Časy, keď sa pop-up reštaurácie prenechávali alternatívnej hipsterskej scéne, sú dávno preč. Dnes tento koncept využívajú špičkoví šéfkuchári na šírenie svojej hviezdnej slávy, a dokonca aj celé regióny a krajiny, aby sa spropagovali ako gastronomické destinácie. Iba v Rakúsku sú v tomto smere stále trochu pozadu.
Text od Georgesa Desruesa · Ilustrácia Myriam Heinzel
Ak veríte Renému Redzepimu, potom sa s pop-up reštauráciou v Sydney nedá zarobiť žiadne peniaze. A to aj napriek mnohým sponzorom a cene za menu 480 austrálskych dolárov bez nápojov. „Náklady na tovar na jedno menu predstavovali približne tri štvrtiny jeho ceny, zvyšok išiel len na ubytovanie tímu,“ tvrdí kuchár. Po pop-up reštaurácii, ktorá bola vlani v Tokiu otvorená štyri týždne, si teda Dán a jeho tím z kodanskej reštaurácie Noma „odskočili“ do Sydney. A to aj tu s pôsobivým úsilím.
Vrátane životných partnerov a detí to bolo sto ľudí, ktorých bolo treba prepraviť do Austrálie a ubytovať. A k tomu tony materiálu a vybavenia. Riad si nechali vyrobiť na mieste, kuchyňu museli nanovo zariadiť v úplne novej hrubej stavbe. Zodpovedným za to bol jeden z Redzepiho sous-chefov, Nemec Thomas Frebel, bez ktorého by, ako zdôrazňuje jeho šéf, bola realizácia projektu sotva možná. „Zatiaľ čo v Japonsku sme našli hotové zázemie, do ktorého sme sa mohli prispôsobiť, tu sme museli všetko vybudovať úplne nanovo a od nuly,“ hovorí Frebel – teda okrem kuchyne aj zariadiť hosťovskú časť a nájsť nových dodávateľov. Ešte viac to komplikovalo to, že celá štvrť okolo novostavby, v ktorej bola Noma umiestnená, sa ešte len budovala, takže napríklad neexistovala ani presná adresa, na ktorú by sa dalo doručovať. „Najťažšie však bolo asi zabezpečenie tímu,“ pokračuje Frebel, „veď sme museli týchto sto ľudí niekde ubytovať, poslať deti do školy a vybaviť množstvo papierovačiek.“
Niet teda divu, že cena menu bola vyššia ako doma. A aj keď nezostali žiadne peniaze: presťahovanie na druhý koniec sveta sa napriek tomu vyplatilo, tvrdí Redzepi. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Na jednej strane je to teambuildingový charakter takejto pop-up reštaurácie v diaľave. „Mnoho mladých zamestnancov, ktorí u nás začínajú, je takpovediac strnulých v úcte pred povesťou Noma, pred skúsenejšími kuchármi a predo mnou samotným. Vďaka spoločnému úsiliu v zahraničí sa dajú odbúrať bariéry a ostych a ľudí to zomkne,“ hovorí Redzepi.
A potom je tu, samozrejme, mediálna pozornosť. O takzvanom Nordic Cooking, ktorého hlavnou postavou je samotný Redzepi, sa totiž od konca minulého desaťročia písalo tak často a intenzívne, že dnes už málokto prejavuje záujem o články a reportáže o škandinávskych kuchároch a reštauráciách. Tiež je zrejme v povahe veci samotnej, že severské prostredie pre typickú kuchyňu hviezd okolo Redzepiho založenú na prírode časom naráža na svoje hranice. Po určitom čase a určitej miere opakovania už jednoducho nie je originálne variť alebo dekorovať brezovou kôrou, lišajníkom, machom či trnkou. Niet ani potreby o tom žurnalisticky informovať.
Je preto nanajvýš pochopiteľné, že medzinárodný špičkový šéfkuchár, pokiaľ má na to možnosť, prenáša svoj koncept do zahraničia a tam potom spracováva miestne a nevyužité potraviny. Obzvlášť, ak sú také exotické a neobjavené, ako je to v prípade Austrálie s jej jedinečnou faunou a flórou a kultúrou Aborigénov.
