„Snažím sa zistiť, čo dané víno práve potrebuje“, vysvetľuje Andi Gsellmann nezvyčajný postup, „vlastne sú to správy pre mňa samého.“ Citlivý prístup k svojim vínam je pre vinára dôležitý. Nemá vzniknúť len produkt, ale niečo oduševnené, transcendentálne, čo je aj citeľné. Zaujíma ho predovšetkým energetická stránka – to, čo stojí za viditeľným. Prístup, za ktorý vás rýchlo označia za ezoterika a tým stratíte akýkoľvek nárok na serióznosť či dokonca kvalitu. Ale burgenlandský vinár nie je ani snílek, ani blázon – presne vie, čo chce a ako to môže dosiahnuť. „Nestrieľam naslepo“, vysvetľuje, keď niečo robí, je za tým plán. „Človek nemôže len meditovať, musí aj zarábať peniaze.“
Mimoriadnu citlivosť mal však už ako dieťa, intenzívne vnímanie svojho okolia. Preto mu bola biodynamika, podľa ktorej zásad sa vinárstvo obhospodaruje od roku 2007, od začiatku taká blízka. Tam prvýkrát našiel podobný spôsob myslenia a cítenia. Myšlienku veľkého celku, kde je všetko so všetkým prepojené. Postupne si vďaka tomu vyvinul hlboké porozumenie pre procesy v prírode a vedomosti o potrebách pôdy, viniča a vznikajúceho vína. V roku 2011 sa stal členom vinárskej skupiny „respekt-BIODYN“ a tým sa aj certifikoval. V tom čase vinárstvo stále viedli jeho rodičia. Andi Gsellmann síce vo firme pracoval už od roku 2005, oficiálne ju však prevzal až v roku 2021, po tom, čo otec a matka odišli do dôchodku. Do prevádzky pomaly dorastal, no od začiatku mal priestor na rozvinutie svojho potenciálu.
„Vždy som bol otvorený všetkému, čo chcel Andi robiť“, hovorí otec. Hans Gsellmann je spoločenský človek, ktorý rád rozpráva: o starom otcovi, ktorý bol jedným z prvých v regióne, kto obchodoval s vínom, o bielych vínach, ktoré mali kedysi v Burgenlande vyšší význam ako červené, a o Frankovke modrej, ktorú sadili len v rovine, na menej kvalitných polohách. Keď prvýkrát vysadil vinič Frankovky modrej na svahoch, susedia len krútili hlavami: „Vari nebudeš dávať Frankovku na tie najlepšie polohy, tú si predsa môžeš v pivnici prisladiť!“ Rozpráva aj o vinárskom škandále, kedy nikto nič presne nevedel, ale pozorovali, že niektorí vinári zrazu zarábali toľko peňazí, že bankovky ukladali do košov na bielizeň; a o dobe po vinárskom škandále, keď sa karta obrátila a profitovali tí, ktorí nefalšovali – keď išli do Viedne a hostinskí čakali už na prvej križovatke za vjazdom do mesta a doslova im vína trhali z rúk. Hans Gsellmann bol aj jedným zo zakladateľov „Pannobile“ pred presne 30 rokmi, vinárskeho združenia, ktoré vzniklo, aby dalo burgenlandským vínam novú identitu. Vždy bol otvorený novým myšlienkam a privítal aj prechod na bio a neskôr biodynamiku. Prechod od otca k synovi prebehol plynulo – k žiadnym radikálnym zlomom nedošlo.
„Možno otec z opatrnosti robil vína trochu príliš technicky“, myslí si Andi, ale to bola vraj aj doba, kedy sa vo vinifikácii bežne modernizovalo. Občas bola otcova opatrnosť oprávnená, priznáva. Keď syn na začiatku hnutia naturálnych vín úplne upustil od pridávania síry, Hans Gsellmann to videl čierne. „Bohužiaľ mal pravdu“, priznáva junior, „niektoré vína vyvinuli chyby. Vtedy som to mal ľahké, pretože som ešte nenesol zodpovednosť za vinárstvo“, spomína, „takú hlúposť som potom, ako to bol môj podnik, už neurobil.“
Odvtedy sa všetky vína jemne síria. Pri spontánnom kvasení mal zase spočiatku obavy, keď kvasenie viazlo, zatiaľ čo otec zostal pokojný. „To sa podarí“, hovorieval len stoicky. Celkovo sa zdá, že sú obaja dobre zohraný tím: „Vždy som videl jeho snahu o kvalitu“, hovorí Andi, „na to môžem dobre nadviazať“, pomyslel si. Keď podnik pred tromi rokmi konečne prevzal, existoval dobrý základ. Predpisy neboli žiadne, otec mu dal na srdce len tri rady: Choď vlastnou cestou. Choď po nej s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi a pristupuj k prírode s pozornosťou a rešpektom.
