A-La-Carte

My Primitivovia (2006/02)

Pokus preniesť tanier cestovín z Apúlie do Viedne


My Primitivovia

Text: Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Nebolo to nič viac ako prchavý nápad, rozmar, ktorý možno pramenil zo skôr otvorenej fľaše Rosato, v každom prípade niekto hodil návnadu: „Urobme si tanier cestovín s mušľami.“ Už nejaký čas sme boli aklimatizovaní na južnom jadranskom pobreží Talianska a v chladničke čakali ešte jedna, dve fľaše vynikajúceho „Saturnino“ od „Tenute Rubino“ z Brindisi. Vec s mušľami sa preto zdala byť ušitá na mieru pre bezveterný apulský podvečer začiatkom leta. Vo vzduchu bola cítiť vôňa blízkeho mora. Výhľad z terasy na blízke mesto Ostuni bol ničím nerušený.
Nakupujúci sa vrátili žiariaci s dvoma kilami
„Cozze“ a s inštrukciou od predavača, aby sme ich hodili do hrnca desať minút predtým, než bude sugo hotové, a hotovo. Hotovo? Vyprázdnil som plastové vrece s úlovkom mušlí, ktoré páchlo morom, do kuchynského drezu a hľadel na čierne škrupiny, ktoré sa lepili na seba ako deformované strapce hrozna: vzdorovité, pieskové a divoko odhodlané nenechať sa bez boja premeniť na sugo.
„Čo hovoril predavač rýb o umývaní?“ spýtal som sa opatrne.
Odpoveď prišla nenútenejšie, než sa patrilo: „Áno. Umývanie.“
Viete, ako sa umývajú mušle? Teraz už to viem aj ja, ale keď som prijímal spomínanú inštrukciu, vedel som to len približne a bol som raz opäť veľmi rád, že sa v mojej batožine, ako vždy, keď cestujem do Talianska, nachádzala „Die klassische italienische Küche“ (Klasická talianska kuchyňa), štandardné dielo od Marcelle Hazanovej. Táto kniha plní zhruba funkciu „Chytréj knihy“ od synovcov Káčera Donalda, v ktorej sa nájde správna odpoveď na každú kulinársku otázku, a nevýhoda biblie Hazanovej spočíva len v tom, že na rozdiel od „Chytréj knihy“ je to nepraktická tehla.
Teória znie takto: „Mušle namočte na päť minút do vody, následne ich vydrhnite tvrdou kefou. Vodu vymeňte a proces dvakrát až trikrát zopakujte, kým sa na dne misy nebude usadzovať žiadny piesok.“
Viete, na koľko jednotlivých kusov sa dajú rozobrať dve kilá mušlí? Je ich viac. Máte pre prípad, že by ste museli čistiť pár mušlí, pribalenú tvrdú kefu? Ja som mal síce v batožine hrubú kefu na topánky, ale nedokázal som sa prinútiť k tomu, aby som ju premenil na kuchynské náčinie.
Ako sme postupovali? Napokon strávilo päť dospelých podvečer začiatkom leta tým, že leštili mušle drôtenkou na riad spod drezu do vysokého lesku.
Mesiac stúpal na krištáľovú nočnú oblohu. Svetlá Ostuni začali žiariť. Zásoba „Saturnina“ sa dramaticky zmenšila a niekedy vtedy prišiel čas, keď sme mohli rýchly tanier cestovín podľa plánu dokončiť. Mušle putovali v troch vrstvách do veľkého hrnca na horúci oheň, otvorili sa, ako to od nich vyžadovala Marcella Hazanová, a vylúčili delikátny vývar.
Vývar som považoval za tak mimoriadne chutný, usporiadanie mušlí za tak mimoriadne dekoratívne, že som sa pokúsil obsah hrnca zachytiť pre budúce generácie práve nadobudnutým digitálnym fotoaparátom. Fotoaparát zdieľal môj názor. Považoval hrniec za tak mimoriadne chutný, že sa doň vrhol po hlave. Bol na mieste mŕtvy. Pokusy o oživenie na nasledujúci deň stroskotali na mastnej vrstve, ktorá rovnako zalepila vonkajšok aj vnútro prístroja. Zostala len jedna posledná snímka, podmorský záber nášho srdcového mušľového hrnca, ktorý bohužiaľ nie je vhodný na zverejnenie, pretože autofókus v momente stlačenia spúšte už vypustil dušu.
