Kto chce všetko … nemal by ničím plytvať
Text: Eva Rossmannová Ilustrácia: Tim Möller-Kaya
Pohľad našej praktikantky je nevinný, dobromyseľný a zvedavý. A: Caro je všetko iné, len nie hlúpa.
„Vyhodiť“, odpovedám. „Ani nám nenapadá nič, čo by sa dalo urobiť zo šupiek z banánov.“
Vlastne ani nie je divu, že sa Caro pýta. Skoro všetko sa dá použiť, to bola aj jedna z prvých vecí, ktorú som sa naučila v našom hostinci neďaleko mesta. Buchinger niekoľko rokov popri tom učil varenie. Deti mu dali meno „profesor Nevyhadzujnič“. Viem si predstaviť, ako nielen ich, ale aj svojich kolegov a kolegyne dráždil tým, že
že šupky z mrkvy, zvyšky póru, zvyšky cibule, špičky žltej mrkvy a hlúby z brokolice môžu nakoniec dať úžasný zeleninový vývar.
Keď som bola dieťa, museli sme vždy pekne všetko zjesť, pretože v Afrike musí toľko malých černoškov (vtedy sa tak nazývali a ak v tom bol ukrytý rasizmus, ešte nebol odhalený) hladovať. Takže som bola – aj keď nielen preto, jedla som rada a veľa – dosť dobre živená. Tým v Afrike moja nadváha bohužiaľ, pokiaľ viem, nič nepriniesla. Ale plytvať jedlom, vyhadzovať potraviny: To sa – aspoň tak, ako som vyrastala – jednoducho nerobilo.
Dnes končia, obzvlášť po sviatkoch, celé morky vrátane originálneho balenia v kontajneri na odpad. Preboha, boli predsa také lacné, a k tomu ešte ponuka dva za cenu jedného: Takže boli skoro zadarmo! Lenže: Prvého veľkého vtáka človek ledva vládal zjesť, druhý v chladničke starol a starol a nakoniec letel naposledy – do mestských zberných surovín.
Niečo podobné by si človek – plytvanie sem alebo tam – občas želal. Totiž vtedy, keď sa dá opäť čítať, čo sa používa v istých gastronomických podnikoch, striktne oddaných posvätnej maximalizácii zisku. V plných vlakoch alebo poloprázdnych sálach môže hosť dokázať, čo všetko jeho žalúdok vydrží zo zošedivených párkov, dobre odležaného šalátu a zaujímavo prekorenených ragú.
Moje zorné pole ako profesionálnej kuchárky je síce, priznávam, trochu obmedzené. Od môjho rešeršovania pre gastro-krimi „Vykuchané“ som vždy, keď sa dá, u Buchingera a restujem, pečiem, varím, krájam, marinujem, dusím a teším sa z hostí, ktorí sa vracajú. Len občas sa naskytne výlet do cudzích kuchýň. To má potom väčšinou do činenia so špeciálnymi menu z Weinviertelu. Alebo keď je na programe stráviteľné spojenie čítania detektívky a kulinárstva. Alebo, ešte zriedkavejšie, keď dávame kurzy varenia vonku.
Práve všetky tri dôvody prispeli k tomu, že som sa dostala do pôsobivej kuchyne veľmi pekného hotela v St. Moritzi. Dychberúce, toľko kuchárov (kuchárky tam skoro neboli) v rovných troch kuchyniach v obrovskej miestnosti v suteréne. Musela som sa párkrát zhlboka nadýchnuť a uvedomiť si, že aj oni (tak ako my) varia len s vodou. Potom som urobila to, čo už teraz tiež viem: Nielen sama variť, ale aj prideliť ľudí variť. Terina z kyslej repy a údeného divého kapra bola hotová, úžasná, akurát správne pevná, nie tvrdá ako plast, ale ani mazľavá. Nakrájať, položiť na plech, aby sa čoskoro dala preniesť na taniere a naservírovať. Na chvíľu sa starám o našu vinaigrette, pozerám späť a stuhnem: Tento prostý mladý švajčiarsky kuchár krája z každej teriny okraj dva centimetre hrubý a hádže ho do koša na odpadky. Vrhám sa tam, pýtam sa trochu prudko (ako je občas môj zvyk, keď ide do tuhého, teda o varenie), či mu preskočilo? Pozerá sa na mňa ohromene. Ukazujem na vedro. „To je tak v poriadku, to je naše bio-vedro“, koktá neisto.
