A-La-Carte

Kto hľadá, ten nájde … … nie vždy niečo (2018/3)

Sú bio, zadarmo a rastú ako huby po daždi. Ak teda vôbec rastú.


Väčšina veľkolepých plánov (viac športovať, menej pracovať, konečne si abecedne usporiadať knihy) stroskotá na viac či menej banálnych dôvodoch (veď je to nesmierne únavné, potom ale zarobím menej peňazí, neuveriteľné, koľko mám kníh).

Teoreticky som v sebe vždy videl niekoho, komu by pristalo túlať sa v očarujúcej rannej hmle šerými lesmi, šikovnou rukou zbierať vzácne i lahodné huby a tie potom servírovať vďačnému zástupu priateľov, ktorí sú naplnení posvätným rešpektom k mojim mykologickým a gastrozofickým schopnostiam.

Keby nebolo toho skorého vstávania.

A tej skutočnosti, že dokážem akurát tak odlíšiť kuriatka od hríbov.

Štátom certifikovanému majstrovi fotografovi Ingovi Pertramerovi sa darilo celkom podobne, a tak sme sa rozhodli, že raz opäť použijeme všetkými právom cenené odborné periodikum A la Carte ako barličku, pomocou ktorej by sme dokrívali smerom k hubárskej kompetencii.

Porovnanie kalendárov ukázalo, že máme obaja čas v ten istý jediný dátum začiatkom augusta, čo plánovanie veľmi zjednodušilo. Ingo navrhol, nie celkom nesebecky, ako miesto konania okolie svojho juhoburgenlandského víkendového sídla a sľúbil za to, že zorganizuje aj viac než slušnú reštauračnú kuchyňu, v ktorej by sme potom pod kompetentným vedením mohli našu očakávanú bohatú korisť premeniť na originálne aj fotogenické pokrmy.

A, čo je veľmi dôležité: prostredníctvom spoločného známeho zorganizuje odborníka v podobe majstra hubára, ktorý je známy ďaleko za hranicami okresu.

Tým by mali byť, ako sme usúdili, vyriešené skutočne všetky eventuality.

V dohodnutý deň, v dohodnutú hodinu skutočne prichádza na scénu náš majster hubár a na privítanie trúbi v najkrajšej burgenlandsko-chorvátsko-burgenlandčine: „To je počasie! V takomto počasí nerastie ani pleseň na nohách. To je šialenstvo. Keby si odhodil ohorok, zhorí celý les.“

Keď už bolo povedané to podstatné, plynulo prechádza k sociálnej časti konverzácie, predstaví sa – „Servus, ja som Simmerl“ – a zhovievavo sa pýta, čo presne od neho vlastne chceme.

Na našu odpoveď – „No, nazbierať huby“ – sa Simmerl, občianskym menom Johann Simonovics, okamžite prejaví ako pravý hubársky fajnšmeker klasického strihu, čo je ale pre našu požiadavku celkom nevhodné.

Všeobecne si človek predstavuje klasického hubárskeho fajnšmekra ako fanaticky tajnostkárskeho samotárskeho typu, ktorý by za žiadnych okolností nikomu nikdy neprezradil svoje tajné miesta na zbieranie. A Simmerl nám promptne vysvetľuje, že to je hlúposť, pretože po prvé je už týždne tak horúco a sucho, že ako bolo spomenuté, nerastie ani len tá pleseň na nohách, a po druhé zásadne nikoho – „Nikoho. Ani moju ženu“ – na svoje miesta neberie.

Zároveň však vyžaruje dobromyseľnú spoločenskosť a je očividne v nálade na rozprávanie, takže Ingo a ja na toto oznámenie nereagujeme úplne zničene, ale začíname živiť nádej, že možno s trpezlivosťou, vytrvalosťou a nedôstojným žobraním ešte dosiahneme výnimku.