Späť k sporáku: Vo veľkom hrnci sa teraz na olivovom oleji spenil cesnak nakrájaný na plátky. Pridali sa kúsky paradajok, petržlen a nasekaná chilli paprička, napokon pohár bieleho vína, ktorý sa úplne vyvaril. Teraz vymenili krátko predvarené špagety hrniec, prilial sa cez kuchynskú utierku precedený vývar (bez fotoaparátu), takže cestoviny sa mohli v mušľovej tekutine perfektne dokončiť. Jednoduchý, rýchly tanier cestovín s mušľami bol hotový. Bolo krátko pred polnocou.
Aah, Apúlia. Úchvatný kúsok Talianska, ktorý má len jednu drobnú nevýhodu: pre nás Rakúšanov nie je za rohom. Z Viedne do Bari neexistujú priame lety. Vlak trvá večnosť a kto je, ako ja, dosť chytrý na to, aby naložil vlastné auto na autovlak do Ríma, aby bol po ďalších piatich hodinách na diaľnici na mieste mobilný, zažije na začiatku cesty pekné prekvapenie. Prepravný vagón, na ktorého hornej úrovni stojí vaše auto, je v Roma Termini dodaný na vykládku opačne, takže som musel plne naložené kombi navigovať zadkom k vykladacej rampe, to bola zábava.
Ale: Aaaah, Apúlia. Nielenže má dlhý pás juhovýchodného Talianska drsný, takmer orientálny šarm. Mestá na päte talianskej čižmy nie sú ani zďaleka tak pôvabné ako v Toskánsku alebo v regióne Marche, opierajú sa nabielo omietnuté do slnka ako niektoré ostrovné mestečká Grécka. Architektonický švihanec vyvinul pradávno pre Apúliu charakteristické Trulli – kužeľovité budovy postavené suchou stavbou – a vtlačil tak krajine mierne infantilným spôsobom svoj ráz. Trulli, somáre, víno a hrady z čias Fridricha II.: To sú prvé vizuálne asociácie s 19 000 štvorcových kilometrov veľkou provinciou.
Ubytoval som sa kúsok za Ostuni, v Masserii prerobenej na penzión. Mnohé z týchto bývalých hospodárskych usadlostí sa dnes dajú prenajať, môžem to odporučiť: po prvé ponúkajú dostatok priestoru, panskú atmosféru a potrebnú izoláciu od ciest a hluku, a ak je v kuchyni sporák, dajú sa prvé poznatky z kulinárskych výprav, na ktoré sa tu nevyhnutne vydáte, upevniť pre vlastnú potrebu, ehm, pozri vyššie.
Pritom falošná stopa, ktorú som na začiatku nastavil, je chybná. Apulská kuchyňa nedeľuje s osobitou záľubou ryby a plody mora. Sústreďuje sa oveľa skôr a s veľkou rozvahou na poklady vnútrozemia, šikovnou rukou pracuje na neporovnateľnej intenzite chuti a konzistencie z produktov zeme, ale, keď už sme pri falošných stopách: Vidíte pred sebou futuristické budovy z raných komiksových dobrodružstiev Spirou a Fantasio? Tieto elegantné bungalovy zo skla a betónu zo sedemdesiatych rokov, pred ktorými stoja ešte elegantnejšie športové autá, v ktorých sa šikovné gangsterské nevesty snažia ujsť šikovnému Spirouovi?
„Lido Bianco“ v Monopoli je taká budova. Stojí dole pri prístave, veľa skla, výhľad na more a vôbec nie taká nádherná prístavná krajina, a chlap, ktorý zariadenie podniku navrhol, by sa mal hanbiť: biele plastové stoličky pod doskami stolov, neónový nápis nad recepciou, veľa zhonu, hektickí čašníci a ani stopy po láskavej ruke, ktorá by sa venovala detailom.
Ale viete čo: „Lido Bianco“ bol jediný podnik, ktorý som navštívil dvakrát, a to bolo vzhľadom na hustotu hostincov, ktoré tu bolo treba navštíviť, čisté mrhanie zdrojmi. Ale nedokázal som odolať rybej kuchyni v „Lido Bianco“. Chlap pri veľkom stole, okolo ktorého musíte pri vstupe do podniku prejsť a na ktorom sú rozložené práve dodané ryby, mušle, raky, robí svoju prácu s deprimujúcim tempom, umyje dve kilá „Cozze“ za 45 sekúnd, lúskne morské slimáky a pripraví materiál na tanier morských plodov, ktorý si môžete, podľa chuti, objednať teplý alebo surový.
