A-La-Carte

Keď otec varí so synmi (2008/3)

Geneticky ťažko zaťažení a vyrastení v kuchyni – niet cesty späť. Buď rebel, alebo kuchár. Markus Mraz dostal posilu. Už rok stojí so svojimi dvoma synmi Manuelom a Lukasom pri sporáku. Rodinné puto, ktoré nemožno rozbiť.


Keď otec varí so synmi

Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Philipp Horak

Teploty, z ktorých sa potíte, šiesti kuchári v stiesnených priestoroch a objednávky od stola, ktorý bol obsadený až po posledné miesto. Čulý ruch. V kuchyni však vládne absolútne ticho. Nepočuť ani zvuk, ani krik obsluhy. Len zvonček. Kroky práce idú tímu pekne od ruky, ako keby to bolo samozrejmé. Maximálne sústredenie je najvyššie prikázanie. Tak, ako to zaviedol šéfkuchár Manuel Mraz. Zrazu zahromženie na stanovišti cukrárne – brat Lukas experimentuje s dekonštruovanou Sacherovou tortou a marhuľovým gélom. Výsledok neuspokojuje prchavého ryšavého mladíka. To vyvádza Manuela na stanovišti aranžovania z konceptu. Vybuchne: „Ticho, musím sa tu sústrediť – inak to nejde.“

