížskych bistrách vytýči itinerár: Hviezdy a podobné veci nehrajú žiadnu rolu.
„S’il vous plait...“, maître z „Chez René“ priniesol predjedlá osobne a kto si ako predjedlo neobjednal malú jaternicu, bol by sám proti sebe. Jaternica mala pevnú konzistenciu, zmes bola pomiešaná s dostatkom chleba, nemala žiadnu farbu, ležala na tanieri ako hlboký tieň a ako taká bola pokrvne príbuzná s omáčkou Bœuf à la bourguignonne, ktorú priniesli na vedľajší stôl. Na tej omáčke bolo vidieť, že do seba vsiakla ako špongia všetko, čo sa k nej dostalo do blízkosti: víno, mäso, šťavu, kosti, pekné slová, a som si istý, že by sa z nej dal postaviť aj dom, keby vám raz došla malta, taká výdatná bola tá konzistencia – ale my sme sa uspokojili s jaternicou, ktorá k zdravej základnej ostrosti prinášala aj jemnú sladkosť. Jacques cmukol jazykom a pili sme Bordeaux, ktoré síce nepútalo pozornosť, ale skutočne pasovalo k elementárnej povahe jedál, víno sa nevychvaľovalo neprimeraným leskom, čašník odnášal prázdne taniere a neopýtaný prinášal nové víno.
„Okej?“, spýtal sa Jacques rétoricky.
Rozprával som mu pár viedenských príbehov o jaterniciach, ale nenechal sa zapôsobiť. Aby som v tomto bode vzbudil záujem môjho priateľa, musel by som mu ukázať fotky jaterníc od „kráľa jaterníc“, narýchlo napchaných do čriev, čo je pravdepodobne najarchaickejšia prezentácia tohto jedla.
Rozprávali sme sa o novej francúzskej kuchyni. Jacques povedal, že ho nič nové nezaujíma, pokiaľ existuje klasická ľudová kuchyňa, na ktorej vysoká kuchyňa ideologicky stavia a zamotáva sa do nej.
Aké príznačné: Cestou z Marais do „Chez René“ na Boulevard Saint-Germain sme prešli okolo slávneho „Tour d’Argent“, luxusného podniku na brehu Seiny na šiestom poschodí s výhľadom na Notre Dame a k téme patriacou špecialitou, slávnou „krvavou kačicou“. Tá sa, na rozdiel od exemplárov, ktoré kupujeme na trhu alebo u mäsiara, nevykrváca, prinajmenšom nie hneď. Hostia „Tour d’Argent“ dostanú svoju očíslovanú a certifikovanú kačicu pred prípravou servírovanú ako bledú mŕtvolu na striebornom podnose, na prehliadku. Následne ide kačica do špeciálne na tento účel vyvinutého lisu – strieborné úlomky sa dajú kúpiť v obchode „Striebornej veže“ so sebou –, ktorý oddeľuje krv a šťavy z mäsa od tuhej hmoty, následne sa prsia a stehno servírujú v dvoch chodoch v omáčke spojenej krvou.
„Žiadny záujem?“, spýtal som sa Jacquesa.
„Príliš drahé“, odpovedal, „čakám na blázna, ktorý ma tam pozve.“
Jasné, že myslel mňa, ale odolal som.
Neodolal som, keď bol v „Aux Lyonnais“ fantastický Gevrey-Chambertin, ale o tom neskôr. V bistre všetko zatieňujúceho majstra Alaina Ducassa sme si na druhý deň tému obličiek a jaterníc vyskúšali ešte raz, aby sme mali bod porovnania, ako dobre sa to podarilo „Chez René“, a keby bolo na Jacquesovi, mohli sme túto hru ťahať dva, tri týždne, prerušovanú pár neskorými raňajkami s ustricami a sektom.
Oblička prišla skutočne ako ručný granát, rovnaký rozmer, rovnaká výbušná sila. Skrývala sa pod poriadnou porciou krémovej horčicovej omáčky, zemiaky si Jacques odriekol, dal si len biely chlieb. Keď urobil prvý rez, odhalilo sa vnútro obličky, svetlé a ružové. Bola jemná, šťavnatá, typická v chuti, jednoducho dokonalá. Niežeby sa dalo niečo vyčítať mojej porcii, ale prirodzene som sa teraz hneval kvôli „kope suti“ na mojom tanieri, hoci kvalite mäsa sa nedalo nič kritizovať, oblička bola pripravená rovnako ako tá môjho priateľa. Pili sme tak dlho skvelé, neidentifikovateľné Bordeaux, kým mi najskôr Jacques a následne maître tohto svojou jednoduchosťou od jedla nikdy neodvádzajúceho bistra vysvetlili, že považujú Helmuta Kohla za najtolerantnejšieho Nemca svojej generácie: Kohl si zrejme pri žiadnom zo svojich početných pobytov v Paríži nenechal ujsť príležitosť navštíviť „Chez René“ a pritom niečo skonzumovať? Presne.
