Sedel som v bare hotela Park Hyatt v Tokiu a počúval stredne dobrú džezovú kapelu, ako rutinne prehrabáva „American Songbook“. K tomu som pil veľmi silné giny s tonikom. Ako by som si pri tom nespomenul na Billa Murraya, ktorého vo filme Stratené v preklade na tom istom mieste zbalí vtedajšia speváčka kapely, pretože má už v sebe o pár ginov s tonikom viac? Paralela s Billom sa mimochodom na tomto mieste končí, okrem toho, že som nechal svoj zrak blúdiť po meste rovnako ako Sofia Coppola svoju kameru. Žiarenie, tlenie a pulzovanie desaťmiliónového mesta ma nenechalo chladným, 52 poschodí nad zemou v štvrti Šindžuku, v pohodlnej kapsule medzikontinentálnej rakety, cez ktorej priezor mi v nasledujúcich dňoch mali podávať tie najúžasnejšie jedlá a nápoje.
„Dobrý cestovateľ nemá pevné plány a nemyslí na príchod.“ Túto večnú múdrosť som kedysi oprášil v lacnom lexikóne citátov. Pripisuje sa istému Lao-c’, čínskemu filozofovi, ktorého by sme mohli poznať aj ako Laoziho, keby sme ho vôbec poznali.
Ten výrok znie dobre. Som si istý, že jeden či druhý cestovateľský instagramer ho má ako motto vo svojom bio. Pravda však vyzerá inak, najmä ak cestujete spolu so špičkovými gastronómami, konkrétne s Konstantinom Filippouom. Poetický moment v bare Park Hyatt sa teda zmenil na hektickú inventúru toho, ktoré rezervácie sú už pod strechou a na aké spätné väzby sa ešte čaká. Okrem toho sme museli vyvinúť stratégiu pre hostince, ktoré tradične neprijímajú rezervácie, ale vyžadujú si od hostí určitý čas čakania v rade, teda: ramen bary, sushi bary, ale aj legendárne pizzérie, ktoré nám úplne spoľahlivé zdroje euforicky odporúčali: „Nikde nebudete jesť takú dobrú pizzu ako v Tokiu...“
Spoiler: Pizza v Seirinkan bola skutočne vynikajúca, pričom sa mi páčili aspoň dva vedľajšie aspekty podniku: po prvé, existovali len pizza Margherita a pizza Marinara, a po druhé, šéfkuchár Kakinuma je oddaný fanúšik Beatles. To znamenalo, že jeho pizza vychádzala z pece čistá a dogmatická a z reproduktorov dvojposchodového domčeka pre bábiky prúdila jedna skladba Beatles za druhou. Kakinumovi sa pripisuje zásluha, že neapolsko-japonská pizza v Tokiu zažila skutočné víťazné ťaženie – Pizza Dada, Pizza Strada, Pizza PST, Pizza Savoy. Z tej poslednej sa Konstantin vrátil s takým spokojným výrazom tváre, že som sa už ani nemusel pýtať, ako dobre sa najedol.
Môžem ešte niečo povedať o hoteli Park Hyatt? Nie je to najmodernejší hotel na svete, ale dizajnové letokruhy vzhľadom na neuveriteľný výhľad a minimálne taký úžasný servis nezavážia. Na mňa pôsobí dokonalosť na všetkých kanáloch aj tak skôr odstrašujúco, cítim sa, akoby ma ukladali spať vákuovo zabaleného. V Park Hyatt som však vždy dostal vzduch, a keď Konstantin jedno ráno pri raňajkách nenašiel odpadkový kôš a preto musel držať v ruke zababranú vreckovku dlhšie, než mu bolo milé, zažil som neuveriteľne vtipné predstavenie v sebe potlačeného, ale neúprosne sa na denné svetlo derúceho hnevu. K tomu sa, žiaľ, neskôr ešte vrátim.
V každom prípade to bol výkonný šéfkuchár Park Hyatt, Ronan Cadorel, ktorý nám splnil túžbu srdca: návštevu legendárneho rybieho trhu Cukidži, ktorý bol bezprostredne pred svojím presťahovaním na okraj mesta. Ronan to vybavil osobne. Vyzdvihol nás o štvrtej ráno z hotela a odviezol nás dodávkou do starých hál, jeho elegantný nákupca rýb sa postaral o to, aby sme nielen mohli vstúpiť do areálu a boli na to vybavení bielymi gumákmi, ale aby sme sa mohli zúčastniť aj na mýtmi opradenej ceremónii, ktorá je stredobodom každého rána: aukcia tuniakov.
