A-La-Carte

Wasabi teror a iné nebezpečenstvá (2016/4)

Aké „sociálne“ sú „sociálne médiá“, je viac wasabi rasistickým útokom a môžu čili papričky ohroziť svetový mier? Alebo by sme mali brať všetko s väčším nadhľadom? Text od Evy Rossmann · Ilustrácia od Andreho Sancheza Pred nejakým časom sa jeden japonský reťazec so suši veľmi zdvorilo ospravedlnil. Na „sociálnych médiách“ (Prečo sa vlastne tak volajú?…


Aké sú „sociálne médiá“ sociálne, je viac wasabi rasistickým Ütokom a môžu čili papričky ohroziť svetový mier? Alebo by sme mali brať všetko s väčším nadhľadom?

Text od Evy Rossmann · Ilustrácia od Andreho Sancheza

Pred nejakým časom sa jeden japonský reťazec so suši veľmi zdvorilo ospravedlnil. Na „sociálnych médiách“ (Prečo sa vlastne tak volajú? Pretože sa predpokladá, že neurčitý počet anonymných vševedkov je „sociálny“? Alebo preto, že odzrkadľujú našu spoločenskú štruktúru?) vypukla búrka nevôle. V jednej prevádzke v Osake sa vraj na suši zrazu dávalo viac wasabi. Niekedy takmer dvakrát  (!) toľko ako „normálne“. Teraz som napriek intenzívnemu pátraniu nedokázala zistiť, či existuje japonská, ázijská alebo dokonca na medzinárodných obchodných dohodách založená celosvetová norma pre wasabi, ale niečo také! Ako to tam len mohli urobiť! Navyše, keď najmä Juhokórejčania okamžite tvrdili, že tento „wasabi teror“ nie je len terorom, ale aj „rasizmom“ voči cudzincom. „What they did was a hate crime“, napísal napríklad na sociálnej sieti @sakeuchi317. Informoval o tom The Japan Times. Aj japonská tlačová agentúra Kjódó. Spoločnosť Fujii Shokuhin hlboko dotknuto vysvetlila, že, žiaľ, kuchári v jednej z reštaurácií reťazca bez opýtania zvýšili množstvo wasabi po tom, čo zahraniční hostia opakovane žiadali o viac wasabi. Uisťovali, že v žiadnom prípade nejde o diskrimináciu. Sú vraj zdrvení z toho, že hosťom, „ktorí nemajú radi wasabi“, spôsobili takéto nepríjemnosti.

Pobúrenie však pokračovalo. „Rasistické útoky“ boli odsúdené. Hm. Stále hovoríme o kuchárovi, ktorý v Osake občas dal na suši viac wasabi. Ale debaty tohto druhu majú samozrejme aj poučný charakter: Teraz viem, keďže som nikdy nebola v Japonsku, že wasabi sa tam nedáva vedľa suši, ale medzi ryžu a surovú rybu. A že opatrní Japonci zverejnili príspevky, že veľa wasabi je síce zdravé, ale na druhej strane aj nebezpečné – konkrétne vtedy, ak sa ním má zamaskovať stará, zapáchajúca ryba. Kultúrny šok. Staré, zapáchajúce morské živočíchy v Japonsku? V svätej zemi surových rýb? Ale zazneli aj praktické rady: Kto nemá rád veľa wasabi, mal by sa jednoducho pozrieť pod rybu a trochu toho (pre mňa) lahodného zeleného chrenu odobrať. Vraj sa to tak robí vždy, keď sú na cestách s deťmi. A teror by bol zažehnaný. Keby to tak bolo vždy jednoduché. Hoci: Aj pri iných „teroristických“ tvrdeniach a obavách by mal pomôcť zdravý rozum (ktorý sme, dúfajme, nepredali celý reťazcu supermarketov).

V Rakúsku sa okrem iných tohto skutočne výbušnej témy chopil denník Der Standard. Najviac sa mi páčil tento príspevok, ktorý k tomu pribudol: „Jedným z najväčších nebezpečenstiev pre svet je wasabizmus.

