Aká dôležitá je strava?
Text od Evy Rossmann Ilustrácia: Peter Zolly
Som sústredená a zohnutá nad tanierom, variácia z pellendorfského jahňacieho vyzerá presne tak, ako chcem: jahňacie „vogel“ (vogel = vtáčik, tu myslené ako kúsok mäsa) so šťavou z koreňovej zeleniny a paradajok pod ním, na tom ružovo opečený jahňací chrbát, na ňom malý kúsok pečeného jahňacieho pliecka. Vedľa kôpka špenátu. Teraz už len niekoľko kvapiek jahňacieho jus, tam, kam patria. Zohýbam sa nad ďalší tanier. Grilované ryby, beriem plátky limetky, dostatočne včas nezaregistrujem, že náš učeň, vedený Buchingerom, aby bol vždy pri tom a nikdy len nepozeral, sa púšťa do „mojej“ jahňacej variácie – skutočne na ňu kvapol trochu zeleného rukolového oleja. Čo to ten idiot robí? Všetko ničí, všetko zahubil! Trasiem sa, som tesne pred výbuchom sopky.
Učeň to prežil (v neposlednom rade preto, že bolo toľko práce a ja som preto logicky implodovala do seba), je to najviac 15 minút neskôr, ja pri sporáku a grile, medzi medvedie-cesnakovým velouté a kačacími stehienkami, medzi restovanou zeleninou a vegetariánskym cibuľovým rostbratenom, keď Buchinger, v najmenej takom istom strese, hovorí: „Usmej sa trochu! Vyzeráš, že ideš vraždiť!“ Výbuch sopky číslo dva je na spadnutie, práve sa potláča, keď si uvedomím, že som zabudla položiť plátky zemiakov na gril, pri odvracaní si len niečo mrmlem, niečo nevľúdne, v zmysle, že je pre mňa dôležité, čo ide von k hosťom a že proste takto vyzerám, keď som sústredená, mal by byť rád, že beriem všetko tak vážne.
Poobede listujem v niektorých medzinárodných kuchárskych časopisoch, na svoje záchvaty hnevu som už dávno zabudla (v takýchto veciach som našťastie dobrá), ale potom si všimnem niečo, čo mi to pripomína: vyobrazení hviezdni a ocenení šéfkuchári, ktorí s vážnosťou, ktorá mi pripomína modelky haute couture (tým už dávno nie je dovolené sa smiať), nanášajú penu, ukladajú lístoček, nie, nie ukladať, ale premyslene umiestňovať, ktorí zadumane hľadia popri kamere do nekonečna.
Jesť je životne dôležité, samozrejme. Ale ako dôležité je variť? Ako dôležití sú tí, ktorí varia? Varenie a jedenie sú pre mňa ako kuchárku, ako autorku kriminálnych románov, v ktorých sa často varí, ako autorku kuchárskej knihy, ako konzumentku dve z najkrajších hlavných vecí v živote. A som rada za to, že jedenie a varenie získali v posledných rokoch v Rakúsku vyššiu dôležitosť. Aspoň pre určitú skupinu ľudí, ktorí si to, čo sa týka peňazí a času, môžu dovoliť. Ale pri pohľade s odstupom bolo úplne jedno, či na našom jahňacom jedle skončilo aj pár kvapiek rukolového oleja. A že sa pri varení sústredím, je v poriadku. Má to niečo spoločné aj s rešpektom k hosťom a produktom. Uznávam však, že moje divoké zaujatie môže Buchingera znervózňovať. (Na moju obhajobu uvádzam, že som proste mladá kuchárka, nie vekom, ale kuchárskymi rokmi.) Každopádne: veriť, že príprava peny, tvorba jedla z hrebenatiek a teľacieho mozočku, palacinkové cesto, ktoré je zušľachtené prípravou v tekutom kyslíku, sú životne nevyhnutné a majú príslušný význam, zachádza podľa mňa priďaleko. Trochu ironického odstupu od toho, čo my kuchári skúšame, by mnohým veľmi prospelo, ubralo by to aj z tlaku.