Aj keď sme už videli rôzne dokumenty a klipy na YouTube, kmeňová vážnosť aukcie mi prešla priamo pod kožu. Na hrubých drevených paletách ležali 1,2 až dvojmetrové trupy tuniakov určených na predaj, ktorých chvostové plutvy boli odrezané, aby potenciálni kupci videli farbu a štruktúru mäsa a mohli sa s vystrčenými nosmi presvedčiť o jeho vôni.
Ronan nám s maximálnou zdvorilosťou, ale aj s určitým dôrazom naznačil, že máme radšej zostať v pozadí. Ak odrátate formálne zdvorilosti od tejto žiadosti, jeho upozornenie, že je lepšie nikomu nezavadzať, neznamenalo nič menej ako: zostaňte neviditeľní, inak vám odrežem gule.
Prvý aukcionár sa objavil presne o piatej. Kupci si medzitým urobili dojem a zaujali pozície. Aukcionár otvoril aukciu malým ručným zvončekom, potom sa nálada náhle zmenila.
Lebo akonáhle aukcionár ukázal na prvú rybu, začal jej príbeh a prednosti opisovať akýmsi recitatívom, ktorý ma najprv vyviedol z miery, ale čoskoro ma úplne pohltil. Ten malý muž nebol jarmokový vykrikovač. Znel ako šaman, muezín, a neboli to len modulácie hlasu, ale aj pohyby, ktoré pri tom vykonával: ten muž tancoval ako derviš, spevom a tancom sa dostal do akéhosi tranzu, len s tým rozdielom, že na jeho konci nečakalo osvietenie, ale predaj ryby, akonáhle bol udelený príklep.
Nemohol som inak, priblížil som sa k aukcionárovi, pretože som chcel iPhonom zachytiť aspoň kúsok tej atmosféry. Avšak okamžite som na pleci pocítil Ronanovu jemnú ruku, ktorou ma poslal späť do druhého radu, skôr než mi mohol nejaký obchodník povedať, čo si skutočne myslí o návštevníkoch, ktorí mu tu zavadzajú – títo chlapíci určite ovládajú bojové umenia.
Po siedmich alebo ôsmich rybách musel byť aukcionár vystriedaný, bol na konci so silami. Prevzal to nový ceremoniár, vyčerpaný predchodca odišiel z pódia ako Bruce Springsteen po štvorhodinovom koncerte.
Teraz aukcia dňa nepriniesla ani zďaleka spektakulárne výsledky, merané tými aukciami, pri ktorých sa za jediného tuniaka modroplutvého, ako tento rok v januári, platí 2,7 milióna eur. Najdrahšia ryba išla za necelých 300 000 eur svojmu kupcovi, ktorý ju nechal hneď vedľa naporcovať, aby ju neskôr nechal doručiť svojim zákazníkom do špičkovej gastronómie.
Ronan nám v jednom z mnohých sushi barov, ktoré sa usadili na periférii trhu, rezervoval miesta. Presne o ôsmej sme dostali dávku kvality rýb, akú som zažil len zriedka, čo to hovorím, ešte nikdy...
Spýtal som sa Konstantina na jeho názor.
„Dobre,“ povedal.
„Len dobre?“ spýtal som sa trochu neveriacky. „Si pri zmysloch?“
„Nie,“ odpovedal. „Pravdepodobne to bolo najlepšie sushi, aké som kedy dostal. Ale cítim, že to ide aj lepšie.“
Spoiler: Išlo to ešte lepšie. O pár dní neskôr sme večerali v Hakkoku v Ginze, dobrodružne pestrofarebnej a rušnej centrálnej štvrti, a okrem toho, že sushi menu bolo koncipované na 32 nigiri a ja som prvýkrát vstal zo sushi baru s pocitom, áno, predsa len, práve som niečo naozaj zjedol, spoznal som ryby, o ktorých som pred tým ani potom nikdy nepočul: Tossaki, Makokarei, Kasugodai, Tokisake, Botanebiu, Katsuo, Šako, Kisukobukime, Kegani, Ankimo, Hihamaguri, Ainame, Aji, Hamo, Yariika a 16 ďalších.