Kuchár vyzerá ako wasabistický kazateľ.“

Aspoň na humor sa dá stále spoľahnúť. Sem-tam. Samozrejme, otázka, či v ten deň v Číne nespadol ani jeden bicykel, ani v Japonsku – alebo, aby som zase nediskriminovala, v Južnej Kórei – ani jeden vrece ryže, bola nepopierateľná.

Ale – bez toho, aby som k tomu niečo pridávala – „sociálne médiá“ a gastronómia sú skutočne ostrá vec. Christoph Wagner, ktorého osobne a aj odborne bolestne postrádam, raz povedal, že svoje gastronomické sprievodcov píše v prvom rade ako rozšírený telefónny a servisný zoznam. Či ľuďom tam chutí, musia zistiť sami. Preto mu boli cudzie poučné alebo dokonca znevažujúce opisy. Čo by asi povedal na príslušné fóra na internete, kde každý, kto má zuby a žalúdok (o zmysle pre chuť nehovoriac, a o srdci ani nehovoriac), môže uverejniť to, čo prijal a pravdepodobne aj strávil.
Zábeh na moju milovanú Sardíniu. V malej dedinke Torre delle Stelle sú tri podniky. Ten najlepšie hodnotený má väčšinou zatvorené, v prvom rade tam majú pizzu. Podnik za ním má veľmi dobrú pizzu a tiež malé, vynikajúce menu, ktoré ponúka aj čerstvo upečené sasanky. Básnička! Najhoršie hodnotený podnik má neapolského šéfkuchára, ktorý by mohol urobiť kariéru aj inde. Podávajú sa tam vlastnoručne marinované ryby, najjemnejšia chobotnica, krevety z okolia obalené v chrumkavých mandľových lupienkoch, Impepata z čerstvých mušlí … človek zaplatí vo dvojici skutočne viac ako za dve pizze (ktoré sú v jednej časti reštaurácie tiež k dispozícii, a to v dokonalosti). Za tri chody s fľašou vína šesťdesiat až osemdesiat eur. Takže naozaj. A na internete sa píše, že jedlo je zlé, porcie sú malé a vôbec je všetko príliš drahé. Ak nie ste napriek tomu zvedaví, potom nemáte šancu dozvedieť sa, že je to oveľa lepšie.

Môj majster kuchár Buchinger sa už dlhší čas sťažuje na údajne nie príliš priateľské príspevky na fórach ako Tripadvisor. Teraz viem, že ho aj tá najmenšia kritika dokáže dlho zamestnávať. Ako človeku s chronickým ochorením žalúdka sa mu vždy znovu obracia žalúdok, keď sa niekomu niečo nepáčilo, nevyhovovalo, nechutilo. Proti tomu sme aj my, povestne citlivé autorky a spisovatelia, voči svojim kritikom ľahostajní. Teším ho pri takýchto spomienkových záchvatoch („Nespomínaš si? Tá partia, kde chcel ten muž extra červenú kapustu k húske, a bolo tak veľa ľudí, že ju potom aj tak mal na tanieri a chcel potom neplatiť za nič, pretože aj tak bolo všetko odporné, hoci tí pri susednom stole povedali, že všetko zjedli, a hádali sa už keď prišli?“ Je to dobrých desať rokov. Mimochodom: Spomínam si na to. Sedeli pri stole č. dvanásť.), teda ho utešujem tým, že väčšine naše jedlo aj tak chutí, že máme super milých stálych hostí, že nás majú mnohí radi. Napriek tomu som sa doteraz nikdy nepozrela, čo píšu na nete. Respektíve, čo píšu tí, ktorí potom práve píšu. Tí spokojní radšej trávia a robia tým to najprirodzenejšie.