Dni ako tento nie sú žiadnou zriedkavosťou. Keď sa 18-ročný Lukas vráti zo svojich ciest po najlepších reštauráciách Európy, napätie v kuchyni Mraz je predprogramované. „Keď príde Luki, všetci k nemu vzhliadajú, tím z neho vysáva otázky. Manuel to musí občas prehltnúť. Hoci je tu šéfkuchárom, ale keď je tu jeho brat a rozpráva svoje príbehy, Manuel si už uvedomuje, že už nie je jednotkou,“ prezrádza otec a šéfkuchár Markus Mraz. Závisť vzniká na oboch stranách – ako je to u súrodencov bežné. Kým jeden sa musí vyrovnať s euforickými správami zo zahraničia a osobitným statusom, ten druhý žiarli na bratovu pozíciu. „Robím všetky stáže v zahraničí a som tak ďaleko a Manuelovi je úplne dobre,“ môže si Markus Mraz pravidelne vypočuť od svojho najmladšieho. Pragmatická odpoveď toho najvyššie postaveného: „Nenútil som ťa k tomu.“
„Tí dvaja sú dobrá kombinácia. Lukas je kuchár na chuť, veľmi cieľavedomý a neustále prináša nové nápady zo zahraničia. Manuel je niekto, kto dokáže robiť rozhodnutia flexibilne a spontánne, ak si to situácia vyžaduje. Je to umelec života v každej situácii.“ Lukasova vrstvená kreácia z ostrého, slaného, kyslého a sladkého – hráškový krém – je bratom Manuelom prezentovaná veľkolepo: „Dno kónického pohára je pokryté marakujou, na to sa naleje hrášková polievka, ktorú prikryjeme sladkou, bielou čokoládovou penou. Celé sa to finalizuje ostrým karí korením, ktoré sa efektne práši cez polievku pomocou púdrovača – to jedlo je chuťový flash, úžasné jedlo,“ hodnotí Manuel vynaliezavosť svojho brata.
Kariéra synov Mrazovcov sa začala už v predškolskom veku: „Mali sme chlieb, ktorý sa podával v kvetináčoch. My dvaja sme vymastili a vysypali múkou kopu kvetináčov, robili sme jednoducho všetko, čo nechcel robiť žiadny iný kuchár,“ hovorí ten starší s úsmevom. Keď Manuel a Lukas absolvovali gastronomickú školu na Judenplatz, mohli sa sami rozhodnúť, ako ďalej. Lukas chcel vidieť svet. „Spoznávate kuchyne, ľudí, mestá, dediny a zapadnuté miesta. Považujem to za vzrušujúce. Svoju prvú stáž som mal v „Esszimmer“ v Salzburgu. Práve bol čas festivalov a museli sme ísť naplno. Stáli sme v kuchyni až 16 hodín. Bol by som pracoval aj 24 hodín, taká to bola zábava.“ Nasledovali dve stáže u molekulárneho kuchára Juana Amadora v Hessensku a desať mesiacov ako commis u Jean-Georgesa Kleina v Alsasku. Momentálne stojí Lukas rok pri sporáku u holandského 3-hviezdičkového kuchára Jonnieho Boera v Zwolle. Nápady sa prenášajú do Viedne konferenčným hovorom. „To ale nejde stlačením gombíka. Jednoducho mám vždy pri sebe blok, rýchlo si to zapíšem a večer svoje čmáranice prepíšem do počítača. Po mesiaci či dvoch je to dokonalé a mám vlastnú kreáciu,“ hovorí Lukas Mraz euforicky. Fascinovala ho najmä kuchyňa v „L’Ansbourg“ u Jean-Georgesa Kleina: „Menu sa pripravuje molekulárne, jedlá a la carte klasicky. Teľací kotlet vcelku, teda s dvoma rebrami, ide vákuovaný na dve a pol hodiny pri konštantných 60 °C do vodného kúpeľa. Mäso je extrémne krehké a zostáva krásne ružové. Potom sa nakrája a opečie pri 220 °C zo všetkých strán. To ma úplne presvedčilo.“
Na myšlienku variť v reštaurácii „De Librije“ u Jonnieho Boera prišiel na jednej z mnohých ciest so svojou rodinou. „Neorientujem sa podľa hodnotení gurmánskych sprievodcov. Ide mi viac o to, ako mi chutí. Keď niečo ochutnám a som z toho úplne mimo, chcem vedieť, čo je za tým v zákulisí. Môj otec vždy hovorí, že ak si po návšteve reštaurácie spomeniete len na jedno jedlo, potom je to jedlo veľmi dobré. U Jonnieho Boera si spomeniem takmer na každé jedlo!“ hovorí 18-ročný kreatívny kuchár. „Ako syrový chod podávali napríklad Epoisses, silný tekutý vyzretý syr s červenou plesňou z Burgundska, s pár jablkovými želé – nič viac. Myslel som si, trochu málo, ale počkajme si. Človek si myslí, že má polievku a potom na ňu čašník položí vrstvu karamelu. Vyzeralo to ako Crème brûlée, s tým rozdielom, že pod tým to bolo tekuté. Potom do toho pichnete a o tri sekundy je to tuhé a vy si pomyslíte wow a pýtate sa, ako sa to robí. V konečnom dôsledku je to metyl, druh želé, ktoré netuhne v chlade, ale pri 96 °C.“
Cestovanie je pre rodinné putá rutina. Cieľom sú gurmánske destinácie po celej Európe; dôsledne autom. To, že meškajú, patrí u klanu Mrazovcov k scenáru: „Všetci traja sme v tom dosť rovnakí,“ prezrádza Manuel Mraz. „Väčšinou prichádzame na poslednú chvíľu. Pri ceste k Michelovi Brasovi do Laguiole sa lialo ako z krhly. Človek hodiny jazdí cez les. Uprostred toho je potom tento supermoderný skleník. Všetci sme boli vo voľnočasovom oblečení, rýchlo sme vyskočili z auta, obliekli si košeľu, nohavice a sako, skočili späť do auta a vyviezli sa k reštaurácii. Trochu stresujúce je to vždy,“ Manuel Mraz sa usmieva. Už rok zastáva 20-ročný pozíciu šéfkuchára. Plánovaný tento vývoj nebol. „Pre mňa to bol vždy servis. Extrémne blízky kontakt s hosťom ma vtedy zaujímal viac.“ Po ukončení školy bolo všetko inak. V malej reštaurácii v deviatom obvode mal Manuel pomáhať ako čašník, skončil v kuchyni. Výhody rýchlo prevážili: „V kuchyni môžete byť nevrlý, vyzerať ako chcete a nemusíte sa ani upravovať. Môžem tam byť taký, aký som.“ Stanovište aranžovania v kuchyni Mrazovcov okamžite okupoval. „Je to miesto, ktoré mi najviac sedí. Pretože ma baví prezentovať jedlá na tanieri tak, aby vyzerali dobre.“ „Keď preberáme nové menu a ja v piatok urobím náčrt, v pondelok vyzerá úplne inak. Totiž vylepšený. Prináša jedlá na tanier s citom v prstoch a svojou umeleckou žilou jednoducho skvele. To mi uvoľňuje myseľ a ja sa môžem sústrediť na chuť,“ hovorí Markus Mraz. S odporom oboch svojich synov musí neustále počítať. „Od nich oboch sa môžem veľa naučiť. Od Lukasa nové techniky varenia, pretože stojí v kuchyni s ľuďmi, ktorí sú skutoční profíci a nevaria len nezmysly. Sociálnu stránku v kuchyni preberá Manuel. Drží tím pokope – to ma napĺňa hrdosťou.“ Na odovzdanie vedenia mladý otec a 39-ročný šéfkuchár zďaleka nemyslí: „Lukas mi raz zavolal z jednej zo svojich ciest do zahraničia a hovorí: ‚Oci, ako dlho to ešte chceš robiť?‘ Povedal som: ‚Šibe ti?‘ Už som sa ďalej nepýtal. Nasledujúca bezsenná noc bola dosť zlá.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!