Spomínam si na rozplývavosť ušne, jódovú explóziu morského ježka, korenitosť makrely, pružnosť úhora, a samozrejme nezabudnem na akord štyroch tuniakových nigiri, ktoré boli podávané za sebou, pričom ryba bola stále tučnejšia. Aký to bol zážitok, keď sa rovnováha medzi chuťou, slanosťou a konzistenciou posunula, akoby ste položili filter na ten istý motív fotografie, od chladne jasného až po žiarivo teplé.
S veľkou samozrejmosťou sushi majster vyberal perfektnú ryžu z drevenej nádoby, aby pred našimi očami formoval nigiri. Každé zrnko ryže žiarilo v ležérnej dokonalosti, ryža mala izbovú teplotu a bola elegantne nakyslená. Ako silno má byť každé nigiri okorenené wasabi alebo sójovou omáčkou, rozhodoval výlučne sushi majster, ktorý v sebe vnútorne spracoval dobrú náladu Hiroyukiho Sata, šéfa podniku.
Len na konci baru vedľa nás sedel hosť, ktorý nepovedal nič a vyhýbal sa všetkým pokusom zapojiť ho do priateľského rozhovoru. Až neskôr sme zistili, že to bol gitarista slávnej kapely Interpol, ktorý si zrejme myslel, že sa chceme votrieť k prominentnému hudobníkovi, ktorý je sushi. Pritom nám len prišlo, že vyzerá osamelo.
Prechádzali sme sa po Tokiu a spoznávali zvláštny rytmus mesta. Na dopravných uzloch domy rastú do výšky, mrakodrapy, neforemné obchodné centrá a kancelárske škatule, ale medzi nimi sa mesto správa takmer vidiecky, drobné domčeky, malé predzáhradky, neprehliadnuteľné automaty na čaj a Calpis a neuveriteľný pokoj.
Na niektorých miestach stáli v rade ľudia čítajúci alebo skúmajúci svoj mobil, spravidla sa v blízkosti nachádzal ramen alebo udon bar, ktorý neprijíma rezervácie. Tam hostia konzumovali svoje jedlo s vysokou rýchlosťou – nepriamo úmernou dĺžke čakania. Európska móda zobrať si niekde pri stánku snack a zjesť ho na ulici alebo dokonca vo verejnej doprave je tu neznáma, nie, je zavrhovaná. Je sa posediačky, a kým človek nesedí, stojí sa v hladnom stave.
Programovaným vrcholom nášho safari po Tokiu bolo jedlo v Kagurazaka Ishikawa, Kaiseki reštaurácii, ktorú Michelin už roky oceňuje tromi hviezdami. Stôl sme dostali vďaka šťastiu, vzťahom a vytrvalosti, lebo aj keď v žiadnom meste na svete nie je viac hviezdnych reštaurácií ako v Tokiu, ešte to neznamená, že ste tam aj vítaní. Spočiatku som to považoval za povýšenecké alebo prinajmenšom za metódu, kým som na mieste nespoznal podstatný dôvod: reštaurácie sú malé, niekedy dokonca drobné. Hostia sú prijatí buď pri bare, alebo v oddelených miestnostiach a tešia sa tam z neobmedzenej pozornosti kuchyne a obsluhy.
Ishikawa mal sídlo v nemenovanej bočnej ulici, takže sme museli úzko spolupracovať s taxikárom, aby sme vôbec dorazili načas. Náklady na roaming nehrali žiadnu rolu. Prepocení, ale presní sme dorazili a dostali svoje miesto v pokojnej oddelenej miestnosti – logicky, keďže u Ishikawu existujú výlučne oddelené miestnosti. Možno táto programová izolácia hosťa súvisí s rešpektom k súkromiu jedenia. Možno to má hostí aj motivovať k tomu, aby sa nenechali ničím vyrušovať od jedla. Kaiseki je napokon najvyššia forma japonského kuchárskeho umenia, keďže kombinuje všetky spôsoby prípravy, od vyprážania cez varenie polievky, krájanie sašimi, grilovanie na drevenom uhlí, varenie a dusenie až po výrobu finálneho ryžového pokrmu, s dostupnými regionálnymi potravinami a prezentuje ich čo najlahodnejšie a v čo najväčšej dokonalosti.
