A-La-Carte

Kde ryby kladú vajíčka (2017/1)

Rybia reštaurácia Sicher


Expedícia k prameňu potoka Weißenbach

Ako asi u väčšiny ľudí, ktorí nevyrastali v rodinnom objatí milionárov, vedúcich sovietskych kádrov či manželských párov gastronomických kritikov, sa moje prvé stretnutia s touto legendárne luxusnou substanciou odohrali v období medzi Vianocami a Novým rokom.

Vtedy sa totiž, ak máme uviesť štatisticky nepodložené tvrdenie, v 95 % rakúskych domácností vyrábali pomerne náročné sendvičové bufety, ktoré boli vylepšené pomerne exotickými, ba až bláznivými ingredienciami, ako sú nakladané minikukurice, perlové cibuľky, olivy, losos a, áno, kaviár. Samozrejme, išlo o známe ikry z morského vlka čierne ako leštidlo na topánky a v prípade lososa o známu náhradu lososa červenú ako signálna vesta.

Konzumácia týchto špecialít viedla v pomerne širokom meradle k poznaniu, že boháči, krásni a mocní, ktorí sa podľa všetkého vyžívajú v lososovi a kaviári, mali zjavne výraznú záľubu v silne slaných a prenikavo rybích substanciách a človek im to, hoci na sviatky zostávali lososové a kaviárové sendviče povinnou jazdou, vlastne ani nezávidel. Aj to mohlo prispieť k medzitým legendárnemu sociálnemu zmieru éry Kreiskyho.

Neskôr som s priateľmi pátral po fáme, že na tradičnom viedenskom festivale Volksstimmefest možno vidieť nielen relatívne kvalitné amatérske boxerské zápasy, ale že by tam mali byť aj rarity prepašované nie úplne línii vernými sovietskymi námorníkmi, ako sú ruská vodka, kubánske cigary a, áno, pravý kaviár.

Kúpili sme tri Montechristá, ktoré chutili presne ako zväzok suchej slamy, ktorým pravdepodobne aj boli, ako aj porciu kaviáru veľkú ako dóza od krému Nivea, ktorá bizarnou zhodou okolností skutočne obsahovala Malossol a okrem toho bola zjavne celý čas tak dobre chladená, že sa nedostavila ani inak povinná otrava jedlom. V skutočnosti tá vec chutila veľmi dobre, hoci len mne. Priatelia, už aj tak poznačení konzumáciou svojich Montechrist, mi prenechali svoje podiely, a tak som mohol kaviár konzumovať tak, ako by sa konzumovať mal: veľkou lyžicou.

Polopravidelnému opakovaniu tohto zážitku však v ďalšom čase bránila nielen cena jednej veľkej lyžice kaviáru, ale aj takmer všetko, čo človek počul o výrobných podmienkach a ekologických vplyvoch tejto lahôdky. (Hoci sa tu niečo deje, od roku 2014 dokonca existuje metóda, ako stierať kaviár z jesetera namiesto zabíjania zvierat, ale to je iný príbeh.)

Namiesto toho sa v mojom živote občas, zvyčajne pri príležitosti klobásových alebo „vidličkových“ raňajok (Gabelfrühstück), objavil pstruhový či sivenový kaviár a chutil raz tak, inokedy inak. Jeden z nich však chutil tak, že som chcel vedieť podrobnosti.

Katastrálne územie Tainach neleží práve po ceste, ak človek nebýva napríklad v Dullachu a nemá občas niečo na práci, povedzme, v Sankt Michael ob der Gurk. Logicky preto tam sídliaca rybia reštaurácia Sicher rozumne nespolieha na náhodných okoloidúcich, ale na nadregionálne pôsobiace dobré meno.

V skutočnosti bola, ako rozpráva senior a zakladateľ Alfons Sicher (dnes je Sicher KG medzigeneračný 6-členný, presnejšie: 3-manželské páry, podnik), chov rýb už pri zrode lokálu krstným otcom. V roku 1967 začal ako hobby a preto, že priezračný Weißenbach tiekol doslova pred dverami kúsok od prameňa, s malým chovom rýb. Na čo sa už v roku 1968 pozeral na zhruba 1 500 kíl rýb, čo aj pre silných jedákov výrazne presahuje množstvo pre domácnosť. A tak sa začalo popri zamestnaní predávať ryby na trhoch a regionálnym hotelom: „Jazdili sme na klasickom starom Renaulte s radením na volante a vzadu na sedadle stál súdok s rybami, v ňom bolo zavesené kyslíkové čerpadlo a hotovo.

Vlastne šialenstvo.“

V roku 1972 potom otvorili reštauráciu, spočiatku (a sčasti stále) nedôverčivo sledovanú obyvateľmi Tainachu. Ryby sa odteraz už nepodávali prísne na mlynársky spôsob, modré alebo vyprážané, podnik bol umiestnený v starom pílovom mlyne namiesto v skutočnom dome a okrem toho ho spoluvytváral spriatelený umelec. To, že sa neskôr v jedálnom lístku objavil aj sivenový kaviár, samozrejme, neprispelo k tomu, aby sa zbavili povesti, že sú trochu blázniví. No Alfons Sicher mal raz dosť toho, ako sa mnohým krásnym ikrám prizeral, ako plávajú dole Weißenbachom.