Ako prvý ústupok sa Simmerl zaviaže, že nám dá krátky prehľad o hubárskych varietách v okolí, avšak s obmedzením: „Neviem, ako sa inak volajú, viem len, ako im hovoríme my.“

Na začiatku hubárskej sezóny, vysvetľuje, sa najskôr objavuje tu takzvaný pšeničný hríb: „Je taký svetlý, za tri hodiny je vonku a rastie väčšinou vždy málo.“

Po ňom nasleduje hnedý obilný hríb, ako aj rohový hríb, ktorý sa ale, ako vyjde najavo na otázku, nevolá rohový, ale vresový hríb (vyslovované ako „Hoa(d)npüz“), za čo vďačí svojmu zafarbeniu podobnému vresovému koláču (heidensterz), a nakoniec smrekový hríb, ktorý možno nájsť až do decembra.*

Okrem toho existujú samozrejme hríby a kuriatka.

Simmerl sa medzitým rozrozprával, ale nezabúda priebežne vkladať odôvodnenia, prečo s nami nemôže ísť do lesa na zber, totiž jednak z princípu a jednak kvôli pretrvávajúcemu suchu, ktoré bráni v raste dokonca aj plesni na nohách, po tretie ale aj preto, lebo práve nesedí mesiac.

„Ja hľadám vždy podľa mesiaca,“ vysvetľuje. „Kuriatka pri novu a dorastajúcom mesiaci, hríby dva dni pred a dva dni po splne. Vtedy som mal svoj hubársky rekord, 15. júla, to bolo auto plné a sedadlá som musel sklopiť.“

Šesťdesiat rokov – on sám má vitálnych 72 – už teraz zbiera huby, vysvetľuje, v sezóne denne nachodí dobrých desať kilometrov a nuda ho stále neberie. Dokonca aj dovolenky si vždy plánoval tak, aby bol na mesiaci priaznivom pre huby opäť doma. Čo je jedlé, naučil sa od mamy, a okrem niekoľkých vybočení nadol („Parasol nepotrebujem“) a nahor („Muchotrávka cisárska je najlepšia. Ošúpať a zjesť surovú“), miluje všetky huby rovnako: „Masť, cibuľa, opražiť, to stačí.“ Strach, že sa niekedy pomýli, nemá: „Len štyri huby nie sú na jedenie: muchotrávka tigrovaná, muchotrávka červená, muchotrávka zelená a ešte jedna.“

Občas Ingo a ja Simmerlov tok reči spomalíme naliehavými prosbami, aby nám predsa len výnimočne doprial praktický kurz. Odpovede, ktorých sa nám dostáva, postupne menia tón: „Nie, to nespravím“ – „Nie, to nespravím, lebo je príliš sucho“ – „My by sme aj tak nič nenašli. Je príliš sucho a mesiac nesedí“ – „Iste môžeme ísť do lesa, ale vravím vám, nič nenájdeme“.

A tak teda nakoniec predsa len ideme so Simmerlom do lesa, s rizikom, že nič nenájdeme.**

Vnútorne sme pripravení na to, že pred nastúpením do auta nám natiahnu čierne kapucne a zložitými obchádzkami nás dovezú do cieľa, ale Simmerl je zjavne už o našej neškodnosti presvedčený. Jazdíme od ■■■■■■■■■■■ asi ■■ kilometrov smerom na ■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■, pri veľkej ■■■■■■■■■■■ krátko pred vjazdom do obce odbočujeme smerom na ■■■■■■■■■ do poľnej cesty a krátko nato stojíme v nádhernom kuse stredoeurópskeho zmiešaného lesa.

Slnko dopadá cez listy, hmyz bzučí, lístie vonia a nie sú tam žiadne huby.

Žiadne. Ani jedna jediná.

Treba Simmerlovi uznať, že jeho „Veď som vám to hovoril“ je triezve konštatovanie skutočnosti bez akéhokoľvek triumfálne posmešného podtónu.