Nezbavím sa totiž podozrenia, že hype okolo varenia v našom výkonnom svete v sebe skrýva veľké nebezpečenstvo: dobre variť a dobre jesť by mohlo skĺznuť k novej spoločenskej disciplíne, pri ktorej ide o prestíž a rebríčky, o to, kto je múdrejší, kto lepšie vie, kto má viac, kto je ďalej vpredu a už nie o pôžitok.
Nedávno som stretla kolegyňu autorku kriminálok, ktorá mi rozprávala, že kedysi bolo všetko také jednoduché, uvarila hosťom špagety, bol to pekný večer a hotovo. Teraz, keď všetci – dobre – varia, sa jej zmocňuje pocit, že musí ponúknuť viac ako misu rezancov.
Pred nejakým časom som bola pozvaná, jeden pár sa pokúšal o zložité päťchodové menu, potichu zasyčané nadávky v kuchyni, stres nielen pri varení, ale aj pri chválení (pritom bolo všetko dobré). Príjemná konverzácia nikdy nevznikla, pretože stále niekto vyskočil a pozrel sa na nejaké jedlo. A pre mňa ešte dodatočný tlak, stále dokola zmienky o tom, že ja predsa varím profesionálne a ešte k tomu v top lokáli, preto mi musí byť toto všetko určite príliš podradné, vlastne mi ani niet čo naservírovať. Ójoj! A dokonca aj moja priateľka Romana, mimochodom vynikajúca kuchárka, ešte nikdy som nejedla tak dobre arabské jedlo ako u nej, už začína s týmto a ostýcha sa ma pozvať na jedlo. Takže prosím: Nemám nič proti päťchodovým menu, za predpokladu, že to prebieha uvoľnene a môže sa niečo aj nepodariť. Takže prosím: Pozvite ma zase raz na špagety, nebudem hodnotiť, či sú perfektne al dente, ale či mi chutí náš spoločný večer.
Uvoľnenie je mimochodom na mieste nielen zo strany profesionálnych kuchárov a hobby kuchárov, ale aj zo strany hostí. Keďže sa dnes všetko váži, meria, radí a hodnotí, zdá sa, že čoraz viac ľudí sa ženie za „ultimátnym“ gurmánskym „zážitkom“. Akoby išlo v rebríčku týždenníka o to, kto bude korunovaný za najlepšieho jedáka týždňa, mesiaca, roka, ženie ich obava, či si vybrali ten skutočne „najlepší“ lokál, ten, z ktorého nie sú nadšení len gastronómickí kritici, ale aj ich priatelia, hlavne tí, ktorí „rozumejú jedlu“ a samozrejme médiá. Hm. Čo sa týka gastronómických kritikov a príslušných sprievodcov, jeden šikovný (a celkom uvoľnený) gurmán raz povedal, že sú veľmi užitoční. Hlavne, ak sa na nich pozeráte ako na kulinársky telefónny zoznam.
Obzvlášť výrazná je obava niektorých hostí, že urobili správnu voľbu, keď ide o to, niekomu imponovať. Priateľom, priateľkám, obchodným partnerom. Najhoršie je to však vtedy, keď ide o vlastnú rodinu. Spomínam si na jeden pár: milí, uvoľnení, chodia pravidelne. A potom jedna nedeľa na obed, keď chcú rodičom a svokrovcom ukázať svoj obľúbený lokál a zrazu nie je nič dobré, sťažujú sa na príliš tvrdú špargľu a na úlet nášho nenahraditeľného čašníka Rudiho (ktorého ten istý pár dovtedy miloval – Rudiho možno len nenávidieť alebo milovať...). Podozrievavo sa potom pýtajú, či je Buchinger skutočne tu, či vari varí sám, ešte ho nevideli. Strach z toho, že ich neberú dostatočne vážne, strach, že pred rodičmi a svokrovcami zlyhajú. Buchinger je aj tak v kuchyni, na rozdiel od časti svojich kolegov šéfkuchárov (a kto v samotnom Francúzsku čaká, že pre neho bude variť osobne jedna z tých superhviezd, mal by radšej zostať doma, väčšina má niekoľko lokálov a ich zásluhou je, že iní v ich kuchyniach varia tak dobre ako oni), ale v nedeľu na obed o jednej to proste nestihne až von k hosťom, voľnosť či nie, tam ide o prežitie – v prenesenom zmysle samozrejme –, keď podvečer po veľkom nápore rozmýšľam, tak išlo v najlepšom prípade o to, aby boli hostia šťastní. Tiež celkom dôležité, ale – prepáčte – predsa nie tak dôležité ako život alebo smrť, aj keď sme v danej chvíli pri sporáku medzi účtami a stále novými objednávkami o tom presvedčení – Buchinger mimochodom najmenej tak veľmi ako ja.