Vlasatý krab prišiel s baklažánovým kaviárom a želírovaným hovädzím vývarom. Nasledoval vyprážaný Silver Pomfret – pelagicky žijúca hlbokomorská ryba, ktorú je patrične ťažké uloviť –, ktorý bol podávaný so sladkou kukuricou a horkými vnútornosťami morskej uhorky. Polievka bola z ryby Horse Head Snapper, Ishikawom preferovaného poddruhu Red Snappera, a bola doplnená vykrojenými guľôčkami z voskovej tekvice. Potom prišli sašimi z pražmy a bohatá, lahodná porcia morského ježka, ktorý nie je mojou obľúbenou morskou pochúťkou až od vtedy. Kúsok úhora na lepkavej ryži. Grilovaná ryba Ayu s omáčkou z vodnej papriky v malej mištičke. Nakoniec tenký, opatrne uvarený kúsok hovädzieho mäsa s okrúhlicami a sladkou cibuľou, ryža s malými rybkami, ako dezert marinované ovocie.
Jedlo bolo v porovnaní s Kaiseki menu v Kjóte (A la Carte 4 / 2018) lekciou radikálnej čistoty. Kým v Kikunoi boli jednotlivé chody prezentované v priam rozhadzovačnej nádhere, Ishikawa sa obmedzil na to najnutnejšie – stará japonská keramika, na ktorej jednotlivé chody prišli tak, ako boli: malé porcie jedla, nič viac, nič menej, pekné na pohľad, ale bez všetkého, čo by ste mohli nazvať dizajnom alebo čo i len finesou.
Jasné, že menu bolo dobré. Ale keď si spomeniem na večer, napadnú mi najprv šéfkuchár Ishikawa a jeho obsluhujúci personál, ktorí nás pri odchode odprevadili na ulicu a hlboko sa nám poklonili. Stáli tam stále zohnutí, keď sme sa už v taxíku dohodli, že si dáme ešte jeden drink v bare, aby sme debriefing nespravili príliš suchým.
Prvýkrát v živote som mal pocit, že neviem primerane posúdiť nespornú kvalitu. To ma trápilo. Povedal som nespočetnému množstvu ľudí, ktorí mi hovorili, nie, nejdeme do týchto fine-dining reštaurácií, pretože vôbec nevieme ochutnať, ako dobre sa tam varí, povedal som: Hlúposť. Každý ochutná, či je niečo dobré alebo lepšie.
Teraz som to bol ja, kto bol bezradný. Mal som dobrú večeru, o tom niet pochýb. Ale ako dobre bolo naozaj? Na to mi jednoznačne chýbal potrebný slovník, vedomosti o druhoch, textúrach, raritách, kontexte – a bol som rád, že hneď na druhý deň navštívime ďalšiu Kaiseki reštauráciu, podnik s názvom Den, ktorý je na zozname 50 Best vedený ako najlepšia reštaurácia Japonska, konkrétne na 17. mieste.
Den sa nachádza v štvrti Šibuja, blízko staveniska, kde práve vzniká nový olympijský štadión. Už na prvý pohľad sa ukázalo, že je z úplne iného cesta. Ak Ishikawa prevádzkuje Kaiseki reštauráciu v starojaponskej tradícii, tak Den od Zaiyu Hasegawu je krikľavá šou, veľké okná na ulicu, dlhý bar, za ktorým sa syčivo a počuteľne varí, a pokrmy, ktoré sú pestrofarebné a zábavné, žiadna reč o tradícii, zato kopu radosti z efektu.