Užitočne nám ukazuje suchú priehlbinu na ceste: „Ak v nej nestojí voda, potom nie sú huby. Okrem toho ani mesiac nesedí.“

Dobré srdce však Simmerlovi káže, aby nám poskytol útechu, a tak ideme nakoniec ešte k nemu domov. To je, ako vysvetľuje, jediné miesto, kde dnes môžeme niečo nájsť, pretože prebytky húb, ktoré pravidelne nazbiera, tam jeho žena Renate suší v kotolni.

Po tom, čo sme krátko obdivovali ešte celkom nový dom, jeho polohu a predovšetkým oba predzáhradku dominujúce, viacnásobne nadrozmerné drevené hríby, nás srdečná pani Renate pohostí piškótovou roládou a obdaruje veľkým pohárom sušených hríbov. Tak máme predsa len čo ukázať, aj keď nás nervy drásajúci vzrušujúci pocit vystopovania a vlastnoručného ulovenia kapitálnych divých húb bohužiaľ obišiel.

A tak nakoniec zavítame do reštaurácie Ratschen, idylicky umiestnenej na okraji obce Deutsch Schützen a vo vlastníctve enologicky a gastronomicky mnohonásobne prepletených rodín Wachter a Wiesler.

K rodinnému impériu patrí ešte vinárstvo Wachter-Wiesler, ktoré vzniklo sobášom, v súčasnosti ho vedie druhá generácia, Christoph Wachter, a je známe predovšetkým svojimi vysoko elegantnými Frankovkami modrými typickými pre svoj pôvod, ako aj ubytovacie zariadenie nazývané „Wohnothek“, pripojené k reštaurácii a pozostávajúce z pôsobivo puristických drevených bungalovov. A samozrejme aj vináreň.

V kuchyni Ratschen pôsobia dvaja páni, ktorí sa netypicky nevolajú ani Wachter, ani Wiesler, ale Stefan Csar a Bernd Konrath, obaja si však ako kuchári s týmito menami, ako sa hovorí, urobili meno.

Obaja vzhľadom na dlhé obdobie horúceho a suchého počasia predpokladali, že náš výlet na zber bude pod nešťastnou hviezdou, a preventívne sa zásobili kuriatkami zo 100 km vzdialeného pohoria Hochwechsel.

Naše sušené hríby však vyvolajú odborné uznanie a rozhodnutie začať hneď klasickou burgenlandskou smotanovou polievkou (údená polievka, kyslá smotana, smotana, ocot, rasca, ligurček) a dodať jej spolu s uvarenými plátkami sušených húb jemný extra impulz.

Ako vložka sa samozrejme ponúka vresový koláč (Heidensterz) a výsledok môže človeka priviesť na myšlienku urobiť z polievky hlavné jedlo a vynechať ďalšie chody. Keby už nebol v príprave kuriatkový guláš, ktorého šťava sa rovnako pragmaticky ako zmysluplne precedí zo zvyšnej porcie gulášovej polievky. Celé sa to potom doplní ligurčekom, čerstvým hráškom, maslom a svetlou zápražkou a nakoniec – tuš! – naplní do najskôr rozpoleného, potom vydlabaného, potom napareného a nakoniec aj so šupkou chrumkavo vypraženého zemiaka. A potom ešte finalizovaný extra chrumkavými malými zemiakovými kockami, domácimi malými hráškovými haluškami a samozrejme kopčekom smotany: Fingerfood, po ktorom si človek metaforicky aj doslova oblíže všetkých desať prstov.

Niekde medzitým vznikli aj šikovné hubové knedle a okamžite boli opäť zotreté z povrchu zemského, vďaka čomu mali Ingo a ja na záver pekný pocit, že sme dnes predsa len všeličo stihli.

A hubárske majstrovstvo nám predsa nikam neujde.

Budúci rok je tiež rok.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!