Desiatky rokov varila manželka Erni, matka Wolfganga a Michaela Sicherovcov. Ten druhý je medzitým šéfkuchárom a majstrom rybníkov podniku, ten prvý vedúcim reštaurácie; rodičia a manželky „prirodzene spolupracujú“.

Ryby sa z veľkej časti spracúvajú sami (pár štajerských podnikov ešte niečo dostáva, napr. Steira Wirt a Saziani Stuben), čo má tú výhodu, že odrezky a zvyšky sa hneď skrmujú; kaviár ide sčasti na vlastnú potrebu, sčasti na súkromný predaj, sčasti do špičkovej gastronómie, okrem iného Haraldovi Wohlfahrtovi a Joachimovi Wisslerovi.

Konkrétne údaje o vyrobených množstvách radšej neuvádzajú, to by sa „nedalo len tak jednoducho povedať“, resp. výsledok je aj tak „raz taký, inokedy onaký“. A aj hlavná otázka, prečo je práve kaviár Sicher taký mimoriadne dobrý, zostáva zahalená do apartného závoja podnikového tajomstva. Prezradia len to, že existuje vlastný, patentovo chránený postup. Proces zahŕňa približne – presnejšie ani to neprezradia – 25 jednotlivých manuálnych krokov, ktoré sú spojené veľmi komplexnými postupmi. Wolfgang Sicher rozpráva, že na to už boli dopyty od veľkého kanadského, resp. japonského podniku, a Michael dodáva: „Tým sme rovno povedali: Zabudnite na to. Aj keby sme vám to ukázali, nevedeli by ste s tým nič urobiť, pretože ste jednoducho príliš veľkí a to ide len ručnou prácou.“

Keď sa začíname teplo obliekať, aby sme začali s vylovením a zberom sivenov, odpustím si otázku, či táto činnosť už patrí k cca 25 patentovaným tajným pracovným krokom. Niektoré veci je lepšie nechať v romantickom prítmí tajomna.

Prvý krok zberu kaviáru, to si myslím, že môžem prezradiť, spočíva v tom, že sa vedrom vody z nádrže so sivenmi naberie do dvoch plastových vaní. K svojmu tichému zadosťučineniu sa ukazuje, že som pre túto činnosť veľmi nadaný.

O niečo zložitejšie je už chytiť oddelené, na trenie pripravené ryby podberákom. Nie je to tak, že by som žiadnu nechytil, napokon nádrž má prehľadné rozmery a zvieratá nedisponujú ani žiadnymi tajnými únikovými tunelmi, ale ťahať sieť vodou jediným, mimochodom elegantným pohybom tak, aby v nej potom trepotalo dosť rýb na stredne veľké holandské zátišie, to zostáva vyhradené bratom Sicherovcom.

Potom sa ide do jednej z dvoch plastových vaní; tu sa siveny najprv ľahko omámia, aby sa s inak známymi trepotavými zvieratami dalo vôbec manipulovať. A to bio-certifikovaným klinčekovým olejom, substanciou, ktorá mi bola doteraz známa len ako domáci prostriedok pri bolesti zubov, ale ktorá na ryby zjavne pôsobí takmer ako hašiš: vana sa okamžite upokojí, zvieratá spomalia a výrazne ich zachváti akási fundamentálna ľahostajnosť.

Potom sa každá ryba uchopí a najprv vloží do druhej vane naplnenej čistou vodou, aby sa klinčekový olej opláchol: „Nechceme predsa, aby kaviár potom chutil ako Vianoce.“

Následne mi bratia ukazujú, ako sa kaviár vytláča: Rybu vezmete do ľavej (pre mňa ako ľaváka do pravej) ruky, druhú priložíte k hornej časti brucha tak, aby ležala v „L“ vytvorenom palcom a ukazovákom, a potom miernym tlakom kĺžete smerom k chvostu ryby. Okamžite vystreknú nádherné, sýtooranžové fontány, a to s takým tlakom, pripomínajúcim dojené kravy, že sa človek čuduje, že zrniečka dopadajúce na plast nepraskajú. A skutočne, takéto kaskády ikier pripomínajúce perlový náhrdelník striekajú aj z mojich exemplárov, pravda, až potom, čo som jeden alebo dva vzal do nesprávnej ruky alebo držal zle otočené. Odporúča sa tiež pracovať svižne, Sicherovci nadávkovali omámenie tak opatrne, že sa ryby čoskoro opäť preberajú zo svojho klinčekového ošiaľu a, klzké ako povestné ryby, sa začínajú opäť trepotať.

Niekoľko málo exemplárov ešte nie je tak ďaleko, okamžite cítite, že obsah brucha je oveľa tvrdší a jemným tlakom sa nepohne, tie sa preložia do samostatnej nádrže, z ktorej sa o pár dní neskôr opäť vyberú.