Vrátil sa mi stratený zmysel pre odvahu. Zajtra, zajtra sa odvážim na ten ručný granát.
„Pohárik?“, spýtal sa maître.
Jasné, sem s ním.
„Dúšok červeného vína?“
Čože?
„Chceme vyskúšať krvavú kačicu?“, spýtal sa Jacques.
„Okamžite“, odpovedal som a siahol po saku.
Ale Jacques si len robil žarty.
Raňajkoval v čajovni „Mariage frères“, feudálne. V „Café des philosophes“ sme nedostali miesto. U „Ladurée“ sme stáli v rade, aby sme kúpili „Macarons“. Kúpili zmiešané makrónky, zaplatili imanie, prvý exemplár ochutnali ešte na ulici, ako omráčení zožrali celé balenie: jemno-chrumkavý povrch pečiva, ovocno-smotanový krém pod ním. Ja som vlastne šetrný k superlatívom, ale makrónky od „Ladurée“ patria k tomu najlepšiemu, čo si milý Boh pre svet vymyslel. Amen.
V „Café de Flore“ sme nedostali miesto. V „Coupole“ sme si dali pohárik. Jacques ma vyzdvihol, odvliekol do burzovej štvrte, v „Aux Lyonnais“ bol objednaný stôl.
Legendárne bistro „Aux Lyonnais“ je krásne, jeho štýl meandruje medzi secesiou a Belle Epoque, na stenách farebné kachličky, stoly úzko pri sebe. Farebné guľaté lampy dávajú svetlo správnej teploty. Zamestnanosť personálu je príjemne vecná. Jeme jaternicu. Jaternica je tak presne korenistá, že už nemôže byť žiadna diskusia o tom, ako musí byť jaternica korenistá, aká má byť jej konzistencia, koľko sladkosti znesie: Veľký Alain Ducasse, ktorý „Aux Lyonnais“ začlenil do svojho impéria, udáva tempo pre zdokonalenie normality a zostavil si tím, ktorý je tejto dokonalosti aj schopný.
Voda na mlyn Jacquesa, najväčšieho žijúceho básnika všednosti. Čo povedal na tú formidabilnú jaternicu, na najlepšiu jaternicu môjho života?
„U Reného je lepšia.“
Ale videl som to nervózne blikanie v jeho očiach a rozumel som tomu a on rozumel, že ja rozumiem.
Oblička: v celku, samozrejme. Horčicová omáčka. Biely chlieb. Kuchár jej dodal trochu ostrosti, čo sa fantasticky dopĺňalo so sladkastou chuťou vnútorností, a teraz odbila hodina Burgundska. Tajomným spôsobom sa ušľachtilý Gevrey-Chambertin zmiešal so silnými arómami horčice a obličky a zdvihol náladu, až kým sa nad stolom nezhmotnila ako jasné svetlo. Bol to, áno, zážitok viery, a ani kacírovi Jacquesovi nenapadlo nič porazenecké.
Po návrate domov nie je vôbec také jednoduché kúpiť teľaciu obličku – nehovorím pritom o pripravenej verzii v reštaurácii, na to by bolo „vôbec nie také jednoduché“ eufemizmus. Mal som na túto tému podrobnú debatu s Willim Schnattlom, šéfom rovnomennej reštaurácie v ôsmom obvode, ktorý občas pošle z kuchyne vnútornostné jednotlivé časti, formidabilné jednotlivé kusy, ktorý však pre bežnú prevádzku v tomto ohľade vyvodzuje zničujúci záver: „Oni [hostia] mi to predsa nejedia.“
Pátral som. Pýtal som sa u rôznych mäsiarov mojej dôvery, odpoveď spravidla: Len na objednávku. Objednal som. Dostal pekné exempláre na prvý pokus, veľkosti pästi, hrubo zabalené do vlastného tukového obalu, ktorý som, v rozpore s direktívou mäsiara, odrezal a odložil. Držal som sa pokynov francúzskej štandardnej kuchárky od Paula Bocusa: „Rognons de veau à la moutarde“.
