Viedeň je rezeň
Text: Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Telefón zazvonil neskoro večer: „Neznámy účastník“. Napriek tomu som so svojím vysoko vyvinutým inštinktom pre zložité a nesprávne veci zdvihol slúchadlo a dozvedel som sa, že Dimitri je v meste. Dimitri: hora chlapa, životaschopný, milovník divadla a taký ofenzívny sybarita, že každé stretnutie s ním zanechalo na čiare života mojej pravej ruky jasne viditeľnú jazvu.
„Niečo ti teraz poviem, caro mio,“ reval Dimitri do telefónu, „budúci týždeň som v meste a vtedy chcem s tebou zjesť viedenský rezeň, a to nie hocijaký, ale ten najlepší v meste.“
Hm.
Dostal som už od Dimitriho niekoľko úloh, ako špecifickým spôsobom uspokojiť jeho nespútanú radosť z pôžitkov. Raz chcel vedieť, čo je to tá ospevovaná „viedenská kuchyňa“, tam som mohol pomôcť tým, že som si to uľahčil.
Zašli sme k Reinhardovi Gererovi do peknej pobočky „Korso“ v bare „Bristol“ a požiadali o príslušné jedlá vrátane návodu na použitie. „Viedenská kuchyňa, viedenská kuchyňa...“, uvažoval Gerer, „...to jedinečné na viedenskej kuchyni je predsa to, že existuje.“ (Len aby sme si rozumeli: v reálnom čase trvalo toto vyvrcholenie asi pätnásť minút.) Samozrejme, mal pravdu, pretože kto by porovnateľne hľadal parížsku alebo londýnsku kuchyňu, snaží sa márne.
Nasledovala síce trochu neostrá, ale brilantne empatická definícia, keď Gerer povedal: „Viedenská kuchyňa začína v Ligúrii a končí v Poľsku. Nie je obmedzená len na pečeňovú knedličkovú polievku na predmestí, robí si výlety do Alby, do Benátok, do Terstu – a potom končíš borščom z Varšavy.“
Dimitri okamžite pochopil tohto kuchára, pretože neovláda len klasický repertoár, ale aj kontrolovanú extázu, to musí byť každému divadelnému človeku jasné. Gerer následne servíroval: Gabelbissen (chuťovky); raky riečne; rezance; zemiaky so zubáčom s rascou; plnenú papriku; steak z kamzíka; niečo sladké. Presnejšie sa to nedalo povedať, pretože šéfkuchár radšej varil pre nás, než aby písal jedálny lístok.
Teraz rezeň, nie ľahká úloha.
Pretože práve „viedenský rezeň“ je jedlo, ktoré človek vo vybraných domácnostiach často zje lepšie než vo väčšine reštaurácií, takže bežný výskumný reťazec treba otočiť: Kde pripravia rezeň z kuchyne tak dobre ako doma? A nie: Ako získať potrebné vedomosti o ideálnom viedenskom rezni častým učenlivým prežieraním.
V centre mesta Viedeň, napríklad, kde nielen fiakrové kone majú pekné mašličky, ale aj jedlá v nóbl krčmičkách, sa človek nenaučí vôbec nič. Viedenský rezeň tam príde plocho naklepaný ako obrovský pijavý papier. Jeho rohy visia cez okraj taniera a hostinský si namýšľa, že musí inzerovať „najväčší rezeň v meste“, aby hostia nášho mesta vážne uverili, že my, Viedenčania, jeme svoje rezne po metroch štvorcových.
Pritom je, ako by sme mali vedieť, pravdou opak: perfektný rezeň má maximálne 160 štvorcových centimetrov, povedzme desať krát šestnásť centimetrov. Krája sa priečne cez vlákna z teľacieho stehna, opatrne naklepe, aby povrch mäsa neutrpel perforačné rany, silno pritlačí do múky, pretiahne rozšľahaným, dobre osoleným vajíčkom a obalí v strúhanke. Následne ide kúsok okamžite do panvice takmer úplne naplnenej horúcou bravčovou masťou, kde sa pod neustálym dohľadom pečie dozlatista. Panáda, na to treba dávať pozor ako ostriež, musí vytvárať vrásky ako tvár psa plemena Shar-Pei, a rozumie sa samo osebe, že každý majster kuchár, ktorý urobil všetko správne až po tento krok, dbá aj na to, aby po skončení pečenia tuk starostlivo a úplne odstránil z povrchu rezňa. Potrebuje na to asi polovicu kuchynskej rolky. Potom je rezeň taký, aký má byť. Zvonku suchý ako prach, vnútri horúci a jemný a celkovo takej poézie, akú viedenská podstata tak lyricky ospevuje.
K téme „vypekania“ len toľko: Všetko som vyskúšal, aby som sa oslobodil od dogmy „bravčová masť“.
