A-La-Carte

O kuchynských mimózach a krvavých steakoch (2004/3)

Kde je všetko merateľné, existuje niečo ako objektívny úsudok. Ale ako kuchári narábajú s kritikou a reklamáciami?


O kuchynských primadonách a krvavých steakoch

Text od Evy Rossmannovej Ilustrácia: Auge
Je v strese. Sporák je primalý, všetko sa parí a syčí, platňa číslo šesť opäť štrajkuje, šťavu treba súrne scediť, prepelice na grile treba otáčať ručne, niet času vziať obracačku. Dieťa doma robí problémy a vôbec, mala by pre seba urobiť konečne niečo aj ona. A potom: steak vracajú druhýkrát. Čašník sa naparuje, akoby urobila chybu, steak bol urobený presne, hosť si neobjednal nič špeciálne, bolo to preto medium, ako vždy, potom ho chcel rare a dostal ho, do čerta, kuchárka si neurobí meno, ak nevie upiecť ani sprostý steak, teraz by ho tento otravný hosť chcel mať ešte surovejší. Stôl šestnásť a stôl trinásť čakajú na hlavné jedlá. Predjedlo na stole 7 viazne. Ešte raz. Bleue. A popri tom von jahňacie chrbty a dávať pozor na studenú kuchyňu, ktorý radšej tára, než aby aranžoval. Mala by ísť na dovolenku. Ale najskôr myslieť na to, že dnes musí ešte… čašník je opäť tu. Vzdorovitý pohľad. Možno je len vysoko nervózny, bojí sa jej, v každom prípade: Hosťovi je mäso stále príliš prepečené. Nový kuchár krája špargľu a posmešne sa škerí. Dosť. Berie steak z chladiaceho boxu, berie svoj kuchársky nôž, rúti sa k stolu. Štyria dobre oblečení hostia na ňu civia. V kuchyni musí byť človek rýchly, je to tak aj tu. Jeden pohyb a snehobiely obrus aj so všetkým, čo je na ňom, letí. Ešte jeden pohyb, vráža surové mäso svojím dlhým nožom priamo pred hosťom do stola. Bohyňa pomsty mnohých utrápených kuchárok (a samozrejme kuchárov). Z filmu „Recept na lásku“ (Bella Martha). Skvelé, ale samozrejme fikcia.
Našťastie, hovorí Manfred Buchinger, v ktorého hostinci „Zur Alten Schule“ smiem už dva roky variť. Má podozrenie, že v podobných situáciách by som v skutočnosti dokázala konať rovnako ako Martha vo filme. Žiadny strach, preceňuje môj temperament a: snívať predsa človek smie… Ale bolo to jedno z prvých pravidiel, ktoré ma naučil: Ak je reklamácia, vybaví sa okamžite bez veľkého nadávania. Neviem síce, ako to chodí v iných kuchyniach, ale priznávam: Ak hosť vráti lososa, pretože je (obrátený prípad Marthy) „ešte skoro celkom surový“, potom mi už vykĺzlo to či ono… zlé slovo. Pretože kto (formulované úplne nestranne, Buchinger ma medzitým naučil zopár vecí) chce mať marinovaného a aj ako takého na jedálnom lístku opísaného lososa úplne prepečeného? Mal by byť navrchu opečený a vnútri sklovitý, taký je najlepší, a bodka. Alebo by si mal ten vážený hosť jednoducho hneď povedať, že chce tú krásnu rybu mať dvojnásobne zavraždenú.
