Pred príchodom
Dottoressa bola prisťahovalcom. Postupne, v priebehu rokov. Keď dorazila, úplne vstrebala textúru mesta a organicky si ju osvojila, splynula s ňou a stala sa jej súčasťou, zrastenejšou s ňou než najstaršie huby na kmeňoch najstarších platanov v alejach na Lide. So zvyškom svojej cudzoty, ktorý občas pociťovala, sa naučila zaobchádzať. Spočiatku cestovala zriedka a neskôr už vôbec, pretože pri každej jazde cez Ponte della Libertà ju naplnil olovený pocit zanedbaných povinností a opustených úloh, a každý návrat ňou otriasol viac, než bolo obvyklé. V čase určitých udalostí – štátnych návštev, jachtárskej prehliadky, koncov rokov a iných období kolektívnej nerozumnosti –, keď sa v meste miešali prúdy pohybu, keď sa križovali dráhy turistov a celkom iné cesty Benátčanov, vychádzala z domu len v najnutnejších prípadoch. Vyhýbala sa zmiešaným davom bežných návštevníkov, návštevníkov prilákaných danou príležitosťou a miestnych obyvateľov, ktorí počas takýchto udalostí navštevovali aj tie najtuctovejšie turistické štvrte s turistickým správaním, teda postrádajúc akúkoľvek slušnosť. V takýchto neviazane vriacich melangách sa nikam nezaradila, cítila sa v nich vystavená a opustená a nevyhnutne ju prepadol banálny patriotizmus, trápny pocit, že je teraz len a len na nej, aby bránila skutočný poriadok, čistý benátsky apartheid: tu obyvateľ, tam hosť a jeho holuby.
Ľahko v tom spoznala slabé ukotvenie svojich nových koreňov a obyčajnú márnomyseľnosť. Zvyškové žiarenie vzdialenej časti jej histórie jej spôsobovalo ťažkosti.