Skúšal som rezne vypražené do chrumkava v zmesi masla a olivového oleja, skúšal som samotné maslo, čo bolo zložité, pretože obsah panvice nedosiahol potrebnú teplotu. Testoval som samozrejme aj prepustené maslo v rodinnom balení, čo prinieslo tiež pekný výsledok, ale mňa – ako je známe, hovoríme tu o finesách – predsa len nepresvedčilo tak ako animálny objem bravčovej masti, ktorá sa mimochodom neprejavuje hrubo, ale jemne a zamatovo. Hoci: prepustené maslo sa uznáva ako alternatíva k bravčovej masti, zatiaľ čo fritéza, zastúpená vo väčšine hostincov, vynáša nad každým poriadnym viedenským rezňom rozsudok smrti, len aby bolo jasno.
K tomu: zemiakovo-poľníčkový šalát, a to typický viedenský variant tohto jedla, pri ktorom sa škrob zo zemiakov rozpustí v ľahko osladenej marináde a tá sa stáva krémovou a rozplývajúcou sa. Mohli by sme sa hádať, či je v marináde žiaduca trocha horčice alebo nie (ja sa prihováram za: áno, v stopových množstvách). Rotory poľníčkového šalátu napokon nasadia šalátu jeho chrumkavú korunu. Záver: Kto chce oceniť finesy viedenskej kuchyne, musí sa venovať tomuto jedlu takto a nie inak. Vegetariáni si jednoducho dajú rezeň bez rezňa, za to s trochu väčším množstvom zemiakovo-poľníčkového šalátu.
Kam teda s Dimitrim? V myšlienkach som krúžil okolo pôdorysu mesta, ktoré, ak sa človek pozrie presne, samo vyzerá ako rezeň, ale možno som mal sklon k preinterpretovaniu.
Hľadanie muselo, keďže centrum slablo, začať na periférii, napríklad v hostinci „Herzog“ vo Viedni-Fünfhaus. Vstup do tohto podniku, nachádzajúceho sa na málo pôsobivej vedľajšej hlavnej ulici viedenského predmestia, síce nič vzrušujúce nesľubuje, lokál je obložený drevom, pred nevyhnutným výčapom, kde sa umývajú poháre a chladí zopár rýchlych fliaš, sedia hostia odjakživa, ktorí oslavujú pár malými pivami, že sa aj dnes opäť skončil pracovný deň, ale v malej jedálni vedľa je rezervovaným spôsobom nabité: v centre mesta sa rozchýrilo, ako starostlivo sa tu narába s veľkým dedičstvom viedenskej kuchyne. Jedia rezeň. Chvália zemiakovo-poľníčkový šalát. Nechajú si k tomu priniesť Veltlínske zelené z Weinviertelu, štrngnú si krištáľovými pohármi, a nevzdelanému oku by pravdepodobne ani nepadlo, aké formidabilné vlny robí obaľovanie rezňa, ako čerstvo a spokojne poľníčkový šalát sedí na zemiakoch a aké príbehy o včelách, vidieckom vzduchu a čerstvosti má víno vyrozprávať.
Ale tak je to s rezeňovou kuchyňou. Neodhalí sa na prvý pohľad. Robí sa, akoby bola jednoduchá, pritom práve výsledok je výsledkom nanajvýš komplikovaných faktorov, viď vyššie. Rezeň je rezeň je rezeň: taká hlúposť.
Popri tom je – a v tom spočíva aj problém, pokiaľ je nejaký – viedenský rezeň, akokoľvek populárny môže byť, už nie je ťažiskom viedenskej kuchyne, na sporákoch sebavedomých kuchárov sa stáva skôr priateľsky tolerovaným exotom.
Iste si možno u „Schnattla“ a „Szella“ objednať rezeň a bude lahodný a bude nasledovať čistú náuku; no čašník nakloní hlavu a zdvorilo sa opýta, či by človek – keď už chuť na vyprážané manifeste dozrela – nechcel radšej skúsiť zubáča; a zubáč bude mäkký a šťavnatý a bude chutiť po imaginárnom Dunaji, z ktorého možno ani nepochádza; bude sa rozplývať medzi jazykom a podnebím, nebude sa drobiť, lebo bude pripravený „à point“ a rozpustí sa v krémovej chuti samého seba; a ak niekto, kto pre svoje viedenské jedlo potrebuje výstižný titulok, chce vedieť, čo to vlastne je, mal by sa spýtať Reinharda Gerera. Ten totiž pobavene vycerí predné zuby a povie: „Rybacie prsty!“
Ak teda hostinec zvonku vyzerá tak, ako má hostinec vyzerať – čisto vyleštený výčap, teplé drevené obloženie, správne fľaše vína vo veľkej chladničke, jedlá dňa načmárané bielou kriedou na čiernej tabuli – potom to ešte neznamená nič. Ide o dušu domu. Ide o to, či hostinský pochopil, čo znamená dbať na starostlivosť: pri nákupe, pri varení, pri servírovaní. My Viedenčania milujeme starostlivosť tých druhých, a preto rozkvitajú hostince mesta, a čoraz viac, čoraz rozdielnejších ľudí sa strieda pri pultoch dobrých a lepších hostinských a vyrastajú do zmiešaného, vzdelaného publika, ktoré nám šéfovia iných európskych miest závidia.