„Šetri si energiu na varenie“, hovorí Buchinger a má pravdu. Hostia platia a chcú za to jedlo, aké si predstavujú, a nie moju predstavu o dobrom jedle. Čím častejšie sa to zhoduje (väčšinou je to aj tak tento prípad), tým je to, samozrejme, krajšie. Ak to raz tak nie je, rozkazuje ten, kto platí. Ale… scéna z filmu „Recept na lásku“ je napriek tomu skvelá. A: Aj keď to v akútnom kuchynskom strese zmysluplne vytesní, aj Buchingera hnevajú reklamácie a kritika, najlepšie to vidno na tom, že o tom v neskorých večerných hodinách neustále musí začať, väčšinou úvodom, že mu je to síce úplne jedno, ale…
Nie je jednoduché zaobchádzať s negatívnymi spätnými väzbami. V gastronómii a v mojom hlavnom povolaní, písaní kriminálnych románov, to nie je o nič iné. Tam, kde je všetko merateľné, existuje niečo ako objektívny úsudok. Jazdec formuly 1 je jednoducho lepší, ak je rýchlejší. „Keby som bol“ a „keby som mal“ tam neplatia. A robotníčka v akorde, ktorá dokáže za hodinu zabaliť viac kurčiat ako jej kolegyne, je tiež lepšia (za predpokladu, že ich balí poriadne). Ale pri písaní kníh: Jasné, existujú kritériá pre štýl a obsah. – Okrem toho, že sa človek stane slávnym práve tým, že štýl láme a nerozpráva konvenčný príbeh. Ale pri varení: Jasné, existujú klasiky a tie sa robia tak a nie inak – hm, okrem toho, že ich interpretujete nanovo (čo môže hviezdnemu kuchárovi priniesť ódy, zatiaľ čo stálych hostí dedinského hostinca by mohlo viesť k rečiam o blbcovi v kuchyni, ktorý nevie ani to, ako sa robí guláš). A citliví umelci sme nakoniec všetci, aspoň my, ktorí sme v každodennom zhone ešte nestratili sen hľadať to lepšie (nech už je to čokoľvek). Myslím tým aj recenziu na knihu pred tromi rokmi v tejto literárnej prílohe, ktorá bola vlastne celkom pozitívna: Že tá koza musela písať, že sa jej zdá príbeh trochu neuveriteľný, ale inak (blahosklonne! Bolo to jednoducho blahosklonne povýšenecké!) celkom dobre vyrozprávaný, nuž, asi nemá rada detektívky a inak tiež nebola celkom vo forme. Myslím tým, človek si nemyslí nič zlé, číta kritiku a potom: „trochu neuveriteľný“! Mne je to jedno, ale neuveriteľný? A potom príde takýto a chce svoj steak… nuž, zabudnime na to.
Pretože (takmer) objektívne vzaté a v každom prípade na útechu: Čím známejší a aj v doslovnom zmysle „slávnejší“ niekto je, tým viac kritiky priťahuje. Z tohto pohľadu už človek musel niečo dosiahnuť, aby bol vôbec hodný kritiky. Menej pozitivisticky a viac kuchársky prakticky formulované: čím viac hviezd, čiapok a príborov, tým väčší je aj roj dôležitých ľudí a vševedkov, ktorý človeka sprevádza. Sú jednoducho takí, ktorí nechcú získať potešenie jedlom samotným, ale skôr zodpovedajúcimi (negatívnymi) komentármi o jedle. To potom môže znieť v miernej forme takto: „No hovorím ti, kedysi sa tam dalo naozaj skvele najesť, ale teraz…“ Znechutené krútenie hlavou. Zjavne sa aj toto u nás stáva stále americkejším: Ak bol (nový) podnik niekoľko mesiacov dobre hodnotený, musí v nasledujúcich mesiacoch takmer „zlyhať“ – aj keď po prvom ošiali má kuchyňa často práve šancu stať sa lepšou, nájsť sa, variť presnejšie pre päťdesiat alebo sto hostí večera než pre prúdiaci zvedavý dav prvých dní.
Hrubšie formy kritiky človek rád nájde anonymne a na príslušných kulinárskych internetových stránkach. Reč je o „preceňovanej krčme“ (zatiaľ čo zvyšok sveta miluje výtvor hviezdneho kuchára, ale on si potom predsa kladie otázku, bolo to také suché, príliš šťavnaté, kto to mohol byť, kto to píše…), o „namyslenej neschopnej hostinskej“ (zatiaľ čo mnohí tú ženu obdivujú nielen kvôli jej pracovnému tempu, a ona uvažuje, či bola niekedy, a ak áno, ku komu a prečo nie dosť priateľská), o „dani za blbosť pre všetkých, čo tam idú“ (žiaden problém, človek si aj tak musí týždne vopred rezervovať, aby dostal miesto). Aj tak to nejako bolí. Človek sa cíti vydaný napospas. Nepochopený. Nemilovaný.