Predstavte si foie gras marinovanú v miso, ktorá sa zabalí s džemom zo sliviek sumomo do daikon sušienky. Alebo kartón ako z KFC, na ktorom tróni podoba samotného Zaiyu Hasegawu a – „so good!“ – obsahuje vyprážané kura plnené lepkavou ryžou a hríbmi matsutake, Signature Dish podniku Den. Ako polievka prichádza spektakulárny paradajkový fond s daši octom, marakujou, chia semienkami, olúpanými paradajkovými filetami a bazalkovými semienkami a ako „sašimi“ tuniak marinovaný v sóji s „wasabi z oblasti hory Fudži“, skutočný kus Comfort Food. To platí aj pre olúpané a v miso marinované baklažány v nebezpečne prerastenom sirloin steakovom mäse, ktoré vyzerajú ako šunkové rolky z cukrárne Aida, len bez zeleninovej majonézy, a sú soľnou a umami bombou par excellence, ohromujúce, žiadny čas na citlivosti. Dobre, pestrý šalát, ktorý teraz prichádza, je čerstvý, chrumkavý a dobre nakyslený a nevyhnutná ryža s rybou mi určite chutí lepšie ako u Ishikawu – ale znamená to aj, že bola lepšia?
Bol som zmätený a moja iritácia sa nezmenšila, keď sa Zaiyu Hasegawa po jedle so psíkom na rukách prišiel pokloniť. Mal príhovor a psík začal prednými labkami tlieskať – počujete správne, to číslo je cirkusové. Na betónovom stĺpe v strede reštaurácie zanechali svoje podpisy všemožné celebrity kulinárskej globalizácie. Ani Konstantinovi nebolo dopriate ujsť tomu, aby sa zvečnil hrubou čiernou fixkou.
Bolo to druhé menu lepšie ako to prvé? Povedzme to takto: V Dene sa hovorí kulinárskym jazykom, ktorému rozumieme. Ale čím lepšie som rozumel, tým väčšia bola moja nedôvera. Z tejto dilemy som sa nateraz nevedel dostať, osud, ktorý som s porotcami zoznamu 50 Best zjavne nezdieľal.
V nasledujúcich dňoch som balansoval na rozhraní západnej a východnej kultúry, obdivoval pamiatky, svätyne a zenové záhrady, nechal si od svojej v Tokiu žijúcej kolegyne Melindy Joe vysvetliť základy prípravy daši (ktoré Katsuobushi s akými Kombu riasami) a absolvoval proseminár o pôžitku zo saké v bare, do ktorého by som v živote nezablúdil, na deviatom poschodí kancelárskej budovy v Šindžuku. Zaujímavé bolo, ako Melinda zvýrazňovala umami aspekty saké tým, že k tomu nechala ochutnávať sójové omáčky. Videl som, ako sa v Konstantinovej hlave rozbehli ozubené kolesá.
Najzaujímavejšiu priepust do japončiny som ale napokon našiel v hoteli Hoshinoya, kam som sa po pár dňoch presťahoval. Hotel sa označuje za zmes mestskej ubytovne a tradičného rjokanu, to ma zaujalo. Keď som sa pozeral na budovu zo skla a ocele blízko Cisárskych záhrad zvonku, nenapadlo by mi však, že tu stretnem staré japonské tradície, dom vyzeral skôr ako globálna finančná ekonomika. Ale keď taxík zastal v suteréne podzemnej garáže, už nás prijímali zamestnankyne, ktoré mali na sebe kimono a papuče a na privítanie nás informovali o tom, že do hotela sa nesmie vstupovať v pouličných topánkach – pravidlo, ktoré bolo prevzaté priamo z rjokanov starej školy. Topánky museli byť vymenené za papuče, potom sa hosť pobral na prvé poschodie k recepcii, kde najprv dostal čaj – a bol nechaný na pokoji. Údajne niektorých hostí po pol hodine prepadne určitý pocit nepokoja, ale žiadny strach, tento nepokoj je založený len na kultúrnom nedorozumení: V Japonsku je trpezlivosť cnosť a čakanie na kľúč od izby je prvou lekciou tejto trpezlivosti, ktorú človek inde potrebuje, aby sledoval čerešňu ako rastie.
Keď som bol napokon v izbe, musel som sa zhlboka nadýchnuť: Taký krásny, jasne a veľkoryso rezaný priestor, také príjemné, čisté materiály, tatami podlaha, papierové steny, futony, taký elegantný redukcionizmus som v hoteli ešte nikdy nevidel. K tomu, spoiler, zažil som v Hoshinoya v každom ohľade perfektnú formu pohostinnosti, ktorá mi slúžila ako kultúrny most a naučila ma trpezlivosti, zdvorilosti a radosti z detailu, zakaždým, keď som pri vchode odovzdal topánky a obul si papuče, ktoré mi logicky boli o kúsok malé. Tento dom môžem odporučiť každému cestovateľovi po Tokiu. Okrem toho, samozrejme, ak si chce zahrať Stratené v preklade.