To je cenná poznámka pre všetkých cestovateľov, Dimitri ma na to kedysi upozornil: prázdny lokál, ktorý je dobrý, vo Viedni neexistuje. To sa naučili aj Viedenčania, malígne lipnúci na svojich defektoch, a odnaučili sa dve dlhoročné samozrejmosti: vpadnúť do hostinca bez ohlásenia a veriť, že dostanú stôl; pri prijatí účtu sa tváriť, akoby práve utrpeli mŕtvicu.
Pretože, a tým sme späť pri rezni: úplne lacná tá zábava nie je, ak je zábava dobrá. Ako aj? Keď kuchár kúpi pekný kus mäsa zo zdravého, dobre chovaného teľaťa, z ktorého si čerstvo odkrajuje príslušný kúsok; keď po každom rezni mení tuk vo svojej panvici; keď večnosť a jeden deň skúša rôznych dodávateľov zeleniny, kým konečne nevypátra najlepšieho pestovateľa zemiakov: ako by taký rezeň mohol nestáť nič? Musíme rozpočtovať 15 až 22 eur, lacnejšie to nejde, veď nie sme hlúpi.
Na svojom love na špičkový rezeň som dobyl centrum zo západu. Začal som pri „Herzogovi“ vo Fünfhaus, zastavil som sa pri nádhernom „Herknerovi“ v Gersthofe, pri trochu nóbl „Eckelovi“ v Döblingu, vychutnal som si ešte raz nekompromisného „Grünauera“ v Neubaue (ktorý namiesto teľacieho rezňa prisahá na „vyprážaného netopiera“), vyskúšal som všestrannú autentickosť v „Eiserne Zeit“ na Naschmarkte a pristál som dobre pripravený v Červenom salóne v „Sacheri“, kde prúdi priestormi nadčasová elegancia, ktorá nás však nesmie pomýliť, aby sme zmätene objednali peknú rybu alebo niečo podobné. Tu je rezeň doma v dokonalej vznešenosti, a to znie tak dvojsmyselne, ako je to myslené.
Pretože Viedeň by nebola Viedňou, keby sa tu neoslavovalo umenie „bieleho vínneho beuschelu“ (teľacie pľúcka), čo je našťastie nezrozumiteľný výraz pre na drobno nakrájané teľacie pľúcka, ktoré sa mäkko dusia vo víne a s kyslou smotanou a rôznymi koreninami sa vyšperkujú do fantastického eintopfu. Toto a aj príbuzné jedlá ako držky, pečeň alebo obličky majú za sebou zaujímavú cestu. Putovali z kuchýň periférie, kde to kedysi muselo byť lacné a rýchle, do rúk veľkých šéfov, ktorým sa páči uzemniť svoje hviezdičkové kuchyne citátmi toho podstatného. Kto raz jedol u Reinharda Gerera „Kuttelkraut“ (držky s kapustou) alebo v „Steirerecku“ Heinza Reitbauera teľacie beuschel, vie, o čom hovorím. Tam dvíhajú najlepší viedenskí kuchári niečo,
čo bolo kedysi banálne, do hodnosti výnimočného a publikum sa im za to odvďačí tým, že k tomu skúša veľké vína a usmieva sa a ani na sekundu sa nealteruje nad tým, že na stole je príliš málo homára alebo husacej pečene.
Objednal som teda stôl v „Sacheri“ a tešil som sa na Dimitriho tvár, ktorý by v priebehu sekundy preskenoval mondénnu kulisu a v nej by vedel oceniť kontrast dokonale normálneho – na požiadanie pripraveného viedenského rezňa pre aficionado – ako zvláštnu pointu.
Ale Dimitri ma sklamal. Zavolal neskoro v noci ešte raz a obšírne hovoril s mojím nočným záznamníkom. Práve bol v tržniciach v Narbonne a kúpil tam celú foie gras a chladiacu tašku, a jedno v druhom dopraví priamou cestou do Viedne, mám sa láskavo postarať o to, aby som zohnal šesť až osem vín z Rakúska, ktoré by mohli s touto husacou pečeňou udržateľným spôsobom harmonizovať, spolieha sa na mňa a odpustí si nákup Sauternes.
A rezeň?
Ach áno, to je predsa aj tak záležitosť na doma.