Až o niečo neskôr pochopil, že mi nešlo o správne triedenie odpadu, ale o niečo iné: Aj keby boli hostia takí rozmaznaní, že by im nikto nechcel predložiť – celkom čerstvé – okraje, tak je tu predsa okolo 200 zamestnancov v hoteli. Personálna strava. Ľudia, ktorí by si radi zobrali terinu z kyslej repy a divého kapra so sebou domov. A ak by ani to pre Švajčiarsko nebolo vhodné: Keby tie veci neboli už v bio-vedre, radšej by som ich zjedla na posedenie, než ich vyhodiť. Čo – áno, viem, že by to aj teraz – podvyživeným deťom v Afrike alebo inde nepomohlo. Napriek tomu.
A okrem toho: Naučené sa dá aj ďalej rozvíjať. Rozumne znamená nič neplytvať, nič nenechať nazmar, využívať potraviny tiež tak, že jednoducho nenakupujeme, nespracúvame a nejeme viac, než potrebujeme. Namiesto solidárneho prejedania sa sedemdesiatych rokov teda starostlivé zaobchádzanie s našimi zdrojmi. To totiž pomáha. Nielen nám a našej peňaženke, ale aj tým, ktorí trpia nedostatkom. Pretože aspoň vzniká menej škodlivín a následných nákladov za dopravu. Pretože skládky odpadu budú menšie a budú menej zamorovať. Pretože za to môžeme zaplatiť o pár centov viac za lepšie a za férových podmienok vyrobené potraviny.
Raz chcela odo mňa viedenská mestská knižnica citát pre kulinársku výstavu. Dlho som uvažovala, už som si myslela, že si ušetrím všetky múdre slová a napíšem jednoducho „dobrú chuť“, interpretujúc, aby to neznelo tak banálne, časť slova „čas“ ako dôležitú pre každé dobré „jedlo“, keď ma práve včas mladý kuchár a chudý hosť priviedli na niečo iné. Mladý kuchár pracoval vlastne v jednom z viedenských chrámov gurmánstva a chcel na pár dní nájsť zmenu pri Buchingerovom dedinsky kreatívnom sporáku. Bola som dosť nervózna. Čo ak pri luxusnom chlapcovi úplne zlyhám? Bolo potom veľmi veľa práce, a keď náš farmár dodal jahňa, už som dávno nemala čas na také myšlienky. Ale ani čas na pekné, na dve polovice rozdelené zviera. Ak je náš mladý star pripravený urobiť čokoľvek, tak nech prosím rýchlo vykostí jahňa. Prikývne. Preberám denné odporúčania – a keď sa opäť pozriem na nášho hosťujúceho hviezdu, stojí s nožom, ktorý rozhodne nie je nôž na vykosťovanie, pred prvým polovičným jahňaťom. Ó, nemá správny nástroj. Podávam mu svoj obľúbený nástroj. Poďakuje a zamrmle: „To som už dávno nerobil...“ A o niečo neskôr viem, že v ich gurmánskej kuchyni sa jahňa dodáva vákuovo balené a porciované: Všetko v najlepšej kvalite samozrejme. Výlučne ušľachtilé kusy. Filety a chrbát. O niečo neskôr idem k stolu, aby som podpísala jednu zo svojich krimi. Samozrejme sa pýtam, či chutilo. Všetci sú plní chvály. Len jedna veľmi štíhla žena nehovorí nič. No áno, odpovedá jej susedka pri stole na môj pýtavý pohľad. „Ona očakávala filet, na jej hovädzom bol poriadny kus tuku.“ Gallowayský dobytok.