Objednal som si oboje. Surová ryba bola neprekonateľná. Pulpo v paradajkovej omáčke... moje nosné dierky sa začínajú chvieť, keď si spomeniem na tento malý medzichod, a môžem každému z vás len s celou vážnosťou poradiť, aby ste tento škaredý hostinec nevynechali, keď budete cestovať z Bari smerom na Salento.
Najlepšie na obed, najlepšie počas týždňa, najlepšie pred sezónou, skôr než sú anglické brigády dopravené Ryanair-om z Londýna do Bari (áno, Briti tento most zvládli, nie sú odkázaní na spiatočku svojho auta a bezpečnú ruku šoféra cúvajúceho dozadu).
Z pohľadu kuchyne je Apúlia predovšetkým poľnohospodárskou krajinou. Provincia sa považuje za obilnicu Talianska. Tu rastie prednostne tá tvrdá pšenica, ktorú poznáme zomletú ako „Semula di grano duro“. Táto múka, ktorá má podstatne viac „lepku“ než biela „Doppiozero“, hrá rozhodujúcu úlohu pri výrobe cestovín. Je to základná surovina, z ktorej apulské kuchárky a kuchári vyrábajú svoje báječné Orechiette, o tom hneď viac.
Pretože ešte musíme spomenúť špeciálne druhy zeleniny, ktoré tvoria základ apulskej kuchyne: mierne horká čakanka (cicoria), ktorá udusená predstavuje prvotriednu plnku do cestovín; všestranne použiteľný bôb (fava), z ktorého sa nerobí len všadeprítomné fazuľové pyré, delikatesa obohatená olivovým olejom; cícer a artičoky, paprika, cuketa, baklažány, jasné. A olivy: Háj, z ktorých niektoré majú už viac ako 1000 rokov, vizuálne dominujú nížine pri mori a dodávajú surovinu pre nesmierne ovocný, korenistý olivový olej – že ho miestni predávajú ako „najlepší olej Talianska“, zapadá dobre do obrazu kulinárskeho sebavedomia Apúlie: Tunajší kuchári sa menej sústreďujú na piruety svojej fantázie než na čistú, finálnu chuť.
To má následky. Napríklad po návšteve najlepšie hodnotenej reštaurácie v regióne som od toho upustil, ešte raz sa tvorivo a draho zastaviť. Jednoducho nedávalo zmysel jesť za dvojnásobnú cenu polovične dobre.
Namiesto toho som si dal cestoviny v baklažánovej omáčke s nadýchanou mozzarellou di bufala v „Taverna della Torre“ v Cisternino, ochutnal som nespočetné vyprážané fašírky v „Taverna del Duca“ v Locorotondo, nie bez toho, aby som k tomu ochutnal biele od miestneho vinárskeho družstva (stále mám fľašu v chladničke, ale neodvážim sa ju otvoriť vo veltlínskych krajoch zo strachu zo spomienkového smútku), najprv som sa tešil z intimity hosťovskej izby v Osteria „Al Ritrovo degli Amici“ v očarujúcej Martine Franca, predtým než kuchárka prezentovala svoje veľkolepé verzie Pure di Fave a cícerového krému s bylinkami, dokonca som našiel v labyrinte starého mesta skrytú „Osteria del Tempo Perso“ v Ostuni, kde bola typická pohánková polievka na pôsobivej úrovni, hostinský nás okrem toho zásoboval naozaj slušnými vínami z juhu Apúlie, kľúčové slovo: Primitivo, Negroamaro. Robustné víno, na ktorom je jasne cítiť horúčavu jeho domoviny vo forme veľkej zrelosti a vysokého obsahu alkoholu, sa prirodzene perfektne hodilo k duseným jedlám, ktoré boli v ponuke: rolády z somárskeho alebo konského mäsa, v silných omáčkach nebesky mäkko urobené. Nečakane sýte jedlá pre slnečnú krajinu, preto som sa často uspokojil s predjedlami, z ktorých som však takmer žiadne nevynechal.