Radu poslúchol a začal hľadať vlastný prístup k poľnohospodárstvu, ktorý nakoniec našiel v biodynamike. „Dnes je otec môj najlepší a najlacnejší zamestnanec“, žartuje syn, skôr treba dávať pozor, aby nezačal pracovať už skoro ráno, keď všetci ešte chcú spať.
Štýl Gsellmannových vín sa v priebehu rokov menil. Kým pod značkou „Gsellmann & Gsellmann“, keď otec viedol vinárstvo spolu s bratom, boli ešte relatívne konvenčné, s príchodom Andiho Gsellmanna sa začala experimentálna fáza, kde sa štýlovo hľadali. Po cestách na Kras, do Collio a do Slovinska k majstrom „oranžových vín“ sa pokúšali aj doma aplikovať kvasenie na šupkách pri bielych vínach. Andi mal pritom od začiatku v hľadáčiku Tramín, odrodu, ktorú v Burgenlande kvôli jej prvoplánovému chuťovému profilu už nikto nechcel. Ani Andi Gsellmann. Potom získal vinohrad so Žltým, Červeným a Korenistým Tramínom. Tak chcel z toho niečo urobiť, niečo, čo by túto zaznávanú odrodu urobilo piteľnou aj pre znalcov. Vtedajšiemu veľmi mladému vinárovi sa skutočne podarilo skrotiť operetný charakter Tramínu. Proti vtieravo sladkej vôni postavil najprv niekoľkotýždňovým kvasením na šupkách poriadnu trieslovinovú štruktúru – a hľa: stará, krikľavo nalíčená dáma zažiarila v novom lesku. Ťažkopádnosť ustúpila príťažlivej sviežosti, niekdajší gýč sa zmenil na nečakanú grandióznosť. Podarilo sa mu tak majstrovské dielo, ktoré sa rýchlo stalo kultovým vínom v medzinárodnej komunite fanúšikov oranžových vín. Ale aj mnohí odporcovia oranžových vín si obľúbili toto jemné a zároveň pôsobivé víno s jeho stredomorskými arómami po krvavých pomarančoch, bylinkách a závanu mora. Už jeho prvý ročník 2011 bol senzačným úspechom.
Jemu samému sa spočiatku vôbec nepáčilo byť redukovaný len na toto jedno víno, keď ich mal v ponuke toľko iných. Navyše kolegovia podpichovali: „Tramín fermentovaný na šupkách vie spraviť každý idiot!“ Možno, ale málokto ho dokáže spraviť tak jemne a komplexne ako on. Pri inak často neohrabanej odrode mu jednoznačne hrá do karát jeho vrodený cit. Ak sa vinára opýtate, čo je jeho ideálom Tramínu, odpovie ako z pištole: „Keď nechutí ako Tramín!“ To sa mu podarilo. Medzitým sa zdá, že Tramín fermentovaný na šupkách sa stal štandardom. Len málo bielych odrôd sa tak dobre hodí na túto metódu vinifikácie. Človek ho už ani nechce piť inak. Až triesloviny, ktoré sú na podnebí vnímané aj ako kyslosť, dodávajú vínu živosť, sviežosť a hĺbku. A Gsellmann je jedným z ich majstrov. Medzitým sa jeho signature víno stalo ešte jemnejším, necháva ho už len dva týždne na šupkách v drevenej kadi, potom ide do amfory a do veľkého dreva, v závislosti od ročníka.


Oranžový Tramín je však kult.

Pre Svätovavrinecké (Zweigelt) v regióne kvôli zmene klímy nevidia žiadnu budúcnosť.