Koncept pop-up podniku už dávno nie je niečím, čo by sa prenechávalo pár undergroundovým kuchárom s dlhými bradami. A Redzepi zďaleka nie je jediný medzi medzinárodne oslavovanými celebritnými šéfkuchármi, ktorí sa púšťajú do takéhoto dobrodružstva a realizujú ho s maximálnou profesionalitou. V stávke je predsa povesť materskej reštaurácie. Napríklad Heston Blumenthal už v januári 2015 dočasne presťahoval svoju londýnsku Fat Duck do austrálskeho Melbourne. Alebo Američan Grant Achatz prevádzkoval svoje chicagské Alinea začiatkom tohto roka najprv v Madride a neskôr v Miami, zatiaľ čo Španiel Albert Adrià práve ukončil hosťovanie v Londýne. A bratia Rocovci, taktiež zo Španielska, prevádzkovatelia reštaurácie Celler de Can Roca v katalánskej Girone, ktorá bola zvolená za momentálne najlepšiu na svete, absolvovali v rokoch 2014 a 2015 turné po varení v piatich rôznych mestách.
Že pozornosť médií je aspoň jednou z hybných síl, ktoré šéfkuchárov nútia prevádzkovať pop-up podnik, nie je žiadnym tajomstvom. „Samozrejme, dnes už k profesii patrí aj to, že médiám dávate materiál, o ktorom môžu písať,“ hovorí Redzepi celkom otvorene, „novinári jednoducho stále potrebujú nový materiál. Momentálne všetci hľadajú a čakajú na ďalšiu veľkú vec, nasledujúcu krajinu alebo región, ktoré budú v centre pozornosti.“ K tomu sa pridáva skutočnosť, že návšteva reštaurácie sa dnes už nechápe tak, ako to bolo v minulosti, pokračuje šéfkuchár. „Najmä mladí ľudia dnes sedia za stolom a zároveň sú súčasťou prepojenej komunity, cloudu, ktorému podávajú živé správy a ktorý sa tak virtuálnym spôsobom podieľa na jedle. Nám ako kuchárom a prevádzkovateľom reštaurácií nezostáva nič iné, len to vziať do úvahy.“
Možno tiež predpokladať, že sťahovanie a krátkodobá prítomnosť v iných častiach sveta je užitočná aj pri získavaní hlasov pre poradie vo vplyvnom zozname 50 najlepších reštaurácií. Ten totiž od svojich 1000 porotcov vyžaduje, aby v posledných 18 mesiacoch jedli v podnikoch, za ktoré hlasujú. Presťahovaním reštaurácia následne zvyšuje počet porotcov, ktorých osloví.
Pop-up reštaurácia však zjavne neslúži len na šírenie nimbusu a slávy šéfkuchára do sveta, ale umožňuje aj hostiteľskej krajine, aby sa prezentovala v lesku hosťujúceho šéfkuchára. Napríklad austrálska národná turistická kancelária spustila už mesiace pred otvorením Nomy ambicióznu propagačnú kampaň pre krajinu ako destináciu pre gastro- a vínny turizmus. Podobné bolo možné pozorovať aj na poslednom „Madrid Fusion“, každoročnom stretnutí kuchárov v španielskom hlavnom meste. Tam bratia Rocovci otvorili svoju prednášku videom, v ktorom boli sami videní na gastronomickej ceste po Istanbule. Keďže Turecko patrilo aj k sponzorom podujatia, je zrejmé, že aj táto krajina sa chystá v blízkej budúcnosti podporiť svoj cestovný ruch pozvánkami pre špičkových šéfkuchárov, novinárov a blogerov a zamerať svoju gastronómiu na medzinárodnú food-scénu.