Zoznam odporúčaných podnikov je, obávam sa, ešte o niečo dlhší a podporuje opísané pozorovanie: Apúlia, krajina pri mori, oslavuje extrémne sedliacku kuchyňu neopísateľnej kvality. Už na mieste som mal pocit, že sa stávam závislým na tejto zmesi prízemnosti a dokonalosti, a poznačil som si množstvo jedál, aby som si ich mohol doma navariť, pričom mi bolo samozrejme jasné, že kvalita a rozmanitosť apulskej zeleniny by doma vo Viedni ani zďaleka nedosahovala tunajšie štandardy.
Vidíte: Takto pochybne cestujú ľudia ako my.
Bol to dramaturgický náznak, že práve môj posledný obed na „Masseria Parco di Castro“, farme v blízkosti Fasana, bol tým najlepším v sérii bez výnimky dobrých obedov, a to vo svojej mysliteľne najjednoduchšej forme. Po pôsobivej palete antipasti – obilninový šalát, fazuľové pyré, pečené baklažány, šunka, mozzarellové vrkoče – prišiel tanier cestovín ako žiadny iný. Išlo o čerstvo vyrobené tagliatelle v hustej, červenej omáčke s hrsťou zelenej fazuľky, a toto jedlo ma definitívne dostalo. Bol to – tento superlatív musí byť – ten najlepší tanier cestovín môjho života, a vedel som to, len čo som urobil prvé sústo.
Spýtal som sa čašníka na recept. Premeral si ma vážne a odkázal ma do kuchyne.
Kuchár si myslel, že si z neho strieľam.
„Recept?“ zasmial sa. „Veď je to len zeleninová omáčka.“ Zostal som tvrdohlavý, pýtal sa ďalej. Ale viac, než že červená farba pochádza z rozvarených paradajok, som nezistil. Nie som si istý, či si kuchár myslel, aký hlupák od neho chce vymámiť recept na varené vajce, alebo či presne vedel, akými grandióznymi vedomosťami disponuje a nechcel ich nevyhnutne šepkať pánovi s teutónskym prízvukom.
Tak som si objednal ešte jeden tanier, ochutnával tak pozorne, ako som len vedel, a vryl som si do pamäti, z akých nuáns sa mala skladať krémová celistvosť omáčky.
Skúšal som to doma určite nie menej ako dvadsaťkrát. Zeleninu som zalial vínom, zelerovým vývarom, hovädzou polievkou. Vyrezával som tagliatelle podľa jednoduchého receptu Marcelle Hazanovej (biela múka, vajcia, voda; bežný postup cez stroj na cestoviny), vyrobil som z tvrdej pšeničnej múky a vody cesto na apulske „ušká“ (Orechiette), ktoré po vytvarovaní mojimi prstami bohužiaľ nikdy nevyzerali tak elegantne ako tie na mieste (alebo tie, ktoré sa dajú v lepších talianskych adresách kúpiť hotové aj u nás), ale skôr ako zvyšok spúšte po bujarej detskej olovrante.
Ale bol som čoraz lepší. Omáčka nebola nikdy úplne zlá, ale ak budete postupovať podľa nasledujúcich pokynov, bude už celkom dobrá. Mimochodom, nezľaknite sa jednoduchosti receptu. Taká je kuchyňa Apúlie. (Môžete si to vo Viedni v jemnej malej reštaurácii „L’Ambasciata della Puglia“ na Währinger Straße 170a sami overiť, skôr než sa vydáte na Grande Tour.)
Ale teraz: Zohrejte vo vysoko-okrajovom hrnci nie málo olivového oleja. Pridajte dve nadrobno nakrájané cibule a duste ich dosklovita. Teraz pridajte štyri nadrobno nakrájané mrkvy a štyri na plátky nakrájané stonky zeleru, uvarte domäkka. Osoľte, okoreňte. Napokon dajte do hrnca osem na štvrtiny nakrájaných mäsitých paradajok, aj šplech červeného vína neuškodí. Asi pol hodinu vyvarte. Zeleninu pretlačte cez špicaté sito, odtekajúca omáčka musí byť tekutá a zároveň krémová. Čerstvo vyrobené tagliatelle v nej uvarte domäkka. Pridajte čo najmladšie, veľmi krátko uvarené fazuľky. Podávajte bez syra. Následne velebiť Apúliu.
PS: Pretože sa pýtate na víno: Držte sa lepších vinárov, napríklad Masseria Monaci z Copertino, Leone de Castris zo Salice Salentino, Felline z Mandurie. Ich Primitivovia a Negroamarovia prečkajú aj ďalekú cestu s bravúrou.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!