Obľúbená je aj týždne oneskorená kritika cez e-mail. V tej najpobúrenejšej, aká kedy dorazila do Buchingerovho hostinca „Zur Alten Schule“, išlo o neuveriteľnú „urážku“, že na terase je veru príbor z Ikey! A to v podniku hodnotenom reštauračnými sprievodcami! Keby mal Buchinger aspoň jeden z leteckej spoločnosti, potom by to možno bolo ešte vtipné, ale niečo také! V duchu si Buchinger napísal dlhé odpovede, v ktorých chcel oznámiť, že v lietadlách nechce kradnúť príbory a preto radšej (ako dodatočný príbor, keď je veľa práce) stavil na švédsky priemyselný dizajn, rozmýšľali sme aj o tom, že by sme vedeniu Ikey napísali list – samozrejme priateľský až ironický – a možno ich získať na našu stranu, a okrem toho… strávili sme tým mailom príliš veľa času, až sa v priebehu dní a tanierov stal menej dôležitým a nakoniec (skoro) zabudnutým.
Takže: Kedy „smie“ hosť kritizovať bez toho, aby zranil variajúceho umelca v jeho citlivej duši? Kedy reklamovať? Po prvé (pozri vyššie a Buchinger): vždy. Hostia prichádzajú, aby sa dobre najedli, teda aby optimalizovali svoje blaho a nie blaho hostinského. Po druhé: ak, tak prosím hneď. Ako hosťovi mi je to síce nepríjemné, ale ak je polievka studená, tak ju vrátim. Bez hnevu a, odvtedy čo sám pracujem v kuchyni, aj s veľkým pochopením pre to, že v dôsledku reťazca hlúpych náhod a ľudských nedostatkov práve táto dôležitá polievka (teda moja) stála tri minúty pridlho, skôr než bola servírovaná. Stáva sa to aj v tých najlepších rodinách.
Človek môže s reklamáciami zažiť aj neskutočné veci: Pred niekoľkými rokmi som sedel na terase renomovanej hotelovej reštaurácie pri Wörthersee a dostal som svoj šalát. Nie som obzvlášť puntičkársky, ale boli tam dve veľké, šťavnaté mäsiarky priveľa. Čašník prichádza, ukážem mu zvieratá, pozerá na mňa tým plochým pohľadom, pri ktorom má človek pocit, že hľadí do prázdna, a povie: „Tie tam mohli vletieť aj práve teraz.“ Ja som zmätený, hľadám humor, nie je tam žiadny. Zaplatil som a odišiel. A už som sa nevrátil.
Studená kuchyňa možno o mojich muchách nič nevidela ani nepočula. Možno by bol zdesený a prišiel by šéfkuchár, ospravedlnil by sa. Môže byť ale aj to, že čašník išiel so šalátom do kuchyne a nahlas povedal: „Boli v tom dve muchy. Tá žena hneď odišla.“ Alebo: Majiteľ hotelovej reštaurácie zastáva stanovisko, že hostia prichádzajú, platia a inak majú otvárať ústa len na jedenie. – Ak nie sú nejako „dôležití“. Stáva sa to aj v tých najlepších rodinách. Snažím sa takým vyhýbať.
Pričom vec s komunikáciou medzi obsluhou a kuchyňou (ako každá forma komunikácie) je už sama osebe komplikovaná. Ale ak ide o kritiku, potom sú nedorozumenia až šarvátky a krvavé vojny takmer naprogramované. Pretože: Chce sa ten (inak tak obľúbený) typ len robiť dôležitým tým, že príde, podáva nám do polovice zjedený hovädzí plátok a uprostred najväčšieho zhonu povie: „Hosťovi sa to zdalo tuhé. Aj to tak vyzerá.“ Pokúsil sa sprostredkovať, povedať hosťovi, že mäso z hovädzieho krku je obzvlášť chutné, ale aj tuhšie (veď to stojí na lístku)? Férovo treba povedať, že je to obsluha, ktorá musí znášať (pár) nespokojných hostí. A oni nám musia v kuchyni priniesť zlé správy. Už sa nečudujem, že v uplynulých storočiach bol nejeden posol so zlou správou sťatý. Istí čašníci tiež len tesne prežili. Ale: Ide to aj úplne inak. Walter, alebo Herta, alebo Rudi alebo dokonca šéfka Renske osobne príde do kuchyne a zvolá: „Stolu dvanásť to mimoriadne chutilo! Mám kuchyni vyriadiť veľkú pochvalu!“ Potom sme všetci jedna veľká, šťastná rodina a milujeme sa navzájom. Hostia (nemusia), ale môžu k tomu prispieť.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!