Neskôr som mal dokonca možnosť v domácej reštaurácii, v ktorej sú obsluhovaní len hostia hotela Hoshinoya, zjesť celkom fantastické franko-japonské menu – nezabudnuteľná zimná melónová dyňa, dusená v konsomé, so zázvorovým sabayonom a krabmi v dvoch textúrach, to sa na tanieri zišlo celkom veľa kultivovanosti – a ochutnať vynikajúci výber k tomu pasujúcich saké.
Zároveň sme vonku zažili grandiózne zvláštnosti, ako sú pre Japonsko typické. V Butagami sme jedli rezeň, obaľované bravčové mäso, pričom sme si mohli vyberať medzi rôznymi kúskami, rezmi a plemenami mäsa – bol to grandiózny masaker, pretože sme si objednali príliš veľa a pod očami šéfa, ktorý vyšiel špeciálne z kuchyne, aby si pozrel majstrov jedákov, sme porovnávali rozplývajúci sa tuk, chrumkavé trojobal a archaické chute. Bola to slávnosť. Jedinou škvrnou bolo, že sme si nemohli objednať ešte ďalšie kolo, pretože sme mali objednaný stôl v Gen Yamamoto, koktailovom bare pre šesť ľudí, ktorý podáva koktaily nie à la carte, ale ako menu: šesť kúskov, Chef’s choice.
Aj tento zážitok bol zvláštny a nemenej nezabudnuteľný. Od ginu z Normandie s sirupom z yume, citrónom a sódou cez ume pálenku s vytlačeným hroznom až po čerešňu z Alsaska s uhorkou, ume a drveným ľadom z horkého pomaranča sme sa vydali na ceremoniálnu leteckú cestu do vznešenej eufórie, ktorú barman viedol s humorom a určitou slávnostnosťou.
Koktailové menu. Človek musí byť celkom crazy, aby si vymyslel niečo také, a len my Japonci sme dosť crazy na to, aby sme túto cestu absolvovali. Denne Gen Yamamoto odpracuje šesť až osem zmien pre šesť až osem hostí.
Viem, stále som dlžný ten výbuch hnevu. Vôbec to nebol skutočný, ale hraný výbuch hnevu a nepochádzal od Konstantina, ale odo mňa. Išli sme ďaleko na sever Tokia, aby sme jedli v Tsuta Ramen, michelinskou hviezdou ocenenom ramen bare, a skončili sme tam nevyhnutne v nekonečne dlhom rade pokojne čakajúcich Japoncov. Trochu sme klábosili, triedili zážitky a napadla mi Konstantinova nevôľa pri raňajkách v Park Hyatt, keď smetný kôš nestál tam, kde ho potreboval. Pobavilo ma to, scénu som ešte raz zahral a na demonštratívnu ilustráciu jeho nahnevania som hodil bundu na zem ulice, kde sme stáli.
Ozvalo sa hlasné „cink“, potom bolo úplne ticho a zistil som, že na mňa upieralo pohľad možno 50 párov očí. Ako je známe, v Japonsku nie je nič horšie, než na verejnosti stratiť rozvahu, kľúčové slovo: strata tváre. Tak som blbo smejúc sa objasnil, že to bol len žart, a nálada sa pomaly opäť uvoľnila.
To cinknutie pochádzalo mimochodom z mojich okuliarov, ktoré som počas metódy herectva zničil, takže som zvyšok cesty videl už len rozmazane, čo bolo na stole.
Polievka v Tsuta bola mimochodom viac než hodná tej námahy a bola tak horúca, že by sa mi pri jedení určite zahmlili okuliare.
Seirikan
www.theseirinkan.com
Kagurazaka Ishikawa
www.kagurazaka-ishikawa.co.jp
Tsuta Ramen
www.tsuta.com
Hoshinoya Hotel
www.hoshinoya.com