V Rakúsku sú však veci v tejto oblasti oveľa menej pokročilé. Človek nemá pocit, že by domáce úrady cestovného ruchu rozpoznali ekonomický význam gastro-turizmu v plnom rozsahu, a ani samotní špičkoví kuchári sa nezdajú byť príliš naklonení riziku pop-up podniku. Existujú však výnimky. Ako napríklad gastronomický pár Alain Weissgerber a Barbara Eselböck, ktorí minulú jeseň prevádzkovali takýto dočasný podnik vo viedenskej 2. mestskej časti pod názvom Zum Tauben Dogen. Zárobok však nebol ani tam žiadny. „Ledva sme pokryli náklady,“ uisťuje Barbara Eselböck. Napriek tomu aj hostinská hovorí o úspechu. „Podnik bol otvorený šesť týždňov v zime, teda v čase, keď je v našom materskom podniku v Burgenlande aj tak skôr malá prevádzka.“ Okrem toho potvrdzuje Redzepiho slová, že takýto spoločný podnik je veľmi užitočný, pokiaľ ide o budovanie tímového ducha. „Človek musí spoločne prekonať množstvo prekážok a vyriešiť problémy, čo určite posilňuje súdržnosť.“ A samozrejme, pozornosť získaná pop-up podnikom je prospešná aj pre materský podnik.
A aj keď je cesta zo Schützen am Gebirge do Viedne oveľa kratšia ako z Kodane do Sydney, takéto sťahovanie si vyžaduje včasnú prípravu, čo je spôsobené predovšetkým v Rakúsku známy veľmi prísnymi úradmi. „Potrebovali sme dobrý rok, aby sme splnili potrebné podmienky a získali úradné povolenia, pričom sme to mali relatívne jednoduché, pretože povolenie na prevádzku pre danú lokalitu už existovalo,“ hovorí Eselböck. A dodáva, že by si budúcu zimu rada opäť otvorila pop-up podnik, nie nevyhnutne vo Viedni, ale prípadne v inom rakúskom meste alebo možno dokonca v zahraničí.
Menej úspešný pri zdolávaní prekážok v podobe podmienok a povolení bol však Harald Irka zo štajerskej Saziani Stub’n. „Prevádzkovatelia jedného viedenského výstavného priestoru nás oslovili, aby sa spýtali, či by sme mali záujem prevádzkovať veľkú a prevažne prázdnu miestnosť v prvom obvode. Myšlienka sa nám okamžite zapáčila,“ rozpráva mladá hviezda. A to v neposlednom rade preto, že materský podnik je počas zimných mesiacov aj tak zatvorený a vždy je problém vysvetliť zamestnancom, že by boli zamestnaní len na deväť a nie dvanásť mesiacov. No vzhľadom na zjavne neprekonateľné úradné prekážky projekt štajerskí kuchári čoskoro opustili. „Pravdepodobne by bol pop-up podnik vo Viedni za týchto okolností možný len na pár dní, ale nie na tri mesiace, ako sme mali v úmysle,“ hovorí Irka.
Aj Stefan Brandtner, špecialista a prinajmenšom u nás pionier v štýlovom cvičení pop-up podniku, sa sťažuje na príliš rigidné správanie úradov vo väčšine prípadov. „Vždy sme sa snažili nájsť lokality, ktoré sa dajú ľahšie prispôsobiť ako iné, aby sme získali potrebné povolenia,“ hovorí rodák zo Salzburgu, ktorý od svojho prvého projektu v roku 2011 vybudoval už ďalšie tri pop-up reštaurácie. Ale práve takéto ľahko prispôsobiteľné priestory sú zvyčajne aj tie menej vzrušujúce. „Skutočne vhodné pre pop-up koncept by boli vlastne lokality ako napríklad staré stolárske dielne alebo knižnice alebo dokonca domy určené na demoláciu. Ale niečo také je v Rakúsku takmer nemožné,“ hovorí Brandtner. Úplne inak je to napríklad v Baskicku, kde bol pred pár týždňami a navštívil pop-up podnik v opustenej čerpacej stanici. „Ale v Baskicku patrí gastronómia ku kultúrnej identite,“ hovorí Brandtner, „a okrem toho je ekonomicky významnou atrakciou, ktorá láka turistov z celého sveta. A toto vedomie nám v Rakúsku bohužiaľ zatiaľ chýba.“