Máme ich od farmára Krexnera zo susednej obce Kronberg. Celý život môžu stráviť vonku na pastvine. Sú obzvlášť jemné, pretože ich mäso je mramorované. A na roštenke je vrstva tuku, ktorú opečieme dokrpaty a ktorá chutí tak dobre, že ju tam nechávame. Kto ju nemá rád, môže ju stále ešte odrezať. „Mne je bohužiaľ úplne zle, len keď tuk vidím“, odpovedá žena na moje vysvetlenie. Mimochodom, mala skvelú postavu. Takú, s ktorou sa dá naozaj nosiť všetko. Dokonca aj obtiahnuté šaty, v ktorých vyzerám ako zablúdená klobása. Napriek tomu: Bolo mi jej nejako ľúto, jednoducho o niečo prišla.
Najintenzívnejšiu arómu má mäso s kosťami, s tukom, s mäsom vedľa šliach. So šupkami a tým, čo je tesne pod nimi. Nič nechutí lahodnejšie ako opečené mäsové kosti, čerstvé z rúry, to, čo je jedlé, šklbané prstami. Čerstvé bio-zemiaky aj so šupkou: Kvôli nim nechám každú ušľachtilú zeleninu z hlbokého zmrazenia bokom. A kvôli nášmu „Bruckfleisch“ prišiel kedysi dokonca jeden z Talianska, vznešený pán, napriek tomu plný temperamentu a v každom prípade nemeckého jazyka neznalý. Walter si už myslel, že Talian dostane infarkt, tak divoko si striedavo bil na hrudník a brucho. Moja kuchynská taliančina našťastie stačila na to, aby som objasnila, že tým chcel iba poukázať na srdce, pečeň, pľúca a všetko to lahodné, čo kedysi spadlo z bitúnku a tvorí dobré „Bruckfleisch“.
Využiť VŠETKO, to je pre mňa aj znak úcty voči iným živým bytostiam.
No. Možno to slúži aj na upokojenie zlého svedomia. Pretože: Keď vidím malé jahniatka a vlnité mangalicové prasiatka a mladé kozičky, vždy sa opäť stávam vegetariánkou. Aspoň na pár minút.
Nikto mi nemá hovoriť, že zvieratá nemajú pocity, že nerady žijú a vyskakujú. Stačí sa pozrieť na Herkulesa, Buchingerovho kríženca ovčiaka, ktorý nemá nič anticko-bojovné, ale je to snáď to najpriateľskejšie psisko medzi Riedenthalom a Nebraskou. Jasné, psy sa u nás nejedia, ale to je len nepatrný rozdiel oproti iným krajinám. A určite nie civilizačný.
Aj keď u nás mnohí pozerajú zvrchu na tých z inadiaľ, keď kupujú staršie ovce a sliepky, jahňacie hlavy a všetko to, čo je lacné: Mali by sme to, čo nevie každý idiot jemne upiecť, radšej vyhodiť? Na pravý „Coq au Vin“ človek potrebuje kohúta, ktorý už nejaký čas kikiríkal. A z jahňacieho filetu nikdy nebude poriadne voňavé baranie ragú. Veľa peňazí na také jedlá nie je potrebné, zato ale čas a chuť. Nech sa každý rozhodne sám pre seba, čo je mu milšie.
Ja som si každopádne istá: Využívať namiesto plytvania nie je len úsporné. Nie je to len morálne alebo dokonca solidárne. Je to jednoducho napínavé. Vyzýva to kreativitu. Prináša to, ďaleko od módnych peničiek, nové chuťové zážitky.
Ach áno, citát, ktorý odo mňa kulinárski vystavovatelia nakoniec dostali: „Kto vždy je len filety, ten v živote o veľa prišiel.“