(Pre šesť osôb)
3 teľacie obličky, soľ, korenie, 1 šalotka, 100 g masla, 1 likérový pohár dobrého koňaku, 4 PL hustej smotany (zohnal som si u Meinl am Graben pohár „Crème fraîche d’Isigny“, to je najbližšie k Bocuseom odporúčanej crème fraîche épaisse), 1 ČL ostrej horčice (Dijon), 1 mesiačik citróna, 1 štipka nasekanej petržlenovej vňate. Obličky ošúpať, odmastiť, umyť, vysušiť a okoreniť soľou a čerstvo mletým korením. Šalotku nakrájať nadrobno a bez opekania nechať zmäknúť na 20 g masla v kastróle. V ohňovzdornom, pokiaľ možno hlinenom hrnci (zobral som svoj liatinový „Le Creuset“ v príslušnej veľkosti) prudko zohriať 50 g masla a v ňom celé obličky na všetkých stranách rýchlo opiecť. Potom na 12 minút do dobre horúcej rúry. („Dobre horúca“: očarujúco hmlistý údaj; z pohľadu mojej ruky sú už 40 stupňov dobre horúce, oblička potrebuje pravdepodobne viac: Skúsil som to so 160 stupňami, 180 je však pravdepodobne ešte lepšie.) Obličky sa musia vybrať, keď sú vnútri ešte naozaj ružové, takmer krvavé. Obličky na tanieri nakrájať na plátky hrubé 1/2 centimetra, vložiť ich späť do hrnca, zaliať 2/3 koňaku a flambovať.
Zátvorka otvorená: Tu bola moja prvá produkcia teľacích obličiek na konci. Flamboval som – kedy som naposledy niečo flamboval? Flamboval som vôbec niekedy niečo? – a premenil som lahodne voňajúce plátky obličiek na kožu. Len môj pes s nimi mohol ešte niečo urobiť. Pri ďalšom pokuse som teda flambovanie preskočil a nechal obličky v rúre dlhšie, celkovo asi 20 minút pri 180 stupňoch. Zátvorka zatvorená.
Šťavu zachytenú pri krájaní obličiek, ako aj obličky pridať k šalotke, prikryť a udržiavať teplé. Do stále horúceho hlineného hrnca (môjho „Le Creuset“) teraz dať smotanu, variť na polovicu a odobrať z ohňa. Vmiešať horčicu, okoreniť niekoľkými kvapkami citrónovej šťavy a čerstvým korením – horčica už nesmie vrieť.
Znovu zátvorka otvorená: Tu som jedlo pri druhom pokuse zničil. S horčicou som bol príliš rýchly, alebo som použil príliš málo citróna, alebo čo ja viem: V každom prípade sa mi prvýkrát v živote nepodarila smotanová omáčka. Jednotlivé časti sa nespojili, vznikla čudná polievka z viac-menej chutných jednotlivých častí, ktorú som následne aj skonzumoval – zatrpknuto. Zátvorka zatvorená.
A Bocusove režijné pokyny znejú za tohto predpokladu takmer sarkasticky: Obličky so šalotkou a šťavou dať do tejto omáčky, zvyšné maslo rozdeliť v malých kúskoch navrch, posypať nasekanou petržlenovou vňaťou a zaliať zvyšným koňakom. Všetko dôkladne premiešať, aby dobre spojenej omáčke (haha) obličky úplne obalila. Na záver okoreniť soľou a dochutiť. Rýchlo servírovať na veľmi horúcich tanieroch.
Potrebovalo to tretí pokus a odchýlku od Bocusovho receptu, kým som mal na stole obličky, ktoré stáli za tú námahu. Postupoval som pritom podľa spôsobu prípravy od Alexandra Fankhausera, ktorý teľacie obličky dusí vcelku a v ich tukovom obale. To trvá pri 180 stupňoch 45 minút a obličky sa musia v rúre stále otáčať. Čerstvé bylinky, ktoré sa pridávajú k mäsu po pol hodine, elegantne prevoňajú mäso. Horčicovú omáčku som si zložil voľne podľa Bocusa z jej jednotlivých častí, pomaly a rozvážne, a výsledok bol okej.
Ale myslím na Jacquesa. Myslím na Reného. Pre istotu nemyslím na Ducassa. Myslím, že to musím skúsiť ešte raz.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!