Je to zvláštne, toto dojenie kaviáru. Môžete cítiť plné zásoby vajíčok cez stenu brucha, cítite cez brušnú stenu zrnité kĺzanie a máte pritom akosi tichý pocit, že práve prekračujete intímnu hranicu, napokon všetko, pri čom sa niečo vynáša z vnútra tela, človek robí skôr v súkromí. Zvieratám však, ktoré by inak v tomto štádiu ikry samy stierali o kamene, sa to nezdá byť až také trápne; sotva sa ocitnú späť hodené v nádrži pre vytreté ryby, už sa opäť venujú svojej bežnej dennej práci hemženia sa a prijímania potravy.

Pretože sú hladné.

Na jednej strane investovala sivenová matka celé mesiace všetku energiu do tvorby ikier, na druhej strane sa zvieratá približne dva týždne pred začiatkom zberu nasadia na nulovú diétu, aby sa predišlo znečisteniu kaviáru sivenovým trusom. Prípadné zvyšky, ktoré napriek tomu vyjdú, ako aj jednotlivé nezrelé vajíčka, rozpoznateľné podľa sfarbenia, sa hneď na mieste vytriedia, ďalej sa zber pred plnením, aby sme prezradili ďalší z približne 25 tajných pracovných krokov, ešte raz pedantne skontroluje, či tam nie sú prehliadnuté nečistoty.

A potom prídem k niečomu, k čomu sa človek málokedy dostane: k poriadnej lyžici úplne čerstvého, nespracovaného kaviáru. V rozpore s mojím očakávaním nechutí intenzívnejšie, ale oveľa jemnejšie ako solený konečný produkt, ku ktorému sa má zhruba ako akvarelová skica k hotovému obrazu. Dalo by sa na to zvyknúť.

Zatiaľ čo čoraz rutinnejšie vynášam kaviár, dostáva sa mi vysvetlenia niekoľkých „základov“: Teraz, začiatkom decembra, sa trenie sivenov potočných, ktoré tvoria asi 80 percent rybích zásob Sicherovcov, chýli ku koncu a začína sa sezóna pstruhov, ktorí tvoria zvyšných 20 percent.

Po približne 2 ½ rokoch dospievajú dovtedy spoločne chované ryby pohlavne a stávajú sa rozlíšiteľnými; samce sa separujú ako konzumné ryby; samice sa v ďalšom živote dvakrát zbavia kaviáru a potom sa každý rok opäť „vypapkajú“ (po trení sú chudé a ochabnuté), než sa rovnako, vo veku 6 až 7 rokov a teda už celkom blízko hranice svojej prirodzenej dĺžky života, dostanú do kuchyne.

A dôležité: Kŕmi sa biologicky, podávanie liekov či antibiotík je prísne tabu a kvôli kvalite vody a nízkej hustote nasadenia ani nie je potrebné.

A keďže už viem aj toto, ide sa do kuchyne.

Najprv dostaneme kaviár a, ako sa patrí, veľkú lyžicu. K tomu kyslú smotanu a domáci chlieb: Viac, myslí si človek mľaskajúc, človek vlastne nepotrebuje.

Ale potom Michael Sicher naservíruje dychberúce dobré, poriadne kaviárom obložené sivenové carpaccio, o ktorého príprave prezradí len to, že neprezradí, ako presne siven krája, ale namrazený sa v každom prípade nepodáva.

Nasleduje, nemenej puristický chod, dusené a lisované zemiaky s hnedým maslom, kyslou smotanou a kaviárom; veľká lyžica pri tom, chvalabohu, zostáva naďalej v akcii.

Brat Wolfgang k tomu nalieva celkom cool Chardonnay korutánskeho vinárstva Werzi, ktoré sa vyrába v minimálnom náklade a pije sa takmer výlučne tu v dome. Celkovo je podnik vedený relatívne radikálne regionálno-ekologicky. S novými metódami chovu múch, presnejšie: lariev ako zdroja potravy sa práve experimentuje, 80 až 90 percent spracovaného materiálu, vrátane byliniek, šalátov a zeleniny, pochádza z vlastnej produkcie, od spriatelených dodávateľov sa dokupuje len bravčové a zverina, šťavy a – prednostne z Korutánska pochádzajúce – víno, od biodynamického vinárstva Georgium až po skôr hobby, ale s vášňou a odbornými znalosťami pracujúcich malých a najmenších výrobcov. Dobrá príležitosť na doplnenie vedomostných medzier v tomto smere.

Medzitým je ešte glg „riečneho raka na cappuccino“, než Michael Sicher demonštruje, že jeho kaviár robí elegantnú postavu aj na teplých jedlách: zelerové špagety, červená repa, podložené rybím vývarom a korunované povinnou veľkou lyžicou.

Mühlenweg 2
9121 Tainach
Tel.: 04239/26 38
www.sicherrestaurant.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!