Teraz však, po teroristickom útoku wasabi, to musím vedieť: Kto čo hovorí o nás na „sociálnej sieti“? Začína sa to však úžasne. Sme reštaurácia číslo 1!! No prosím!! Malá kvapka horkosti: v Riedenthale. Tam je len jeden podnik. Ale takéto rebríčky sú v spisovateľskej brandži tiež relatívne. Jasot nad prvým miestom v nejakom rebríčku bestsellerov! Ale my sme Rakúsko. Malá krajina. V Nemecku sa môže stať, že sa spýtajú: Kto? Nikdy som nepočul. Nikdy nevidel. Prečo by sme to mali čítať? Kníh je dosť.

Ale pokračujme. Potom nasleduje na sieti chvála na kritiku na chválu na nepochopenie. Najviac našich vážených pisateľov momentálne nepoháňa k sociálnym príspevkom naše jedlo ani obsluha, ale forma jedálneho lístka. „Lístoček!“, zvolajú pobúrene. Ako môže mať reštaurácia s kuchárskou čapicou (Haubenlokal) peknú, viazanú zbierku jedál? Urážka! My ten znevažovaný lístoček píšeme každý deň nanovo, niekedy aj každých pol dňa. Pretože varíme len to, čo je čerstvo k dispozícii. Ale samozrejme: Čo je kožený rezeň v porovnaní s rovnako viazaným jedálnym lístkom s mrazenou rozmanitosťou druhov? Zaujímavé som považovala aj zdôvodnenie zlého hodnotenia jednej hosťky. Hoci priznala, že bola s jedlom a obsluhou spokojná, ale: Prebaľovací pult bol poškodený a nikto s tým okamžite nič neurobil. A na jej e-mail v tejto veci ani neodpovedali. Nikdy už nepríde, ani s dieťaťom, ani bez dieťaťa. Ustarostených mamičky a oteckov ubezpečujeme, že nám doteraz nie sú známe žiadne zranenia malých detí v našom podniku.

Na druhej strane. Pochvala je pekná, aj na sieti. Jednoducho nemôžem inak, než toto hodnotenie na chvíľu spomenúť. Reč je o Buchingerovi a tiež o mne (žiaľ alebo našťastie sa v hodnoteniach reštaurácií inak nevyskytujem, hľadala som to …): „Keď tí dvaja stoja v kuchyni, je to, akoby Placido a Netrebko spievali v lete duet v Schönbrunne.“ Tak ich mám rada, tie sociálne médiá. Hneď začnem spievať (čo by však mohlo viesť k menej priateľským reakciám – a obávam sa, že by som ich musela dokonca pochopiť).

Napriek tomu: Varovanie: U nás sa môže skutočne stať, že napríklad držky sú naozaj ostré. Na tom papieri, ktorý má nahrádzať náš jedálny lístok, je potom napísané aj „naozaj ostré“. Ale samozrejme by sa mohli nájsť ľudia, ktorí pod „naozaj ostré“ rozumejú niečo iné ako my. A tí by mohli mať podozrenie, že to nerobíme len tak, alebo preto, že Buchinger mal náhodou tieto diabolsky ostré čerstvé čili papričky, ale preto, že sa chceme posmievať pánu doktorovi, ktorý dostane potný záchvat už pri zmienke slova „pikantné“. Mohlo by ísť dokonca o všeobecnú diskrimináciu obyvateľstva Weinviertelu, ktoré preukázateľne je menej ostré jedlá ako Juhoindovia a Thajčanky. Teda akýsi anti-vlastenecký teror! A to v časoch, ako sú tieto, kedy sa zdá, že ide predovšetkým o to, zachovať si „svoje“ a vymedziť sa voči zlému „cudziemu“. Ostré držky? Nie! Politický atentát! Tak to vyzerá.

Mali by sme sa poistiť. Všetko musí byť bezpečnejšie, len žiadne riziko … Pozor! Čili papričky môžu ohroziť svetový mier … a navyše dvakrát štípať …

Alebo budeme konečne brať jedno alebo druhé, čo nie je vôbec také nebezpečné, iné a nové, s nadhľadom. A jednoducho nebudeme brať kazisvetov vážne. Existujú, tie pozitívne prekvapenia …

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!