Každopádne to svojim hosťom uľahčuje: regionálne produkty, spracované buď klasicky, alebo predsa len rozpoznateľne. No dobre, možno je to niekedy aj nedostatok, u tých, ktorí vedia všetko (lepšie). Napriek tomu som presvedčená, že v iných lokáloch to môže byť stresujúcejšie. Zrazu je človek, ktorý by sa chcel celkom nevinne porozprávať so svojou spoločnosťou, obklopený čašníkmi, ktorí stále niečo prinášajú, podávajú, dolievajú, vysvetľujú tretie amuse-bouche, ktorí servírujú vriacu skúmavku, z ktorej máte teraz srknúť polievku, bez toho, aby ste sa pokvapkali a pošpinili, kde sú však čašníci takí vznešení, že sa snažíte sedieť rovno, ako ste sa kedysi v detstve naučili. Servírujú sa „kreácie“, nie „jedlo“ (fuj!), vážne a dôležité a s takým významom, že sa čoskoro človek cíti tak zastrašene, že sa neodváži ani pomyslieť na to, či mu chutia alebo nie. Čo už povedať na ultra hlboko zmrazené čokoládové pilulky, ktoré údajne na jazyku vyvolajú chuťovú explóziu? Napríklad to, že ste tú chuťovú explóziu nepocítili? Aby ste potom vyzerali ako kulinársky babrák a človek, čo ničomu nerozumie? Ja to mám pomerne ľahké. Po prvé, pripisuje sa mi – určitá – kulinárska kompetencia a po druhé si v takých prípadoch predstavujem, ako sa tím v kuchyni potí, snaží sa dať dokopy niečo nové, ešte lepšie, doteraz nevidené. Dúfam v mier na kuchárskej a jedálenskej fronte, prispievam svojou troškou a mlčím.
Apropo potenie: Nikdy nezabudnem na Buchingerov bonmot, ktorý mi povedal na začiatku mojej kuchárskej a kuchynskej činnosti: Mnohí sa potia, keď krájajú pažítku. Iní ju krájajú tiež, ale nedajú na sebe znať, že sa potia. A o tom to je: understatement namiesto nadmernej dôležitosti. Ľahkosť a uvoľnenosť, aj keď je niekedy hraná. Variť uvoľnene, alebo aspoň tak, aby ostatní nevideli, že sa potíte. Jesť uvoľnene, alebo aspoň tak, aby ste si trúfli sami rozhodnúť, čo vám chutí. Pripúšťať a odpúšťať chyby, pretože každá hodina je príliš vzácna na to, aby sme ju znepríjemnili sebe aj ostatným.
Ach áno, vlastne som už dávno mala stáť v kuchyni, dnes v mojej súkromnej, mám prvú špargľu z Weinviertelu v tomto roku a pozvala som na ňu našich priateľov Gerdu a Joschiho, plánované bolo väčšie špargľové menu so suflé a omáčkou béarnaise a čistou špargľovou polievkou s čili a wokovanou špargľou s medvedím cesnakom. Ešte raz sa pozriem na hodiny, počítam (ani v súkromí nie som úplne slobodná od kulinárskeho výkonového myslenia a rada rozmaznávam svojich blízkych) a mením plány. Bude varená špargľa s čerstvými zemiakmi. Bio-maslo. Prvá pažítka zo záhrady. Špargľu položím na listy medvedieho cesnaku. Možno sa podarí aj kyslá smotanová omáčka. Ernest a Döllingerovci mi odpustia. Teším sa na večer.